Veľký piatok. Hneď zrána som pocítila vo svojom tele bolesti jeho piatich rán. Toto utrpenie trvalo do tretej hodiny. Hoci navonok nič nevidieť, predsa tieto utrpenia nie sú menej bolestivé. Teším sa, že Ježiš ma chráni pred ľudskými pohľadmi. O jedenástej mi Ježiš povedal: – Hostia moja, ty si úľavou pre moje utrápené srdce. Myslela som, že po týchto slovách moje srdce vzplanie. Veľmi úzko ma so sebou spojil a moje srdce sa zosobášilo s jeho srdcom ľúbostným spôsobom. Cítila som jeho najjemnejšie záchvevy a on moje. Stvorený oheň mojej lásky bol spojený so žiarou jeho večnej lásky. Táto milosť svojou veľkosťou prevyšuje všetky iné. Jeho trojjedinosť ma celkom obklopila a celá som doňho ponorená. Moja malosť si meria sily s týmto nesmrteľným Mocnárom. Ponorená som do nepochopiteľnej lásky i do nepochopiteľných múk pre jeho umučenie. Všetko, čo sa týka jeho bytosti, zakúšam aj ja. O tretej hodine som sa modlila tvárou k zemi s rozpaženými rukami za celý svet. Ježiš už končil svoj smrteľný život. Počula som jeho sedem slov. Potom sa pozrel na mňa a povedal: – Milovaná dcéra môjho srdca, ty si pre mňa úľavou v strašných mukách. Keď Ježiš naposledy vydýchol, duša mi pukala od bolesti a dlhší čas som nemohla prísť k sebe. Slzy mi priniesli trochu úľavy. Ten, ktorého si zamilovalo moje srdce, zomiera. Kto pochopí moju bolesť? (Den. 1055-1060).

Dnes obetujem Ježišovi svoju bolesť, utrpenie a kríž, samotu a opustenosť…