Posolstvo Božieho milosrdenstva mi bolo vždy blízke a drahé. Zdá sa, že ho história zapísala do tragickej skúsenosti druhej svetovej vojny. V týchto ťažkých rokoch to bola osobitná podpora a nevyčerpateľný zdroj nádeje nielen pre Krakovčanov, ale aj pre celý národ. Bola to aj moja osobná skúsenosť, ktorú som si vzal so sebou na Petrovu stolicu, a ktorá svojím spôsobom formuje obraz tohto pontifikátu – tieto slová, ktoré vyslovil Svätý Otec Ján Pavol II. v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva v Krakove – Lagievnikoch, sú kľúčom k pochopeniu jeho života, učenia a apoštolskej služby. Inšpirovaný posolstvom Božieho milosrdenstva, ktoré dal Boh prostredníctvom sestry Faustíny, napísal prvú encykliku o Božom milosrdenstve „Dives in misericordia“ v dejinách Cirkvi, zaviedol do liturgie Cirkvi Sviatok Božieho milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci a celý svet zveril Božiemu milosrdenstvu, aby v ňom ľudstvo našlo záchranu a svetlo nádeje. Blahorečenie a svätorečenie sestry Faustíny, púte do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove –Lagievnikoch, prelom storočí a veľké hrozby v novom tisícročí, ako aj apoštolské cesty a zvyčajné vyučovanie napríklad počas modlitby Regina caeli, sa stali príležitosťou, aby ukazoval svetu posolstvo milosrdenstva, pravdy zjavené na stranách Starého a Nového zákona. Preskúmanie tajomstva Božej milosrdnej lásky k človeku ho priviedlo k poukazovaniu na evanjeliové postoje: dôveru v Boha a milosrdenstvo voči blížnym. Ján Pavol II. často žiadal, aby sa kresťania v našej dobe stali apoštolmi, svedkami tejto pravdy viery, lebo – ako povedal – nič nie je tak potrebné človeku ako Božie milosrdenstvo – tá láskavá láska, ktorá súcití a pozdvihuje človeka nad jeho slabosť k nekonečným výškam Božej svätosti. Znamením pre Cirkev a svet bol dátum jeho smrti, ktorý pripadol v predvečer Sviatku milosrdenstva v sobotu 2. apríla 2005, keď Cirkev už liturgicky slávila tento veľký sviatok. Týmto spôsobom ešte raz a akoby v závete Svätý Otec poukázal na to, čo je najdôležitejšie pre Cirkev a svet. Cesta nádeje vedie cez poznanie Božieho milosrdenstva, dôveru k nemu a konanie dobra iným ľuďom. Ako veľmi dnešný svet potrebuje Božie milosrdenstvo! – povedal Ján Pavol II. v Lagievnikoch v roku 2002. Zdá sa, že na všetkých kontinentoch z hlbín ľudského utrpenia sa volá po milosrdenstve. Tam, kde panuje nenávisť a pomsta, kde vojna prináša bolesti a smrť nevinným, potrebujeme milosť milosrdenstva, ktorá upokojuje mysle a srdcia ľudí a rodí pokoj. Tam, kde sa nerešpektuje ľudský život a dôstojnosť, je potrebná Božia milosrdná láska, v ktorej svetle sa zjaví nevysloviteľná hodnota každej ľudskej bytosti. Potrebujeme milosrdenstvo, aby každá nespravodlivosť na svete našla svoj koniec v žiare pravdy. (…) V Božom milosrdenstve svet nájde pokoj a človek šťastie!
Tajomstvo milosrdnej Božej lásky bolo v centre pontifikátu môjho ctihodného predchodcu – povedal Svätý Otec Benedikt XVI. Prejavilo sa to nielen v učení pápeža, ale aj v štýle jeho života a apoštolskej služby. Už na začiatku svojho pontifikátu 30. novembra 1980 vydal encykliku „Dives in misericordia“, prvý pápežský dokument v dejinách Cirkvi, ktorý sa úplne venoval téme Božieho a ľudského milosrdenstva. Priznal, že nemohol nenapísať túto encykliku. Zistil, že pravda o milosrdnej Božej láske k človeku je jediným svetlom, nádejou a záchranou pre ľudstvo a svet, ktorý sa na jednej strane môže pochváliť neuveriteľnými civilizačnými úspechmi, a na druhej strane sa cíti ohrozený vo svojej existencii nielen biologickej, ale aj duchovnej. V tejto encyklike Svätý Otec pripomenul zjavenie Božej milosrdnej lásky v Starom a Novom zákone. Najprv sa zmienil o bohatej skúsenosti milosrdenstva v dejinách vyvoleného národa, najmä v takých udalostiach, akými je vyslobodenie z egyptského otroctva, uzatvorenie zmluvy na Sinaji a obdarovanie zákonom života čiže Desatorom, putovanie po púšti a vovedenie do Zasľúbenej zeme a následné vedenie národa napriek jeho nevere a poblúdeniu. Milosrdenstvo bolo obsahom spoločenstva Izraela s Bohom najmä v tých chvíľach, keď v dôsledku odchodu od zmluvy zažil biedu. Priznanie sa k nevere a hriechu, ako aj odvolávanie sa na Božie milosrdenstvo, im dalo odpustenie a návrat k životu v zmluve s Bohom.
Ježiš Kristus poukázal na túto skúsenosť milosrdenstva vyvoleného národa, keď zjavil úplné tajomstvo Božej milosrdnej lásky k človeku. V ňom, Synovi živého Boha, v jeho živote, zázrakoch a učení, a predovšetkým v jeho umučení, smrti a zmŕtvychvstaní sa najúplnejšie zjavila pravda o milosrdnej Božej láske. Pri poukazovaní na tajomstvo Božieho milosrdenstva sa Ján Pavol II. osobitne zameral na ľudskú dôstojnosť, ktorá podľa jeho názoru patrí do samotnej podstaty milosrdenstva. Vo veľmi hlbokej analýze podobenstva o márnotratnom synovi napísal: Milosrdenstvo svojou povahou sa opiera o všeobecnú skúsenosť toho dobra, ktorým je sám človek, a o spoločnú skúsenosť jeho vlastnej dôstojnosti. Táto spoločná skúsenosť spôsobuje, že márnotratný syn začína vidieť seba a svoje počínanie v celej pravdivosti (DM 6).
Vrcholným zjavením a realizáciou tajomstva Božieho milosrdenstva je Kristovo veľkonočné tajomstvo. Jeho kríž „stále hovorí o Bohu Otcovi, ktorý je naskrz verný svojej láske voči človekovi: „Veď Boh tak miloval svet“ – a teda vo svete človeka – „že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Avšak veriť v ukrižovaného Syna znamená „vidieť Otca“; znamená veriť, že vo svete jestvuje láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do ktorého je zapletený človek i celé ľudské pokolenie, aj svet. Veriť v takúto lásku znamená veriť aj v milosrdenstvo“ (DM 7). Osobitné kapitoly v encyklike Svätý Otec venuje opisu „obrazu našej generácie“ a Božieho milosrdenstva v poslaní Cirkvi. Pripomína, že základné právo a tiež povinnosť Cirkvi v každej fáze svojho vývoja, a to najmä dnes, keď vo svete panuje neobyčajné nahromadenie zla, je vyznávanie Božieho milosrdenstva a jeho ohlasovanie „v celej pravde“ (DM 13), konanie milosrdenstva (DM 14) a odvolávanie sa v modlitbe na Božie milosrdenstvo „podľa ľudských potrieb a hrozieb v modernom svete“ (DM 15).
Prekvapuje súlad pápežskej encykliky „Dives in misericordia“ s obsahom „Denníčka“. Dá sa povedať, že základné znenie posolstva milosrdenstva, ktoré zaznamenala sestra Faustína vo svojom „Denníčku“, sa stalo obsahom pápežského učenia o milosrdnej Božej láske k človeku ako aj v medziľudských vzťahoch. Tie isté úlohy, ktoré Ježiš zveril sestre Faustíne v jej prorockom poslaní, Svätý Otec Ján Pavol II. postavil pred celú Cirkev pripomínajúc, že vyznávanie a ohlasovanie tajomstva Božieho milosrdenstva, prejavovanie milosrdenstva v medziľudských vzťahoch a vyprosovanie milosrdenstva pre svet – nie sú iba základným právom, ale aj povinnosťou Cirkvi.
Blahorečenie a svätorečenie sestry Faustíny
Osobitnou príležitosťou ukázať svetu tajomstvo Božieho milosrdenstva bolo blahorečenie a svätorečenie sestry Faustíny Kowalskej. Počas blahorečenia na námestí sv. Petra v Ríme, 18. apríla 1993, sa Svätý Otec Ján Pavol II. odvolal na prorocké slová apoštolky Božieho milosrdenstva, ktoré hovoria o tom, že jej poslanie sa smrťou neskončí, ale začne. A tak sa stalo – povedal pápež – poslanie sestry Faustíny pokračuje a prináša úžasné ovocie. Predivným spôsobom si jej úcta k milosrdnému Ježišovi nachádza cestu vo svete a získava toľko ľudských sŕdc! Je to nepochybne znamenie doby – znamenie nášho 20. storočia. Bilancia tohto končiaceho sa storočia okrem úspechov, ktoré mnohokrát prevýšili predchádzajúce obdobia, tiež obsahuje hlboké znepokojenie z budúcnosti. Takže kde, ak nie v Božom milosrdenstve, nájde svet záchranu a svetlo nádeje?
O sedem rokov neskôr, v Jubilejnom roku 2000, 30. apríla, Svätý Otec Ján Pavol II. svätorečil sestru Faustínu. V homílii na základe omšových textov z prvej nedele po Veľkej noci ukázal milosrdnú Božiu lásku v udalosti stretnutia zmŕtvychvstalého Pána s učeníkmi, keď im dal moc odpúšťať hriechy. Je však potrebné – povedal – aby ľudstvo, rovnako ako kedysi apoštoli, dnes prijali vo večeradle dejín zmŕtvychvstalého Krista, ktorý ukazuje rany po ukrižovaní a opakuje: Pokoj vám! Je potrebné, aby sa ľudstvo nechalo objať a preniknúť Duchom Svätým, ktorého jej dal zmŕtvychvstalý Kristus. Je to Duch, ktorý lieči rany srdca, rúca múry, ktoré nás oddeľujú od Boha a jeden od druhého, a umožňuje nám znovu sa tešiť z lásky Otca a bratskej jednoty. Odvolávajúc sa na poslanie sestry Faustíny, posolstvo o Božom milosrdenstve pápež dal celej Cirkvi na tretie tisícročie viery. Odovzdávam ho všetkým ľuďom – povedal –, aby sa čoraz viac učili spoznávať pravú tvár Boha a pravú tvár človeka. Prorocky predpovedal bolestivé zážitky, ktoré v nasledujúcich rokoch nebudú chýbať, ale rozjasní ich – ako predpovedal – svetlo Božieho milosrdenstva zverené svetu skrze charizmu sestry Faustíny.
V lagievnickom sanktuáriu
V súvislosti s pápežským učením o Božom milosrdenstve a apoštolskej službe Svätého Otca Jána Pavla II. neprekvapuje skutočnosť, že dvakrát putoval do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch, ktorú už v roku 1985 nazval hlavným mestom úcty k Božiemu milosrdenstvu, lebo v tomto kláštore žila a zomrela sv. sestra Faustína, veľká apoštolka Božieho milosrdenstva, ktorá odovzdala svetu prorocké posolstvo milosrdenstva.
Svätý Otec Ján Pavol II. po prvýkrát prišiel do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Lagievnikoch ako pápež 7. júna 1997, aby sa – ako priznal – pripojil k večnej oslave na počesť Božieho milosrdenstva. Svätý Otec prišiel do kláštornej kaplnky s milostivým obrazom Milosrdného Ježiša a relikviami vtedy blahoslavenej sestry Faustíny. Hoci to bolo komorné stretnutie, slová, ktoré vtedy povedal pápež, obsahovali univerzálny obsah. Osobitnú pozornosť si zaslúžia štyri posolstvá. Prvé – bolo adresované všetkým ľuďom a hovorilo o tom, že milosrdenstvo je najdôležitejšou vecou v živote každého človeka. Pre človeka nie je nič viac potrebné ako Božie milosrdenstvo, táto láskavá, súcitná láska, ktorá pozdvihuje človeka k výšinám Božej svätosti. Druhé posolstvo sa týkalo osobného stretnutia človeka s milosrdným Bohom. Svätý Otec povedal, že každý môže putovať do Lagievnik, pozrieť sa na tento obraz Milosrdného Krista a v hĺbke duše počuť to, čo počula blahoslavená: „Neboj sa ničoho, ja som vždy s tebou“. A ak odpovie s úprimným srdcom: „Ježišu, dôverujem ti!“, nájde upokojenie uprostred všetkých obáv a strachu. V tomto dialógu dôvery sa medzi človekom a Kristom vytvára osobitné puto oslobodzujúcej lásky. Tretím posolstvom je osobné vďakyvzdanie pápeža pred obrazom milosrdného Ježiša za blahorečenie sestry Faustíny, za ustanovenie Sviatku Božieho milosrdenstva pre Cirkev v Poľsku a za vyznanie, že posolstvo milosrdenstva mu bolo vždy blízke a drahé, že ho odtiaľto vzal na Petrovu stolicu a že formuje obraz jeho pontifikátu. Posledné posolstvo bolo adresované Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva, v ktorej sestra Faustína prijala od Krista poslanie ohlasovať posolstvo milosrdenstva svetu. Svätý Otec poukázal na potrebu jej charizmy a povzbudil sestry, aby ju uskutočňovali v spoločenstve s Cirkvou vo všetkých dimenziách. Dnešný človek – povedal – potrebuje vaše ohlasovanie milosrdenstva; potrebuje vaše skutky milosrdenstva a potrebuje vašu modlitbu o milosrdenstvo. Nezabudnite na žiadnu z týchto foriem apoštolátu.
Druhá pápežská púť do Lagievnik (17. augusta 2002) sa uskutočnila počas poslednej púte Jána Pavla II. do vlasti a prebehla pod heslom „Boh bohatý na milosrdenstvo“. Aj preto obsahovala veľa krásnych slov o tajomstve Božieho milosrdenstva, sv. sestre Faustíne a zasvätení sveta Božiemu milosrdenstvu, ktoré urobil pápež nečakane, ale na veľkú radosť všetkých. V homílii Svätý Otec venoval pozornosť úlohe Ducha Svätého pri prejavovaní milosrdnej Božej lásky. Je to Duch Svätý, Potešiteľ a Duch Pravdy – povedal – ktorý nás vedie na cesty Božieho milosrdenstva. Tým, že presviedča svet „o hriechu, spravodlivosti a súde“ (Jn 16, 8), odhaľuje aj plnosť spásy v Kristovi. Toto presvedčenie o hriechu sa uskutočňuje v dvoch pohľadoch na Kristov kríž. Na jednej strane nám Duch Svätý umožňuje skrze Kristov kríž spoznať hriech, každý hriech v celom rozsahu zla, ktoré v sebe obsahuje. Na druhej strane, skrze Kristov kríž nám Duch Svätý umožňuje vidieť hriech vo svetle mysterium pietatis, čiže milosrdnej, odpúšťajúcej Božej lásky (porov. Dominum et vivificantem, 32). Preto „presvedčenie o hriechu“ sa tiež stáva presvedčením, že hriech možno odpustiť a človek môže získať pocit dôstojnosti milovaného Božieho dieťaťa. Pápežove slová zneli pozoruhodne výrečne. Vyjadril v nich túžbu, aby sa posolstvo milosrdenstva, ktoré tu [v Lagievnikoch] bolo ohlásené prostredníctvom sestry Faustíny, dostalo ku všetkým obyvateľom zeme a naplnilo ich srdcia nádejou. Nech sa toto posolstvo šíri z tohto miesta do celej našej milovanej vlasti a do celého sveta. Nech sa splní záväzný prísľub Pána Ježiša, že odtiaľto vyjde „iskra, ktorá pripraví svet na jeho druhý príchod“ (porov. Denníček 1732). Táto iskra Božej milosti musí byť zapálená. Svetu treba odovzdávať tento oheň milosrdenstva. V Božom milosrdenstve nájde svet pokoj a človek šťastie!
Úlohu ohlasovať posolstvo milosrdnej Božej lásky k človeku s mocou Svätý Otec znovu zveril Cirkvi na krakovských Bloniach (18. augusta 2002). Opäť povedal, že je to úloha pre celú Cirkev, ktorá je dnes osobitne povolaná hlásať toto posolstvo svetu. Nemôže opustiť toto poslanie, pretože ju sám Boh volá, aby to urobila prostredníctvom svedectva sv. Faustíny. Ján Pavol II. opäť zdôraznil potrebu ohlasovať tajomstvo Božieho milosrdenstva svetu. Nastal čas – povedal -, aby sa Kristovo posolstvo dostalo ku všetkým, najmä k tým, ktorých ľudskosť a dôstojnosť sa zdá byť stratená v „mysterium iniquitatis“. Nastal čas, aby posolstvo o Božom milosrdenstve vlialo nádej do ľudských sŕdc a vyvolalo novú civilizáciu – civilizáciu lásky.
V iných výpovediach
Poukazovanie na biblickú pravdu o Božom milosrdenstve, výzva dôverovať mu a aktívne milovať blížnych, sa objavila aj v iných pápežských dokumentoch, v katechézach na generálnych audienciách a pri modlitbe Regina caeli, najmä v prvú nedeľu po Veľkej noci. V apoštolskom liste „Novo millennio ineunte“ uverejnenom na začiatku tretieho tisícročia, Svätý Otec písal o potrebe rozjímať o Kristovej tvári a formovať predstavu milosrdenstva. Božie a ľudské milosrdenstvo predstavuje smer života Cirkvi a každého kresťana v treťom tisícročí viery. Svätý Otec Ján Pavol II. ukázal, že úcta k Božiemu milosrdenstvu, ktorá vychádza z poznania tajomstva Božieho milosrdenstva, nie je sekundárnou pobožnosťou, ale integrálnou dimenziou kresťanskej viery a modlitby – povedal pápež Benedikt XVI.
Pri spätnom pohľade na pontifikát Jána Pavla II, môžeme povedať, že jeho obraz v skutočnosti formovalo tajomstvo Božieho i ľudského milosrdenstva. Poklad posolstva milosrdenstva, ktorý sa objavil v jeho mladosti a ktorý dostala sestra Faustína, niesol svetu ako kňaz, kardinál a pápež a stal sa jeho ozvenou a tlmočníkom. Zanechal pozoruhodné učenie o tejto pravde viery, osobný model milosrdenstva, ktorý sa zameriava na ľudskú dôstojnosť, a nie na jeho potrebu. Z bohatstva jeho učenia a príkladu života má úžitok nielen Cirkev, ale aj ľudia dobrej vôle, ktorí chcú vybudovať civilizáciu lásky na Zemi.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
