V katolíckej teológii sa koncept Božieho milosrdenstva vyskytuje v úzkom alebo širokom význame. V prvom prípade vtedy, keď sa Božie milosrdenstvo obmedzuje na vyvedenie človeka z hriechu. Podporovatelia tohto pojmu milosrdenstva rozlišujú Božiu lásku a dobrotu od milosrdenstva. Podľa ich názoru je dielo stvorenia, povznesenie človeka k svätosti a priateľstvu s Bohom vyjadrením dobroty a lásky Boha, ktorý sa zo svojej podstaty dáva a obdarúva dobrami. Predmetom Božieho milosrdenstva je však ľudská bieda čiže hriech. Keby neexistoval hriech, Boh by nemusel prejavovať milosrdenstvo, prejavoval by len lásku a dobrotu tak, ako to robí s nebeskými bytosťami. Boh aj anjelom dal nadprirodzené dobrá, ale prísne vzaté, nepreukázal im svoje milosrdenstvo, len lásku a dobrotu (o. R. Kostecki). Netreba teda – podľa o. W. Granata – miešať pojmy lásky, dobroty a milosrdenstva, ale držať sa ich prísnych významov. Boh stvoril svet z dobroty a lásky, nie z milosrdenstva, pretože darovanie existencie, stvorenie dobra je prejavom a vyjadrením dobroty, a nie milosrdenstva.
Pojem Božie milosrdenstvo v širšom zmysle znamená každé Božie pôsobenie „ad extra“ (navonok), lebo je prejavom Božej lásky k bytostiam nižším ako on. Teológovia predstavujúci tento prístup k milosrdenstvu zdôrazňujú, že milosrdenstvo je prejavom Božej moci a dobroty. Prostredníctvom nich Stvoriteľ vytvára stvorenie z ničoho. Robí aj niečo viac: vytvára dobro zo zla (Garrigou-Lagrange). Milosrdenstvo – podľa ich názoru – je vlastnosťou Božej prirodzenosti, ktorá sa prejavuje v každom Božom konaní navonok, a to tak pri stvorení, ako aj pri udeľovaní milosti. Ľudský hriech nezmenil Boha, to znamená, že mu nedal novú vlastnosť – vlastnosť milosrdenstva. Boh je milosrdný nielen po hriechu, ale bol ním vždy čiže aj pred hriechom človeka. Božie milosrdenstvo malo po hriechu iba inú formu vyjadrenú iným spôsobom v diele vykúpenia (o. W. Pietkun). Božie milosrdenstvo teda spočíva nielen v tom, že človeka dvíha z biedy hriechu, ale aj v tom, že mu dáva podiel na Božej prirodzenosti prostredníctvom milosti. Preto už samotné stvorenie človeka, obdarovanie človeka priateľstvom a milosťou, je prejavom Božieho milosrdenstva.
Podľa bl. o. Michala Sopočku milosrdenstvo je prejavom pomoci Stvoriteľa svojmu stvoreniu, podaním ruky, ktorá ho dvíha z biedy hriechu a doplní jeho nedostatky. Najväčšou biedou – poznamenáva – je neexistencia. Podľa Svätého písma aj učenie sv. Tomáša uznáva, že v širšom zmysle je Božie milosrdenstvo vyjadrené aj vo stvorení vesmíru a človeka. Hovorí, že žalmista stavia dielo stvorenia a vykúpenia bok po boku. Jedno i druhé pripisuje Božiemu milosrdenstvu (Ž 136). Takže v tomto širokom zmysle sú Božia dobrota a milosrdenstvo synonymami. V prísnejšom slova zmysle je však pojem milosrdenstva spojený so skutočnosťou hriechu a prejavuje sa tým, že človeka vytiahne z tejto biedy. Milosrdenstvo je druhé meno lásky (DM 7); je to láska, ktorá ide najďalej, lebo dvíha človeka z morálnej biedy (o. J. Krasiński).
Svätý Otec Ján Pavol II. často používal termín milosrdná láska. V encyklike „Dives in misericordia“ napísal, že milosrdenstvo je nevyhnutnou zložkou lásky, je akoby jej druhým menom (DM 7). Milosrdenstvo je podľa neho vonkajšou podobou Božej lásky k človeku zaťaženému bremenom ľudskej slabosti. Milosrdenstvo – písal – opísané ako milosrdná láska, má všetky rysy lásky v najširšom slova zmysle. Obsahuje všetko, čo tvorí obsah otcovskej, materskej, manželskej, bratskej, priateľskej a kolegiálnej lásky, ktorá je láskavá, trpezlivá, súcitná, obetavá, činná, odpúšťajúca a verná. Milosrdná láska sa sústreďuje predovšetkým na základnú ľudskú hodnotu, ktorá je dôstojnosťou jeho ľudskosti, a snaží sa túto dôstojnosť zachrániť, očistiť a pozdvihnúť, vydobyť ju nejakým spôsobom spod všetkých nánosov zla (K. M. Kasperkiewicz).
o. Ryszard Ukleja, Božie milosrdenstvo z generácie na generáciu. Vroclav 1997, s. 143 – 150.
