Skutky milosrdenstva, ku ktorým nás Kristus nabáda, musia byť morálne dobré. Teológie nielen opisuje ľudské skutky, ale podáva aj kritéria ich morálneho hodnotenia. Ľudský skutok zohráva v živote každého človeka neobyčajne dôležitú úlohu, pretože formuje a tvorí jeho osobnosť, postoje, ovplyvňuje rozvoj duchovného života alebo naopak, ponižuje a degraduje osobu, brzdí jej rozvoj ako človeka a kresťana. Každý skutok na nás zanecháva stopy, rozmnožuje alebo zmenšuje dobro, preto sú tak výnimočne dôležité naše voľby, rozhodnutia a konanie.
Pán Ježiš povedal, že vstup do nebeského kráľovstva závisí od morálne dobrých ľudských skutkov. Povýšil ich nad proroctvá a robenie zázrakov v jeho mene. Povedal: Nie každý, kto mi hovorí: «Pane, Pane,» vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21), čiže kto koná dobré skutky, zhodné s Božou vôľou. Ešte výraznejšie znie jeho výzva konať dobré skutky v podobenstve o poslednom súde (Mt 25, 44-45).
Ľudský skutok zahŕňa nielen vedomé a dobrovoľné konanie, ale aj vedome prijaté myšlienky, ktoré tiež podliehajú morálnemu hodnoteniu, lebo prameňom tak dobra ako aj hriechu je srdce človeka. Lebo zo srdca – učí nás Ježiš – vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá a rúhanie. Toto poškvrňuje človeka (Mt 15, 19-20). V srdci človeka však prebýva aj láska, ktorá je princípom dobrých a nepoškvrnených skutkov. Morálne hodnotenie ľudského skutku zahŕňa teda všetko: slová, činy a myšlienky. O skutku nerozhoduje vedomé vykonanie, ale vnútorné rozhodnutie vôle človeka. Morálnosť ľudských činov hodnotí svedomie. V ňom človek nachádza, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený (porov. Rim 2, 14-16).
Pán Ježiš na to upozornil, keď hovoril vo svojom učení o srdci človeka, o jeho vnútri, v ktorom je sústredná činnosť rozumu a vôle. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa (Lk 6, 45).
Kritéria morálneho úsudku
Ľudské činy, teda činy slobodne zvolené na základe úsudku svedomia, môžeme morálne hodnotiť ako dobré alebo zlé. „Morálnosť ľudských činov závisí:
- od zvoleného predmetu,
- od zamýšľaného cieľa čiže úmyslu,
- od okolností konania.
Predmet, úmysel a okolnosti sú «pramene» alebo základné prvky morálnosti ľudských činov“ (KKC 1750), sú kritériom, podľa ktorého konštatujeme, či ľudské činy sú dobré, alebo zlé.
- Predmet
Prvoradým a základným prvkom mravného posudzovania je predmet ľudského skutku, ktorý rozhoduje o tom, či je skutok zameraný na dobro a na konečný cieľ, ktorým je Boh (VS 79). Predmetom skutku je objektívna hodnota, ku ktorej prirodzene smeruje konkrétne konanie človeka. Napr. predmetom modlitby je oslava Boha, čiže modlitba prirodzene smeruje k oslave Boha. Klamstvo má napr. za cieľ oklamať poslucháča atď.
Predmet činu môže byť dobrý, zlý alebo neutrálny, podľa toho či sa zhoduje s objektívnymi normami mravnosti. Dobrý čin je taký, ktorý sa zhoduje so skutočnými dobrom človeka (ktoré vymedzujú objektívne normy mravnosti) a je podriadený poslednému cieľu a najvyššiemu dobru, čiže samému Bohu. Učenie Cirkvi hovorí aj o skutkoch, ktoré sú „vnútorne zlé“, sú to «nenapraviteľné» zlé skutky a samy osebe a samy v sebe nemôžu byť zamerané na Boha ani na dobro osoby (VS 79). Tieto skutky sú vždy zlé kvôli svojmu predmetu, nezávisle na úmysle človeka, ktorý ich vykonal alebo na okolnostiach. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes vymenúva dlhý zoznam takýchto skutkov: Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocída, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné (GS 27).
Dnes sa mnohé zlé skutky ospravedlňujú slobodou, dobrým úmyslom alebo zle chápaným milosrdenstvom. Napríklad eutanázia odporuje biblickej pravde o dobre človeka, ktoré je obsiahnuté v Božích prikázaniach Usmrcovanie nevyliečiteľne chorých ľudí je zlým činom v samotnej podstate, lebo zabíjanie človeka je zlom. Ak predmet činu je zlý, čin nikdy nebude dobrý, nebude milosrdenstvom, aj keby ho tisíce ľudí tak nazvalo, a svoje tvrdenie chcelo zdôvodniť „zdanlivým dobrom“, ba dokonca „milosrdenstvom“ k chorým, starým („nebudú sa trápiť“, „nebudú už trpieť“, „majú právo na dôstojnú smrť“). Pri takomto zmýšľaní nemôže byť ani reči o dobrom čine, a už vôbec nie o skutočnom kresťanskom milosrdenstve, lebo bola vynechaná pravda o Bohu a človekovi, pravda o tajomstve stvorenia a cieli života človeka. Boh a pravda, ktorú dal človekovi bola eliminovaná.
Keď už sú samé skutky hriechmi, píše sv. Augustín, ako krádež, cudzoložstvo, rúhačstvo alebo im podobné, kto by mohol tvrdiť, že ak sa konajú z dobrých príčin, už nie sú hriechmi, alebo – čo je ešte absurdnejšie – sú hriechmi ospravedlnenými? Avšak v našich časoch sa stráca vedomie hriechu a zla pretože ľudstvo sa vzdialilo od Boha, a dusí svoje svedomie; nie sú zriedkavé hlasy, ktoré sa snažia obrátiť objektívny poriadok vecí a zlo nazývajú dobrom (eutanázia, interrupcia, homosexualizmus atď.). Ale ani okolnosti ani úmysly, nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniť kvôli jeho predmetu na skutok «subjektívne» bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť (VS 81).
Nakoniec sú ešte neutrálne činy, t. j. ani dobré, ani zlé, ktorým morálnu akosť dáva úmysel alebo okolnosti. Predmet činu môže byť morálne neutrálny, ale čin nie. Napr. prechádzka je kvôli svojmu predmetu morálne neutrálna, ale ak sa prechádzame kvôli svojmu zdraviu alebo s človekom, o ktorého sa staráme, je to čin morálne dobrý. Samotné jedenie alebo pitie je kvôli predmetu morálne neutrálne, ale nemierne prijímanie pokrmov alebo nápojov za nejakých okolností je činom morálne zlým.
- Úmysel
Je podstatnou zložkou pri morálnom hodnotení ľudských činov, usmerňuje vôľu človeka na cieľ a týka sa záveru nejakej činnosti. Úmysel je dobrý, ak sleduje pravé dobro osoby z hľadiska jej konečného cieľa (VS 82). Úmysel napomáha tomu, že činnosť, ktorá je kvôli svojmu predmetu neutrálna, stáva sa dobrá alebo zlá (napr. návšteva známych, ak máme úmysel urobiť im radosť, zablahoželať im, potešiť sa z ich úspechov, ale ak ich ideme navštíviť preto, aby sme vyvolali hádku, je to zlý čin). Dobrý úmysel pri činnosti, ktorá je dobrá ju môže urobiť viac alebo menej dobrú (napr. „halier vdovy“) alebo zlú (napr. modlitba či almužna – je dobrá, ale ak ju dávame preto, aby nás pochválili je zlým činom). Úmysel pri činnosti ktorá je zlá, ju môže urobiť menej zlú, ale nikdy ju nemôže urobiť dobrú (porov. KKC 1753). V tomto prípade nás zaväzuje pravidlo: cieľ neospravedlňuje prostriedky. Ľudské konanie sa teda nemôže posudzovať ako mravne dobré iba preto, že vedie k dosiahnutiu takého či onoho cieľa, alebo jednoducho preto, že úmysel konajúceho je dobrý (VS 72).
- Okolnosti
Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu (KKC 1754). Okolnosti môžu prispieť k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla činu. Napríklad krádež v obchode je menšie zlo než krádež v kostole, ktorá je svätokrádežou. Vynechanie svätej omše pre chorobu je ináč posudzované než pre výlet alebo iné okolnosti.
Okolnosti môžu spôsobiť, že čin, ktorý je kvôli svojmu predmetu neutrálny sa stane dobrý alebo zlý, a dobrý čin sa pre svoj predmet stane lepší alebo zlý (napr. modliť sa na úkor svojich povinností). Čin, ktorého predmet je sám v sebe zlý, sa pre okolnosti nestane dobrý (napr. lož, klamanie v nejakej situácii nikdy nebude ospravedlniteľné a morálne dobré). Okolnosti samé osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým a spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý (porov. KKC 1754).
Pri posúdení morálnej akosti činu musíme brať do úvahy sedem okolností, ktoré odpovedajú na základné otázky: kto?, čo?, kde?, kedy?, ako?, akým spôsobom?, prečo?. Posledná otázka vecne zodpovedá úmyslu. Pri čine sú dôležité okolnosti, čo najlepšie vidíme pri pohoršení. Pohoršenie je tým väčšie, čím dôležitejšiu funkciu má v spoločnosti osoba, ktorá zhreší. Napríklad dieťa viac pohorší zlý čin, ktorý urobí jeho otec, než keby ho urobil jeho spolužiak, kňaz alebo laik. Na posúdenie morálnej akosti činu vplýva aj čas a miesto (napr. zábava v období cez rok a v pôstnom období, pôst v piatok alebo v inom dni týždňa).
V súčasnosti je vážnym omylom tvrdenie, že situácia a okolnosti, v ktorých čin vykonáme rozhodujú o tom, či skutok je dobrý alebo zlý. V mnohých prípadoch sa konkrétnymi podmienkami ospravedlňujú zlé činy, pričom sa tvrdí, že sú dobré. Často môžeme počuť: teraz sú také časy – všetci kradnú aj ja môžem; alebo všetci klamú, takže sa nestane nič zlé, ak ani ja nepoviem pravdu. Avšak okolnosti majú prispieť k vedomému konaniu dobra, ktoré je zhodné s objektívnymi norami mravnosti.
Aby čin mohol byť skutkom milosrdenstva musí byť morálne dobrý, t. j. úplne zhodný s pravdou obsiahnutou v Božích prikázaniach. Dobrý musí byť predmet skutku, úmysel a okolnosti. Čin je morálne dobrý, ak sú všetky tieto činitele zhodné s Božou vôľou, zjavenou človekovi v morálnom zákone a tým aj zhodné s jeho konečným cieľom. Ak ľudské činy spĺňajú požiadavky Božieho zákona a vedú k poslednému cieľu, musíme ich uznať za dobré. Avšak, ak sú v rozpore s prikázaniami a odvádzajú od posledného cieľa sú zlé. Ak naše skutky majú byť skutkami milosrdenstva, musia zohľadňovať a realizovať skutočné dobro človeka zahrnuté v prikázaniach a tým vyjadrovať dobrovoľné podriadenie sa poslednému cieľu, t. j. samému Bohu. Ide o to, aby to, čo robíme pre druhých nevyplývalo iba zo subjektívnej pravdy o dobre, ale bralo do úvahy skutočné dobro človeka, a teda, zohľadňovalo objektívnu, univerzálnu pravdu Božieho zákona, ktorý zakazuje konať to, čo s protiví časnému a večnému dobru každého človeka. Ide o to, aby milosrdenstvo, ktoré preukazujeme, bolo láskou k človeku, láskou k jeho skutočnému dobru.
Celý text: sr. Elzbieta Siepak ISMM, Wartość moralna czynów ludzkich, in: Piękno i bogactwo miłosierdzia, vydavateľstvo Misericordia, Krakov 2004, s. 28 – 41.
