Skutky milosrdenstva, ku ktorým nás Kristus nabáda, musia byť morálne dobré. Teológie nielen opisuje ľudské skutky, ale podáva aj kritéria ich morálneho hodnotenia. Ľudský skutok zohráva v živote každého človeka neobyčajne dôležitú úlohu, pretože formuje a tvorí jeho osobnosť, postoje, ovplyvňuje rozvoj duchovného života alebo naopak, ponižuje a degraduje osobu, brzdí jej rozvoj ako človeka a kresťana. Každý skutok na nás zanecháva stopy, rozmnožuje alebo zmenšuje dobro, preto sú tak výnimočne dôležité naše voľby, rozhodnutia a konanie.
Pán Ježiš povedal, že vstup do nebeského kráľovstva závisí od morálne dobrých ľudských skutkov. Povýšil ich nad proroctvá a robenie zázrakov v jeho mene. Povedal: Nie každý, kto mi hovorí: «Pane, Pane,» vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21), čiže kto koná dobré skutky, zhodné s Božou vôľou. Ešte výraznejšie znie jeho výzva konať dobré skutky v podobenstve o poslednom súde (Mt 25, 44-45).
Ľudský skutok zahŕňa nielen vedomé a dobrovoľné konanie, ale aj vedome prijaté myšlienky, ktoré tiež podliehajú morálnemu hodnoteniu, lebo prameňom tak dobra ako aj hriechu je srdce človeka. Lebo zo srdca – učí nás Ježiš – vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá a rúhanie. Toto poškvrňuje človeka (Mt 15, 19-20). V srdci človeka však prebýva aj láska, ktorá je princípom dobrých a nepoškvrnených skutkov. Morálne hodnotenie ľudského skutku zahŕňa teda všetko: slová, činy a myšlienky. O skutku nerozhoduje vedomé vykonanie, ale vnútorné rozhodnutie vôle človeka. Morálnosť ľudských činov hodnotí svedomie. V ňom človek nachádza, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý je povinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobré veci a chrániť sa zlého; a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený (porov. Rim 2, 14-16).
Pán Ježiš na to upozornil, keď hovoril vo svojom učení o srdci človeka, o jeho vnútri, v ktorom je sústredná činnosť rozumu a vôle. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa (Lk 6, 45).
