Hoci sa Matka Božieho milosrdenstva uctieva v Cirkvi pod týmto titulom už oddávna, teologická literatúra na túto tému je mimoriadne malá. Matka Božieho milosrdenstva je predovšetkým tá, ktorá dala svetu Syna Božieho, vtelené Milosrdenstvo a neustále ho dáva a vedie k nemu všetkých veriacich. Najúplnejšie zdôvodnenie tohto Máriinho titulu dnes podáva Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike „Dives in misericordia“. V nej píše, že Mária je najprv tá, ktorá výnimočným spôsobom zažila Božie milosrdenstvo, keď bola uchránená od prvotného hriechu a obdarená plnosťou milostí, aby sa stala Matkou Božieho Syna. Pri zvestovaní dala súhlas, porodila Božieho Syna v ľudskom tele v Betleheme a počas celého života sa podieľala na jeho zjavovaní tajomstva Božieho milosrdenstva až po obetu, ktorú zložila pod krížom. Preto Mária je tá, ktorá hlbšie pozná tajomstvo Božieho milosrdenstva; pozná aj jeho cenu a vie, aká je tá cena vysoká (DM 9).
Ohlasuje tiež milosrdnú Božiu lásku z pokolenia na pokolenia odo dňa, keď spievala „Magnifikat“ na prahu domu svojej príbuznej Alžbety a vedie ľudí k Spasiteľovým zdrojom milosrdenstva. Milosrdná Božia láska v dejinách Cirkvi a sveta sa neprestáva prejavovať v nej a skrze ňu. Takéto prejavovanie je veľmi užitočné – píše Ján Pavol II. – lebo v Božej Matke sa opiera o jedinečný cit materinského srdca, o jeho jemný postreh a zvláštnu schopnosť pôsobiť na všetkých, ktorí od matky ochotnejšie prijímajú milosrdnú lásku (DM 9).
Mária je Matka milosrdenstva aj z toho dôvodu, že na jej orodovanie prúdi na svet Božie milosrdenstvo vo forme všetkých milostí. Jej materstvo pre všetkých ľudí neustále pokračuje – ako zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil – lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám naďalej získava dar večného spasenia. S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte stále putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti (LG 62).
Mária sa nazýva Matka milosrdenstva, Matka Božia milosrdenstva alebo Matka Božieho milosrdenstva, a každý z týchto titulov – ako píše pápež Ján Pavol II. – má hlboký teologický význam. Tieto tituly hovoria o Márii ako o Matke ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Ona mimoriadnym spôsobom zakúsila milosrdenstvo a rovnako mala na ňom zásluhy počas celého pozemského života a najmä pod krížom svojho Syna (DM 9). Ohlasuje a vyprosuje ho celému svetu.
Titul Matky milosrdenstva sa objavil najprv v mariánskej úcte, v duchovnosti Cirkvi a až potom v teológii. Modlitba „Pod tvoju ochranu“ známa od 4. storočia sa v pôvodnej verzii začínala slovami: K tvojmu milosrdenstvu sa utiekame, Bohorodička… Antifóna „Zdravas, Kráľovná, Matka milosrdenstva“ sa tešila neobyčajnej obľube v celých dejinách Cirkvi. Teológia Márie, Matky milosrdenstva, sa objavila nielen v modlitbách, ale aj v kázňach. Svätý Fulbert v 11. storočí uvažoval, že Mária je preto Matkou milosrdenstva, lebo porodila Krista, samotný Zdroj milosrdenstva, v ktorom sa umývajú všetky skazenosti nášho života. Svoje milosrdenstvo voči ľuďom však preukazuje prostredníctvom mimoriadne silného orodovania. Je autorom vety, ktorá sa používa dodnes: Mater Misericordiae et pietatis – Matka milosrdenstva a zľutovania, čo podľa neho znamenalo vnútornú, psychickú predispozíciu Božej Matky (Mater misericordia) a skutky, ktoré vykonáva („pietas“ – vtedy to označovalo milosrdné skutky).
Úcta k Máriinmu milosrdenstvu v teológii sa rozvíjala v učení sv. Anzelma z Canterbury (+1109). Nenapísal síce žiaden teologický spis o milosrdenstve Božej Matky, ale v tej dobe už samotné modlitby alebo kázania predstavovali určitý druh teologického diela, lebo v nich boli tajomstvá viery predstavené bezprostredne, to znamená na úrovni praktizovania viery. Svätý Anzelm napísal tri modlitby o milosrdenstve Božej Matky, ktoré zodpovedajú rôznym stavom človeka, ktorý sa usiluje o dokonalosť. Z obsahu týchto modlitieb vyplýva, že zdrojom milosrdenstva Márie je samotný Kristus. Pre milosrdenstvo sa stal Synom ženy, Ona sa pre milosrdenstva stala Božou Matkou. Obaja teda žijú pre spásu hriešnikov. V tretej modlitbe sa sv. Anzelm obracia na Máriu ako syn k Matke a brat k bratovi Ježišovi. O Božej Matke hovorí, že je aj našou Matkou. Svätý Anzelm úzko spájal Máriu s Kristom, jej milosrdenstvo s milosrdenstvom jej Syna, jej účasť na našej spáse a posvätení ako úplne podriadenú Ježišovi.
O všeobecné potvrdenie úcty k Márii ako Matky milosrdenstva v Cirkvi sa zaslúžil Bernard z Clairvaux (+1153), ktorý na myšlienke milosrdenstva postavil svoje učenie o Máriinom orodovaní. Hlásal, že Matka u Syna môže vyprosiť všetko a zároveň má mimoriadne citlivé srdce pre potreby ľudí. Potrebujeme prostredníka u tohto Prostredníka – písal – a nikto nie je pre nás vhodnejší než Mária.
V histórii úcty k Máriinmu milosrdenstvu v modlitbách, piesňach a kázaniach existovali časti, ktoré milosrdenstvo Božej Matky kládli do opozície voči spravodlivosti Krista a Boha Otca a priznávali milosrdenstvo len Márii. Anzelm z Luccy tvrdil, že po nanebovstúpení Kristus celé dedičstvo milosrdenstva odovzdal svojej Matke, zatiaľ čo on si ponechal len spravodlivosť. Tento pohľad skrze texty pripisované sv. Tomášovi a sv. Bonaventúrovi prijímali dosť bežne teológovia 14. a 15. storočia a ešte dlho sa udržal v máriológii. Niekedy sa dokonca Kristovi upieralo všetko milosrdenstvo, čo je úplne v rozpore so Svätým písmom, lebo on prišiel na svet, aby spasil to, čo sa stratilo.
Titul Márie ako Matky milosrdenstva sa v učení pápežov objavil dosť neskoro, až v 16. storočí. Spočiatku to bolo v kontexte titulov príbuzného alebo podobného významu. Ona je Matka, Matka zľutovania a lásky, Matka milosrdenstva, ktorú nám zveril Kristus umierajúci na kríži, aby tak ako sa on prihovára za nás u Otca, ona sa prihovárala za nás u svojho Syna – napísal Pius VIII. Jeho nástupcovia písali podobným spôsobom o Matke milosrdenstva. Až pápež Lev XIII. rozvinul učenie o duchovnom materstve Márie. Jej milosrdenstvo považoval za prejav materstva voči ľuďom. Pius XII. tiež spájal milosrdenstvo Márie s jej Božím materstvom a jej účasťou na Božom milosrdenstve.
Za zmienku stojí najmä 9. kapitola encykliky Svätého Otca Jána Pavla II „Dives in misericordia“, ktorá je úplne venovaná Matke milosrdenstva. Aj keď je text tejto kapitoly pomerne krátky, je neobvykle bohatý na teologické motívy odôvodňujúce tento titul Božej Matky. Je tou – ako píše pápež – ktorá na jednej strane najplnšie, jedinečne zakúsila Božie milosrdenstvo, o čom hovorí vo svojom „Magnifikat“, ale aj obetou svojho srdca dosiahla vynikajúcu účasť na samom zjavení Božieho milosrdenstva. Táto obeta je úzko spojená s krížom jej Syna, pod ktorým na Kalvárii aj ona stála. Mária bola na základe skrytého a neporovnateľného spojenia s mesiášskou úlohou svojho Syna zvláštnym spôsobom ustanovená na to, aby ľuďom priblížila lásku, ktorú on prišiel zjaviť. Ako Matka všetkých ľudí je prostredníčkou u Boha a vyprosuje milosrdenstvo pre svet.
V „Dives in misericordia“ Ján Pavol II. zdôrazňuje Máriino milosrdenstvo v aspekte diela vykúpenia, ktoré uskutočnil jej Syn Ježiš. V encyklike „Veritatis splendor“ (vznikla o 13 rokov neskôr) dáva pápež nové dôvody pre titul Matky Božieho milosrdenstva, ktorými sú: prebývanie Boha s nami, ako aj vyprosený dar Ducha Svätého. V čísle 118 tejto encykliky píše, že Mária je Matkou milosrdenstva, lebo dala svetu Ježiša – vtelené zjavenie Božieho milosrdenstva. Toto milosrdenstvo spočíva nielen v oslobodení človeka od hriechu, ale aj v Božej prítomnosti s nami. Nakoniec milosrdenstvo dosiahne plnosť v dare Ducha Svätého, ktorý robí všetko nové: mení tvár zeme, čo v praxi znamená, že Duch Svätý umožňuje človeku robiť dobro a plniť Božiu vôľu a predovšetkým dáva silu, aby sa tak ako Mária stal nepoškvrneným, čiže aby viac nehrešil.
Pripravila: sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
