Tajomstvo Božieho milosrdenstva spoznávame len vďaka tomu, že Boh nám ho sám ukázal a je ono opísané na stránkach Starého a Nového zákona. V dejinách ľudstva a jednotlivých biblických postáv, ako aj v histórii vyvoleného národa vidíme milosrdnú Božiu lásku, ktorá obdarúva existenciou všetko stvorenie, odpúšťa a pomáha v núdzi. Milosrdenstvo sa teda prejavuje navonok ako úkon stvorenia aj vykúpenia. Všetko, čo Boh koná pre človeka, je znakom jeho milosrdnej lásky.
Starý zákon používa veľmi veľa termínom, ktoré vyjadrujú túto skutočnosť milosrdenstva a každý z nich poukazuje na nejaký aspekt našej viery. Najčastejšie, až dvadsaťkrát, sa v hebrejskom jazyku milosrdenstvo vyjadruje slovom hesed. Vyjadruje ono vernú lásku, dobrotu a milosť. Hesed podčiarkuje tie črty Božieho milosrdenstva, ktoré vyjadrujú vernosť zmluve Boha s človekom (s vyvoleným židovským národom), ale aj vernosť a zodpovednosť v láske. Na stránkach hebrejskej Biblie sa až 30-krát stretávame so slovným spojením hesed weemet, ktoré znamená vernosť a milosť.
Ďalším často používaným slovom je slovo rahamin (slovo pochádza od slova rehem – materské lono). Slovo poukazuje na črty typické pre lásku ženy a matky. Charakterizujú ho najnežnejšie city. Vyjadruje nezištnú lásku, ktorú dobre charakterizujú vlastnosti ako citlivosť, trpezlivosť, dobrota, odpustenie. Najkrajšie to osvetľujú slová proroka Ozeáša (Oz 11, 8), ktoré sú vlastne vyznaním lásky Boha k nevernému Efraimovi.
Tajomstvo Božieho milosrdenstva je vyjadrené aj inými slovami: hanan, ktoré opisuje stálu, láskavú a veľkorysú dispozíciu. Slovo hamal (doslova – ušetrenie porazeného nepriateľa) vyjadruje tú vlastnosť milosrdenstva, ktorá ukazuje zmilovanie, súcit a odpustenie. Slovo hus má podobný význam a vyjadruje ľútosť a súcit. Niekedy sa objavuje aj slovo hen, ktoré označuje dobrotu a láskavý prístup k iným, najmä voči blížnym v ťažkej životnej situácii.
Alebo kto sa podujme vyrozprávať jeho milosrdenstvá? (Sir 18, 4). Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo a tvoja vernosť až po oblaky!“ (Ž 57, 11). Tieto slová prevzaté zo strán Svätého písma sú svedectvom o tom, že vyvolený národ zakúšal Boha predovšetkým skrze jeho milosrdenstvo. Ale čo je Božia dobrota? Ako Boh zjavuje svoju milosrdnú lásku?
Milosrdenstvo v biblickom jazyku znamená každé gesto Božej lásky k stvoreniu. Božia dobrota sa neobmedzuje len na skutky odpustenia človeku, hoci v nich milosrdenstvo najvýraznejšie prejavuje svoju hĺbku. Samotné dielo stvorenia je už skutkom milosrdenstva. Žalmista o tom hovorí, keď chváli Boha za jeho hesed čiže dobrotu, túžbu dať svoju lásku, milosť (Ž 136). Podľa autora tohto žalmu: lebo jeho hesed trvá na veky – Božie milosrdenstvo sa stalo dôvodom, prečo začalo existovať okrem iného slnko, mesiac, hviezdy, atď. (v. 5-9). Žalm 145, 9 hovorí jasne, že Pán je dobrý ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. Boh miluje bytosti, ktoré stvoril a je milostivý ku všetkým (gr. eleeo), o čom nám hovorí kniha Múdrosti 11, 23-24. Vďaka tejto milostivej láske vznikol svet a stále existuje. Hebrejská Biblia ukazuje Božie milosrdenstvo ako stále platné, vždy aktívne. Dá sa povedať, že kyslík, ktorý udržuje svet a človeka nažive, je milosrdná Božia láska.
Jahveho milosrdenstvo sa ukázalo ako vlastnosť, ktorá odlišuje Boha Izraelitov od čŕt bôžikov pohanských národov (porov. Mich 7, 18). Kniha proroka Micheáša hovorí, že Boh má záľubu v zľutovaní (Mich 7, 18). Ako vyznáva žalmista, trvá naveky (25, 6). Je také obrovské, že človek, ktorý chce vyjadriť jeho veľkosť, naráža na jazykové ťažkosti. Autori svätých kníh Starého zákona často spájajú opis Božej dobroty so slovami, ktoré hovoria o veľkosti tejto vlastnosti (napr. Neh 13, 22; Tob 8, 16; Ž 69, 17; Iz 63, 7). Nezriedka nechávajú vedľa seba slová, ktoré poukazujú na milosrdenstvo, napríklad v knihe Exodus 34, 6-7 nachádzame formulu milosrdenstva: milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom… Podobné konštrukcie nájdeme aj v šiestich ďalších textoch: Neh 9, 17; Ž 86, 15; 103, 8; 145, 8; Joel 2, 13; Jon 4, 2. Autor knihy Múdrosti nazve Boha priamo Pánom milosrdenstva (9, 1).
Ale odkiaľ pochádza vo vyvolenom národe taký údiv a úžas nad Božím milosrdenstvom? Odkiaľ sú tieto rôzne opisy Božej dobroty? Už samotná motivácia výberu daného národa ako Božieho výlučného majetku je nasýtená jeho láskou. V Deuteronómiu 7, 7n čítame, že Pán Boh sa pri výbere svojho ľudu neriadil žiadnymi inými hľadiskami, ale len láskou (v. 8) a vernosťou prísahe, ktorú dal Abrahámovi (porov. v. 8). Je dôležité, že v kontexte odôvodnenia výberu Abrahámových potomkov za vyvolený národ nájdeme poučenie, že Boh je verný, zachováva zmluvu a lásku do tisíceho pokolenia. Preto základným zmyslom milosrdenstva pre vyvolený ľud bola Božia vernosť danému slovu. Z hesed – vernej lásky – vyvolený národ čerpá svoje korene. Toto milosrdenstvo sa prejavilo predovšetkým v dialógu Boha s človekom a v uzatvorení zmluvy s ním. Vyvolený národ si bol vedomý, že jeho existencia je podmienená Božou dobrotou a že každý počatý život – budúcnosť národa – má svoj prameň najprv v milosrdnej Božej láske (hebrejsky rahamim), čiže v túžbe Boha po človeku (porov. Dt 13, 18).
Z hesed vyplýva aj dielo vyslobodenia národa z egyptského otroctva. Hoci výraz milosrdenstvo sa neobjavuje priamo v opise tejto udalosti, samotný exodus sa ukázal ako skutok Božieho milosrdenstva. Lebo Boh, ktorý videl úzkosti, utrpenie a slzy národa, zostúpil, aby ho vyslobodil (porov. Ex 3, 7n). Autor 136. žalmu poetickým spôsobom chváli Boha za jeho milosrdenstvo (hesed), ktoré sa prejavilo zázrakom vyslobodenia vyvoleného národa spod jarma faraóna (verše 10-24). Božie milosrdenstvo sa ukázalo ako oslobodzujúca sila, sila obhajujúca nespravodlivo utláčaných. Všetky diela, ktoré Boh vykonal pred a počas putovania do Zasľúbenej zeme, majú svoj pôvod v Božej vernej dobrote. Mimochodom, celý 136. žalm je veľké Te Deum na počesť Božieho milosrdenstva, ktoré národ spoznával skrze dielo vyslobodenia z egyptského otroctva. Autor knihy Nehemiáš 9, 19 zase zdôrazňuje Božiu milosrdnú prítomnosť a jeho sprevádzanie národa počas putovania cez púšť, vo dne i v noci. Dar potravy, vody a napokon splnenie prisľúbenia daru zeme tiež pochádza z Božej láskavosti. Ozvenou vďačnosti za túto udalosť, bohatou na Božiu dobrotu, sú okrem iného nasledujúce slová z Haggady (príbehy o vyslobodení Židov z egyptského otroctva, ktoré sa čítajú počas sederovej večere na sviatok Pesach): Nie za jedno, ale za veľa často opakovaných dobrodení musíme ďakovať najdobrotivejšiemu Bohu.
Avšak najviac Božie milosrdenstvo odhalilo svoju krásu v kontakte s realitou ľudskej nevernosti. Vyvolený národ sa mnohokrát spreneveril Bohu už počas putovania púšťou, napríklad tým, že si urobil bôžika – zlaté teľa (Ex 32, 4) alebo prejavil nedostatočnú vieru v Božiu prozreteľnosť. Hriech znamenal porušenie podmienok zmluvy. Preto, striktne povedané, Boh už nebol viazaný prejavovať milosrdenstvo, čiže požehnávať svoj ľud. Za spreneverenie jeho príkazom Boh mal právo zničiť národ, ktorý si vybral. Medzitým sa ukazuje byť verným predovšetkým samému sebe, svojej láske k človeku, ktorá trvá v dobrom i zlom, je silnejšia než zrada. Túto skutočnosť podčiarkuje kniha Nehemiáš 9, 17-19, kde národ neposlúchal, rúhal sa a zabudol na úžasné Božie zásahy. Boh mu však vo svojom veľkom milosrdenstve odpustil.
Vo svetle týchto úvah sa môže zrodiť otázka o význame trestu. Existuje preň nejaké miesto v Božom milosrdenstve? Ukazuje sa, že jedným z prejavov Božej starostlivosti o človeka je aj trest. V Sirachovcovej knihe 16, 12 čítame, že milosrdenstvo a hnev je u neho. Mocne však pôsobí odprosenie, aj keď uplatňuje svoj hnev. Úryvok z Exodus 34, 7 porovnáva veľkosť trestu a milosrdenstva. Božie odpustenie je neobmedzené (v tisícoch generácií), zatiaľ čo trest trvá krátko. Boh je pomalý do hnevu a nechce človeka potrestať. Ako obrazne uvádza kniha proroka Ozeáša 11, 8n., pri myšlienke na trest sa Bohu rozpaľuje vnútro, jeho srdce sa zdráha pred týmto činom. Robí to však z milosrdenstva, aby pobádal človeka obrátiť sa, pretože chce jeho šťastie. Preto ak Boh vidí zlepšenie a ľútosť u človeka, ponáhľa sa zachrániť ho. Nie bez významu sa opakovane na stranách Starého zákona objavujú výroky o milosrdenstve a spáse (napr. Ž 6, 5; 17, 7; Sir 2, 11; Bar 4, 22).
Božie milosrdenstvo sa neobmedzuje len na vyvolený národ. Ako autor knihy Sirachovcovho syna 18, 13 hovorí: Pánovo milosrdenstvo nad celým ľudstvom. Najzrozumiteľnejšie o univerzálnosti milosrdenstva hovorí okrem iného kniha proroka Jonáša. Boh videl obrovskú hriešnosť obyvateľov Ninive, poslal im proroka s poslaním povolať ich k obráteniu. Jonáš však chce prísne potrestať krutých nepriateľov Izraela. Rozhodol sa vyhnúť Božiemu príkazu, lebo vie, že Boh je láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní a zmilúva sa nad nešťastím (Jon 4, 2), aby ukázal Ninivčanom odpustenie. A tak sa aj stalo. V kontexte tohto príbehu spoznávame podmienku získania Božieho odpustenia. Je ňou ľútosť nad spáchanými hriechmi. Ľútosť však nie je len pocit, ale kategorický odklon od zla, pokánie, ako to robili obyvatelia Ninive. Knihy Starého zákona často uvádzajú potrebu zlepšenia a priznania svojej slabosti ako podmienky na prijatie odpustenia vín (2 Krn 30, 9; Ž 79, 8). Možno najkrajším biblickým textom, ktorý ukazuje vzťah medzi ľútosťou hriešnika a Božím odpustením, je 51. žalm. Už prvé slová modlitby trikrát prosia o Božie milosrdenstvo: Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť (v. 3), vedomý som si svojej neprávosti… (v. 5a). Autor knihy Sirachovcovho syna vyjadruje túto pravdu vo forme úžasu: Ó, aké veľké je milosrdenstvo Pána a jeho zľutovanie nad tými, ktorí sa obrátia k nemu! (17, 28).
Dar Božej lásky silnejšej než ľudský hriech, schopnej mnohokrát odpustiť, je obzvlášť cenený v prorockých spisoch. Zvlášť o tom hovorí citát z knihy proroka Izaiáša 54, 10: Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú; moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán, tvoj zľutovník. Božím vyznaním lásky hojnej na odpustenie sú slová z knihy proroka Jeremiáša 31, 3: Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Boh však neprestáva preukazovať svoju dobrotu, ale má smäd po ľudskom milosrdenstve! Vyžaduje od neho vernosť, ako to čítame v knihe proroka Ozeáša: Milosrdenstvo (hesed) chcem, nie obetu (6, 6).
Proroci odhaľujú akoby Božie srdce a živo poukazujú na jeho vrúcnu lásku, ktorá robí všetko pre svoju Vyvolenú, aby bola šťastná. Starý zákon často ukazuje skúsenosť s Božím milosrdenstvom ako zdroj radosti (Ž 13, 6; Bar 4, 22) a prameň vďačnosti. Výrečným príkladom je 107. žalm, ktorý ospevuje Božiu dobrotu za to, že nás vyviedol z otroctva a zbavil nás biedy. Až štyrikrát vo forme refrénu volá, aby sme prejavili vďačnosť Bohu za jeho milosrdenstvo (v. 8, 15, 21, 31), lebo keď Izraeliti prosili Boha o pomoc, boli vypočutí (v. 6, 13, 19, 28).
Knihy Starého zákona preto ukazujú Božie milosrdenstvo v diele stvorenia, ale najmä v súvislosti s odpustením hriechov a nevery človeka. Skúsenosti s odpustením sa stanú zdrojom radosti a zmyslu života. Na jeho získanie je len jedna podmienka. Je ňou skutočná túžba vrátiť sa k Bohu. Každé stvorenie je udržiavané pri živote Božou láskou, ktorá sa skláňa nad tým, čo je malé a slabé a potrebuje oporu. Samotná skutočnosť, že nespočetné množstvo starozákonných úryvkov hovorí o Božej dobrote, dokazuje, že človeka neustále sprevádza – ako povedala svätá sestra Faustína – moc najväčšej Božej vlastnosti.
sr. Maria Faustyna Ciborowska ISMM
