Môže sa to zdať neuveriteľné, faktom však je, že v Starom zákone chýbajú spoľahlivé teologické štúdie o milosrdenstve v medziľudských vzťahoch. Zatiaľ čo téma Božieho milosrdenstva sa teší veľkému záujmu teológov a bola spracovaná v mnohých referátoch a monografiách, heslo milosrdenstvo v medziľudských vzťahoch v Starom zákone sa objavuje iba v slovníkoch a biblických encyklopédiách, kde sa o nich hovorí všeobecne. Výnimky preto zahŕňajú diela, v ktorých sa autori venujú tejto téme, medzi ktoré patrí aj práca o. Wojciecha Węgrzyniaka pod názvom „Medziľudské milosrdenstvo v Starom zákone“, ktorá bola pripravená na III. medzinárodný kongres apoštolov Božieho milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch v roku 2008. Tu uvádzame časť tejto štúdie.
Tam, kde hlas dostalo milosrdenstvo
Medziľudské milosrdenstvo prítomné v Starom zákone možno vidieť v konkrétnych skutkoch jednotlivých postáv alebo ako skutočnosť, ku ktorej človeka povzbudzuje Boh či iní ľudia.
Príklady skutkov milosrdenstva
Skutkom milosrdenstva je postoj Ezaua, ktorý napriek strate prvorodenstva a požehnania neublíži Jakubovi, ktorý sa vracia s celou rodinou a dobytkom do Kanaánu (Gn 32-33). Milosrdný je Jozef Egyptský, ktorý netrestá svojich bratov za to, že sa pokúsili o bratovraždu a predali ho do Egypta (Gn 37, 42-45); Mojžiš, keď sa prihovára za svoj ľud (Ex 32, 7-14; Num 21, 7; Ž 106, 23); Dávid, ktorý má síce možnosť zabiť kráľa Saula, ktorý ho prenasledoval (1 Sam 24, 26), neodváži sa však vykonať ľudskú spravodlivosť a po smrti kráľa a jeho syna Jonatána zabezpečí hmotnú existenciu rodine zosnulých (2 Sam 9). Ten istý Dávid smúti nad smrťou svojho syna Absolóna, aj keď sa vzbúril proti nemu a zbavil ho vlády (2 Sam 15-19). Prorok Eliáš prejavuje milosrdenstvo, keď sa dá uprosiť tretím päťdesiatnikom, ktorého poslal kráľ Achab: „Muž Boží, nechže má môj život a život týchto tvojich päťdesiatich sluhov nejakú cenu v tvojich očiach! Veď zostúpil z neba oheň a strávil prvších dvoch päťdesiatnikov aj s ich päťdesiatimi! Ale teraz nech má môj život v tvojich očiach nejakú cenu!“ (2 Kr 1, 13-14). Šimon Machabejský je milosrdný, keď prestane bojovať proti obyvateľom Gazary potom, čo ho prosia: Nezaobchádzaj s nami podľa našich zlých skutkov, ale podľa svojho milosrdenstva! (1 Mak 13, 46). Skutkom milosrdenstva je aj príhovor Ester za svoj ľud u kráľa Asuera, príhovor, za ktorý mohla zaplatiť svojím životom (Est 4-5). Tobiáš je milosrdný, keď hovorí o sebe: Veľa milosrdenstva som preukázal bratom z môjho kmeňa a národa (Tob 1, 3). Svoj chlieb som dával hladným a svoj odev nahým, a keď som videl mŕtveho z môjho národa, vyhodeného za ninivské hradby, pochoval som ho (Tob 1, 17). Na svoje skutky milosrdenstva spomína trpiaci Jób: Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil, aj osirelých, bezpomocných tiež. Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých a radosť lial som vdove do srdca. (…) Veď sťa oči som bol (vtedy) slepému a sťaby nohy pre kuľhavého. Ja otcom bol som všetkým chudobným, aj neznámeho vec som vyšetril (Jób 29, 12-13. 15-16).
Medzi skutky milosrdenstva patrí aj záchrana domu Rachab pred zničením, veď ukrývala izraelských zvedov (Joz 1-2), povolenie Benjamínčanom uniesť dievčatá zo Šíla, aby si ich mohli vziať za manželky (Sdc 21), vyslobodenie Izraelitov z babylonského zajatia (2 Krn 30, 9; Ž 106, 46), priazeň dozorcu voči Danielovi (Dan 1, 9).
Výzvy na milosrdenstvo
Okrem uvedených príkladov milosrdenstva sa v Starom zákone stretávame s mnohými výzvami, aby sme boli milosrdní voči iným, niekedy dokonca aj voči cudzím a nepriateľom: aby sme neutláčali cudzincov, vdovy a siroty (Ex 22, 20-21), nepožadovali úroky z peňazí požičaných chudobným (Ex 22, 24), aby sme pred západom slnka vrátili plášť prijatý ako záruku (Ex 22, 25-26), aby sme prišli na pomoc spadnutému býkovi a oslovi, aj keby to boli zvieratá nepriateľa (Dt 22, 1-4, Ex 23, 4-5), aby sme počas žatvy niečo nechali pre chudobných a siroty (Dt 24, 19-21), aby sme dávali almužnu (Tob 4, 5-8. 16), aby sme dávali chlieb hladným a nahým odev (Tob 4, 16), aby sme položili chleby na hroboch spravodlivých (Tob 4, 17), aby sme hneď, ako je to možné, pomohli (Prís 3, 28).
Tu sú ďalšie príklady výziev na milosrdenstvo: Synu, chudobným neukracuj živobytie, ani neodvracaj oči od chudobného! Neopovrhuj nikým, kto hladuje, ani nedráždi chudobného v jeho biede! Srdce biedneho nesužuj a neodkladaj s darom núdznemu! Prosbu usúženého neodmietaj, ani neodvracaj tvár od bedára! Od bedára neodvracaj svoje oči mrzuto, ani nedovoľ, aby ťa prosebníci preklínali za chrbtom (Sir 4, 1-5). A podaj svoju ruku aj chudobnému, aby tvoje požehnanie a uzmierenie bolo dokonalé. Úprimnosť tvojho daru nech je (známa) každému, kto žije, ale ani mŕtvemu neodpieraj svoju láskavosť! Nevyhýbaj sa, keď treba potešiť plačúcich, a choď spolu s tými, ktorí smútia! Nech sa ti neťaží navštíviť chorého: pre také (počínanie) budú ťa väčšmi milovať (Sir 7, 36-39). „Toto hovorí Pán zástupov: Spravodlivo prisudzujte právo a preukazujte si vzájomne milosrdenstvo a láskavosť! Vdovy, siroty, cudzincov a chudobných neutláčajte a vo svojich srdciach nezamýšľajte druh druhovi zlo! (Zach 7, 9-10).
Volanie k medziľudskému milosrdenstvu je prítomné aj vo forme múdrych ponaučení: V obľube je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha, čo svoj majetok čestne spravuje (Ž 112, 5); Kto si ucho zapcháva, keď sa bedár krikom (ozýva), bude raz volať tiež, ale vyslyšaný nebude (Prís 21, 13); Požehnaný bude, (kto vie) dobrým okom (pozerať), lebo dáva chudákovi zo svojho chleba (Prís 22, 9); Milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté (Sir 3, 14); Kto požičiava blížnemu, almužnu mu dáva: a kto – ako mocnejší – berie ho za ruku, zachováva príkazy (Sir 29, 1); Dobročinnosť je akoby požehnaný raj, lebo (zásluha) milosrdenstva pretrvá naveky (Sir 40, 17).
Literatúra Starého zákona nevyzýva len k medziľudskému milosrdenstvu, ale sľubuje aj odmenu za takéto správanie. Klasickým textom v tejto súvislosti sú slová proroka Izaiáša: Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím blížnym sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady. Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a riekne: „Hľa, tu som!“ Keď odstrániš sprostred seba jarmo, kývanie prstami a reči zločinné a ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie. A Pán ti dá neprestajný odpočinok, jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní; budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd, ktorého vody nesklamú (Iz 58, 6-11).
Ďalšie „odmeny“ zo skutkov milosrdenstva sa uvádzajú pri výzve k činnej láske voči blížnemu. Tak toto milosrdenstvo zahladzuje hriechy (Sir 3, 14), prináša požehnanie (Sir 7, 32), lásku iných (Sir 7, 35), úspech (Ž 112, 5) a prosperitu (Dan 4, 24).
Zdá sa preto, že človek Starého zákona je človek, ktorý vie, čo je milosrdenstvo, je povolaný k nemu, pozná jeho pozitívne účinky a z času na čas dáva príklad milosrdného správania.
Kde milosrdenstvo zamĺklo
Okrem dosť bohatej panorámy medziľudského milosrdenstva existuje určitá hranica, za ktorou milosrdenstvo neexistuje. Neexistuje na viac alebo menej výrazný Boží príkaz alebo keď sa človek stavia voči druhému a nespolieha sa na samotného Boha.
So súhlasom Boha
Princíp „obmedzeného milosrdenstva“ jasne vyjadruje Sirachov syn: Nepovedie sa dobre tomu, kto ustavične zmýšľa zlo a nedáva almužnu. Dávaj nábožnému, ale o hriešnika nestoj. Dávaj iba dobrým, ale hriešnika sa neujmi! Dobre rob pokornému, ale nič nedaj spupnému: zadrž mu dar chleba, aby ti za to nerobil násilie; lebo za všetko tvoje dobro, čo si mu urobil, dvojnásobným zlom sa ti odplatí. Preto má Najvyšší hriešnika v nenávisti a bezbožným dá pocítiť pomstu (Sir 12, 3-7).
Táto perspektíva zahŕňa aj celý rad skutkov, ktoré sa dnes zdajú byť prinajmenšom kruté: zabitie troch tisíc ľudí Léviho synmi na príkaz Mojžiša za to, že urobili zlaté teľa (Ex 32, 26-29), ukameňovanie muža, ktorý v sobotu zbieral drevo (Lv 15, 32 – 36), zabitie 24 000 Izraelitov, ktorí smilnili s Moabitkami (Lv 25, 1-9) a séria výbojov kanaánskych miest, počas ktorých boli celé mestá vyvraždené so všetkými obyvateľmi (Jozue). Jeden z najtragickejších príkladov súvisí s prorokom Elizeom: Odtiaľ išiel (Elizeus) hore do Betelu. Ako šiel hore cestou, vyšli z mesta malí chlapci a posmievali sa mu: „Hore sa, plešivec, hore sa, plešivec!“ Nato sa obrátil, a keď ich uvidel, preklial ich v Pánovom mene. Vtom vyšli z hory dve medvedice a roztrhali z nich štyridsaťdva chlapcov (2 Kr 2, 23-24).
Aj keď sa tieto a podobné udalosti Starého zákona môžu zdať dnes šokujúce, treba poznamenať, že „nemilosrdné“ správanie bolo vždy opodstatnené. Kto viac alebo menej priamo ohrozoval čistotu viery v jediného Boha, nemohol počítať s milosrdenstvom. Bez ohľadu na to, či patril k vyvolenému národu, alebo bol cudzincom. Toto je právne vyjadrené takto: A keby ťa tvoj brat, syn tvojej matky, alebo tvoj syn, alebo tvoja dcéra, alebo tvoja žena najmilšia, alebo tvoj priateľ, ktorého miluješ ako seba samého, chceli presvedčiť a potajomky by ti vravel: „Nože poďme a slúžme iným bohom,“ ktorých nepoznáš ani ty, ani tvoji otcovia, bohom okolo vás, či už sú blízko a či ďaleko, z jedného konca zeme až na druhý koniec zeme, neposlúchni ho, nepočúvaj ho a nech mu neodpustí tvoje oko, žeby si mal s ním zľutovanie a žeby si ho kryl, lež poponáhľaj sa zničiť ho; nech je tvoja ruka prvá proti nemu a potom nech naň siahne rukou všetok ľud! Ukameňuj ho, lebo ťa chcel odviesť od Pána, tvojho Boha, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. A nech o tom počuje celý Izrael, nech sa obáva a nech už nik nikdy neurobí nič také zlé v tvojom strede! (Dt 13, 6-11)
Nemilosrdenstvo je odsúdené
Okrem skutkov, ktoré sa nám dnes zdajú nemilosrdné a ktoré v Starom zákone boli vykonané s Božím súhlasom alebo dokonca príkazom, akýkoľvek iný typ nemilosrdenstva Boh prísne odsúdil.
Boh vyniesol rozsudok nad Edomom, lebo mečom stíhal svojho brata, zničil lásku k nemu, jednostaj držal svoj hnev a svoju zlosť prechovával večne (Am 1, 11). Nebude mať zľutovanie nad svojím ľudom, lebo nik sa nezmiluje nad vlastným bratom. Zožiera napravo a hladuje, zjedá naľavo a nenasýti sa (Iz 9, 18-19). Je proti vodcom ľudu (Iz 3, 14 – 15) a zákonodarcom (Iz 10, 1 – 2) a nikdy nezabudne na nemilosrdné skutky: Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch a nivočíte bedárov krajiny. Hovoríte: „Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie; a sobota, aby sme otvorili sýpky, aby sme zmenšili efu, zväčšili cenu a klamali na falošnej váhe? Chceme kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za pár topánok a smeti predať ako obilie.“ Pán sa zaprisahal na Jakubovu pýchu: „Nikdy nezabudnem na ich skutky“ (Am 8, 4-7).
Nádej na bezmedzné milosrdenstvo?
Keď chceme zhrnúť úvahy o medziľudskom milosrdenstve v Starom zákone, vráťme sa k príhovoru prvého patriarchu za obyvateľov Sodomy. Tak ako sa pri vyjednávaní Abraháma s Bohom prichádza k istej hranici, ktorá nie je prekročená, tak sa zdá, že medziľudské milosrdenstvo nie je schopné preskočiť určitý strop mentality človeka Prvej zmluvy. Existujú situácie, v ktorých ani najbližší sa nemôžu spoľahnúť na milosrdenstvo a tí, ktorí sa zdajú byť v jednej situácii prekvapivo milosrdní, v iných neprejavia žiadne zľutovanie (1 Sam 24, 26; 2 Sam 19; 1 Kr 2, 8-9).
Existuje nejaká nádej na prekročenie tejto hranice a bezmedzné milosrdenstvo? Prečo sa končí Abrahámov rozhovor s Bohom na počte 10 spravodlivých? Prečo sa Abrahám nesnaží zachrániť mesto kvôli piatim spravodlivým? Prečo sa neodváži požiadať o záchranu aspoň kvôli jednému spravodlivému, svojmu synovcovi Lótovi? Abrahám, muž Starého zákona, si nedokázal predstaviť, že Boh by mohol byť taký milosrdný. Pri jeho predstave Boha ako spravodlivého sudcu bolo pre neho ťažké „vyjednávať“ viac. A práve toto jeho chápanie Boha mu nedovolilo bojovať za človeka až do konca. Všetci jeho priatelia v knihách Starého zákona stáli pred rovnakou dilemou. Cítili, že Boh je milosrdnejší ako človek (2 Sam 24, 14), ale nedokázali pochopiť, že Boh môže byť milosrdný bezmedzne. A keďže Bohu určili hranice milosrdenstva, nemohli tieto hranice chýbať ani v medziľudských vzťahoch.
Až príchod Ježiša Krista, ktorý zjavil svetu milosrdnú tvár Boha Otca, zvrhol všetky hranice, ktoré dal človek Starého zákona Božiemu a ľudskému milosrdenstvu. Keby Abrahám videl tajomstvo ukrižovaného Syna v Bohu, vedel by, že pre záchranu nielen Sodomy, ale aj celého sveta stačí život jedného spravodlivého, Ježiša Krista. A potom by pravdepodobne bol milosrdný voči Sodome až do jej posledného obyvateľa.
o. Wojciech Węgrzyniak
———————————————
Celý text s poznámkami pod čiarou: o. Wojciech Węgrzyniak, Medziľudské milosrdenstvo v Starom zákone, in: V škole milosrdenstva sv. Faustíny a Jána Pavla II. Referáty z III. medzinárodného kongresu apoštolov Božieho milosrdenstva, vydavateľstvo „Misericordia“, Krakov 2008, s. 95 – 120.
