Z charizmy sv. sestry Faustíny vyrástla nielen nová škola duchovnosti, ale aj apoštolské hnutie Božieho Milosrdenstva, ktoré rôznym spôsobom napĺňa jej poslanie ohlasovať svetu Božie milosrdenstvo svedectvom života, skutky, slová a modlitbu.
Myšlienka tohto hnutia sa objavila vo Vilniuse v roku 1935, keď jej Ježiš povedal o túžbe, ktorá sa týkala založenia takejto kongregácie, ktorá by ohlasovala Božie milosrdenstvo svetu a vyprosovala ju pre svet (Denníček 436). Najprv si myslela, že musí odísť zo svojej kongregácie a založiť kontemplatívny kláštor, pre ktorý dokonca napísala aj rehoľnú regulu. Postupne však spoznala, že v tejto myšlienke nejde o jeden kláštor alebo jednu kongregáciu. V liste svojmu duchovnému sprievodcovi, o. Michalovi Sopočkovi začiatkom roka 1936 napísala: Jasne vidím, že to bude nielen ženská a mužská kongregácia, ale že to bude veľké združenie laikov, do ktorého môžu patriť všetci a skutkami budú ohlasovať Božie milosrdenstvo preukazovaním milosrdenstva jedni druhým. Nech sa Vám nezdá táto myšlienka šialenstvom, lebo je to úprimná pravda, ktorá sa onedlho stane skutkom a hoci by som nemala od nikoho podporu, aj tak ma nič neodradí, lebo mi stačí, že viem, že takáto je Božia vôľa. Naďalej si však myslela, že jej úlohou v tomto diele bude založiť kontemplatívny kláštor. Túžba po splnení tejto úlohy sa stala plátnom, na ktorom sa v jej živote uskutočnili bolestivé očisťovania ducha (rozumu a vôle), po ktorých dosiahla vrcholy zjednotenia s Bohom: mystické zásnuby. A napokon v mystických zážitkoch spoznala, že hoci toto dielo bude jedno, bude mať tri „odtiene“. Prvým sú kontemplatívne rehole, kde duše oddelené od sveta budú horieť ako obeta pred Božím trónom a vyprosovať milosrdenstvo pre celý svet a vyprosovať požehnanie pre kňazov. Svojou modlitbou budú pripravovať svet na druhý Ježišov príchod (Denníček 1155). Druhý odtieň tvoria činné kongregácie, ktoré budú kombinovať modlitbu a skutky milosrdenstva a v egoistickom svete sa budú usilovať prebúdzať lásku a Ježišovo milosrdenstvo (Denníček 1156). Tretí odtieň môže zahŕňať všetky osoby, ktoré nie sú viazané sľubmi a vo svete budú sprítomňovať milosrdnú Božiu lásku skrze život naplnený modlitbou a skutkami milosrdenstva. Člen tohto odtieňa – napísala sestra Faustína – by mal vykonať prinajmenšom jeden skutok milosrdenstva denne, ale môže ich byť veľa, lebo každému je ľahké ho vykonať (Denníček 1158).
Okolnosti vzniku apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva
Pre uskutočnenie poslania ohlasovať svetu posolstvo milosrdenstva Boh prostredníctvom charizmy a mystickej skúsenosti svätej sestry Faustíny inšpiruje v Cirkvi dielo, ktoré dnes nazývame apoštolským hnutím Božieho milosrdenstva. Myšlienka tohto diela jej nebola hneď zjavená, ale pomaly dozrievala. Prechádzala rôznymi etapami vývoja: od založenia novej kontemplatívnej kongregácie až po definíciu štruktúry hnutia, ktorá pozostáva z klauzúrnych kláštorov, činných kongregácií a ľudí žijúcich vo svete.
Počiatky myšlienky tohto diela siahajú do roku 1935. Sestra Faustína bola vtedy v dome kongregácie vo Vilniuse. Radovala sa z milosti kontemplácie, z hlbokého života s Bohom a čiastočného splnenia Ježišových prianí, pretože bol namaľovaný Jeho obraz a v prvú nedeľu po Veľkej noci 26. – 28. apríla 1935 bol verejne uctievaný v Ostrej Brame. Jej radosť však narušili nové úlohy. Zľakla som sa ich veľkosti. Cítila som sa úplne neschopná ich splniť (Denníček 429). Potom počula slová Pána Ježiša: Pripravíš svet na môj druhý príchod. Tieto slová ma hlboko zasiahli a hoci som predstierala, že ich nepočujem, rozumela som im dobre a nemala som o tom žiadne pochybnosti (Denníček 429).
Na sviatok Zoslania Ducha Svätého 9. júna 1935 začula ďalšie príkaz, tentoraz vo forme špecifickej úlohy: Budeš so svojimi spoločníčkami vyprosovať milosrdenstvo pre seba i svet (Denníček 435). Až do tej chvíle plniac charizmu kongregácie sa zaoberala predovšetkým dievčatami a ženami, ktoré potrebujú hlbokú morálnu obnovu, a preto neprekvapuje, že chápala tieto slová Pána Ježiša ako príkaz na založenie novej kongregácie, ktorej cieľom by bolo modliť sa a vyprosovať Božie milosrdenstvo pre celý svet.
Pretože si nebola istá či správne čítala Pánove myšlienky a nemala jasný rozkaz hovoriť so svojím spovedníkom o tejto veci, nezverejnila Ježišovo želanie dvadsať dní. Až 29. júna, keď sa porozprávala s o. Michalom Sopočkom, mu prezradila svoje tajomstvo. To tajomstvo je také, že Boh žiada, aby bola založená kongregácia, ktorá by svetu hlásala Božie milosrdenstvo a vyprosovala ho pre svet (Denníček 436). Počas tohto rozhovoru Pán Ježiš stojaci na prahu miestnosti v takej podobe, ako je na obraze, ubezpečil sestru Faustínu slovami: Túžim, aby bola taká kongregácia (Denníček 437). V každom prípade sa necítila schopná splniť túto úlohu, preto sa bránila ju prijať: Zvláštne však bolo, že Ježiš si nevšímal moje volanie, ale udelil mi svetlo a poznanie, ako sa mu to dielo páči. Nebral do úvahy moju slabosť, ale dal mi poznať, aké veľké ťažkosti musím prekonať (Denníček 437).
Na druhý deň po tomto rozhovore s o. Sopočkom – 30. júna 1935 – počas svätej omše sestra Faustína opäť uvidela Pána Ježiša, ktorý jej povedal, že chce, aby sa táto kongregácia založila čím skôr (Denníček 438). Potom definoval ducha tejto kongregácie, ktorým je nasledovaním jeho od jaslí po kríž a úlohu ohlasovať Božie milosrdenstvo a vyprosovať ho pre celý svet (Denníček 438). Po prijatí svätého prijímania zažila sestra Faustína mystickým spôsobom prítomnosť a požehnanie Najsvätejšej Trojice, po ktorom zmizli jej obavy a úzkosti, slabosť a bezmocnosť nad touto úlohou. Keď som však prišla k sebe, cítila som silu a odvahu splniť Božiu vôľu a nič sa mi nezdalo ťažké (Denníček 439).
Takéto sú okolnosti vzniku apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva. Jeho tvorcom a iniciátorom je sám Pán Ježiš, ktorý odhaľuje svojej „sekretárke“ myšlienku vytvorenia takejto „kongregácie“, čiže hnutia, ktorého členovia ho budú nasledovať „od jaslí po kríž“ a ohlasovať Božie milosrdenstvo a vyprosovať ho pre celý svet. V týchto prvých zjaveniach Pán Ježiš načrtol základný rámec tohto diela, jeho duchovnosť a smer apoštolskej činnosti, ktoré dal do eschatologickej perspektívy: príprava sveta na jeho druhý príchod.
Vývoj myšlienky apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva
Sestra Faustína jednoznačne chápala podobu nového diela načrtnutého v prvých zjaveniach, ako príkaz založiť kontemplatívny kláštor. Dokonca aj slová sv. Ignáca, ktorého požiadala o pomoc pri plnení tohto Božieho plánu, hovoriace o tom, že táto regula sa dá použiť v tejto kongregácii (Denníček 448), nezmenila jej zmýšľanie. Stále si myslela, že ide o založenie nového kláštora, ktorý by sa úplne venoval úlohám, o ktoré požiadal Pán Ježiš. V tom čase nevidela možnosť vykonávať túto úlohu vo svojej vlastnej kongregácii alebo iným spôsobom.
Na prelome novembra a decembra 1936 napísala zhrnutie reguly kontemplatívneho kláštora, ktorá bola založená na konštitúciách jej materskej kongregácie. Vložila do nej požiadavky Pána Ježiša týkajúce sa úloh a ducha novej kongregácie a tiež sa pokúsila definovať podľa jej názoru dôležitejšie reguly, ktoré sa týkali: výberu členov, etáp rehoľnej formácie, modlitby, pokánia, komunitného života, apoštolátu a riadenia. Už pri prvom čítaní tohto náčrtu konštitúcie prekvapuje radikalizmus, ktorý sa prejavuje pri výbere členov, praktizovaní rehoľného života založeného na modlitbe, sebazapieraní a prísnom pokání, ako aj na horlivej apoštolskej činnosti pre spásu duší.
V marci 1936 sestra Faustína odišla z Vilniusu. Vybrala sa najprv do Walendówa, Derd a neskôr do Krakova. Už z Walendówa v apríli 1936 napísala o. Michalovi Sopočkovi: Jasne vidím, že to bude nielen ženská a mužská kongregácia, ale že to bude veľké združenie laikov, do ktorého môžu patriť všetci a skutkami budú ohlasovať Božie milosrdenstvo preukazovaním milosrdenstva jedni druhým. Pokračovala v modlitbe v tejto veci a hľadala spôsoby, ako vykonať Božiu vôľu. Hovorila so svojimi spovedníkmi, predstavenými a predovšetkým na tento úmysel obetovala nesmierne utrpenie bolestivých nocí ducha. Chcela iba jednu vec, a síce jasne poznať celý Boží plán pre toto dielo, ako aj splniť v tomto diele to, čo od nej Boh očakával.
Nakoniec 27. júna 1937 napísala, že počas svätej omše jej Boh dal svetlo a hlboké pochopenie tohto diela. Nenechal ani tieň pochybností (Denníček 1154). Toto dielo je jedno – poznamenala – ale akoby v troch odtieňoch. Prvým sú duše oddelené od sveta, ktoré budú horieť ako obeta pred Božím trónom a vyprosovať milosrdenstvo pre celý svet (…) a vyprosovať požehnanie pre kňazov. Svojou modlitbou budú pripravovať svet na druhý Ježišov príchod (Denníček 1155). Druhý odtieň budú tvoriť rehoľné kongregácie, ktoré spoja modlitbu so skutkami milosrdenstva. Zvlášť budú chrániť dušu detí pred zlým. Modlitba a skutok milosrdenstva obsahuje v sebe všetko, čo majú tieto duše robiť (…) V egoistickom svete sa budú usilovať prebúdzať lásku a Ježišovo milosrdenstvo (Denníček 1156). Tretí odtieň môže zahŕňať všetkých ľudí, ktorí žijú vo svete (Denníček 1157), nie sú viazaní žiadnymi sľubmi a budú sa mať účasť na všetkých zásluhách a privilégiách celku svojou modlitbou a milosrdenstvom (Denníček 1157). Člen tohto odtieňa by mal počas dňa splniť aspoň jeden skutok milosrdenstva a môže ich byť veľa, lebo každému je ľahké ho vykonať, aj najbiednejšiemu (Denníček 1158).
V kontexte takto chápaného diela, ktoré je jedno, ale v troch odtieňoch, je možné vysvetliť rozdielne vízie týkajúce sa umiestnenia budúcej kongregácie, ktoré mala sestra Faustína. Raz to mal byť neveľký kostol a vedľa neho kláštor s dvanástimi rehoľnými celami (Denníček 563), inokedy steny budovy bez okien a dverí (Denníček 559), v ďalšej vízii kaplnka, v ktorej šiestim sestrám dával o. Michal Sopočko sväté prijímanie (Denníček 613) a v ďalšej kláštor, ktorý sa staral o deti vo veku od päť do jedenásť rokov a bránil ich pred zlým (Denníček 765). Inokedy videla kláštor, v ktorom bolo všetko veľmi chudobné a skromné, ale veľkého ducha (Denníček 892). V poslednej vízii týkajúcej sa tejto témy sa sestra Faustína pozerala na kláštor tejto novej kongregácie a videla veľké a priestranné izby. Osoby žijúce v tomto kláštore chodili zatiaľ vo svetskom oblečení, ale vládol tam v celej plnosti rehoľný duch (Denníček 1154). Táto posledná vízia priamo predchádzala úplnému opisu štruktúry tohto jedného diela, na ktorom sa zúčastňujú kontemplatívne kláštory, osoby z rôznych inštitútov zasväteného života a všetci ostatní, ktorí sa zapájajú do modlitby a skutkov v Ježišovom diele milosrdenstva.
Vývoj myšlienky apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva sa končí na zápise v Denníčku z 27. júna 1937. Podľa slov Pána Ježiša bola táto myšlienka od počiatku koncipovaná veľmi široko – ako hnutie – ale v mysli sestry Faustíny postupne dozrievala a prechádzala vývojom od uzavretého kontemplatívneho kláštora cez činné kongregácie až do zapojenia sa laikov do tohto diela.
Je potrebné poznamenať, že v spisoch sestry Faustíny sa slovo „hnutie“ neobjavuje, ale len „kongregácia“ alebo „dielo“. Slovo „kongregácia“ používa Pán Ježiš a sestra Faustína, ale každý z nich používa tento výraz v inom zmysle. Väčšina ľudí, vrátane sestry Faustíny, pochopila slovo „kongregácia“ ako rehoľnú komunitu. Preto Kristove slová: Túžim, aby bola taká kongregácia (Denníček 437) alebo aby bola kongregácia založená čím skôr (Denníček 438) chápala doslovne. Preto si myslela, že Pán Ježiš chce založiť novú kongregáciu, ktorá bude ohlasovať Božie milosrdenstvo a vyprosovať ho pre svet. Potom napísala, že do tejto „kongregácie“ majú patriť aj ľudia s rôznymi povolaniami, ženy a muži a dokonca aj všetci ľudia žijúci na svete. Táto rozmanitosť povolaní naznačuje iný význam tohto pojmu, a to biblický význam, ktorý zodpovedá hebrejskému „qahal“, ktorý Pán Ježiš použil v rozhovore so sestrou Faustínou.
Hebrejský „qahal“ podľa „Slovníka biblickej teológie“ znamená zhromaždenie najmä pre náboženské účely. Toto posvätné „zhromaždenie“ možno charakterizovať nasledujúcimi konštitutívnymi črtami:
– toto zhromaždenie vďačí za svoju existenciu „vyvoleniu“ alebo „povolaniu“ od Boha;
– zhromažďuje sa okolo stanu zhromaždenia alebo svätyne v presvedčení, že Boh medzi nimi žije;
– Boh zjavuje a prejavuje svoju vôľu zhromaždeným ľuďom prostredníctvom teofánie alebo splnomocneného zástupcu;
– zhromaždenie sa zhromažďuje pre posvätné, prosebné alebo kajúce účely a podlieha Božiemu posväteniu.
Nie je ťažké vidieť, že všetky konštitutívne rysy biblického konceptu slova „zhromaždenie“ sa vyskytujú vo výrokoch Pána Ježiša zaznamenaných v Denníčku sv. sestry Faustíny. Apoštolské hnutie Božieho milosrdenstva je tak vo vyhláseniach Pána Ježiša akoby novozvolaným zhromaždením, novým „zvolaním“ Božieho ľudu, ktorý v tejto etape dejín má plniť Božie zámery a konkrétne definované úlohy, akými sú obnovenie náboženského života a ohlasovanie tajomstva Božieho milosrdenstva a jeho vyprosovanie pre celý svet. Stojí za to uviesť, že ide o úlohy, ktoré pred celú Cirkev postavil Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike „Dives in misericordia“.
Pokusy uskutočniť myšlienku apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva
Pre sestru Faustínu bolo najdôležitejšou vecou verné plnenie Božej vôle. Predniesla všetky Ježišove priania svojim spovedníkom a predstaveným a potom ich dôsledne a vytrvalo uskutočňovala bez ohľadu na ťažkosti, protivenstvá a utrpenie. Platilo to aj o myšlienke apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva, ktoré podľa nej spočívalo vo vytvorení novej kongregácie, k čomu sa cítila zaviazaná aj vtedy, keď spoznala, že toto dielo budú tvoriť aj mužské a ženské kongregácie ako aj veľké združenie laikov. Myslela si, že jej úloha pri realizácii tohto diela bude spočívať v založení kontemplatívneho kláštora, ktorý by sa úplne a výhradne venoval plneniu úloh, ktoré jej dal Pán Ježiš.
V septembri 1935 sestra Faustína predstavila túto záležitosť ordinárovi diecézy vo Vilniuse arcibiskupovi Romualdovi Jałbrzykowskému, ktorý nápad odísť z materskej kongregácie považoval za ťažké pokušenie a úlohu vyprosovať Božie milosrdenstvo pre celý svet, zvlášť pre hriešnikov, odporúčal plniť vo vlastnom kláštore (Denníček 473). Vyzbroj sa veľkou trpezlivosťou. Ak sú tie veci od Boha, skôr či neskôr sa uskutočnia (Denníček 473, 479).
V októbri 1935 sestra Faustína odišla do Krakova na osemdňové duchovné cvičenia. Vtedy mala príležitosť konzultovať túto záležitosť s o. Józefom Andraszom SJ, ktorý ju pred doživotnými sľubmi ubezpečil, že zážitky, ktoré prežíva vo svojej duši, pochádzajú od Boha. Spovedník z Krakova aj tentoraz priznal, že v celej záležitosti nevidí klam alebo rozpor s vierou. Sú to veci samy osebe dobré. Dokonca by bolo dobré, keby bola skupina duší, ktoré by prosili Boha za svet, lebo všetci potrebujeme modlitbu (Denníček 506), ale zároveň odporučil veľkú opatrnosť, úplnú závislosť od predstavených a modlitbu, aby jasnejšie poznala Boží zámer (Denníček 506).
Po odchode sestry Faustíny z Vilniusu sa do tejto záležitosti zapojil aj o. Michał Sopočko. Požiadal o povolenie arcibiskupa R. Jałbrzykowského, aby sa vytvorili vhodné podmienky na založenie nového kláštora. Rozpoznal a radil sestre Faustíne, aby naďalej pracovala plnila Božiu vôľu a nerobila nič bez výslovného súhlasu krakovského duchovného sprievodcu o. Józefa Andrasza SJ. Mala zachovať veľkú opatrnosť a podriadenosť napriek veľkej vnútornej naliehavosti. Pri posudzovaní svojho úsilia o. Michal Sopocko úprimne priznal: Zatiaľ nevidím žiadny pokrok pri vytváraní podmienok pre túto kongregáciu, ale nestrácam nádej a robím, čo môžem.
Sestra Faustína sa tiež pokúsila plniť Pánovu vôľu. Hovorila s generálnou matkou a krakovskou predstavenou, od ktorých dostala slobodu konať, kontaktovať ľudí a korešpondovať. O tejto téme veľa hovorila s otcom Józefom Andraszom, od ktorého očakávala konkrétne rozhodnutia. Sestra Faustína využila návštevu generálnej predstavenej Michaely Moraczewskej v krakovskom dome začiatkom mája 1937 a požiadala o prepustenie z kongregácie. Generálna matka s tým predtým nesúhlasila. Obávala sa nejakej ilúzie. Požiadala Boha o znamenie, podľa ktorého by mohla spoznať, že táto záležitosť je v súlade s jeho vôľou. Myslela si, že táto myšlienka je skvelá a krásna, avšak úloha sestry Faustíny bola podobná skrytej pružine, takže nemusí nevyhnutne odísť z kongregácie. Keď teda 4. mája 1937 sestra Faustína hovorila s matkou generálnou o svojom odchode z kláštora, počula: „Doteraz som vás vždy zadržiavala, ale teraz vám ponechávam slobodu. Ak chcete, môžete kongregáciu opustiť, a ak nie, môžete zostať (Denníček 1115). Sestra Faustína sa rozhodla, že tentoraz opustí kongregáciu, napíše žiadosť Svätému Otcovi o oslobodenie od sľubov a pôjde do Vilniusu, aby tam založila novú kongregáciu. Keď však vyšla z izby generálnej matky, jej dušu zahalila temnota. Zvláštne vždy, keď prosím o odchod, moju dušu zahalí takáto temnota a mám pocit, akoby som bola ponechaná sama na seba. Keď som bola v týchto duchovných útrapách, rozhodla som sa ísť hneď za matkou a povedať jej o svojom zvláštnom utrpení a boji. Matka mi povedala: „Ten váš odchod, to je pokušenie“ (Denníček 1115) a spovedník pripustil, že možno to nie je chvíľa, ktorú určil Boh. Treba sa modliť a trpezlivo čakať (Denníček 1117).
Po tomto ďalšom, už poslednom pokušení opustiť kongregáciu sestra Faustína napísala: Moje útrapy nikto nepochopí. Ja sama ich nedokážem opísať, niet však väčších utrpení ako tieto. Utrpenia mučeníkov nemôžu byť väčšie, lebo smrť v týchto chvíľach by bola pre mňa úľavou. Nemám s čím porovnať tieto utrpenia, toto zomieranie duše, ktoré nemá konca (Denníček 1116).
Napriek mnohým ťažkostiam a neúspechom bola sestra Faustína hlboko presvedčená, že je Božou vôľou, aby sa toto dielo stalo skutočnosťou. Vedela, že Boh vo svojich nevyspytateľných zámeroch neraz dopúšťa, že tí, ktorí pre nejaké dielo vynaložili najviac námahy, sa často z plodov tohto diela netešia tu na zemi. Všetku radosť im Boh necháva na večnosť (Denníček 1402). O. Michalovi Sopočkovi napísala, že Boh je spokojný s tým, čo sa už stalo. Ťažkosti a protivenstvá sú iba skúsenosťou (…) a nikdy nie sú (…) dôkazom toho, že toto dielo nie je milé Bohu. Vrátila sa do tieňa a už nevykonávala žiadne vonkajšie kroky. Uvedomovala si, že Boh prostredníctvom nej začal svoje dielo. V poslednom liste adresovanom svojmu vilniuskemu dušpastierovi napísala: Pokiaľ ide o novú kongregáciu (…), nepochybujem o zreteľnej Božej vôli. Boh prostredníctvom nás inicioval svoje dielo, ktokoľvek ho dokončí, nemusíme sa toho dočkať, ale teraz robíme to, čo je v našej moci, nič viac.
Realizácia tejto myšlienky bola sprevádzaná mimoriadne bolestivými zážitkami nocí ducha. Viedli sestru Faustínu k vrcholom mystiky a dovolili jej, aby realizovala predpoklady apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva na duchovnej úrovni, aby položila základy pre budovanie tohto diela v Cirkvi. Pánovi Ježišovi nešlo o to, aby sestra Faustína založila novú kongregáciu, lebo to napriek toľkému úsiliu a jej túžbe plniť Božiu vôľu – nedovolil. Skôr išlo o to, aby sa v nej formoval dokonalý vzor pre všetkých apoštolov Božieho milosrdenstva, vzor neobmedzenej dôvery k Bohu a milosrdenstva voči blížnym, vzor ohlasovania tajomstva Božieho milosrdenstva a jeho vyprosovania pre svet. Zdá sa, že tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že po odvážnom znášaní utrpenia nocí duše, keď na Sviatok milosrdenstva v roku 1938 dostala milosť úplnej slobody ducha a napísala konečnú štruktúru diela, sa k tejto záležitosti už viac nevrátila. Zomrela s pocitom dobrej vykonanej práce. Svojmu vilniuskemu spovedníkovi počas posledného rozhovoru niekoľko týždňov pred smrťou povedala, aby sa staral najmä o úctu k Božiemu milosrdenstvu a príliš sa nezaoberal novou kongregáciou, lebo pozná, kto a čo má v tejto veci robiť.
Celý text v knihe: Sr. M. Elżbieta Siepak ISMM, Nová „kongregácia“ sv. sestry Faustíny. Apoštolské hnutie Božieho milosrdenstva. Krakov 2002.
