Dejiny Cirkvi poznajú mnohé modely kresťanského milosrdenstva. V našej dobe vznikol nový, ktorý priniesla do života Cirkvi sv. sestra Faustína a sv. Ján Pavol II. Teológovia ho nazývajú osobným modelom, lebo sa zameriava predovšetkým na ľudskú dôstojnosť, a nie na jeho potreby alebo samotný skutok milosrdenstva, ako je tomu v prípade iných, predchádzajúcich modelov. Medzi inými ho uchopil v teologickom jazyku Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike „Dives in misericordia“ a opisným spôsobom v jazyku mystiky a praxe ho predstavila sv. sestra Faustína vo svojom diele pod názvom „Denníček“. Z obsahu tohto diela je možné čítať nielen jej chápanie milosrdenstva, ale aj proces formovania tohto postoja v jej živote a spôsoby praktizovania činnej lásky k blížnemu.
V praxi kresťanského milosrdenstva je nesmierne dôležité porozumieť samotnému konceptu, lebo od toho závisí kvalita poskytovania dobra druhému človeku. V dnešnej dobe existuje veľa falošných poňatí milosrdenstva, ktoré sa často stotožňujú so zhovievavosťou, ľútosťou a pokrivením spravodlivosti, a preto musíme uvažovať o správnom a prehĺbenom poňatí milosrdenstva, aké mala sv. sestra Faustína. Podľa nej ľudské milosrdenstvo veľmi úzko súvisí s Božím milosrdenstvom, ktoré je preňho zdrojom, vzorom a motívom. Takéto milosrdenstvo predpokladá splnenie požiadaviek spravodlivosti, ktorá je základným meradlom lásky, a má za následok konkrétny skutok. „Milosrdenstvo je kvetom lásky“ (Denníček 651) – napísala sestra Faustína.
V živote a spisoch sv. sestry Faustíny prejavovanie milosrdenstva blížnym musí v prvom rade brať do úvahy dôstojnosť núdzneho človeka a potom jeho telesné a duchovné potreby. Dôstojnosť každého človeka, ktorú mu dal Boh už skrze stvorenie a vykúpenie, je hodnota, ktorá je spoločná núdznemu i človeku, ktorý koná dobro. Uznanie dôstojnosti núdzneho človeka, ktorú mu dal Boh a zdôraznil Kristus, malo zásadný význam pre praktizovanie milosrdenstva a odlíšilo osobnú školu milosrdenstva sv. Faustíny od iných modelov, ktoré sa objavili v dejinách Cirkvi.
Takto chápané milosrdenstvo – ktoré svoj zdroj, vzor a motív má v Bohu a ktoré sa zameriava na dôstojnosť človeka – u sestry Faustíny tvorí životný štýl. Preto to nie sú iba sporadické alebo príležitostné milosrdné skutky pre ľudí v núdzi, ale kresťanský postoj k druhému človeku vo všetkých jeho dimenziách, ktorý sa riadi výlučne milosrdnou láskou. Túžim sa celá premeniť na tvoje milosrdenstvo – modlila sa sestra Faustína – a byť živým obrazom teba, ó, Pane. Nech táto najväčšia Božia vlastnosť, jeho nepochopiteľné milosrdenstvo, prejde cez moje srdce a dušu na mojich blížnych (Denníček 163).
POHĽAD NA KRESŤANSKÉ MILOSRDENSTVO
Rozhovor s o. prof. Henrykom Wejmanom
V dvadsiatom storočí, v ktorom sa rozšírili koncepty, ktoré odmietli milosrdenstvo (Nietzscheho vegetatívno-biologický koncept a marxizmus), nové svetlo v tejto otázke prinášajú zjavenia sestry Faustíny. Čím sa odlišuje jej pohľad na ľudské milosrdenstvo?
V pohľade sestry Faustíny na milosrdenstvo treba venovať pozornosť dvom detailom: prvý sa vzťahuje k jej pochopeniu Božieho milosrdenstva, a druhý sa týka modlitby adresovanej Bohu.
Všetko, čo jestvuje, vyšlo zvnútra môjho milosrdenstva (Denníček 699), [a] je obsiahnuté vnútri môjho milosrdenstva hlbšie ako nemluvňa v lone matky (Denníček 1076). Týmito slovami sestra Faustína vyjadrila hĺbku Božieho vzťahu s človekom, ktorý výrazne presahuje vzťah nenarodeného dieťaťa s jeho matkou. Dôsledkom hĺbky tohto Božieho milosrdenstva je starostlivosť o človeka vo všetkých jeho situáciách a predovšetkým v jeho morálnom páde čiže v hriechu. Túto Božiu starostlivosť o človeka sestra Faustína povýšila na úroveň princípu Božieho pôsobenia, ktoré vyjadrila v troch etapách: 1. Čím väčšia úbohosť, tým väčšie právo má na moje milosrdenstvo (Denníček 1182). 2. Čím väčší hriešnik, tým má väčšie právo na moje milosrdenstvo (Denníček 723). 3. Som štedrejší voči hriešnikom ako voči spravodlivým (Denníček 1275). Na prvý pohľad sa zdá, že medzi týmito zákonmi nie je súdržnosť, ale dôkladnejšia analýza odhalí úzke vzťahy medzi nimi. Každá bieda potrebuje pomoc a to v súlade so zásadou proporcionality, čiže väčšia bieda si vyžaduje väčšiu pomoc. A najväčšou biedou je hriech, pretože oddeľuje človeka od Boha. Na druhej strane Božou prirodzenosťou je pomáhať, a preto majú hriešnici prednosť v očakávaní pomoci z jeho strany. Na túto dimenziu milosrdenstva upozornil sám Pán Ježiš, keď povedal sestre Faustíne: Najväčšia hriešnosť duše nezapaľuje vo mne hnev, ale moje srdce je pohnuté veľkým milosrdenstvom (Denníček 1739). Z toho vyplýva, že Boh sa vo svojom milosrdenstve nevyhýba biede človeka, ale skôr sa mu dáva a tým vzrastá jeho milosrdenstvo.
Druhý detail sa týka modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu: Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu a božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom (Denníček 475-476). Slová tejto modlitby sú úplne šokujúce. Čo znamenajú? Konkrétne to, že človek vstupuje do vnútorného trojičného života Boha, aby priviedol pred jeho zrak ukrižovaného Syna a povedal: Pozri, Bože, na nás skrze neho. Iba mystik môže mať odvahu ponúknuť ľuďom takú modlitbu.
S takýmto poňatím milosrdenstva, ktoré svoj prameň, motív a vzor má v Bohu (koncept sv. sestry Faustíny) korešponduje učenie pápeža Jána Pavla II. Môžeme poukázať na charakteristické prvky, ktoré v predchádzajúcich poňatiach milosrdenstva chýbali?
Ján Pavol II. vníma milosrdenstvo osobne. Vníma ho ako osobné stretnutie darcu a príjemcu dobra. Toto stretnutie zase nadobúda skutočnú povahu, keď sú podľa neho splnené tri podmienky: vernosť človeka sebe samému, spoločná skúsenosť s osobnou dôstojnosťou a axiologické vyrovnanie osôb. To oni rozhodujú o autentickom postoji milosrdenstva človeka voči človeku.
V myslení sv. Jána Pavla II. je Boh zdrojom existencie človeka, čo vyplýva z aktu jeho stvorenia a vykúpenia (DM 4, 7). Preto vernosť sebe samému, čiže osobnej dôstojnosti získanej od Boha, je prvým prvkom jeho konceptu milosrdenstva. O koľko bude každý verný svojej dôstojnosti, ktorej zdroj tkvie v Bohu-Stvoriteľovi, o toľko bude citlivý na uznanie dôstojnosti druhého človeka, dokonca aj toho, kto sa jej spreneveril.
Druhou podmienkou pravosti milosrdenstva podľa názoru Jána Pavla II. je spoločná skúsenosť dobra osoby. Milosrdenstvo sa svojou povahou opiera o všeobecnú skúsenosť toho dobra, ktorým je sám človek, a o spoločnú skúsenosť jeho vlastnej dôstojnosti (DM 6). Podstata atribútu vyjadreného vo vyššie spomenutom výroku je úplne odhalená pri stretnutí otca so synom v evanjeliovom podobenstve o márnotratnom synovi (porov. Lk 15, 11-32). Základom milosrdenstva otca je dobro človečenstva jeho syna, ktorý síce naozaj premárnil majetok, ale uznal vlastné človečenstvo, ba viac, ako keby nanovo ho našiel (porov. DM 6). Naozaj, keď osoba, ktorá koná dobro, najprv uvidí dôstojnosť núdzneho, a nie jeho nedostatok, potom sa pomoc, ktorú prejaví, stane subjektívnou podporou. Príjemca sa necíti ponížený, ale skôr docenený. Na druhej strane, ak ten, čo koná dobro, nemá tento postoj, namiesto toho, aby pomohol núdznemu, prináša mu poníženie.
A nakoniec, tretia podmienka osobného prejavovania milosrdenstva druhému človeku podľa názoru sv. Jána Pavla II., je rovnosť medzi ľuďmi. Ten, kto koná dobro, sa má nejakým spôsobom stať príjemcom (porov. DM 14). Autentický postoj milosrdenstva nastane iba vtedy, keď sa dobrodinec a príjemca dobra stretnú v rovnakom dobre, ktorým je dôstojnosť ľudskej osoby. Toto vyrovnanie sa však nerovná zakrývaniu rozdielov. Ten, kto dáva, stane sa láskavejším – hovorí pápež – lebo pocítil, že aj on dostáva dar od obdarovaného; kto vie prijať dobrodenie s povedomím, že jeho prijatím tiež koná určité dobro, zo svojej strany prejavuje službu vznešenému pochopeniu osobnej ľudskej dôstojnosti; to prispieva k hlbšiemu zjednoteniu ľudí medzi sebou (DM 14). V podstate je milosrdný postoj vyjadrený v schopnosti dávať a prijímať dar.
Preto, aby sme boli milosrdní podľa chápania sv. Jána Pavla II., máme pomáhať druhému s takou dispozíciou, s ktorou by sme chceli pomoc prijať. A to je novosť jeho pohľadu na milosrdenstvo.
Bohatstvo historických chápaní milosrdenstva je obrovské. Čo by pre nás malo byť najdôležitejšie dnes, ak chceme byť dobrými svedkami milosrdenstva?
Aby sme boli svedkami milosrdenstva v súčasnej realite, musíme najprv dôverovať Bohu, ktorý obdaroval človeka existenciou a prinavrátil mu dôstojnosť Božieho synovstva, a v duchu tejto dôvery máme vidieť každého núdzneho, otvárať sa mu a jemným spôsobom, čiže s úctou k ľudskej dôstojnosti, naplniť jeho potreby.
Za rozhovor ďakuje sr. M. Koleta Fronckowiak ISMM
———————————————
„Posolstvo milosrdenstva“, 65 (2008), s. 8 – 9.
