Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi – povie autor listu Hebrejom. Skrze Krista a v ňom Boh naplno odhalil tajomstvo svojej milosrdnej lásky. Ježiš Kristus je vtelené Milosrdenstvo – píše sv. sestra Faustína. V jeho vtelení, živote, zázrakoch a učení, a predovšetkým v umučení, smrti a zmŕtvychvstaní tajomstvo Božieho milosrdenstva zažiarilo s plnou nádherou. Ježiš najmä spôsobom svojho života – zdôraznil Svätý Otec Ján Pavol II. – a svojimi skutkami ukázal, ako je prítomná láska v našom svete: tá láska, ktorá je činná, ktorá sa obracia na človeka a vzťahuje sa na všetko, čo patrí k ľudskej bytosti. Túto lásku možno skúsiť najmä vtedy, keď prichádza do styku s chorobou, krivdou, núdzou a vôbec s celým tým historickým „stavom človečenstva“, ktorý znamená rozličnú fyzickú i mravnú ohraničenosť a krehkosť človeka. Vzhľadom na spôsob a rozsah, akým sa táto láska prejavuje, v biblickej reči sa nazýva „milosrdenstvom“ (DM 3).
Zjavenie milosrdnej Božej lásky bolo jedným z hlavných prvkov Kristovho učenia. Hovoril o nej nielen v podobenstvách: o milosrdnom otcovi a márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 30-37) a nemilosrdnom sluhovi (Mt 18, 23-35), ale aj v učení, v ktorom odhaľoval rôzne aspekty tohto tajomstva (porov. napríklad Mt 18, 12-14; Mt 20, 1-15; Lk 15, 3-7). Kristus nielenže učil o milosrdnej Božej láske, ale predovšetkým ju sprítomňoval a urobil z nej podstatný obsah svojho spasiteľského poslania. Už na začiatku svojej činnosti, odkazujúc na slová proroka Izaiáša, povedal obyvateľom Nazareta, že bol poslaný, aby priniesol dobrú správu chudobným, väzňom slobodu a slepým zrak, aby vyslobodil utláčaných a vyhlásil milostivý rok Pána (porov. Lk 4, 18n). Na otázku učeníkov Jána Krstiteľa: Si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného (Lk 7, 19) – Ježiš odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli. Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium (Lk 7, 22n). Jedným slovom – sprítomňuje na svete Božie milosrdenstvo.
Najviac sa však Božia milosrdná láska odhalila skrze jeho Syna v hodinách jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Veľkonočné tajomstvo je vrcholom tohto zjavenia a uskutočňovania milosrdenstva, ktoré môže urobiť človeka spravodlivým a obnoviť samu spravodlivosť, nakoľko je ona totožná s tým poriadkom spásy, ktorý chcel Boh od počiatku uskutočniť v človekovi a skrze človeka vo svete (DM 7).
Grécka terminológia milosrdenstva v Novom zákone
Grécka terminológia, v ktorej je opísané tajomstvo Božieho milosrdenstva, neodráža všetky odtiene významu v hebrejských slovách, ktoré opisujú tento najväčší atribút Boha. Hebrejský výraz hesed bol v podstate daný podstatným menom eleos (viac ako dvestokrát) a označuje zľutovanie voči núdznym. Poukazuje tiež na Božiu vernosť svojim sľubom (pozri napr. pieseň Magnifikat). Definuje tiež spasiteľné Kristovo dielo.
Presným ekvivalentom hebrejského rahamim je podstatné meno splanchna, ktoré v judaistickej tradícii znamená taký hlboký pocit, že pohne vnútrom: nielen psychiku, vôľu, ale aj ľudské telo, ktoré napríklad slzami alebo úsmevom odhaľuje vnútorné zážitky. Termín splanchna preto zdôrazňuje vnútorný rozmer tajomstva milosrdenstva. Toto grécke podstatné meno u svätého Pavla označuje kresťana čiže osobu, ktorá sa vyznačuje skutočnou schopnosťou súcitu, lásky a konkrétnej pomoci. Evanjeliá tiež poznajú slovesnú formu splanchnidzomai (napr. v podobenstve o dobrom Samaritánovi, Lk 10, 30-37), ktorá poukazuje na spontánnu reakciu človeka, ktorého dojal pohľad na utrpenie blížneho. Splanchnidzomai, ktorý má pôvod v srdci, iniciuje sériu skutkov zameraných na pomoc druhým.
Mimoriadne bohaté na obsah a odhaľujúce moc Božieho milosrdenstva a zároveň odhaľujúce podstatu kresťanského povolania je grécke prídavné meno oiktirmon. Zatiaľ čo splanchna – splanchnidzomai zdôrazňujú vnútorný vplyv milosrdenstva a eleos zdôrazňuje hodnotu skutku, medzi nimi osciluje oiktirmon. Označuje intenzívne prežívanú lásku. Keď sa však pozrieme do Lukášovho evanjelia 6, 36 a uvidíme kontext, v akom sa nachádza príkaz: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec, potom oiktirmon zdôrazňuje hodnotu skutku milosrdenstva. Človek má byť taký milosrdný, tak úplne zapojený do konania dobrých skutkov ako Boh, čo v praxi znamená schopnosť odpúšťať a milovať nepriateľov.
- Božie milosrdenstvo v tajomstve vtelenia Božieho Syna
Nový zákon je hlboko radikálny pri odhaľovaní tajomstva milosrdenstva, a to prostredníctvom vtelenia Božieho Syna. Druhá osoba Najsvätejšej Trojice nevyužila výhodu toho, že je rovná Bohu Otcu, ale ponížila sa, prijala formu služobníka a stala sa človekom, ktorý dostal meno Ježiš – Boh zachraňuje (porov. Flp 2, 6-7). Tento akt kenózy (poníženia) Boha je ako semeno zasiate do ľudského srdca, aby sa odhalili najhlbšie vrstvy Božej milostivej lásky. Je semenom, ktoré prostredníctvom Ježišovej skrytej a verejnej činnosti klíči, aby prinieslo hojnú úrodu milostí v diele vykúpenia.
Kto mňa videl, videl aj Otca (Jn 14, 9). Knihy Nového zákona ukazujú Ježiša Nazaretského ako živý odraz milujúceho Boha Otca. Medzi Ježišovými rôznymi vlastnosťami a atribútmi, sa najviac prejavuje jeho milosrdenstvo voči človeku, chápané ako každé gesto dobroty, láskavosti, odpustenia. Človek mohol konečne nielen cítiť Božiu dobrotu, ale aj fyzicky vidieť a dotknúť sa vteleného Milosrdenstva (1 Jn 1, 1). Parafrázujúc slová sv. Františka Saleského: Mierou lásky je milovať bez miery, môžeme povedať, že Boh prostredníctvom Ježiša Krista chcel ukázať nesmiernosť svojho milosrdenstva, ktorého vrchol sa prejavil na dreve kríža. Nie bez významu je milosrdenstvo úzko späté s tajomstvom spásy (Lk 1, 46-54. 68-78), čo znamená nielen oslobodenie od hriechov, ale aj ochranu slabých, utláčaných, o čom čítame v Máriinej piesni Magnifikat (Lk 1, 46-55). Pojem spásy zahŕňa aj uzdravenie chorých, vlievanie nádeje do boľavých sŕdc, obnovenie slobody, atď. (Lk 4, 18-19).
Milosrdenstvo prejavené človeku skrze splnenie prísľubu o príchode Mesiáša – Spasiteľa sa stane zdrojom radosti (Lk 1, 47), lebo vďaka vyliatym hlbinám Božej lásky na nás, plnej starostlivosti o náš život a šťastie (porov. Lk 1, 78) spolu s príchodom Boha prišla na svet éra vyslobodenia človeka spod jarma hriechu, spod vlády diabla. Toto milosrdenstvo (grécky eleos) sa týka nielen Ježišových súčasníkov, ale má univerzálny dosah, ktorý prechádza z generácie na generáciu (Lk 1, 50). Pokrýva históriu celého ľudstva.
- Božie milosrdenstvo v Ježišovom živote a učení
Po zemi, po ktorej kráča stvorenie homo sapiens, putoval sám Boh a svojimi šľapajami zanechával stopy dobroty. Evanjelistom sa nepodarilo napísať všetky znamenia a zázraky Božej dobroty, o čom priamo hovorí sv. Ján: Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať (Jn 21, 25). Ak sme parafrázovali výrok evanjelistu Jána, dalo by sa povedať, že nie je možné dostatočne opísať činnosť vteleného Božieho milosrdenstva, ktoré sa veľkodušne darovalo iným.
Hmatateľným príkladom sú zázraky uzdravenia, zmŕtvychvstania, v ktorých spoznávame Božie srdce, jeho súcit, osobnú citlivosť na ľudské nešťastie, čo jasne dokazuje okrem iného popis vzkriesenia chlapca z Naim – jedináčika – syna vdovy (Lk 7, 11-17). Evanjelista Lukáš tu používa sloveso splanchnidzomai na vyjadrenie Ježišovej reakcie, ktorého udalosť hlboko dojala. Milosrdenstvo sa preto začína v srdci a nie je bez emocionálneho rozmeru, hoci sa tam nekončí. Ježiš, plný milosrdenstva, sa opakovane zľutoval nad chorými a uzdravoval ich (Mt 9, 27-31; 20, 29-34; Mk 9, 14-27; Lk 17, 11-19; 18, 35-43). Jeho túžba priniesť človeku pomoc a radosť prekročila všetky spoločenské rozdiely. Ježiš – Žid uzdravil nielen svojich krajanov, ale aj Samaritána (Lk 17, 12n). Na okraj môžeme dodať, že Samaritáni a Židia boli voči sebe nepriateľskí. Nesebeckosť a schopnosť skutočného milosrdenstva prelomiť všetky bariéry medziľudských nezhôd Učiteľ z Nazareta dôrazne načrtol v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (pozri Lk 10, 30-37). Každý človek bez ohľadu na vyznanie alebo kultúru, by mal byť láskavý a milosrdný.
Milosrdná Božia láska by sa mala vnímať aj v dare uspokojovania základných ľudských potrieb. V každodennom živote táto pravda niekam často uniká. Medzitým evanjelista Matúš od samého začiatku opisu rozmnožovania chleba uvádza dôvod vykonania tohto zázraku, obdarovania človeka chlebom. Je ním starostlivosť Krista o nás vyjadrená slovami: Ľúto mi je zástupu! Znova sa objaví sloveso splanchnidzomai, ktoré naznačuje Ježišovu empatiu a dobrotu.
Najdôležitejšie je však milosrdenstvo, ktoré má na zreteli starostlivosť o ľudskú dušu. Ježiš ako viditeľný obraz Boha Otca odhaľuje predovšetkým tvár Otcovej lásky hľadajúcej hriešnika. Túto tému pravdepodobne najkrajšie ilustruje obsah 15. kapitoly Lukášovho evanjelia, v ktorej bolo jedno podobenstvo prerozprávané tromi spôsobmi: o pastierovi, ktorý neustále hľadá ovcu (verše 4-7), o neúnavnej žene, ktorá hľadá drachmu (v. 8-10), o milosrdnom otcovi, ktorý prijíma márnotratného syna (11-32). Ich hlavné naratívne motívy: stratiť – nájsť – radovať sa, poukazujú na totálne angažovanie Boha pri záchrane hriešnikov. Boh si neodpočinie, kým nenájde (v. 4). Miluje tak veľmi, že keď vidí vracajúceho sa márnotratného syna, je hlboko dojatý a nepovie ani jedno slovo výčitky, ale nežne objíme svoje dieťa (v. 22-23). O tom, ako tieto príklady dokážu dojať ľudské srdce, svedčí istý hinduista: Stal som sa kresťanom vďaka 15. kapitole Lukášovho evanjelia. Je dôležité, že vo všetkých týchto príbehoch sa zdôrazňuje motív radosti. Milosrdenstvo je preto tajomstvom plným radosti, lebo rodí život, zmysluplný život.
Nie je možné vymenovať všetky úryvky z Nového zákona, ktoré hovoria o tom, že Ježiš bráni ľudí, ktorými židovská spoločnosť opovrhuje. Pripomeňme si napríklad povolanie colníka Matúša (Mt 9, 9) či odpustenie hriechov žien pochybnej povesti (Lk 7, 44-48, Jn 8, 4-11). Lebo Boh prišiel na svet, aby ho spasil (Jn 12, 47). Nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Chce milosrdenstvo, nie obetu (Mt 9, 13; 12, 7). Na svet prišiel nie pre ľudskú dokonalosť, ale aby zachránil hriešnikov (porov. Mt 9, 13). Súčasťou hľadania hriešnikov je aj dar vyháňania zlých duchov (Mt 15, 21-28; 17, 14-20).
Na stránkach Nového zákona nájdeme aj naliehavé volanie alebo dokonca rozkaz konať skutky milosrdenstva. Evanjelista Lukáš smelo zapíše výzvu: Buďte milosrdní (grécky: oiktirmones) ako je milosrdný váš Otec (grécky: oiktirmon) (6, 36). Naše prejavovanie dobroty iným má byť presiaknuté túžbou, aby sa stalo obrazom milosrdenstva samého Boha, nášho Otca! Ako však tento príkaz uskutočniť v každodennom živote? Predchádzajúce i nasledujúce verše povzbudzujú, aby sme sa modlili za tých, ktorí nie sú sympatickí, aby sme sa vyhýbali ohováraniu a nemali sme zlú mienku o svojich nepriateľoch, atď. Autentickosť milosrdenstva sa potvrdzuje naším postojom k iným ľuďom. Túto nesmiernosť Božieho milosrdenstva a potrebu neobmedzeného odpustenia ukazuje Ježišov dialóg so svätým Petrom, v ktorom sa prvý pápež Cirkvi učí od milosrdného Učiteľa, že vinu treba vždy odpustiť (Mt 18, 21-22). Autor Listu Efezanom 4, 32 používa pojem milosrdenstva presne v tom zmysle, že si navzájom odpustíme svoje slabosti a hriechy. Akt zmierenia pramení zo skutočnosti, že sám Boh je veľkodušný v odpúšťaní: Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi. Existuje však jedna veľmi dôležitá podmienka na získanie odpustenia. Je ňou ľútosť nad hriechmi. A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: „Ľutujem,“ odpusť mu!“ (číslo sedem znamená vždy a poukazuje na plnosť Lk 17, 3-4).
Budeme súdení zo skutkov milosrdenstva, ktoré sme prejavili svojim blížnym. Boh sa bude pýtať či sme zapojili svoje srdce. Milosrdenstvo bude dané tým, ktorí činia milosrdenstvo (Mt 5, 7). Tí, ktorí preukázali nedostatočnú citlivosť na ľudské nešťastie podľa podobenstva o bohatom človekovi a Lazárovi (Lk 16, 19-31), budú znášať horké následky svojho konania. Ako dodáva sv. apoštol Jakub: Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo (Jak 2, 13). Božia dobrota, hoci je mocná a neprenasleduje človeka, neporušuje ľudskú slobodu a rešpektuje naše rozhodnutia.
- Milosrdenstvo v Kristovom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní
Vďaka tomuto milosrdenstvu, ktoré víťazí nad súdom (Jak 2, 13), každý človek už bol spasený. Už čiže počas Ježišovho umučenia a smrti na dreve kríža a slávneho zmŕtvychvstania. Autor Listu Efezanom stručne, ale úprimne vyjadril túto pravdu: Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení (Ef 2, 4-5). Toto odpustenie hriechov sa uskutočnilo za cenu preliatia krvi Boha – človeka (Ef 1, 7), za cenu prebodnutia Ježišovho Srdca, z ktorého vytiekla krv a voda (Jn 19, 34). Umučenie Božieho Syna poukazuje na bezhraničnosť tejto milosrdnej lásky schopnej zničiť sa na smrť, len aby získala svoju milovanú lásku – človeka!
Z hľadiska problematiky kríža sa môže zrodiť otázka: Ak je Boh taký dobrý, prečo dopustil také kruté utrpenie svojho vlastného Syna? Existuje niekoľko odpovedí. Nemôžeme zabudnúť na Božiu spravodlivosť. Za každý spáchaný hriech musí byť zadosťučinenie. Okrem toho ohromné bolesti, ktoré Ježiš znášal v posledných hodinách svojho života, poukazujú na závažnosť všetkých hriechov proti Bohu. Kríž je dôkazom, že Božie slová o jeho láske k nám nie sú čestným sľubom, ale prejavujú sa konkrétnymi skutkami. Preto môžeme s úplnou dôverou, istotou a presvedčením volať: Ježišu, dôverujem ti!
Pre našu spásu sa Kristus stal milosrdným Veľkňazom, obetujúcim i obetou (Hebr 2, 17). Preto je tiež obetou za naše hriechy. U Boha, Otca milosrdenstva (pozri 2 Kor 1, 3), vyprosuje ľuďom dar odpustenia. Preto autor listu Hebrejom priamo vyzýva, aby sa každý človek s dôverou priblížil k trónu milosti, pri ktorom zakúsi milosrdenstvo a nájde milosť a pomoc v pravý čas (4, 16). Milosrdný Boh je prítomný vo sviatosti Eucharistie podstatným spôsobom čiže so svojím Telom a Krvou, Božstvom a človečenstvom. Jeho Srdce bije pre každého človeka. Prečo sa Boh chcel tak veľmi pokoriť? Prečo sa stal väzňom vo svätostánkoch kostolov? Ako uvádza Sväté písmo, Boh nielenže prišiel na svet v ľudskej podobe, aby nás vykúpil, ale aby nás mohol aj sýtiť (Jn 6, 51. 58). Milosrdný Boh skrze Cirkev (Mt 16, 18), skrze dar sviatosti svätých (o ktorých je reč v Novom zákone, napríklad Jak 5, 14n; Ef 5, 25n) zostáva s nami „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Nie je možné vyčerpať tému milosrdenstva obsiahnutú v Novom zákone. Vyskytuje sa na každej stránke evanjelia, Skutkov apoštolov i listoch apoštolov ako aj v knihe Zjavenia. Každý čin Božej dobroty voči človeku je milosťou, čiže znakom lásky. Aby sme čoraz hlbšie prenikli do tohto veľkého tajomstva Božieho milosrdenstva, potrebujeme systematické čítanie a meditáciu o textoch Svätého písma, lebo v nich Boh zjavil seba a svoju milosrdnú lásku k človeku.
sr. Maria Faustyna Ciborowska ISMM
