Krásu a bohatstvo milosrdenstva v medziľudských vzťahoch úplne odhaľuje Nový zákon. Ježiš Kristus ich ukazuje vo svojom štýle života, zázrakoch a učení. V ňom – vtelenom Milosrdenstve – kresťanské milosrdenstvo nachádza najdokonalejší vzor, v ktorom sú prekročené všetky hranice a zahŕňa každú ľudskú bytosť, dokonca aj nepriateľa. Toto milosrdenstvo je založené na zjavenej pravde, predpokladá splnenie požiadaviek spravodlivosti, neruší ju, ale napĺňa (aj za cenu utrpenia a smrti) a potom prekračuje jej mieru darom milosrdenstva. Vo svojom učení Kristus ukazuje, že prameň a motív pre ľudské milosrdenstvo je v milosrdenstve trojjediného Boha. Takto chápané milosrdenstvo je podstatou života kresťanov v medziľudských vzťahoch. Milosrdenstvo, ktoré je nezištným darom lásky pre druhého človeka, buduje a rozvíja kresťanský život, robí ľudí podobnými Otcovi bohatému na milosrdenstvo, umožňuje rozlievať po svete Božie milosrdenstvo a je jediným ľudským bohatstvom, ktoré má večnú hodnotu.
Prečo máme byť milosrdní?
Poukážeme na tri biblické motívy pre konanie skutkov milosrdenstva. Prvý vedie k tomu, aby sa človek prejavením milosrdenstva podobal Bohu, ktorý je milosrdný. Druhý motív je založený na presvedčení, že milosrdenstvo prejavené človekom mu dáva dôveru, že mu Boh prejaví milosrdenstvo. Tretí motív súvisí s Božou túžbou, aby bol človek skutočne požehnaný, a teda šťastný.
1. Keď prejavíme milosrdenstvo, budeme sa podobať milosrdnému Bohu
(…) Kristus priamo vyzýva napodobňovať Boha v jeho milosrdenstve, ale aj nepriamo prostredníctvom podobenstva. Priamo slovami: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec (Lk 6, 36). Kristus upriamuje pozornosť na Boha, ktorý sa dal poznať v dejinách Izraela, ako naznačuje výraz „váš Otec“. Pojem „oiktirmôn“, ktorý môže nadobudnúť význam „milosrdný“, ale aj „súcitný“, pre bezprostredný kontext tohto tvrdenia, aktualizuje zmysel „prekročiť mieru spravodlivosti bez očakávanej odmeny“. Verš predchádzajúci tejto výzve znie: Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým (Lk 6, 35). Byť dobrý aj k nevďačným a zlým hovorí o tom, že napodobňujeme nebeského Otca. (…)
Autor Listu Efezanom tiež priamo vyzýva k napodobňovaniu Božieho milosrdenstva a píše: Buďte k sebe dobrí a milosrdní! Odpúšťajte, ako vám Boh odpustil v Kristovi (Ef 4, 32). (…) Najbližší kontext naznačuje, že namiesto hriechov a prirodzených reakcií na zlo, ktoré zažívajú iní ľudia, by mal byť prítomný postoj definovaný slovom „milosrdenstvo“. Autor predtým píše: Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi! Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu. Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás (Ef 4, 25-31).
Táto výzva napodobniť Boha v jeho milosrdenstve nachádza potvrdenie v tom istom liste ako isté rozvinutie jedinečnej definície Boha – „bohatého na milosrdenstvo“ (plousios en eleei): Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi. Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali (Ef 2, 4-10).
V tomto úryvku Božia láska k „mŕtvym pre hriechy“ má trojitý dôraz: ukazuje sa, že je milosrdná, je veľká a úplne obrátená k nám. Vari človek, ktorého stvoril Boh bohatý na milosrdenstvo na to, aby konal skutky, ktoré mu Boh pripravil, môže robiť také, ktoré sú v rozpore s milosrdenstvom? Tento posledný text, ako aj tie, ktoré sme spomenuli skôr, poukazujú na prvý motív prejavenia milosrdenstva voči iným, a tým je napodobňovanie Boha.
2. Keď prejavujeme milosrdenstvo, očakávame Božie milosrdenstvo
Druhý motív, ktorý vedie človeka k prejavovaniu milosrdenstva, vyjadruje podmienka: Ak chcete očakávať Božie milosrdenstvo, buďte milosrdní voči iným. Najjasnejšie a najpriaznivejšie zdôvodnenie tejto formulky môžeme nájsť v jednom z blahoslavenstiev: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7). Toto nie je jediné odôvodnenie tejto formulky, ale v tomto blahoslavenstve niet pochýb o odplate v doslovnom zmysle slova. Prinajmenšom preto, že milosrdenstvo svojou podstatou prevyšuje spravodlivosť, a teda aj podstatu akejkoľvek odplaty. Milosrdenstvo sa javí ako dar, ktorý sa nedá zaplatiť ani zaslúžiť. Celé zjavenie však vyvoláva dôveru a dokonca istotu v očakávaní Božieho milosrdenstva zo strany toho, kto sa zľutuje nad biedou iných, ponáhľa sa im pomôcť a prejaví ochotu odpustiť. Hoci text blahoslavenstva používa v súvislosti s Božím milosrdenstvom a milosrdenstvom človeka výrazy so spoločným koreňom (eleêmôn, eleeô), existuje zásadný rozdiel medzi tým, ako Boh prejavuje milosrdenstvo človekovi a tým, do akej miery je človek schopný byť milosrdný voči iným. Človek sa podľa svojich schopností vlastne skrze milosrdenstvo podobá Bohu, na čo poukazuje sv. Gregor z Nyssy vo svojich homíliách o blahoslavenstvách, keď hovorí: Ak sa človek milosrdný stane hodným Božieho šťastia, je to len preto, že má vlastnosť, ktorou sa definuje sám Boh: „Milostivý a spravodlivý je Pán, náš Boh sa zľutúva“ (Ž 116, 5).
Najlepším vysvetlením formuly blahoslavenstva je samotné Matúšovo evanjelium. V ňom nájdeme dva texty, ktoré symptomaticky naznačujú dva spôsoby „milosrdenstva“, prvý z nich uvádza odpustenie (Mt 18, 21 – 35), druhý – „prichádzať na pomoc núdznym“ (Mt 25, 31 – 46). Začnime s prvým z nich.
Na Petrovu otázku, či treba odpustiť vinníkovi až sedemkrát, Ježiš odpovedá, že skôr až 77-krát (Mt 18, 21-22), a po tom rozpráva podobenstvo známe zvyčajne pod názvom „Nemilosrdný dlžník“ (Mt 18, 23-35). Nepomer medzi dlhom „nemilosrdného dlžníka“ a jeho „spolusluhu“ je šokujúci. Prvý totiž dlhoval 10 000 talentov alebo 100 miliónov denárov, druhý len 100 denárov. Prvé číslo je pravdepodobne hyperbolické a má poukázať na skutočnosť, že tento dlh sa nedá splatiť. Druhé je celkom skutočné, ale určite v pomere 1: 1 000 000. Kľúčom k vysvetleniu tohto podobenstva je správanie dlžníka, ktorému milostivý vládca, hlboko dojatý (splagchnizomai) odpustil nepredstaviteľný dlh (18, 27), hoci on sám komusi, kto patril do tej istej sociálnej skupiny (syndoulos), nemal v úmysle odpustiť ani malý dlh, a dokonca ani nesúhlasil s odložením dátumu splatnosti (18, 29). Takýto postoj sluhu radikálne mení postoj doteraz milosrdného vládcu, ktorý jasne poukazuje na dôvod zmeny: Nemal si sa teda aj ty zľutovať (eleeô) nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou (eleeô)? (18, 33). Odpustenie dlhu je zrušené a so služobníkom sa zaobchádza so všetkou surovosťou (18, 34). Aby nebolo pochýb, Ježiš dáva kľúč k vysvetleniu tohto podobenstva a ukazuje priamo na tertium comparationis: Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi (18, 35). Táto veta je tiež zhrnutím celej reči týkajúcej sa života v spoločenstve Cirkvi. Dá sa povedať: Odpustenie a milosrdenstvo spájajú spoločenstvo, lebo napodobňujú veľkodušnosť milosrdného Boha, od ktorého sme všetci závislí, a zároveň sú prejavom pravej lásky k nemu (J. Homerski).
Druhý obšírny text, ktorý v Matúšovom evanjeliu poukazuje na dôležitosť činného milosrdenstva, má charakter eschatologického a apokalyptického proroctva a tradične sa nazýva „posledný súd“ (Mt 25, 31-46). Kľúčová formulácia, ktorá odkazuje na význam milosrdných skutkov, znie: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili (25, 45), a vyslovuje ju Syn človeka, ktorý sa stotožňuje s hladnými, smädnými, cudzincami, nahými, chorými a väzňami (25, 40. 45). V otázke tých, ktorí nepreukázali milosrdenstvo, sa objaví veta: Kedy… sme ti neposlúžili (25, 44). Sloveso diakoneô (slúžiť, posluhovať, starať sa) sa vzťahuje na tie činnosti, ktoré možno spoločne označiť ako „prejav milosrdenstva“, lebo nie sú súčasťou žiadnej formálnej povinnosti, keďže sa týkajú osôb definovaných ako „najmenší“ (elachistos). Tí sú v situácii svojej bezradnosti a „odsúdenia“ odkázaní na milosrdenstvo tých, ktorí im môžu pomôcť. Tieto skutky zodpovedajú skutkom milosrdenstva ceneným v knihách Starého zákona a v judaizme. Keďže tento text v konečnom dôsledku naznačuje, že podmienkou toho, aby sme boli Ježišovými učeníkmi, je záujem o tých, ktorí to potrebujú. To je podstatný prvok viery potrebnej pre spásu, ktorá sa chápe ako zmilovanie Boha nad človekom.
Aj bez použitia gréckeho výrazu, ktorý by sa dal vyjadriť slovom „milosrdenstvo“, v Matúšovom evanjeliu je možné nájsť ďalšie zdôvodnenie postoja milosrdenstva z hľadiska očakávania Božieho milosrdenstva. Po prvé, v Pánovej modlitbe je prosba: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom (Mt 6, 12). Presvedčenie o potrebe prejaviť milosrdenstvo odpustením, ktoré je tiež motivované čakaním na Božie milosrdenstvo, sa objavuje v Ježišovom uistení, ktoré je jasným opakovaním a prehĺbením obsahu výzvy z Pánovej modlitby: Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy (Mt 6, 14-15).
Vo všetkých týchto textoch (Mt 6, 12. 14-15) sa objavuje výraz afiêmi (odpustiť, prepáčiť), ktorý sa týka tak Boha, ako aj ľudí, a ukazuje dôveru v dosiahnutie Božieho odpustenia vďaka odpusteniu ľudí medzi sebou. Aj v iných textoch Matúšovho evanjelia sa téma odpustenia v spoločenstve Cirkvi zdá byť obzvlášť aktuálna, a to aj z hľadiska Božieho milosrdenstva.
Dodajme na koniec, že je dosť textov – okrem Matúšovho evanjelia, z ktorého pochádza blahoslavenstvo – ktoré obsahujú varovanie pred nedostatkom milosrdenstva voči iným (porov. Ex 22, 26; Jak 2, 13).
3. Keď prejavíme milosrdenstvo, staneme sa šťastnými
Konečné zdôvodnenie prejavovania milosrdenstva vychádza z toho, že takýto postoj robí človeka šťastným. Inými slovami, človek by mal robiť milosrdenstvo aj pre svoje vlastné šťastie. Toto je obsah blahoslavenstva, ktoré sme už spomenuli: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7). Blahoslavenstvo ako príslovie je už známe v starovekom Grécku a vyjadruje obdiv pre šťastie inej osoby, najčastejšie má podobu „šťastný, lebo“ (makarios, hoti) alebo „šťastný, ktorý“ (makarios, hos) a na zdôraznenie intenzity „trikrát šťastný“ (trismakarios). V plnosti, a síce osemkrát je šťastný ten, na koho sa vzťahuje osem blahoslavenstiev Matúšovho evanjelia. Na toto obdivuhodné šťastie je určite potrebný postoj milosrdenstva.
(…) Zvyčajne novozákonné blahoslavenstvá sú paradoxné výroky, v ktorých sú vysoko hodnotené hodnoty devalvované a tie opovrhované zas majú mimoriadnu hodnotu. Je to tak od prvého blahoslavenstva, kde šťastní nie sú bohatí, ale chudobní: Blahoslavení chudobní v duchu… (Mt 5, 3). Zvyčajne blahoslavenstvá v Novom zákone, vrátane synoptických evanjelií, majú eschatologický charakter. V blahoslavenstve, ktoré nás zaujíma, sa tento dôvod pre výraz „šťastní“ prejaví aj v budúcom čase: dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7). Pasívna forma (eleêthêsontai) bez podmetu činnosti naznačuje, že to Boh prejaví milosrdenstvo v dôsledku prijatia postoja milosrdenstva. Avšak títo „milosrdní“ si už zaslúžia obdiv a výraz „blahoslavení“ alebo „šťastní“, lebo takto sa prekladá výraz makarios. Zásada vyjadrená blahoslavenstvom je nadčasová, takže každý, kto niekedy prejaví milosrdenstvo, či už odpustením, alebo pomocou núdznym, si zaslúži byť skutočne blahoslavený.
(…) Všetky tieto náznaky zo Starého i Nového zákona, ktoré sa týkajú toho, že sme milosrdní z hľadiska svojho šťastia, možno zhrnúť do príslovia, ktoré sa pripisuje Ježišovi, hoci v evanjeliu nie je napísané: Blaženejšie je dávať, ako prijímať (Sk 20, 35). Môžeme ich preformulovať na jednoduchý podnet: Viac šťastia je pri prejavovaní milosrdenstva ako pri jeho prijímaní. Tí, čo praktizujú milosrdenstvo, sú o tom určite presvedčení.
o. Roman Pindel
———————————————
Celý text s poznámkami pod čiarou: o. Roman Pindel, Prečo máme byť milosrdní, in: V škole milosrdenstva sv. Faustíny a Jána Pavla II. Referáty z III. medzinárodného kongresu apoštolov Božieho milosrdenstva, vydavateľstvo „Misericordia“, Krakov 2008, s. 63 – 84.
