V starovekej gréckej literatúre sa pojem milosrdenstva menil: od čnosti, ktorá odlišovala Gréka od barbara (v Homérových a gréckych tragédiách) až po slabosť, ktorá sa dá odpustiť iba starším a deťom (Aristoteles a stoici). Takto chápané milosrdenstvo u Grékov ovplyvnilo starovekú latinskú literatúru. U Cicera a Senecu je rozdiel medzi ich pohľadom na milosrdenstvo ako filozofov a praktikov. Ako filozofi zdieľali názory stoikov a verili, že milosrdenstvo je slabosťou a v praktickom živote nevideli potrebu používať milosrdenstvo. Tento pohľad na milosrdenstvo vyplýval z jeho stotožnenia so súcitom, ľútosťou a pocitmi, ktoré narúšajú myseľ a prekážajú v správnom posúdení reality. Ďalším dôvodom odmietnutia milosrdenstva bolo skonfrontovanie ho so spravodlivosťou. Podľa ich názoru v sociálnych vzťahoch je možné uplatniť buď zásadu spravodlivosti, alebo zásadu milosrdenstva. Spravodlivosť sa považovala za základný princíp spoločenského života, a preto sa milosrdenstvo odmietalo. Po tretie – filozofi si všimli, že milosrdenstvo je spojené s utrpením, ktoré je samo osebe zlé, takže milosrdenstvo nemôže byť čnosťou, ale slabosťou. Okrem toho milosrdenstvo pochádza zo súcitu, ktoré vzniklo pri pohľade na nevinné utrpenie blížneho a stav súcitu narušuje rovnováhu mysle a odvádza od správnych úsudkov, a preto by sa podľa Senecu malo považovať za vlastnosť bezcharakterných ľudí.
Mali by sme tiež uvažovať, že v skutočnosti motívom dobročinnosti u starovekých Grékov a Rimanov nebol chudobný človek, ktorý potreboval podporu. Išlo totiž o istý sociálny rituál, ktorý používali ľudia moci, ktorí si chceli získať voličov. Vo všeobecnosti sa však opovrhovalo najchudobnejšími, otrokmi, deťmi, starými a chorými. Tento pohľad poukazuje na ťažkosti, s ktorými sa stretáva človek, keď sa pomocou vlastného rozumu usiluje vysvetliť zásadu milosrdenstva v medziľudských vzťahoch. Tento obraz milosrdenstva u starovekých pohanov pomáha lepšie objavovať krásu a bohatstvo kresťanského milosrdenstva. Nie je ťažké si všimnúť, že dnes – po viac ako 2 000 rokoch – často existuje pohanské chápanie a praktizovanie milosrdenstva.
- Pojem milosrdenstva
V latinskej terminológii sa používalo slovo misericordia, ktoré pozostáva z dvoch podstatných mien: miser = nešťastný, chorý, chudobný a cor = srdce, v obraznom zmysle – sídlo života, poznania, pocitov, pamäte. Milosrdný človek je človek, ktorý má srdce pre trpiaceho človeka, to znamená, že sa zľutuje, súcití a odstraňuje jeho nedostatok. V tomto prípade Gréci používali slovo eleos. Tieto slová – misericordia a eleos – sa objavili v literatúre, v dielach filozofov, v práve, a používali sa aj v každodennom živote. Poďme sa teda pozrieť na samotné chápanie tohto slova a na určitý vývoj, ktorým tento koncept prešiel v myšlienkach starovekých Grékov a spisovateľov latinskej literatúry.
V gréckej literatúre malo spočiatku slovo eleos pozitívny význam. Homér a grécki tragici v piatom storočí pred Kristom si vysoko vážili ľudské milosrdenstvo. Verili, že iba barbari sú nemilosrdní ľudia. Milosrdenstvo sa preto považovalo za čnosť, ktorú by mal mať každý človek, ak nechce byť barbarom.
Ale už o 100 rokov neskôr, na konci piateho storočia pred Kristom, grécki filozofi, najmä stoici, chápali milosrdenstvo ako súcit s morálnym utrpením a ľudskou slabosťou, čo by podľa ich názoru malo byť prejavené len tomu, ktorého choroba je vyliečiteľná (Platón). Preto si mysleli, že milosrdenstvo by sa nemalo prejavovať všetkým. Vo 4. storočí pred Kristom Aristoteles veril, že milosrdenstvo nie je čnosť, ale slabosť, ktorú možno odpustiť iba deťom a starším ľuďom. Podľa neho by sa mal zrelý človek riadiť rozumom, mal by mať jasnú myseľ a správny úsudok o realite. V tom prekáža milosrdenstvo, ktoré je súcitom narúšajúcim myseľ.
V latinskej literatúre najčastejšie termín milosrdenstvo používal Cicero (2. storočie pred Kristom) a Seneca (1. storočie pred Kristom). Podľa Cicera by sa milosrdenstvo malo prejavovať len tým ľuďom, ktorí podľa platného práva trpia nespravodlivo. Zdá sa, že si vo svojich názoroch protirečí: na jednej strane vyjadruje názor, že milosrdenstvo je skôr slabosť než čnosť, lebo rodí utrpenie, a preto by sa malo proti nemu bojovať a nie rozvíjať ho. V iných dielach považuje misericordiu za najobdivuhodnejšiu čnosť, ktorá je pre filozofa múdrosťou a znakom mravnosti. Podobne aj Seneca spája milosrdenstvo so súcitom a ľútosťou, keďže správanie milosrdného človeka neriadi rozum, ale osud trpiaceho, a preto misericordia môže viesť k najhorším následkom. A keďže to môže mať škodlivé následky, malo by sa to považovať za chybu bezcharakterných ľudí. Aj keby bol človek svojím charakterom láskavý, nemal by byť milosrdný. V správaní by sa mal riadiť clementia čiže láskavosťou, ktorá predpokladá spravodlivé zdôvodnenie a neriadi sa pocitmi, súcitom. Vo vzťahu k priateľom však odporúča postoj odstránenia ich nedostatkov, prejavenie materiálnej i morálnej pomoci. Seneca sa obával nahradenia rozumu pocitmi, ktoré podľa jeho názoru vládnu v milosrdenstve. Preto odporučil používať clementia, čo podľa jeho názoru nebolo v rozpore s rozumom.
- Prax milosrdenstva u starovekých pohanov
Iný pohľad na koncept milosrdenstva u starovekých pohanov dáva právo a súdna prax. V aténskom súdnictve bola široko rozšírená prax odvolávania sa na milosrdenstvo sudcu. Obvinený sa spoliehal na rôzne okolnosti, aby dojal sudcu a oddialil rozsudok. Toto často viedlo k situáciám, v ktorých trpela spravodlivosť. Preto sa objavili dosť silné slová kritiky milosrdenstva najmä medzi filozofmi, ktorí verili, že takáto súdna prax (uplatnenie zásady milosrdenstva) zosmiešňovala Aténčanov. Na druhej strane jej podporovatelia, aténski demokrati, sa domnievali, že vo vojne musí byť človek prísny a nemilosrdný a v súdoch chápajúci a filantropický. Všeobecne v súdnej praxi láska k človeku a túžba pochopiť jeho nešťastie prevládala nad bezduchým a kŕčovitým dodržiavaním predpisu alebo litery zákona.
Aj u Rimanov bola známa prax vyvolania milosrdenstva u sudcov, ale časom sa v súdnictve prijala Senecova téza, „konanie pod vplyvom misericordia v kombinácii s trpezlivosťou a citlivosťou na slzy nezodpovedá dôstojnosti človeka ako racionálnej bytosti“.
Tak teda legislatíva všeobecne odmietala využívanie milosrdenstva v súdnictve a vydávaní rozsudkov, ale v praxi sa obhajoba odvolávala na milosrdenstvo sudcov. Postupom času sa však vplyv stoikov zväčšoval, a preto sa milosrdenstvo kritizovalo aj v súdnej praxi.
U Grékov a Rimanov bolo známe dobrovoľné alebo povinné angažovanie sa bohatých vo veci chudobných obyvateľov svojho mesta alebo štátu. Spočívalo vo financovaní verejných budov, vytváraní ihrísk, rozdávaní peňazí, obilia, potravinárskych výrobkov, dotovaní štipendií, sôch, v podpore spoločenských organizácií atď. V Aténach vláda poskytovala pomoc chudobným, ktorí nemohli pracovať alebo mali zdravotné postihnutie. Siroty po občanoch, ktorí zomreli vo vojne, boli vychovávané na verejné náklady. Dobročinnosť sa u Rimanov vnímala ako jedna z najdôležitejších občianskych čností, keďže iniciatíva a činnosť v tejto oblasti do značnej miery určovali vyhliadky politickej kariéry. Dobročinnosť spolu so zastávaním úradov bola považovaná za povinnosť bohatých ľudí, bolo to svojím spôsobom ospravedlnenie ich bohatstva. Motívy tejto dobročinnosti nevyplývali zo starostlivosti o chudobných ani z náboženských dôvodov, ale zo spoločensko-občianskeho rituálu. Táto dobročinnosť sa jednoducho vyplácala.
Najbežnejšou formou dobročinnosti bola distribúcia potravín alebo peňazí čiže tzv. sportula (peňažná dávka). Uskutočňovala sa tak, že určitá suma peňazí sa rozdelila v skorých ranných hodinách. Tento distribučný systém veľa ľudí nemohlo využiť. Kto prišiel neskôr, nedostal nič, lebo veľkosť peňažného daru nebola vypočítaná podľa potrieb chudobných, ale na základe tradície v niektorých mestách. Okrem Ríma tieto dary často využívali bohatí a chudobní boli diskriminovaní. Diskriminácia nižších spoločenských vrstiev sa prejavila najmä v oveľa menšej peňažnej dávke, horších daroch v naturáliách alebo lacnejšom jedle. Ženy a deti zo všetkých stavov mali menšiu možnosť získania peňazí než muži, a ak niečo dostali, tak to bola polovica toho, čo dostali muži. Tento spôsob praktizovania distribúcie nebol charitatívny, ale bol vyjadrením určitého politického systému.
Verejná distribúcia nezahŕňala všetkých chudobných. O to vôbec nešlo. Cieľom pomoci bohatých voči chudobným bolo získať ich hlasy vo voľbách, a nie uspokojiť ich potreby. Medzi bohatými panovala všeobecná mienka, že chudobní sú súčasťou prirodzeného poriadku sveta a pomáhať im sa rovná zvyšovať počet lenivcov a parazitov. Voči chudobným sa živili pocity odporu a strachu, ktoré pochádzali zo špiny a obskúrnosti chudákov, ktorí sedeli pred prahmi ich domov. Chudobní sa starostlivo delili na „zaslúžených“ a „nehodných“. Využívať distribúciu mohli len tí prví, čo v praxi znamenalo, že dobročinnosť nebola zameraná na skutočne chudobných, ale na menej bohatých, lebo oni jej boli hodní podľa mienky bohatých. Pomoc získali vybraní chudobní a dokonca aj relatívne dobre situovaní, lebo to posilnilo prestíž darcu.
Dobročinnosť starovekých pohanov nemala charakter diel milosrdenstva, lebo ich motivácia nebola ani zďaleka skutočnou túžbou zlepšiť život chudobných. Okrem toho sa nedostala k najchudobnejším, ale k vybranej skupine spoločnosti, často celkom zámožnej. Okrem toho to bolo spojené s ponížením tých, ktorí dostali pomoc. Nemohlo to byť inak, lebo postoj starovekých pohanov bol opovrhujúci, čo vylučovalo milosrdný postoj k nim.
Mimoriadne zarážajúca bola dobročinnosť voči deťom, starším a otrokom. Chýbajúce milosrdenstvo voči deťom sa prejavilo hlavne v zabíjaní nenarodených detí a v opustení alebo zabití novorodencov. Avšak aj počas Rímskej republiky sa zabitie dieťaťa v lone matky považovalo za vysoko nemorálny čin, ale ešte nebolo trestané. Až v období cisárstva sa stalo zločinom, ktorý sa trestal vyhnanstvom, a dokonca aj smrťou. Počas tohto obdobia boli tiež potrestaní výrobcovia a distribútori antikoncepcie, hoci v tomto prípade trestnosť činu závisela od možnej smrti osoby.
Opúšťanie detí bolo až do 4. storočia nášho letopočtu každodenným fenoménom v staroveku a podporovali ho zamestnávatelia Grécka a Ríma. Opustené dieťa bolo prakticky odsúdené na smrť hladom a chladom, alebo ho zožrali psy, či divé zvieratá. Až v 4. storočí bol zavedený zákaz opustenia a zabitia detí pod trestom smrti.
Starší ľudia boli na tom o niečo lepšie než deti. V starovekom Grécku bola starostlivosť o rodičov najprv nábožensko-morálnou povinnosťou a potom aj zákonnou povinnosťou. Zákon strážil nenásilie voči rodičom, ich živobytie a prístrešie a ich pohreb. V prípade porušenia týchto zásad hrozila strata občianskych práv, čo prakticky vylúčilo Gréka zo spoločenského života, lebo nemohol vstúpiť do chrámu, zastávať úrady, hovoriť v Rade, podávať sťažnosti súdu alebo vystupovať v ňom ako svedok. Táto povinnosť starať sa o rodičov sa týkala iba manželských detí, ktoré sa vzdelávali v niektorom remesle. Na druhej strane takáto povinnosť nebola uložená deťom z konkubinátu, a tým, ktorých rodičia dali na prostitúciu a nedali im odborné vzdelanie.
Gréci sa na starostlivosť o svojich rodičov nepozerali z hľadiska milosrdenstva, ale spravodlivosti. Deti sa mali starať o svojich rodičov v ich starobe, aby splatili dlh spravodlivosti za svoju výchovu. Ak rodičia nevychovali svoje deti, boli oslobodené od starostlivosti o starých rodičov. Platil princíp: dobro za dobro.
U starovekých Rimanov platila takzvaná zásada výživného, ktorá spočívala v poskytovaní pomoci v rozsahu zdrojov potrebných na život medzi deťmi a rodičmi. Povinnosť platiť výživné sa vzťahovala na otca, dedka, pradedka, ale len zo strany otca. Pomoc starším osobám bola povinná len pre najbližšiu rodinu a vyplývala skôr zo spravodlivosti než milosrdenstva. Veľmi výrazne sa tento problém prejavuje v prístupe k pohrebu mŕtvych. Bohatí boli pochovaní na samostatných úhľadných miestach, zatiaľ čo mŕtvoly chudobných boli vyhodené na ulicu, do popolnice, kde ich jedli psy a vtáky, v najlepšom prípade boli telá chudobných umiestnené do pohrebných priekop, ktoré boli plné živočíšnych kostier, výkalov a odpadkov. Veľmi výrečne o tom svedčia nápisy na hraničných kameňoch z tohto obdobia: „Nevyhadzujte sem trus a mŕtvoly“.
O praktizovaní milosrdenstva u starovekých pohanov môže veľa povedať ich postoj k otrokom. V rímskom cisárstve bol otrok pôvodne považovaný za vec a úplný majetok pána, ktorý mal voči nemu právo života a smrti. Majiteľ nielenže mohol predať svojho otroka, ale ho aj opustiť, keď bol chorý alebo starý, a dokonca ho vydať na mučenie alebo zabiť. Starých a chorých otrokov vyvážali na ostrov na Tibere a nechali ich tam. Potom podľa nariadenia cisára Klaudia (1. storočie), keď sa jeden z nich uzdravil, nemusel sa vrátiť k svojmu pánovi, ale stal sa slobodným človekom. Postupne sa osud otrokov zlepšoval. Najprv sa cisári rozhodli, že zabitie chorého otroka alebo mrzáka sa bude brať rovnako ako zabitie slobodného človeka. Neskôr právo zakázalo zabiť otrokov (bez štátneho súhlasu) alebo ich predávať do školy gladiátorov a ženy do verejných domov. Mučenie bolo tiež zakázané a dokonca krutí páni boli potrestaní. Toto zmiernenie prístupu k otrokom bolo okrem iného výsledkom ich zmenšujúceho sa počtu a tiež vplyvu filozofov (stoikov), ktorí hlásali, že otroci sú tiež ľudia a zaslúžia si lepšie zaobchádzanie než zvieratá. Právnici čerpajúc z myšlienok stoikov sa usilovali vrátiť otrokom úplnú slobodu. V druhom a treťom storočí už otroci mali právo vlastniť majetok, uzatvárať zmluvy vo vlastnom mene, a tak sa postupne otrok v právnom ponímaní stal z predmetu podmetom. Podľa rímskych právnikov však ľudské zaobchádzanie s otrokmi pochádza skôr zo zákona prírody než milosrdenstva.
Postoj pohanov k deťom, starším alebo otrokom postupom času nadobúdal ľudské črty. Princípy a prax života v starovekej pohanskej spoločnosti, ktoré jasne poukazujú na chýbajúce milosrdenstvo, sa postupom času zmenili na postoj indiferentnosti. Takto bola pripravená cesta pre vznik praxe milosrdenstva, ktorú ukázali kresťania.
Pripravila: sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
Na základe knihy: o. Leszek Mateja, Tvár milosrdenstva, Krakov 2003.
