Každá škola duchovnosti súvisí nejakým spôsobom s najživotodarnejšími zdrojmi posväcovania, akými sú sväté sviatosti. Sestra Faustína považovala všetky sviatosti, najmä sviatosť zmierenia a Eucharistiu, za veľké dary Božieho milosrdenstva. Sám Ježiš odhalil veľkosť týchto darov. Povedz dušiam, kde majú hľadať útechu – v tribunáli milosrdenstva, tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby z ľudského pohľadu už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi takú dušu v celej plnosti. Ó úbohí, ktorí nečerpáte z tohto zázraku Božieho milosrdenstva (Denníček 1448).
Sestra Faustína žasla nad láskou milosrdného Boha prítomnou v každej sviatosti. Najviac písala o Ježišovej dobrote, ktorý odchádzajúc z tejto zeme chcel s nami zostať a zanechal sám seba v Oltárnej sviatosti, čím dokorán otvoril svoje milosrdenstvo. Niet úbohosti, ktorá by ťa vyčerpala – zvolala radostne – všetkých si pozval k prameňu lásky, k prameňu Božieho zľutovania. Tu je príbytok tvojho milosrdenstva, tu je liek na naše choroby. K tebe, živý prameň milosrdenstva, prichádzajú všetky duše: jedny ako jelene, žízniace po tvojej láske, druhé – aby si obmyli rany po hriechoch, ďalšie – aby načerpali silu, unavené životom (Denníček 1747). Veľkosť tohto daru – ako napísala – si nedokáže predstaviť žiaden ľudský ani anjelský rozum, preto ju budeme plne poznať iba vo večnosti. Keby anjeli mohli závidieť, priznala, závideli by ľuďom sväté prijímanie, v ktorom sa Boh čo najužšie spája so svojím stvorením. Také úzke spojenie nemá ani s anjelmi (porov. Denníček 1804).
Keď si uvedomila veľkosť tohto daru, rodil sa v nej duch hlbokej vďačnosti, ohromného rešpektu k Božej pokornej majestátnosti a veľkej lásky k tomu, kto miloval až do konca, dal svoj život za hriešneho človeka a stal sa pre neho chlebom, ktorý mu dáva večný život. Poznala zbožstvujúcu moc Eucharistie a vedela, ako ju plodne využívať, preto sa jej život úplne premenil v myslení i konaní. Starý človek – hovoriac jazykom svätého Pavla – umieral a nový rástol podľa Kristovho vzoru. Prejavy Božieho milosrdenstva v Eucharistii sú zjavné najmä v rozmeroch, v akých ich prežívala sestra Faustína. Eucharistia bola pre ňu priestorom na osobné stretnutie so živým Bohom, spoluobetovaním s Kristom za spásu sveta a úzkym spojením s ním vo svätom prijímaní.
Rozmery prežívania Eucharistie
Svätý Otec vo svojej encyklike „Ecclesia de Eucharistia“ píše o eucharistickom tajomstve medzi iným ako o obeti, prítomnosti a hostine (EE 61) s dôrazom na integritu týchto rozmerov Eucharistie. V týchto dimenziách Eucharistiu tiež prežívala svätá sestra Faustína a každú z nich v kontexte tajomstva Božieho milosrdenstva.
Prítomnosť – stretnutie
V Eucharistii sa kresťan stretáva s Ježišom, ktorý je skutočne a podstatne prítomný. Chlieb a víno sa počas premenenia stávajú jeho telom a jeho krvou. V Eucharistii sa sprítomňuje predovšetkým veľkonočné Kristovo tajomstvo, ktoré predtým oznámil vo svojom učení a svojimi činmi. Ježiš mi dovolil vstúpiť do večeradla – písala sestra Faustína o ustanovení Eucharistie – a bola som prítomná pri tom, čo sa tam dialo. Najhlbšie som prežila chvíľu, v ktorej Ježiš pred premenením pozdvihol oči k nebu a tajomne sa rozprával so svojím Otcom. Túto chvíľu náležite spoznáme až vo večnosti. Jeho oči boli ako dva plamene, tvár rozžiarená, biela ako sneh, celá postava majestátna, jeho duša roztúžená. Vo chvíli premenenia si odpočinula nasýtená láska – obeta bola v celej plnosti dokonaná. Teraz bude nasledovať už len vonkajšia ceremónia smrti, vonkajšie zničenie – podstata je vo večeradle (Denníček 684).
Každá Eucharistia je sprítomnením tejto výnimočnej udalosti v dejinách ľudstva, pri ktorej Syn Boží zomierajúc na kríži dokonal spásu sveta a milujúc ľudí do konca im zanechal seba samého v Oltárnej sviatosti. Táto udalosť je výnimočná aj preto – učí Katechizmus Katolíckej cirkvi – lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti (…), takže presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné. Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu (KKC 1085). Eucharistia umožňuje človeku, ktorý žije v rôznych zemepisných šírkach a v priestore storočí, aby mal účasť na tomto jedinom Kristovom veľkonočnom tajomstve. Dovoľuje mu prekročiť čas a priestor, aby sa dostal ku Kristovi v udalosti kríža a zmŕtvychvstania.
Pre sestru Faustínu bola každá Eucharistia osobným stretnutím s Ježišom, účasťou na jeho umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. Veľakrát mystickým spôsobom zažila túto skutočnú Ježišovu prítomnosť, v ktorú predtým len silno verila. Dnes som videla počas svätej omše ukrižovaného Ježiša – uviedla v Denníčku – Ježiš bol pribitý na kríž a mal veľké bolesti. Bola som preniknutá Ježišovou bolesťou na duši i na tele, hoci neviditeľne, ale rovnako bolestne. Ó, aké strašné tajomstvá sa uskutočňujú počas svätej omše (…). S akou nábožnosťou by sme mali počúvať svätú omšu a zúčastňovať sa na tejto Ježišovej smrti (Denníček 913-914).
Eucharistia je priestor, kde sa nebo spája so zemou. Na tejto liturgii sa zúčastňuje nielen Cirkev putujúca po zemi, ale aj Cirkev spasených ľudí. Preto sestra Faustína počas svätej omše videla aj Pannu Máriu, svätých (napr. sv. Ignáca z Loyoly) a nebeských duchov, ktorí neustále zvelebujú Boha. Počas svätej omše pred pozdvihovaním začal ten duch spievať slová: „Svätý, svätý, svätý,“ jeho hlas je ako tisíc hlasov, nedá sa to opísať. Vtom bol môj duch zjednotený s Bohom. V jednej chvíli som uvidela nepochopiteľnú Božiu veľkosť a svätosť a zároveň som poznala ničotu, ktorou som sama od seba. Poznala som jasnejšie ako kedykoľvek predtým tri božské osoby: Otca, Syna i Ducha Svätého (Denníček 472).
Sestra Faustína nám prostredníctvom mystickej skúsenosti pomáha vidieť v Eucharistii živú prítomnosť Ježiša, sedieť s ním pri stole vo večeradle a nasledovať ho na Golgotu, aby sme sa pod jeho krížom nechali spasiť, oslobodiť sa od zla, posilniť sa v dobrom a ísť k zmŕtvychvstaniu. A táto príležitosť stretnúť sa so živým Bohom v Eucharistii je pre ňu nevýslovným darom jeho milosrdnej lásky. Tento dar si človek nemohol ničím zaslúžiť, pre tento dar sa môže iba otvoriť a prijať ho, aby sa stretol so svojím Stvoriteľom a Spasiteľom.
Spoluobetovanie
Svätá omša sprítomňuje obetu kríža, ktorá umožňuje ľuďom v každej epoche dejín zmieriť sa s Bohom, dosiahnuť spásu, ktorú Kristus vydobyl raz a navždy pre celé ľudstvo na Golgote a zanechal v Eucharistii. Opakuje sa len slávenie Eucharistie, pri ktorej výkupná Kristova obeta sa sprítomňuje v čase (EE 12), ale Kristova obeta je jedna a tá istá, vykonaná pred 2 000 rokmi a my žijúci v 21. storočí máme k nej prístup prostredníctvom Eucharistie.
Svätá sestra Faustína hlboko prenikla do tejto skutočnosti. Nepochybne okrem veľkej viery jej v tom pomáhali zjavenia trpiaceho Krista, ktorý sa obetuje za svet. Počas svätej omše som videla na kríži pribitého Pána Ježiša vo veľkých mukách. Z jeho Srdca vychádzal tichý ston. Po chvíli povedal: „Žíznim, žíznim po spáse duší, pomôž mi, dcéra moja, zachraňovať duše. Spoj svoje utrpenie s mojím umučením a obetuj ho nebeskému Otcovi za hriešnikov“ (Denníček 1032). Pán Ježiš dal sestre Faustíne vedieť, akú veľkú cenu zaplatil za dielo spásy človeka a sveta, učil ju láske, hodnote obety a utrpenia: Dnes som počas svätej omše videla trpiaceho Pána Ježiša, akoby zomieral na kríži. Povedal mi: „Dcéra moja, často rozjímaj o mojom utrpení, ktoré som pre teba znášal, a nič sa ti nebude zdať veľkým z toho, čo ty vytrpíš pre mňa. Najviac sa mi páčiš, keď rozjímaš o mojom bolestnom umučení. Spájaj svoje malé utrpenia s mojím bolestným umučením, aby mali nekonečnú hodnotu pred mojou velebou“ (Denníček 1512, porov. Denníček 1628).
Sestra Faustína dokonale pochopila, že milosrdná Ježišova láska, ktorú spoznávala a prežívala v Eucharistii, pozýva k vzájomnosti. Počas svätej omše ma naplnil taký silný vnútorný oheň lásky k Bohu a túžby zachraňovať duše, že to nedokážem vyjadriť. Cítim, že som premenená na oheň, budem bojovať so všetkým zlom zbraňou milosrdenstva. Spaľuje ma túžba zachraňovať duše, prechádzam celý svet po šírke i po dĺžke až do jeho končín, do najdivokejších miest, aby som zachraňovala duše. Robím to modlitbou a obetou (Denníček 745). Mnohokrát počas Eucharistie trpela stigmatickými bolesťami v rukách, nohách a boku a tiež bolesťou tŕňovej koruny (Denníček 759, 942 a iné), čím sa vo väčšej miere podieľala na Ježišovom diele spásy duší.
Dokonale vedela, že Eucharistia nie je len sprítomnením spásonosného Kristovho diela, ale aj možnosťou zapojiť sa do tohto diela spoluobetovaním svojho života, keď na Ježišov oltár položíme všetko, čo prežívame. Každý deň bola na svätej omši a obetovala sa spolu s Ježišom nebeskému Otcovi za všetko. Úplne a celkom sa odovzdávala do jeho svätej vôle (porov. Denníček 668, 1246). Tak veľmi sa chcela pripodobniť Ježišovi obetujúcemu sa za spásu sveta, že prosila, aby ju premenil na druhú hostiu. Chcem byť živou hostiou pre teba, Ty si veľký Pán, Všemohúci, ty mi môžeš dať túto milosť. Pán mi odpovedal: „Si živou hostiou, milou nebeskému Otcovi, ale rozmýšľaj – čím je hostia – obeta, a teda…?“ „Ó, môj Ježišu, chápem význam hostie, chápem, čo znamená obeta. Túžim byť pred tvojou velebou živou hostiou, to znamená živou obetou, ktorá každý deň horí na tvoju slávu (Denníček 1826). Sestra Faustína túto obetu predkladala každý deň tichým a skrytým spôsobom, tak ako je skrytá Ježišova prítomnosť v bielej hostii. Jej dennodenné spoluobetovanie sa s Ježišom počas svätej omše svedčí o zrelej viere, nádeji a láske k Bohu a blížnemu, o jej zo dňa na deň plnšej účasti na Ježišovom živote a jeho spásonosnom poslaní, v ktorom sa najplnšie svetu zjavilo Božie milosrdenstvo.
Hostina
Eucharistia sama osebe je nasmerovaná k vnútornému zjednoteniu nás veriacich s Kristom skrze sväté prijímanie (EE 16). Je to nádherná hostina, na ktorej nás Ježiš živí svojím telom a krvou; najužšie sa s nami spája, dáva nám závdavok večného života a znásobuje dar svojho Ducha (porov. EE 17). Sväté prijímanie dáva predchuť neba a je zárukou nášho vzkriesenia, lebo Ježiš povedal: Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň (Jn 6, 54).
Sestra Faustína si bola plne vedomá daru najužšieho spojenia s Ježišom vo svätom prijímaní. Toto presvedčenie sa odráža v modlitbe, v ktorej prosila, aby v jej žilách pulzovala zdravá Ježišova krv a jeho čisté telo premenilo jej chorľavé telo (porov. Denníček 1089). Vo svätom prijímaní videla nesmiernu Ježišovu lásku, ktorá sa tak ponížila, že sa stala pokrmom pre svoje stvorenia, a preto sa s ním čo najužšie zjednocuje. Ó, milosrdný Ježišu, s akou túžbou si sa ponáhľal do večeradla, aby si premenil hostiu, ktorú ja mám prijať. Túžil si, ó, Ježišu, prebývať v mojom srdci. Tvoja živá krv sa spája s mojou krvou. Kto pochopí toto úzke spojenie? Moje srdce ukrýva Všemohúceho, Nepochopiteľného. Ó, Ježišu, dávaj mi svoj Boží život, nech tvoja čistá a šľachetná krv pulzuje celou silou v mojom srdci. Odovzdávam ti celú svoju bytosť, premeň ma na seba a urob ma schopnou plniť vo všetkom tvoju svätú vôľu a milovať ťa (Denníček 832).
Bola si vedomá veľkosti daru vo svätej hostine a starala sa, aby dôstojne, s vierou a láskou prijala božského Hosťa do svojej duše. Prejavila tu veľkú vynaliezavosť, o čom svedčí jej zošit pod názvom: Moja príprava na sväté prijímanie. Raz prijala Ježiša ako svojho Ženícha, inokedy ako Kráľa, Pána, Darcu a Lásku. Zakaždým sa snažila s veľkou vierou a vrúcnou láskou urobiť radosť Ježišovi a zo stretnutia s ním si odniesť posilnenie, svetlo a silu na ťažkosti života. Bojím sa dňa, keď nemám sväté prijímanie. Chlieb mocných mi dáva všetku silu na uskutočňovanie tohto diela, a tak mám odvahu vykonať všetko, čo žiada Pán. Odvaha a sila, ktorá je vo mne, nie je moja, ale toho, ktorý prebýva vo mne – Eucharistia (Denníček 91). Sväté prijímanie jej rozmnožovalo duchovné sily a dodávalo jej odvahu vytrvať pri znášaní každodenných obiet (Denníček 1386). Pomáhalo jej prekonať strach z utrpenia (Denníček 876). Posilňovalo ju vo vernom plnení Božej vôle a úplne jej premenilo život. Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím svätému prijímaniu. Cítim, že ten svätý oheň ma celkom premenil (Denníček 1392). Až vo večnosti spoznáme, aké veľké tajomstvo uskutočňuje v nás sväté prijímanie. Ó, najvzácnejšie chvíle života! (Denníček 840).
O svätom prijímaní písala predovšetkým ako o nepochopiteľnom dare Božieho milosrdenstva. Takýto dar mohla dať iba milosrdná Božia láska k človeku. Ježiš dal sestre Faustíne poznať svoju bolesť, pretože tento dar jeho lásky človek často nepozná a odmieta. Ach, ako ma bolí, že duše sa vo svätom prijímaní tak málo spájajú so mnou. Čakám na duše, a ony sú voči mne ľahostajné. Milujem ich tak nežne a úprimne, a ony mi nedôverujú. Chcem ich zahrnúť milosťami – ony ich nechcú prijať. Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym, a predsa mám srdce plné lásky a milosrdenstva. Aby si poznala aspoň trochu moju bolesť, predstav si najnežnejšiu matku, ktorá veľmi miluje svoje deti, ony však pohŕdajú matkinou láskou. Rozjímaj nad jej bolesťou, nikto ju nepoteší. To je slabý obraz a slabé podobenstvo mojej lásky (Denníček 1447, porov. Denníček 1385). Táto názorná lekcia o milosrdnej Božej láske vo svätom prijímaní vyzvala sestru Faustínu k väčšej láske, k zadusťučineniu za ľahostajné, nevďačné a chladné duše (porov. Denníček 1385).
Žiť Eucharistiou
Sestra Faustína predlžovala stretnutie s eucharistickým Ježišom na celý deň: Ježišu, prichádzaš ku mne vo svätom prijímaní, ty, ktorý si si ráčil urobiť príbytok spolu s Otcom i Duchom Svätým v malom nebi môjho srdca. Po celý deň sa snažím byť s tebou, nenechávam ťa ani na chvíľku samého (Denníček 486) . Snažila sa robiť spoločnosť Ježišovi, aj keď bola zaneprázdnená prácou a komunikáciou s ľuďmi.
Plody prežívania Eucharistie v duchovnom živote sv. sestry Faustíny boli úmerné úsiliu a príprave, ktorú robila každý deň. Nielenže sa usilovala žiť v stave posväcujúcej milosti, ale aj všetky udalosti a všedné veci prežívala v Božej prítomnosti. Spájala sa s Ježišom, ktorý prebýval v jej duši. Aj keď bola chorá, vstala skoro ráno na meditáciu pred svätou omšou, a tak sa sústredene pripravila na svätú omšu (Denníček 802). Stredobodom každého dňa bolo stretnutie s Ježišom v Eucharistii, pretože to boli najdôležitejšie okamihy v jej živote – ako priznala. Na tie chvíle čakala každý deň a za každú Eucharistiu ďakovala Najsvätejšej Trojici (Denníček 1804). Otvorene priznala, že keby nebolo Eucharistie, nemala by odvahu ísť po ceste, ktorú jej určil Boh (Denníček 91, 1037).
Veľa času trávila pri adorácii Najsvätejšej sviatosti. Všetky voľné chvíle strávim pri Učiteľovi, ukrytom v Najsvätejšej sviatosti. On ma učí od najmladších rokov (Denníček 82). Prichádzala pred svätostánok so všetkými záležitosťami vo chvíľach radosti a smútku, aby sa s Ježišom delila o svoj život. Najviac svetla som dostala pri adoráciách. Konala som si ich každý deň pol hodiny počas celého pôstu pred Najsvätejšou sviatosťou, ležiac tvárou dolu a s rozpaženými rukami. V tom čase som poznala hlbšie seba i Boha (Denníček 147). Ježiš ju povzbudil ju, aby uvažovala o jeho láske v Najsvätejšej sviatosti. Tu som celý pre teba s dušou, telom a božstvom (Denníček 1770). Keď nemohla ísť do kaplnky, adorovala Ježiša vo svojej duši. Akým šťastím je vnímať Boha vo svojom srdci a žiť s ním v dôvernej blízkosti (Denníček 1135).
Sestra Faustína vyjadrila svoju lásku k Eucharistii ako nepochopiteľnému daru milosrdnej Božej lásky k človeku v prídomku, ktorý pridala k svojmu rehoľnému menu. Svoje poznámky podpisovala: Sestra Faustína od Najsvätejšej sviatosti, čo svedčí o jej veľkej láske k Eucharistii.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
