Pán Ježiš prvýkrát hovoril o túžbe ustanoviť tento sviatok v Cirkvi sestre Faustíne v Plocku vo februári 1931 a potom sa k tejto záležitosti vrátil v niekoľkých zjaveniach. Niet divu, že tento sviatok prvýkrát slávila sama sestra Faustína podľa priania a pokynov Ježiša (porov. Denníček 280, 89, 420, 1073-1074). Jej rola v tejto úlohe (ustanovenia Sviatku milosrdenstva) spočívala nielen v sprostredkovaní Ježišových slov duchovnému sprievodcovi vo Vilniuse, ale aj v podpore jeho úsilia modlitbou a utrpením. Otec Michal Sopočko napísal články a teologické rozpravy, v ktorých sa pokúsil zdôvodniť potrebu tohto sviatku v liturgickom kalendári Cirkvi a poukázať na pastoračné výhody, ktoré prinesie. Hľadal podporu tejto myšlienky medzi teológmi a biskupmi a dokonca išiel do Ríma, aby túto záležitosť osobne predstavil kongregácii.
Oznámenie (notifikácia) Svätej stolice zakazujúce šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu vo formách odovzdaných sestrou Faustínou, vydané v roku 1959, brzdilo úsilie o ustanovenie tohto sviatku, ale nebránilo práci teológov, medzi ktorými boli horliví priaznivci tohto sviatku aj odporcovia tejto myšlienky. Po zrušení oznámenia Svätej stolice v roku 1978 bola vykonaná úplná analýza spisov sestry Faustíny, ktorú viedol o. Ignacy Różycki po uverejnení encykliky Svätého Otca Jána Pavla II. „Dives in misericordia“. Krakovský metropolita arcibiskup kard. Franciszek Macharski ustanovil Sviatok milosrdenstva vo svojej diecéze listom na Pôstne obdobie v roku 1985. V nasledujúcich rokoch ho nasledovali aj biskupi iných diecéz. V roku 1995 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhovel žiadosti prímasa kard. Józefa Glempa a poľskej biskupskej konferencie a súhlasil s uvedením tohto sviatku v liturgickom kalendári Cirkvi vo všetkých diecézach v Poľsku. V deň svätorečenia sestry Faustíny, na prvú nedeľu po Veľkej noci 30. apríla 2000 Svätý Otec oznámil tento sviatok pre celú Cirkev. V dokumente Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí čítame: Svätý Otec Ján Pavol II. láskavo odporúčal, aby sa v rímskom misáli po názve „druhá veľkonočná nedeľa“ dodal opis „čiže Božieho milosrdenstva“. Prikázal, aby sa v liturgii tejto nedele vždy používali texty, ktoré sú v ten deň určené v misáli a v liturgii hodín rímskeho obradu. Tieto ustanovenia Svätého Otca kongregácia vyhlásila 5. mája 2000, aby sa vykonali bez ohľadu na akékoľvek iné nariadenia.
Najprv sama sestra Faustína slávila Sviatok milosrdenstva so súhlasom jej spovedníkov v roku 1934 (porov. Denníček 280). O rok neskôr prežívala tento sviatok v Ostrej Brame, kde po prvýkrát vystavili k verejnej úcte obraz Milosrdného Ježiša (porov. Denníček 89, 420). V roku 1937 Pán Ježiš požiadal, aby sa toho dňa v krakovskom kláštore konala adorácia na úmysel vyprosovania Božieho milosrdenstva pre svet (Denníček 1070) a aby kňaz kázal o Božom milosrdenstve. Sestra Faustína napísala o skúsenostiach s týmto sviatkom: Druhá veľkonočná nedeľa, čiže sviatok Božieho milosrdenstva. Ráno po svätom prijímaní sa moja duša ponorila do božstva. Bola som spojená s troma božskými osobami tak, že keď som bola spojená s Ježišom, zároveň som bola spojená aj s Otcom a Duchom Svätým. Moja duša tonula v nepredstaviteľnej radosti a Pán mi dal poznať celé more a priepasť svojho nepochopiteľného milosrdenstva. Ó, keby duše chceli pochopiť, ako veľmi ich Boh miluje. Všetky prirovnania, aj tie najnežnejšie a najsilnejšie, sú ničím v porovnaní so skutočnosťou. Keď som bola spojená s Pánom, poznala som, ako veľa duší zvelebuje Božie milosrdenstvo. Keď som išla na adoráciu, počula som tieto slová: „Moja drahá dcéra, zapíš slová, že moje srdce si dnes odpočinulo v tomto kláštore“ (Denníček 1073-1074).
V dôsledku vnútorného naliehania chcela sestra Faustína ísť k samotnému Svätému Otcovi, aby mu v tejto veci predstavila požiadavky Pána Ježiša, ale o. Sopočko jej odporučil, aby nechodila do Ríma. Napísal jej: Sviatok Božieho milosrdenstva, ktorý si vyžiadal Pán Ježiš skrze Vás, sa ustanoví bez toho, aby ste odišli k Svätému Otcovi. Okrem toho by Vaša osobná návšteva v Ríme túto záležitosť neposunula a mohla by jej dokonca ublížiť. Najprv musíme pripraviť pôdu, informovať verejnosť o potrebe tohto sviatku, vyvolať kolektívnu žiadosť celého nášho národa a predovšetkým našich najctihodnejších kardinálov, arcibiskupov a biskupov, a potom už ustanovenie tohto sviatku bude len otázkou času.
S týmto vedomím o. M. Sopočko napísal esej pod názvom: Božie milosrdenstvo a odovzdal ju biskupom, ktorí sa zišli na prvej plenárnej synode v Čenstochovej (26. – 27. augusta 1936). Aj keď nepriniesla očakávané výsledky, o. Sopočko vo svojej činnosti pokračoval. Písal články a rozpravy, aby z teologického hľadiska zdôvodnil potrebu takého sviatku. V práci Myšlienka Božieho milosrdenstva v liturgii zdôrazňoval, že liturgické knihy sa často odvolávajú na Božie milosrdenstvo, a preto to nie je nová myšlienka, ale veriacim je málo známa. Ustanovenie sviatku by umožnilo lepšie spoznať tento Boží atribút a prosiť o milosrdenstvo so svetom, ktorý ho tak veľmi potrebuje, najmä v týchto časoch.
O. Sopočko nielen písal, ale vynaložil úsilie aj na splnenie Ježišových prianí. Na Mariologickom kongrese vo Vilniuse (1. – 3. júla 1937) požiadal o zaslanie žiadosti Svätej stolici o ustanovenie Sviatku milosrdenstva. Žiadosť bola prijatá, ale arcibiskup Romuald Jałbrzykowski nesúhlasil s jej zaslaním do Ríma, pričom tvrdil, že je proti zákazu ustanovenia nových pobožností. Využívajúc prítomnosť arcibiskupa Františka Cortesa vo Vilniuse o. Sopočko mu predložil Sviatok Božieho milosrdenstva. Hovoril som s nunciom o sviatku Božieho milosrdenstva – napísal sestre Faustíne. Sľúbil mi, že o tom bude premýšľať a potom ma zavolal, aby sme prediskutovali podrobnosti. Zatiaľ neviem, či mu mám povedať, odkiaľ tá myšlienka vyšla. Modlite sa, prosím, aj za svetlo a za Jeho Excelenciu arcibiskupa nuncia Cortesiho, ktorý môže veľa urobiť.
Rola sestry Faustíny spočívala najmä v modlitbe a skladaní obiet na tento úmysel. V liste adresovanom spovedníkovi napísala: Pokiaľ ide o tento sviatok (…), nemám pochýb, že je to Božia vôľa. Boh skrze nás začal svoju prácu, nemusíme sa pýtať, kto ju dokončí, ale teraz robme to, čo je v našej moci, nič viac.
Po smrti sestry Faustíny o. Sopočko pokračoval v práci na tomto diele. V novembri 1938 odišiel do Čenstochovej, aby na Konferencii poľského episkopátu predstavil biskupom pamätník, v ktorom uviedol dôvody ustanovenia Sviatku milosrdenstva a požehnané účinky, ktoré z toho vyplývajú. Použil prísne teologické argumenty, lebo zjavenia sestry Faustíny neboli v Cirkvi skúmané a jasnou vôľou ordinára bolo, aby to zostalo tajomstvom. V apríli 1939 o. Sopočko šiel do Ríma, aby tam predložil záležitosť ustanovenia Sviatku milosrdenstva. Hovoril so štátnym tajomníkom a bol v Kongregácii pre Boží kult, ale nechceli s ním hovoriť bez odporúčania ordinára, ktorý mal na túto záležitosť úplne iný názor.
Obdobie druhej svetovej vojny prispelo k rozvoju úcty k Božiemu milosrdenstvu, ale brzdilo činnosti zamerané na ustanovenie sviatku. Napriek tomu o. Sopoćko napísal a publikoval ďalšie diela. Štúdia napísaná v latinčine pod názvom: De misericordia Dei deque eiusdem festo instituendo bola prvýkrát publikovaná na vo Vilniuse (1940), potom v USA (Detroit 1943) a vďaka úsiliu prímasa Hlonda v Poľsku po vojne (Varšava 1947). V mene poľského episkopátu ho tiež poslal Kongregácii pre Boží kult v Ríme s nádejou, že táto záležitosť bude prijatá priaznivo. Odoslaniu štúdie predchádzala žiadosť poľských biskupov o schválenie Sviatku milosrdenstva (1946), ktorá bola v roku 1947 oficiálne adresovaná Kongregácii pre Boží kult. Podporili ju profesori teologických fakúlt a teologických seminárov, ktorí sa zišli na Kongrese teologickej spoločnosti v Krakove (8. apríla 1948). Otec Sopočko v tom čase vydal ďalšiu knihu O sviatku najmilosrdnejšieho Spasiteľa (Poznaň 1947), v ktorej obhajoval myšlienku ustanovenia tohto sviatku, vyvrátil obvinenia a označil Bielu nedeľu (prvú po Veľkej noci) za najvhodnejší deň v liturgickom kalendári pre Sviatok milosrdenstva.
Početné teologické práce a snahy o. M. Sopočku prispeli k šíreniu myšlienky ustanovenia sviatku milosrdenstva medzi kňazmi a veriacimi. V roku 1951 arcibiskup Eugeniusz Baziak v mene kard. Adama Sapiehu udelil sedemročné odpustky každému, kto navštívi kláštor Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch na Bielu nedeľu (Kronika krakovského domu, 14. mája 1951).
Úsilie ustanoviť sviatok Božieho milosrdenstva na 19 rokov zastavilo oznámenie Svätej stolice, ktoré zakazovalo šírenie úcty vo formách, ktoré odovzdala sestra Faustína. Bolo to obdobie hlbokých teologických štúdií o tajomstve Božieho milosrdenstva a poslaní sv. sestry Faustíny. Vtedy na žiadosť kard. Karola Wojtyłu o. prof. Ignacy Różycki pripravil teologickú štúdiu spisov sestry Faustíny vrátane ustanovenia sviatku Božieho milosrdenstva.
V teologických diskusiách sa odporcovia ustanovenia tohto sviatku odvolávali na liturgické normy, ktoré nepovoľujú žiadne sviatky počas siedmich nedieľ Pánovho zmŕtvychvstania; na tradície liturgie Cirkvi, v ktorej nie je sviatok Božieho atribútu, ako aj na neposlušné a sektárske postoje niektorých ctiteľov Božieho milosrdenstva, pre ktorých bola novéna pred sviatkom Božieho milosrdenstva dôležitejšia než posvätné trojdnie a Veľkonočná oktáva.
Medzi stúpencami sviatku milosrdenstva bolo určite viac teológov, ktorí rôzne argumentovali svoj postoj. Obvinenia odmietli: odvolávajúc sa na dogmatické pravdy tvrdili, že uctievaním niektorých atribútov Boha uctievame jeho samého; že pravidlá liturgického kalendára sú stanovené Kongregáciou pre Boží kult a nie sú dogmami, a preto ich môže Cirkev odvolať a že jedna zo siedmich nedieľ veľkonočného obdobia môže byť sviatok milosrdenstva. Príprava na sviatok milosrdenstva by nemala rušiť, ale zdôrazňovať posvätné trojdnie a veľkonočnú oktávu. Silne sa zdôraznila pastoračná hodnota ustanovenia tohto sviatku, ktorá upozorňuje veriacich na tajomstvo Božieho milosrdenstva a pomáha ľuďom využívať Božie dary tak veľkoryso uložené v svätej Cirkvi. Snahy o ustanovenie tohto sviatku uľahčila encyklika Svätého Otca Jána Pavla II. „Dives in misericordia“, ktorá odvolávanie sa na Božie milosrdenstvo považuje za základné právo a povinnosť Cirkvi. Niektorí teológovia písali o tzv. druhom causa Polonorum. Prvým bolo ustanovenie slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na žiadosť biskupov z Poľska a druhým bolo ustanovenie sviatku Božieho milosrdenstva.
Ctitelia Božieho milosrdenstva sa horlivo modlili za ustanovenie tohto sviatku a zaslali petície duchovným autoritám. Na prvú nedeľu po Veľkej noci sa spontánne zhromaždili v kostoloch, aby oslavovali Boha v tajomstve jeho nepochopiteľného milosrdenstva. Po zrušení oznámenia Svätej stolice (1978) ako prvý ustanovil sviatok Božieho milosrdenstvo vo svojej diecéze krakovský metropolita arcibiskup František kard. Macharski Listom na Pôstne obdobie roku 1985. Nasledovali ďalšie diecézy v Poľsku.
Krátko pred blahorečením sestry Faustíny 23. marca 1993 poľskí biskupi požiadali Svätú stolicu, aby ustanovila sviatok Božieho milosrdenstva. Svätá Stolica poukazujúc na veľký pokrok v obnove sviatostného života a na stále viac znásobené diela milosrdenstva, ktoré sú výsledkom praktizovania úcty k Božiemu milosrdenstvu, vydala 23. januára 1995 dekrét, ktorým sa povoľuje slávenie sviatku Božieho milosrdenstva vo všetkých diecézach v Poľsku. Svätý Otec odporučil, aby sa pri slávení liturgie tejto nedele používali texty predpísané na ten deň v rímskom misáli a v liturgii hodín. Od tohto roku sa v liturgickom kalendári Cirkvi v Poľsku objavili nasledujúce záznamy: Druhá veľkonočná nedeľa čiže Božieho milosrdenstva. Keď Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil Sanktuárium Božieho milosrdenstva v Krakove v roku 1997, poďakoval Božej prozreteľnosti, že mu bolo dané osobne prispieť k naplneniu Kristovej vôle a ustanoviť sviatok Božieho milosrdenstva v Poľsku. O tri roky neskôr, počas kanonizácie sestry Faustíny, Svätý Otec ustanovil túto slávnosť pre celú Cirkev. Kongregácia pre Boží kultu a disciplínu sviatostí vydala v tejto veci príslušné nariadenie, v ktorom čítame: V našej dobe chcú kresťania v mnohých častiach sveta chváliť Božie milosrdenstvo v liturgii, najmä slávením veľkonočného tajomstva, v ktorom jasne svieti Božia láskavosť voči všetkým ľuďom. Prijímajúc ich žiadosti Svätý Otec Ján Pavol II. láskavo nariadil, aby sa v rímskom misáli po nadpise „Druhá veľkonočná nedeľa“ doplnil výraz „čiže Božieho milosrdenstva“, pričom sa zároveň nariaďuje, aby sa v liturgii tejto nedele vždy používali texty, ktoré sú určené na tento deň v tomto misáli a v liturgii hodín rímskeho obradu. K veľkej radosti veriacich sa tak po takmer 70 rokoch splnilo želanie Pána Ježiša o zavedení sviatku Božieho milosrdenstva do liturgického kalendára Cirkvi.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
