V septembri sa v celej našej kongregácii pri večernej pobožnosti modlievame korunku Božieho milosrdenstva. V tomto mesiaci totiž uplynie presne 89 rokov, keď Pán Ježiš naučil sestru Faustínu túto modlitbu. Bolo to pri videní, ktoré mala v piatok 13. septembra 1935.

Večer, keď som bola vo svojej cele, videla som anjela, vykonávateľa Božieho hnevu. Bol vo svetlom odeve a tvár mu žiarila. Pod nohami mal oblak, z ktorého šli hromy, a blesky k jeho rukám a z jeho rúk vychádzali;  až potom dopadali na zem. Toto znamenie Božieho hnevu malo zasiahnuť zem, zvlášť jedno miesto, ktoré nemôžem menovať z istých dôvodov. Keď som to videla, začala som prosiť anjela, aby chvíľu počkal a svet bude konať pokánie. No moja prosba bola vzhľadom na Boží hnev ničím. V tej chvíli som uzrela Najsvätejšiu Trojicu. Veľkosť jej velebnosti ma prenikla do hĺbky a neodvážila som sa zopakovať svoju prosbu. V tej istej chvíli som pocítila vo svojej duši silu Ježišovej milosti, ktorá je v mojej duši. Keď som si uvedomila túto milosť, v tej chvíli som bola uchvátená pred Boží trón. Ó, aký veľký je náš Pán a Boh, aká nepochopiteľná je jeho svätosť! Nebudem sa pokúšať opisovať tú veľkosť, lebo onedlho ho všetci uzrieme takého, aký je. Začala som Boha pokorne prosiť za svet slovami, ktoré som vnútorne počula. Keď som sa tak modlila, uvidela som bezmocnosť anjela. Nemohol vykonať spravodlivý trest, ktorý si za hriechy zasluhovali. S takou vnútornou silou ako vtedy som sa ešte nikdy nemodlila. Slová, ktorými som pokorne prosila Boha, sú tieto: – Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista za naše hriechy i hriechy celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami. Na druhý deň ráno, keď som vošla do našej kaplnky, počula som vnútorne tieto slová: – Vždy, keď vojdeš do kaplnky, pomodli sa hneď modlitbu, ktorú som ťa včera naučil. Keď som sa pomodlila túto modlitbu, začula som v duši slová: – Táto modlitba je na uzmierenie môjho hnevu (Den. 474-476).