Každé povolanie má osobitnú a osobnú povahu. Ide o vzťah medzi tým, kto volá a tým, ktorému je povolanie adresované. Ten, kto volá, je sám Boh a adresátom jeho povolania je konkrétny človek, ktorý môže slobodne odpovedať na Božie volanie, prijať dar povolania alebo ho odmietnuť. Povolanie je preto osobným vzťahom medzi Bohom a človekom.
V jadre rozpoznávania Božieho povolania je uznanie základnej pravdy o Božej milosrdnej láske k človeku, ktorý bol stvorený na jeho obraz a podobu. Boh nielenže stvoril človeka z lásky (dáva každému nesmrteľnú dušu), ale tiež ako dobrý Otec pre neho vybral najlepší spôsob, ako dosiahnuť šťastie a cieľ života, ktorým je zjednotenie s ním v láske. Jednou z týchto ciest je rehoľný život pre tých, ktorí sú k nemu povolaní.
Hlas povolania rozpoznáme najprv v sanktuáriu vlastnej duše, kde Boh hovorí tichými vnuknutiami. V modlitbe, keď sa pýtame na jeho vôľu, pokiaľ ide o základné smerovanie života, očakávame jeho odpoveď. Skúmame tiež svoje túžby, fascinácie a talenty, lebo tiež nejakým spôsobom poukazujú na naše povolanie. Predstavujú určité vybavenie, ktoré nám umožňuje ísť po ceste konkrétneho povolania.
V procese rozpoznávania povolania by sme mali využívať skúsenosti a vedomosti dôveryhodných ľudí (kňazov, rodičov, zasvätených osôb…) a tiež si pozorne prečítať „znamenia doby“, ktoré sa objavujú v našej realite a na ktoré nemáme žiadny vplyv, napríklad vážna choroba je znamenie, že nemáme povolanie do danej kongregácie, lebo nie sme schopní plniť povinnosti súvisiace s týmto povolaním.
Autentickosť povolania potvrdzuje Cirkev prostredníctvom predstavených, spirituálov a rehoľných spoločenstiev. Pri tomto rozpoznávaní sa berie do úvahy: motivácia, úplná sloboda (vnútorná a vonkajšia), zrelosť a primerané schopnosti zodpovedajúce zasvätenému životu a charizme kongregácie.
Odhalenie životného povolania je tiež odhalením charizmy, ktorá stanovuje apoštolské úlohy a spektrum duchovnosti.
