Sestra Faustína chcela byť veľkou svätou (pozri Denníček 150). Mnohokrát písala nielen o túžbe po svätosti pre seba, ale usilovala sa o ňu aj s mimoriadnou dôslednosťou. Ježišu môj, ty vieš, že od detstva som túžila stať sa veľkou sväticou, to znamená, že som ťa túžila milovať takou veľkou láskou, akou ťa doteraz ešte žiadna duša nemilovala (Denníček 1372).
Zomrela v povesti svätosti 5. októbra 1938, keď mala iba 33 rokov. Sláva svätosti jej života rástla s rastúcou úctou k Božiemu milosrdenstvu vo formách, ktoré odovzdala. K jej hrobu na rehoľnom cintoríne v Krakove-Lagievnikoch prichádzali pútnici a na jej orodovanie vyprosovali veľa milostí.
21 októbra 1965 biskup Julian Groblicki, ktorého delegoval metropolita Krakova kardinál Karol Wojtyła, počas slávnostného zasadnutia začal informačný proces o živote a čnostiach sestry Faustíny, počas ktorého bolo vypočutých 45 svedkov jej života, boli zhromaždené listy a bol vykonaný proces o neexistencii verejnej úcty. Dňa 25. novembra 1966 boli pozostatky Božej služobnice presunuté z hrobky na rehoľnom cintoríne do kaplnky. Dňa 20. septembra 1967 slávnostnému zasadnutiu, ktoré zakončilo informačný proces na úrovni diecézy, predsedal kardinál Karol Wojtyła. Akty procesu sa poslali do Ríma a 31. januára 1968 Kongregácia pre kauzy svätých otvorila proces blahorečenia. Dňa 7. marca 1992 Svätý Otec Ján Pavol II. promulgoval dekrét o hrdinských čnostiach a 21. decembra toho roku – dekrét o zázraku a stanovil dátum blahorečenia na 18. apríla 1993 v Ríme.
Sestra Faustína mnoho rokov pred blahorečením takto opísala v „Denníčku“ svoju cestu k sláve oltára: V istej chvíli som zbadala celé zástupy ľudí v našej kaplnke aj pred kaplnkou, aj na ulici, lebo sa nemohli pomestiť. Kaplnka bola slávnostne vyzdobená. Pri oltári bolo veľa kňazov, naše sestry i sestry z iných reholí. Všetci očakávali osobu, ktorá mala zaujať miesto na oltári. Zrazu som počula hlas, že ja mám zaujať miesto na oltári. Vyšla som z domu, čiže z chodby, aby som prešla cez dvor a išla do kaplnky za hlasom, ktorý ma volal. Zrazu všetci ľudia začali do mňa hádzať, čo kto mohol: blato, kamene, piesok, metly. V prvom okamihu som sa zachvela, či mám ísť ďalej, ale ten hlas ma volal ešte mocnejšie, a tak napriek všetkému som s odvahou vykročila. Keď som prekročila prah kaplnky, začali ma udierať predstavení aj sestry, aj chovanice, dokonca aj rodičia, kto čím mohol. Či som chcela, alebo nie, rýchlo som musela vystúpiť na miesto určené na oltári. Len čo som zaujala určené miesto, tí istí ľudia, chovanice, sestry, predstavení a rodičia, všetci začali vystierať svoje ruky a prosiť o milosti. Ja som im nemala za zlé, že do mňa hádzali rozličné veci. Bolo to zvláštne, že som cítila lásku práve voči osobám, ktoré ma prinútili rýchlejšie zaujať určené miesto. V tej chvíli moju dušu naplnilo nepochopiteľné šťastie a počula som slová: – Rob, čo chceš, rozdávaj milosti, ako chceš, komu chceš a kedy chceš. Tým sa videnie skončilo (Denníček 31).
1. Chcem byť svätá
Od mladého veku sa sestra Faustína chcela stať veľkou sväticou. O týchto túžbach mnohokrát hovorila s Ježišom. Pochopila, že svätosť nespočíva v zjaveniach a mimoriadnych milostiach, ale v spojení svojej vôle s Božou vôľou, ani milosti, ani zjavenia, ani vytrženia, ani žiadne dary [duše], ktoré dostáva, ju nerobia dokonalou, ale len vnútorné zjednotenie duše s Bohom. Dary sú len ozdobou duše, ale nie sú jej obsahom ani dokonalosťou. Moja svätosť a dokonalosť spočíva v úzkom zjednotení mojej vôle s Božou vôľou (Denníček 1107). Tento cieľ plnila dôsledne a dokonale využívala všetky okolnosti svojho života. Nepodceňovala malé a menšie udalosti v každodennom živote, lebo ako tvrdila: Nikdy nepostavíme krásnu a veľkú budovu, ak odhodíme malé tehly (Denníček 112). Vedela, že svätosť je Božím dielom v nej, a preto sa s celou dôverou modlila k nemu a všetko úsilie na dosiahnutie tohto cieľa smerovala naňho. Chcem z týchto duchovných cvičení vyjsť svätá a napriek všetkému, čiže napriek svojej úbohosti, chcem byť svätá a verím, že Božie milosrdenstvo aj z takej úbohosti, ako som ja, môže urobiť svätú, lebo mám dobrú vôľu. Napriek všetkým porážkam chcem bojovať ako svätá duša a chcem konať ako svätá duša. Nedám sa ničím znechutiť, ako sa neznechucuje svätá duša. Chcem žiť a zomierať ako svätá duša, zahľadená na teba, Ježišu, rozpätého na kríži, ako na vzor, podľa ktorého mám konať (Denníček 1333).
Snaha o svätosť, to znamená, o spojenie s Bohom, nebola prejavom jej sebeckých túžob, ale hlbokým pochopením konečného cieľa človeka, ktorého Boh zo svojho milosrdenstva povoláva do spoločenstva života so sebou v tomto a večnom živote, a je to aj vyjadrenie spoločnej zodpovednosti za Cirkev, za spásu iných duší. Sestra Faustína si bola vedomá vplyvu, aký ma na život Cirkvi svätosť alebo nesvätosť každého člena Kristovho mystického tela. Snažím sa o čo najväčšiu dokonalosť, aby som bola užitočná pre Cirkev. (…) Svätosť alebo poklesky jednotlivých duší sa odrážajú v celej Cirkvi. Pozorujem seba i tých, s ktorými žijem, a poznala som, aký veľký vplyv mám na iné duše. Nie nejakými hrdinskými skutkami, lebo tie samy osebe vzbudzujú pozornosť, ale takými malými, ako je pohyb ruky, pohľad a mnoho iných vecí, ktoré nevymenúvam, a predsa pôsobia a odrážajú sa v iných dušiach, ako som si to sama všimla (Denníček 1475).
Spolusestry videli jej dôsledné hľadanie svätosti. Všimli si jej čnosti, vernosť modlitbe a rehoľným pravidlám, vyrovnanosť ducha a rovnováhu v každej situácii, detskú dôveru k Bohu a veľkú lásku k blížnemu. Prosili ju, aby sa za nich prihovárala u Pána, lebo boli presvedčené, že je blízko Boha a jej modlitba bude vypočutá (Denníček 1673). Sestra Faustína sa veľa modlila o svätú v kongregácii a opakovane odporúčala túto záležitosť Ježišovi. V tej chvíli naplnila moju dušu veľká túžba, aby aj u nás bola svätá. Rozplakala som sa ako dieťa, prečo aj u nás nie je svätá, a povedala som Pánovi: „Poznám tvoju štedrosť, ale zdá sa mi, akoby si bol voči nám menej štedrý,“ a opäť som sa rozplakala ako malé dieťa. A Pán Ježiš mi povedal: – „Neplač, ty si ňou“ (Denníček 1650).
Už počas svojho pozemského života ju Pán Ježiš ubezpečil nielen o tom, že bude svätou, ale v prorockých víziách jej dal poznať cestu k sláve oltára a priebeh blahorečenia a svätorečenia (Denníček 31, 1045, 1047-1048).
2. V povesti svätosti
Sestra Faustína zomrela v povesti svätosti v Krakove, 5. októbra 1938 o 22.45 hod. Svedkom jej prechodu do domu Otcovho v nebi boli: sr. Amelia Socha a sr. Eufemia Traczyńská, ktorá veľmi túžila vidieť, ako zomierajú svätí, preto chcela byť pri smrti sestry Faustíny. Ako mladá sestra však nemala povolenie dohliadať na sestru, ktorá trpí tuberkulózou, a preto prosila duše v očistci, aby ju zobudili, keď bude zomierať sestra Faustína. Vo svojich spomienkach opísala túto udalosť nasledovne: Išla som spať v obvyklom čase a zaspala som. Zrazu ma niekto zobudil. Ak chcete byť pri smrti sestry Faustíny, vstaňte. Okamžite som pochopila, že to bol omyl. Sestra, ktorá prišla zobudiť sestru Ameliu, sa pomýlila a prišla ku mne. Okamžite som zobudila sestru Ameliu, obliekla som si habit a čepiec a rýchlo som bežala na ošetrovňu. Sestra Amelia prišla za mnou. Bolo okolo jedenástej v noci. Keď sme tam prišli, sestra Faustína trochu otvorila oči a trochu sa usmiala, potom naklonila hlavou a už… Pozrela som na sestru Ameliu, ale nič som nepovedala, stále sme sa modlili. Neustále horela hromnička. O chvíľu prišla matka predstavená Irena a sestra, ktorá mala službu pri sestre Faustíne, pravdepodobne ešte niekoho zobudila. Spolu s matkou predstavenou sme sa veľa modlili.
V spomienkach sestier o živote sestry Faustíny napísali: Zosnulá sestra Faustína došla do úplného zjednotenia s Bohom skrze lásku, keď v každej udalosti alebo nariadení predstavených videla Božiu vôľu. V sanatóriu svojou jemnosťou a vďačnosťou za všetko zanechala najlepšie spomienky. To isté v prípade „Jozefova“: napriek vážnemu utrpeniu ich požiadala, aby sa netrápili bdením, len počas niekoľkých nocí sestry bdeli. Na otázku, či veľmi trpí, povedala: „Áno, veľmi trpím, ale cítim sa dobre.“ Napriek veľkému smädu nepila podanú vodu, iba navlhčila jazyk. Aj keď telo bolo úplne vyčerpané a strávené horúčkou, ale do konca silné duchom, v predvečer smrti bola sústredená na nebo, usmievala sa, prosila sestru ošetrovateľku o spev a tá zaspievala: „Vitaj Ochrankyňa…“, čo chorú veľmi potešilo. Nedovolila, aby sa k nej priblížili sestry, aby sa nenakazili. Do konca nás povzbudzovala verne plniť pravidlá a ospravedlnila sa všetkým za pochybenia. Vzhľadom na náklady cesty prosila, aby nikto z rodiny neprišiel. Necítila strach zo smrti, neobvykle ticho odišla k Pánovi o 11.00 pred polnocou.
Pohreb sa konal 7. októbra 1938, na sviatok Panny Márie Ružencovej. Po pohrebnej svätej omši, ktorú viedol Wladyslaw Wojtoń SJ, sestry na svojich pleciach niesli rakvu s telom sestry Faustíny na kláštorný cintorín v dolnej časti záhrady.
Sláva svätosti života sestry Faustíny presiahla múry kláštora počas II. svetovej vojny, keď o. Michal Sopočko a za ním generálna predstavená m. Michaela Moraczewská a o. Józef Andrasz SJ, odhalili poslanie sestry Faustíny. Odvtedy rástla sláva sestry Faustíny spolu s dynamicky sa rozvíjajúcou úctou k Božiemu milosrdenstvu vo formách, ktoré zanechala.
3. Proces
Vďaka sestre Faustíne ľudia dostali veľa milostí a vyvíjali tlak na kongregáciu, aby začala proces blahorečenia. V tejto veci 9. januára 1947 požiadala m. Michaela Moraczewská o radu prímasa kardinála A. Hlonda, ktorý odpovedal: Počkajte, ešte nie je čas. Zbierajte dokumenty, zbierajte materiály, aby ste mali všetko pripravené, až príde čas. Podľa týchto pokynov otca prímasa generálna predstavená Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva odporúčala zbierať údaje týkajúce sa sestry Faustíny, zapisovať spomienky, zbierať informácie o získaných milostiach na jej príhovor. V roku 1948 sr. Bernarda Wilczeková navštívila rodinu sestry Faustíny a jej zamestnávateľov, aby zhromaždila spomienky od rodiny a tých, ktorí poznali Helenu Kowalskú z jej detstva a služby. V rokoch 1952 – 1965 boli zaznamenané spomienky sestier, ktoré boli potvrdené prísahou.
Ďalšia generálna predstavená kongregácie m. Róża Kłobukowská požiadala generálneho predstaveného pallotínov Wojciecha Turkowského o vymenovanie postulátora pre prípad sestry Faustíny, ktorým sa 22. mája 1951 stal o. Stanisław Suwała. Spočiatku bol vicepostulátorom o. Mackowski, ale z dôvodu zdravotného stavu nemohol plniť túto funkciu, a tak ho nahradil o. Alojzy Żuchowski. V tom istom roku arcibiskup Romuald Jałbrzykowski vydal odmietavé stanovisko vo veci úcty k Božiemu milosrdenstvu a v nasledujúcich rokoch rástli problémy spojené s úctou k Božiemu milosrdenstvu a jej iniciátorke sestre Faustíne. Podľa Svätého ofícia bolo neprimerané „šírenie“ úcty k Božiemu milosrdenstvu v nových formách, nepresné boli aj kópie rukopisu „Denníčka“ sestry Faustíny a ich zlé preklady do francúzštiny a taliančiny. Toto bol dôvod na vydanie Notifikácie Svätej stolice zo 6. marca 1959, ktoré zakazovalo šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu vo formách daných sestrou Faustínou.
Zdalo sa, že táto notifikácia ohrozí záležitosť povýšenia sestry Faustíny na oltár. Napriek tomu stále rástla sláva jej svätosti, ľudia dostali milosti na jej orodovanie a ešte viac sa dožadovali začatia procesu blahorečenia. V tejto situácii kardinál Karol Wojtyla na III. sesii II. vatikánskeho koncilu hovoril s prefektom Kongregácie Svätého Ofícia kardinálom Ottavianim. Pýtal sa, či notifikácia z roku 1959 vylučuje možnosť procesu blahorečenia. O výsledku tohto rozhovoru povedal sr. Beate Piekut: Nielenže mi bolo dovolené, ale bolo mi nariadené začať proces so sestrou Faustínou čo najskôr, pokiaľ sú tu živí svedkovia. Odporúčal, aby sa „Denníček“ nedal k dispozícii nikomu, dokonca ani kňazom a aby sa necitovali úryvky z tohto diela, a to ani v modlitbách, letákoch ani na obrázkoch. Namiesto toho bolo potrebné modliť sa za blahorečenie sestry Faustíny a pokúsiť sa o imprimatur, aby sa dostala do všeobecného povedomia.
V „Kalendáriu života Karola Wojtyly“ datovanom 22. augusta 1965 je zápis: Bombardujú ma o začatie procesu, teda celú záležitosť som odovzdal sufragánovi biskupovi Julianovi Groblickému, ktorý 21. októbra 1965 predsedal slávnostnému zasadnutiu, ktoré otvorilo informačný proces o živote a čnostiach sestry Faustíny. Predsedom súdu bol o. Józef Szczotkowski, promótorom viery o. Jerzy Mrówczyński (zmŕtvychvstanec) a o. Walerian Moroz (michalita), sudcami: o. Stanislaw Dabrowski, o. Ludwik Piechnik SJ, o. Anselm Kubit (františkán), o. Bonawentura Kadeja, notármi: o. Augustyn Dziędziel (salezián), o. Antoni Dabija SJ, o. Stefan Marszowski. Počas 75 zasadnutí súdu bolo vypočutých 45 svedkov, boli zhromaždené listy a bol vykonaný proces o neexistencii verejnej úcty. Proces sa skončil 20. septembra 1967 na slávnostnom zasadnutí, ktorému predsedal metropolita Krakova, kardinál Karol Wojtyła. Po sv. omši a podpísaní aktu procesu v arcibiskupskej kaplnke v Krakove sa členovia súdu vydali na púť k hrobu Božej služobnice sestry Faustíny, ktorý bol po exhumácii od 25. novembra 1966 v kaplnke kláštora Kongregácie v Krakove-Lagievnikoch.
Akty procesu boli odovzdané Kongregácii pre kauzy svätých, ktorá 31. januára 1968 oficiálnym dekrétom otvorila proces blahorečenia Božej služobnice. Funkciu postulátora plnil o. Antoni Mruk SJ, profesor Gregorianum v Ríme (od 18. februára 1967) a vicepostulátorom bol o. Izydor Borkiewicz OFMConv., ktorý pracoval v Poľsku počas diecézneho procesu. Od začiatku bola Kongregácia pre kauzy svätých v tomto procese veľmi opatrná a mnohokrát si vyžiadala stanovisko Kongregácie pre náuku viery a poľskej biskupskej konferencie.
Prvou úlohou procesu v Ríme bolo preskúmať spisy Božej služobnice, najmä jej „Denníček“ a jeho kritické vydanie. Teologickú analýzu spisov sestry Faustíny pripravil o. prof. Ignacy Różycki, spočiatku skepticky naladený na Božiu služobnicu. V obšírnom spracovaní s 500 stranami in folio autor bránil pravosť a nadprirodzený charakter zjavení sestry Faustíny. Táto práca mu získala osobitné uznanie v kongregácii – zdôraznil postulátor. Aj druhý cenzor vydal kladné stanovisko k jej Denníčku. Vďaka týmto stanoviskám 19. júna 1981 Kongregácia vydala dekrét podpísaný prefektom kardinálom P. Palazzinim, ktorý povoľuje pokračovanie procesu blahorečenia. V roku 1981 bolo v Ríme vydané prvé vydanie „Denníčka“ sestry Faustíny v poľskom jazyku, ktoré sa stalo základom pre preklady do cudzích jazykov vrátane taliančiny potrebnej k procesu blahorečenia.
Ďalšou fázou procesu bola príprava tzv. Zhrnutia informačného procesu, ktorého redakciou sa zaoberal advokát Rímskej roty Luigi Giuliani. Práce boli ukončené 27. novembra 1984. Do rozpravy o hrdinských čnostiach bol pozvaný 21. júla 1984 relátor o. Michał Machejek OCD.
V novembri 1977 sa kardinál Karol Wojtyła obrátil na Kongregáciu pre náuku viery s otázkou, či by bolo možné revidovať notifikáciu z roku 1959. Kongregácia vyhovela tejto žiadosti a po preskúmaní prípadu a postulovaného listu prímasa Poľska, kardinála Stefana Wyszynského 15. apríla 1978 zrušila zákaz notifikácie a umožnila šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu vo formách odovzdaných sestrou Faustínou. Tak sa splnilo proroctvo Božej služobnice zaznamenané v jej Denníčku (Denníček 378).
Počas procesu blahorečenia sa skúmalo zázračné uzdravenie pani Maureen Digan. Najprv sa diecézny proces vykonal v Krakove, kde sa stalo zázračné uzdravenie a potom v Bostone – v diecéze, z ktorej pochádzala uzdravená a následne v Ríme.
7. marca 1992 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil dekrét o hrdinských čnostiach sestry Faustíny a 21. decembra 1992 dekrét o zázraku prostredníctvom jej príhovoru a stanovil dátum blahorečenia na 18. apríla 1993 v Ríme.
Históriu procesu blahorečenia sestry Faustíny opísal postulátor o. prof. Antoni Mruk SJ v práci: Náročná cesta procesu blahorečenia Božej služobnice sestry Faustíny Kowalskej in: Misia sestry Faustíny. Sympózium o Božom milosrdenstve Krakov-Lagievniky 18. – 20. októbra 1988, Krakov 1991, s. 9-22.
Komisia teológov cenzorov – 6. decembra 1991
Komisia kardinálov – 18. februára 1992
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
