Sestra Faustína chcela byť veľkou svätou (pozri Denníček 150). Mnohokrát písala nielen o túžbe po svätosti pre seba, ale usilovala sa o ňu aj s mimoriadnou dôslednosťou. Ježišu môj, ty vieš, že od detstva som túžila stať sa veľkou sväticou, to znamená, že som ťa túžila milovať takou veľkou láskou, akou ťa doteraz ešte žiadna duša nemilovala (Denníček 1372).
Zomrela v povesti svätosti 5. októbra 1938, keď mala iba 33 rokov. Sláva svätosti jej života rástla s rastúcou úctou k Božiemu milosrdenstvu vo formách, ktoré odovzdala. K jej hrobu na rehoľnom cintoríne v Krakove-Lagievnikoch prichádzali pútnici a na jej orodovanie vyprosovali veľa milostí.
21 októbra 1965 biskup Julian Groblicki, ktorého delegoval metropolita Krakova kardinál Karol Wojtyła, počas slávnostného zasadnutia začal informačný proces o živote a čnostiach sestry Faustíny, počas ktorého bolo vypočutých 45 svedkov jej života, boli zhromaždené listy a bol vykonaný proces o neexistencii verejnej úcty. Dňa 25. novembra 1966 boli pozostatky Božej služobnice presunuté z hrobky na rehoľnom cintoríne do kaplnky. Dňa 20. septembra 1967 slávnostnému zasadnutiu, ktoré zakončilo informačný proces na úrovni diecézy, predsedal kardinál Karol Wojtyła. Akty procesu sa poslali do Ríma a 31. januára 1968 Kongregácia pre kauzy svätých otvorila proces blahorečenia. Dňa 7. marca 1992 Svätý Otec Ján Pavol II. promulgoval dekrét o hrdinských čnostiach a 21. decembra toho roku – dekrét o zázraku a stanovil dátum blahorečenia na 18. apríla 1993 v Ríme.
Sestra Faustína mnoho rokov pred blahorečením takto opísala v „Denníčku“ svoju cestu k sláve oltára: V istej chvíli som zbadala celé zástupy ľudí v našej kaplnke aj pred kaplnkou, aj na ulici, lebo sa nemohli pomestiť. Kaplnka bola slávnostne vyzdobená. Pri oltári bolo veľa kňazov, naše sestry i sestry z iných reholí. Všetci očakávali osobu, ktorá mala zaujať miesto na oltári. Zrazu som počula hlas, že ja mám zaujať miesto na oltári. Vyšla som z domu, čiže z chodby, aby som prešla cez dvor a išla do kaplnky za hlasom, ktorý ma volal. Zrazu všetci ľudia začali do mňa hádzať, čo kto mohol: blato, kamene, piesok, metly. V prvom okamihu som sa zachvela, či mám ísť ďalej, ale ten hlas ma volal ešte mocnejšie, a tak napriek všetkému som s odvahou vykročila. Keď som prekročila prah kaplnky, začali ma udierať predstavení aj sestry, aj chovanice, dokonca aj rodičia, kto čím mohol. Či som chcela, alebo nie, rýchlo som musela vystúpiť na miesto určené na oltári. Len čo som zaujala určené miesto, tí istí ľudia, chovanice, sestry, predstavení a rodičia, všetci začali vystierať svoje ruky a prosiť o milosti. Ja som im nemala za zlé, že do mňa hádzali rozličné veci. Bolo to zvláštne, že som cítila lásku práve voči osobám, ktoré ma prinútili rýchlejšie zaujať určené miesto. V tej chvíli moju dušu naplnilo nepochopiteľné šťastie a počula som slová: – Rob, čo chceš, rozdávaj milosti, ako chceš, komu chceš a kedy chceš. Tým sa videnie skončilo (Denníček 31).viac
