Prvou úlohou v škole duchovnosti sv. sestry Faustíny je poznávať Boha v tajomstve jeho milosrdenstva. Apoštolka Božieho milosrdenstva to robila najprv veľmi bežnými prostriedkami, akými sú meditácia o Božom slove, duchovné čítanie, počúvanie prednášok, rozjímanie o tajomstvách ruženca a zastaveniach krížovej cesty, využívanie dní duchovnej obnovy a duchovných cvičení, hlboké prežívanie sviatostí alebo cirkevných slávností v liturgickom roku. Tajomstvo Božieho milosrdenstva spoznávala nielen na základe textov Svätého písma, liturgie Cirkvi, ale snažila sa tiež vidieť prejavy Božej lásky vo svojom vlastnom živote. Pri svojom dennom spytovaní svedomia sa pýtala: Čo dnes Boh pre mňa urobil? Takéto spoznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva znamenalo, že Božia láska pre ňu bola nielen pravdou peknou a abstraktnou, ale stala sa realitou prítomnou v jej živote, pričom v každodennom živote nadobudla konkrétne podoby. Pritom sestra Faustína videla, že celý jej život je ponorený do Božieho milosrdenstva. V ňom sa kúpe moju duša každý deň. V mojom živote niet chvíle, v ktorej by som nezakúšala tvoje milosrdenstvo (Denníček 697). Je to ako zlatá niť, ktorá prepletá celý náš život a udržiava kontakt nášho bytia s Bohom (Denníček 1466). Bola si úplne vedomá, že spoznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva nie je len jej vlastným úsilím, ale že dielo ľudského rozumu musí byť posilnené Božou milosťou. Preto sa modlila: Ó, Ježišu môj, daj mi múdrosť, daj mi ušľachtilý rozum, osvietený tvojím svetlom len preto, aby som ťa, ó, Pane, lepšie poznala, lebo čím lepšie ťa poznám, tým vrúcnejšie ťa budem milovať (Denníček 1030; porov. Denníček 1474).
Sestra Faustína tiež videla, že Boha možno poznať nielen intelektom, ale aj praktizovaním lásky. Poznala som a zakúsila, že duše, ktoré žijú láskou, sa vyznačujú veľkou svetlom v poznávaní Božích vecí – tak vo vlastnej duši, ako aj v dušiach iných. Aj prosté duše, ktoré nemajú vzdelanie, sa vyznačujú poznaním (Denníček 1191).
Toto poznávanie Boha v živote sestry Faustíny bolo posilnené darom vliatej kontemplácie, vďaka ktorej veľmi hlboko prenikla do tohto tajomstva našej viery, aby ho dala spoznať svetu. Vďaka jej poznámkam zanechaným v „Denníčku“ môžeme lepšie spoznávať Boha v tajomstve jeho milosrdnej lásky k človeku.
K poznávaniu tajomstva Božieho milosrdenstva nás uschopňuje dar Ducha Svätého, ktorého dostávame pri svätom krste a je nadprirodzenou čnosťou viery. Vďaka nej človek môže spoznávať zjavené pravdy vrátane Božej milosrdnej lásky k človeku. Konštitúcie Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva odporúčali, aby sestry často uvažovali: čo Boh urobil pre spásu duší pri stvorení, čo urobil a vytrpel pri vykúpení a čo pripravuje vo večnej sláve. Sestra Faustína verná tomuto rehoľnému pravidlu meditovala a spoznávala tajomstvo Božieho milosrdenstva, počnúc dielom stvorenia cez dielo vykúpenia a končiac na tom, čo Boh pripravil človeku vo večnej sláve. Tieto úvahy nad tajomstvom Božieho milosrdenstva obohatené darom kontemplácie a mystickými zážitkami zapísala do svojho „Denníčka“.
Zanechala v ňom pôvodné záznamy, ktoré hovorili o stvorení ako diele Božieho milosrdenstva. Bože, ty sám osebe si šťastím a nepotrebuješ k šťastiu žiadne stvorenia, lebo sám osebe si plnosťou lásky. Jednako vo svojom nepochopiteľnom milosrdenstve povolávaš k bytiu stvorenia, dávaš im účasť na svojom večnom šťastí a na svojom večnom vnútornom Božom živote, ktorým žiješ – jeden Boh v troch osobách (Denníček 1741). Sestra Faustína jednoducho napísala, že jediným motívom pre povolanie stvorenia z ničoho k existencii je Božie milosrdenstvo. Nepotrebuje pre svoje šťastie nič, a ak niečo povoláva k bytiu, to preto, že je Milosrdenstvom, ktoré sa chce deliť o dar existencie a umožňuje inteligentným bytostiam podieľať sa na jeho živote. Bože, ty si vo svojom milosrdenstve ráčil povolať z ničoty k bytiu ľudstvo a štedro si ho obdaroval prirodzenosťou a milosťou. No tvojej dobrote akoby to nestačilo. Ty, Pane, vo svojom milosrdenstva nám dávaš večný život. Povolávaš nás k svojmu večnému šťastiu, dávaš nám účasť na svojom vnútornom živote a robíš to len preto, že si milosrdný. Obdarúvaš nás svojou milosťou jedine preto, že si dobrý a plný lásky. Vôbec si nás nepotreboval k svojmu šťastiu, ale ty, Pane, chceš sa podeliť o svoje šťastie s nami (Denníček 1743).
Sestra Faustína spoznala, že v centre stvorenia je človek, pre ktorého Boh povoláva k existencii celý vesmír. Dokonca prikázal svojim anjelom, aby ho chránili na všetkých jeho cestách (Ž 91, 11). Preto bola potešená Božou milosrdnou láskou k človeku a volala: Ó, Bože, ako hojne je rozliate tvoje milosrdenstvo a to všetko si učinil pre človeka. Ako veľmi musíš milovať človeka, keď tvoja láska je voči nemu taká činorodá (Denníček 1749).
Pri diele stvorenia človeka a vesmíru sestra Faustína videla nielen Božiu dokonalosť, moc a múdrosť, ale predovšetkým milosrdenstvo, ktoré bolo najhlbším motívom Jeho konania. Boh stvoril všetko z ničoho, poháňaný iba milosrdenstvom. Všetko, čo vyšlo z rúk Stvoriteľa a je uzavreté do nepochopiteľného tajomstva – do vnútra jeho milosrdenstva. Keď nad tým rozjímam, môj duch tíchne, srdce sa rozplýva od radosti (Denníček 1553).
Sestra Faustína bola ešte viac potešená uvažovaním o tajomstve Božieho milosrdenstva v diele vykúpenia. Chválila Boha za dar vtelenia Syna Božieho, ktorý prišiel na zem, aby napravil Adamovu chybu a pozdvihol padlých hriešnych ľudí. Milosrdenstvo ťa podnietilo, že si sám ráčil zostúpiť k nám a pozdvihol si nás z našej úbohosti. Boh zostúpi na zem, Pán pánov, Nesmrteľný sa uponíži (…). A stáva sa nepochopiteľný zázrak tvojho milosrdenstva, Pane. Slovo sa stáva telom – Boh prebýva medzi nami, Božie slovo – vtelené Milosrdenstvo (Denníček 1745). Toto poníženie Boha prijatím ľudskej prirodzenosti je prejavom jeho milosrdenstva, hojnosťou lásky, nad ktorou žasnú nebesia (Denníček 1745). Od tohto okamihu sa Boh stáva veľmi blízky človeku, pretože zdieľa svoj pozemský život s nami vo všetkom okrem hriechu.
Tajomstvo Božieho milosrdenstva sa najviac prejavuje v Kristovom veľkonočnom tajomstve. Bože – uvažovala sestra Faustína – jediným slovom si mohol spasiť tisíc svetov, jeden Ježišov povzdych mohol učiniť zadosť tvojej spravodlivosti, ale ty, Ježišu, sám si sa podujal na také strašné umučenie za nás jedine z lásky. Spravodlivosti tvojho Otca by zadosťučinil jediný tvoj povzdych a všetky tvoje obety sú jedine dielom tvojho milosrdenstva (Denníček 1747). Rozjímanie o veľkonočnom tajomstve viedlo k hlbšiemu preniknutiu do tajomstva Božieho milosrdenstva, a preto Pán Ježiš opakovane povzbudzoval sestru Faustínu, aby meditovala nad jeho utrpením (Denníček 149, 159, 267). Túžim, aby si hlbšie poznala moju lásku, ktorou horí moje srdce k dušiam. Pochopíš to, keď budeš rozjímať o mojom umučení (Denníček 186; porov. Denníček 1663). Sestra Faustína sama priznala, že kontempláciou o Pánovom utrpení sa do jej duše dostalo veľa svetla (Denníček 267), lepšie spoznala Boha, najmä jeho milosrdnú lásku skláňajúcu sa nad každým človekom, najmä chorým na duši.
Keď uvažovala o tajomstve Božieho milosrdenstva v diele spásy, videla ho pri zakladaní Cirkvi, v Božom slove, vo sviatostiach, najmä vo sviatosti zmierenia a Eucharistie. Nevychádzam z údivu, že Pán vstupuje do takej blízkej dôvernosti so svojím stvorením. Vždy znova začínam toto rozjímanie a nemôžem ho dokončiť, lebo môj duch je doňho celkom pohrúžený (Denníček 1523). Spoznala, že všetko, čo človek má, počnúc existenciou až po najmenšiu milosť, dostáva z Božieho milosrdenstva. Veľkosť tohto milosrdenstva sa jej zjavila zvláštnym spôsobom, keď o ňom uvažovala vo vzťahu k hriešnikom. Ó, Ježišu môj, tvoja dobrota presahuje každý rozum a tvoje milosrdenstvo nikto nevyčerpá. Len tá duša bude zatratená, ktorá chce byť zatratená. Kto chce byť spasený, pre toho je nevyčerpateľné more Pánovho milosrdenstva (Denníček 631).
Dôsledkom diela stvorenia a vykúpenia je účasť človeka na Božej sláve. A to je tiež dar jeho milosrdenstva. Počas meditácie – napísala sestra Faustína – mi dal Pán poznať radosti neba a svätých (…). Milujú [oni] Boha ako svoju jedinú lásku, ale milujú aj nás, nežne a láskavo (…). Na všetkých splýva táto radosť z Božej tváre, lebo ho vidíme z tváre do tváre. Tá tvár je taká sladká, že duša upadá do nového vytrženia (Denníček 1592).
Systematické prenikanie do tajomstva Božieho milosrdenstva budilo v jej srdci túžbu po ňom: Čím lepšie ťa poznám – tým si pre mňa nepochopiteľnejší, ale preto, že ťa nemôžem pochopiť, viac rozumiem tvojej veľkosti (Denníček 278). Sestra Faustína zažila pravdu, že Boh je tajomstvom, ktoré ľudský rozum nemôže preniknúť. Ale už toto poznanie, ktoré dáva človeku rozum osvietený vierou, stačí, aby sme so sestrou Faustínou mohli povedať: Poznala som ťa, ó, Bože, ako Prameň milosrdenstva, ktorým sa posilňuje a živí každá duša. Ó, aké veľké je Pánovo milosrdenstvo, prevyšuje všetky jeho vlastnosti. Milosrdenstvo je najväčšou Božou vlastnosťou. Všetko, čo ma obklopuje, mi o tom hovorí (Denníček 611).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
