Slovo dôvera v škole duchovnosti sv. sestry Faustíny definuje vzťah človeka k Bohu, zatiaľ čo slovo milosrdenstvo charakterizuje medziľudské vzťahy, ktoré majú svoj zdroj, vzor a motív v milosrdnej Božej láske. Ježiš povedal sestre Faustíne: Žiadam od teba skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojim blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť. Milosrdenstvo svojim blížnym môžeš prejavovať trojakým spôsobom: po prvé – skutkom, po druhé – slovom, po tretie – modlitbou. V týchto troch stupňoch je obsiahnutá plnosť milosrdenstva a je nepochybným dôkazom lásky ku mne. Takto duša oslavuje moje milosrdenstvo a vzdáva mu česť (Denníček 742).
V dnešnej dobe existuje veľa falošných poňatí milosrdenstva, ktoré sa často stotožňujú so zhovievavosťou, ľútosťou a spravodlivosťou, a preto si pozornosť zaslúži správne a prehlbované poňatie milosrdenstva, aké mala sv. sestra Faustína. Podľa nej ľudské milosrdenstvo je úzko spojené s Božím milosrdenstvom, a preto je založené na objektívnej pravde – Božom slove. Predpokladá splnenie požiadaviek spravodlivosti, čo je základným meradlom lásky a prináša ovocie v konkrétnom skutku. „Milosrdenstvo je kvet lásky“ (Denníček 651) alebo skutkom lásky (porov. Denníček 651) – píše sestra Faustína. V jej živote a spisoch musí svedectvo o milosrdenstve k blížnym predovšetkým brať do úvahy dôstojnosť človeka a potom jeho telesné a duchovné potreby. Dôstojnosť každého človeka, ktorú mu dal Boh prostredníctvom stvorenia a vykúpenia, je spoločnou hodnotou pre ľudí v núdzi a pre človeka, ktorý koná dobro. Uznanie tejto dôstojnosti v človeku, ktorú dostal od Boha a zdôraznil Kristus, malo zásadný význam pre praktizovanie milosrdenstva. Odlišuje personálnu školu milosrdenstva sv. sestry Faustíny od iných modelov, ktoré sa objavili v dejinách Cirkvi.
Takto chápané milosrdenstvo, ktoré má v Bohu svoj prameň, vzor a motív a ktoré sa zameriava na ľudskú dôstojnosť, je pre sestru Faustínu životným štýlom. Preto to nie sú iba ojedinelé alebo príležitostné milosrdné skutky, ktoré sa svedčia ľuďom v núdzi, ale aj kresťanský prístup k druhému človeku vo všetkých jeho rozmeroch, ktorý sa riadi výlučne milosrdnou láskou. Túžim sa celá premeniť na tvoje milosrdenstvo – modlila sa sestra Faustína – a byť živým obrazom teba, ó, Pane. Nech táto najväčšia Božia vlastnosť, jeho nepochopiteľné milosrdenstvo, prejde cez moje srdce a dušu na mojich blížnych (Denníček 163). Táto premena života v milosrdenstvo označuje životný štýl. Nie je len akousi vlastnosťou spomedzi mnohých iných.
Spoznávanie a čoraz hlbšie prenikanie a prežívanie milosrdnej Božej lásky viedlo sestru Faustínu nielen k postoju detskej dôvery k nemo, ale vyvolalo aj živú túžbu odrážať túto vlastnosť Boha vo svojom srdci a skutkoch. Každý z tvojich svätých – modlila sa – odzrkadľuje jednu z tvojich čností. Ja túžim odzrkadľovať tvoje ľútostivé Srdce, plné milosrdenstva, chcem ho oslavovať. Nech je tvoje milosrdenstvo, ó, Ježišu, vtlačené do môjho srdca a duše ako pečať, a to bude mojím znamením v tomto aj v budúcom živote (Denníček 1242).
V slovníkoch a teologických učebniciach sú láska a milosrdenstvo definované osobitne. Na základe učenia sv. Tomáša katolícka teológia opisuje lásku ako čnosť, ktorá sa snaží priniesť dobro svojmu blížnemu a milosrdenstvo ako čnosť, ktorá sa snaží odstrániť zlo, ktoré na neho útočí. Samotné slovo „milosrdenstvo“ – píše sv. Tomáš – znamená, že v našich srdciach máme súcitnú lásku kvôli nešťastiu niekoho iného. Láska sa odlišuje od milosrdenstva podľa sv. Tomáša len cieľom. Láska sa usiluje o rozmnoženie dobra, milosrdenstvo o odstránenie zla. V tradičnej teológii je preto milosrdenstvo jednou z morálnych čností. Medzi všetkými čnosťami, ktoré sa týkajú blížnych – píše tento Anjelský doktor – milosrdenstvo je najväčšia čnosť, pretože odstránenie nedostatkov v blížnych je samo osebe niečo vyššie a lepšie.
Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike „Dives in misericordia“ vrhá nové svetlo na samotný koncept milosrdenstva: Podľa jeho chápania milosrdenstvo nie je iba čnosť, ale postoj, ktorý podporuje existenciu celej škály morálnych schopností, medzi ktorými je v popredí tvorivá láska, ktorá nedovolí víťaziť zlu, ale porazí zlo dobrom.
Tento postoj k milosrdenstvu je tiež v duchovnosti sv. sestry Faustíny. To znamená, že to nie je len jedna z čností, ale celoživotný postoj k druhému človeku, ktorý pozostáva z niekoľkých morálnych schopností. Sestra Faustína stručne opísala milosrdenstvo, že láska je kvet a milosrdenstvo je ovocie (Denníček 949). Milosrdenstvo v jej spisoch je postoj, ktorý zahŕňa všetky postoje voči blížnemu. Má preniknúť, charakterizovať každý kontakt s druhým človekom, každý čin, myšlienku a slovo. Preto sa pomocou milosti chcela premeniť na milosrdenstvo (Denníček 163) a modlila sa, aby jej oči, sluch, jazyk, ruky, nohy a predovšetkým srdce bolo milosrdné (Denníček 163).
V škole sv. sestry Faustíny milosrdenstvo znamená celoživotný postoj k človeku, v ktorom nadprirodzená čnosť lásky hrá zásadnú tvorivú úlohu. Vedie k tomu, že milujeme Boha v človeku a človeka v Bohu. Preto postoju milosrdenstva možno pripísať tie vlastnosti, ktorými sv. Pavol definuje lásku. Aby sme parafrázovali jeho hymnus o láske z Prvého listu Korinťanom, môžeme povedať: Milosrdenstvo je trpezlivé, láskavé, nezávidí, nevyhľadáva potlesk, nenadýma sa pýchou… atď. (1 Kor 13, 1-7).
Vrúcna láska k Bohu vidí okolo seba ustavične potrebu dávať sa skutkom, slovom a modlitbou (Denníček 1313). Toto neustále dávanie sa blížnym v jej živote sa týkalo predovšetkým duchovných potrieb človeka, najmä toho, ktorý sa stratil v živote, stratil zmysel života, opustil cestu spásy. Bola to obeť lásky, ktorá viedla sestru Faustínu k obetovaniu svojho života. Mala hlboké poznanie hodnoty ľudskej duše, ktorá je nesmrteľná, a preto sa ponáhľala pomôcť tým, ktorým hrozila strata spásy.
Úzka súvislosť medzi tajomstvom Božieho milosrdenstva a ľudským milosrdenstvom si zaslúži osobitnú pozornosť a dôraz. Podľa názoru sestry Faustíny postoj milosrdenstva voči blížnym nachádza nielen svoj prameň, rodí sa, vyplýva z tajomstva Božieho milosrdenstva, ale nachádza v ňom svoju príčinu v príkladnej a príčinnej dimenzii.
Pán Ježiš – Vtelené milosrdenstvo – bol pre sestru Faustínu vzorom v praktizovaní milosrdenstva. Od Ježiša sa učím byť dobrou, napísala, aby som mohla byť nazvaná dcérou nebeského Otca (Denníček 669). Príklad Ježiša, o ktorom mu jeho súčasníci hovorili, že prešiel celou zemou dobre robiac všetkým a najmä jeho milosrdné skláňanie sa nad človekom chorým na duši, hriešnikom – až po obeť na kríži – bol pre ňu nedosiahnuteľným vzorom. V ťažkých chvíľach, keď nevedela, ako sa zachovať k blížnym, sa pýtala, čo by Ježiš urobil na jej mieste. Tento spôsob napodobňovania príkladu Pána Ježiša dokonale opisuje stretnutie sestry Faustíny so svetskou osobou, ktorá zneužívala jej dobrotu. Keď som ju zbadala, krv mi stuhla v žilách, lebo sa mi zjavila pred očami všetko, čo som pre ňu musela vytrpieť (…). Prišlo mi na um, že jej poviem celú pravdu rozhodne a ihneď. No v istej chvíli som si spomenula na Božie milosrdenstvo a rozhodla som sa zaobchádzať s ňou tak, ako by konal Ježiš, keby bol na mojom mieste. Začala som s ňou rozprávať láskavo, a keď zatúžila rozprávať sa so mnou osamote, vtedy som jej veľmi ohľaduplne, ale jasne poukázala na smutný stav jej duše. Videla som jej hlboké rozrušenie (Denníček 1694).
Božie milosrdenstvo u sestry Faustíny je základom postoja milosrdenstva voči blížnym nielen v príkladnom rozmere, ale aj v príčinnom rozmere. Je to – podľa jej názoru – určitý podiel na Božom milosrdenstve. Sestra Faustína si uvedomovala, že svojimi dobrými skutkami, ktoré konala z lásky ku Kristovi, sa podieľala na odovzdávaní Božieho milosrdenstva svetu, pretože Boh používa ľudí, aby prejavil svoju dobrotu. Chcela sa preto celá premeniť na milosrdenstvo, aby sa stala živým odrazom Božieho milosrdenstva, aby táto najväčšia vlastnosť Boha, to znamená jeho nepochopiteľné milosrdenstvo, prešla cez jej srdce a dušu k blížnym (Denníček 163). Sám Pán Ježiš hovoril o takomto vzťahu medzi ľudským a Božím milosrdenstvom. Vedz, dcéra moja – poučoval v rozhovore o milosrdenstve – že moje srdce je samotným milosrdenstvom (…). Túžim, aby tvoje srdce bolo sídlom môjho milosrdenstva. Túžim, aby sa toto milosrdenstvo rozlialo na celý svet skrze tvoje srdce. Ktokoľvek sa priblíži k tebe, nech neodíde bez dôvery v moje milosrdenstvo. Veľmi túžim, aby duše mali túto dôveru (Denníček 1777).
Milosrdenstvo poskytnuté druhému človeku bude podielom na Božom milosrdenstve, ale musí sa konať v Kristovom duchu. Preto Pán Ježiš hovoril sestre Faustíne, aby jej srdce bolo sídlom jeho milosrdenstva a aby sa jeho milosrdenstvo prostredníctvom jej srdca rozlievalo na celý svet. Nejde tu teda o akúkoľvek prirodzenú dobročinnosť alebo rôzne motivovanú filantropiu, ale o milosrdenstvo poskytnuté blížnemu z lásky k Ježišovi a v jeho duchu. Vyžaduje si to pozerať sa na druhú osobu očami viery, ako na bytosť stvorenú na Boží obraz a podobu (Gn 1, 26), ktorá nie je vykúpená niečím dočasným, striebrom alebo zlatom, ale vzácnou krvou Kristovou (1 Pt 1, 18), ako na Božie dieťa povolané zdediť dobrá nebeského kráľovstva, podieľať sa na živote trojjediného Boha. Sestra Faustína sa cvičila v takomto pohľade a postoju k druhému človeku: Čím ťažšie komunikovala s nejakou osobou, tým viac sa v nej snažila vidieť Krista, ktorý ju vyzval, aby prejavila milosrdenstvo.
Sestra Faustína tiež videla vzájomnú súvislosť postoja dôvery k Bohu a postoja milosrdenstva voči blížnym. Uviedla, že čím je väčšia dôvera, tým viac obetavá a účinná je pomoc blížnym. Jedno slovo duše zjednotenej s Bohom urobí v dušiach viac dobra ako výrečné rozprávanie a kázne nedokonalej duše (Denníček 1595). Veľmi dobre vedela, že ak chce prejaviť milosrdenstvo v Kristovom duchu, musí s ním žiť v spoločenstve. Aby sme ho spoznali v iných a slúžili mu v nich, musíme sa najprv naučiť žiť s ním v duši (Denníček 503). Potvrdila aj opačnú súvislosť, keď napísala: Poznala som a zakúsila, že duše, ktoré žijú láskou, sa vyznačujú veľkým svetlom v poznávaní Božích vecí (Denníček 1191), čo zase vedie k plnšej dôvere.
Už to, čo bolo povedané o dôvere a milosrdenstve v škole duchovnosti sestry Faustíny, nám umožňuje uvedomiť si, že ide o samotné základy kresťanského života. V postoji detskej dôvery k milosrdenstvu a milosrdenstvu voči blížnym až po obetu života sa v jej živote naplnilo najväčšie prikázanie lásky k Bohu a blížnemu, a tým aj samotná podstata kresťanstva.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
