Slovo dôvera v škole duchovnosti sv. sestry Faustíny znamená postoj človeka k Bohu. V nápise na obraze, ktorý jej dal Kristus namaľovať, sa nachádzajú slová: Ježišu, dôverujem ti. Dôvera je v skutočnosti prvou odpoveďou človeka na spoznávanie a skúsenosť Božej milosrdnej lásky. Toto slovo má nesmierne bohatý obsah, pretože označuje nielen vieru v existenciu Boha, jeho všemohúcnosť, ním zjavené pravdy, ale aj celoživotný postoj človeka k nemu, ktorý sa prejavuje plnením jeho vôle obsiahnutej v prikázaniach, stavovských povinnostiach alebo rozpoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Dôvera v spisoch sestry Faustíny je identická s biblickým poňatím viery, čiže označuje odovzdanie svojho života Bohu ako najlepšiemu Otcovi, ktorý po ničom inom netúži pre človeka ako po jeho časnom a večnom šťastí. Jeho vôľa – ako často hovorila sestra Faustína – je pre nás samým milosrdenstvom. Plnenie Božej vôle je meradlom dôvery k Bohu. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: Milosti z môjho milosrdenstva možno načierať jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú, sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa a to veľmi veľa. Zarmucuje ma však, ak duše žiadajú málo, zužujú svoje srdcia (Denníček 1578).
Postoj dôvery je dynamický a v živote sestry Faustíny podliehal neustálemu rastu až do úplného obracania sa k Bohu vo všetkých dimenziách života. Pri rozvíjaní svojho postoja dôvery použila sestra Faustína veľmi jednoduché a bežné prostriedky dostupné pre všetkých, napríklad: rozvoj viery, nádeje, lásky, pokory a pokánia, čiže čností, ktoré podmieňujú postoj odovzdanosti, ako aj prax každodenného plnenia Božej vôle, a to aj vo veľmi malých veciach. Ide o to, že ich dôsledne používala, čo si často vyžadovalo veľkú pevnosť ducha, radikalizmus, nekompromisný prístup v boji proti skazenej prirodzenosti – ako hovorila. Budovanie vzťahu dôvery si od nej vyžadovalo, aby sa neustále premieňala, prekročila samu seba a to nielen svoje slabosti, ale aj svoje prirodzené talenty, napríklad logiku rozumu. Neraz ju Pán Boh postavil do situácií, keď musela zaprieť svoj rozum, pozastaviť logiku ľudského myslenia, aby mu dôverovala a následne prijala a plnila jeho vôľu. Pán Ježiš vysoko ocenil úsilie sestry Faustíny o rozvoj postoja dôvery a povedal: Máš veľké a nepochopiteľné právo na moje srdce, lebo si dcérou úplnej dôvery (Denníček 718).
V hovorovom jazyku slovo dôverujem znamená to isté ako: úplne verím druhému človeku, zverujem mu život, to, čo prežívam, budúcnosť, viem, že sa na neho môžem spoľahnúť, som si istý jeho nezištnou láskou a pomocou v situácii, keď to bude potrebné. Takéto chápanie dôvery je blízke biblickému konceptu viery, odovzdanosti, ktoré je odpoveďou človeka na dar Božej milosrdnej lásky. S takýmto chápaním dôvery sa stretávame aj v spisoch sestry Faustíny.
Dôvera u sestry Faustíny preto nie je jedinou čnosťou, ktorá pochádza z nádeje alebo je s ňou identická, ale je to postoj, ktorý zahŕňa všetky dimenzie a vzťahy, ktoré môžu existovať medzi človekom a Bohom. O. Ignacy Różycki píše, že tento životný postoj človeka k Bohu Pán Ježiš nazval vierou a očakával ju od svojich stúpencov, keď povedal: „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta!“ – prejde. A nič vám nebude nemožné“ (Mt 17, 20). Preto tu ide o postoj úplnej odovzdanosti Bohu, ktorý nám umožňuje hory prenášať. Ten istý životný postoj – píše o. I. Różycki – sv. Pavol a za ním celá kresťanská teológia nazýva nádejou, ktorá vychádza zo živej viery v nekonečno Božej lásky a dobroty pre nás. Je neoddeliteľne spojené s pokorou, čiže úprimným a hlbokým presvedčením o tom, že všetko dobro, ktoré je v nás a ktoré robíme, je dielom a darom Boha, že nemáme nič, čo by sme nedostali od Boha. Táto dôvera – nádej je otvorením duše na prijatie Božej milosti a volaním po nej.
Dôvera v jej živote nie je iba jednou čnosťou, ale celoživotným postojom, ktorý určuje vzťah človeka k Bohu, ktorý pozostáva zo zvláštneho bohatstva čností a kresťanských morálnych postojov. V živote sestry Faustíny – píše arcibiskup Nowak – dôvera nie je iba odovzdanosťou Bohu. Je to dôvera plná intimity dieťaťa, a teda úplnej oddanosti v láske. Dôvera teda označuje nielen postoj vyplývajúci z čnosti viery a nádeje, ale aj osobitné puto lásky v spoločenstve života s Ježišom. Postoj dôvery v živote a spisoch sestry Faustíny spočíva v takých teologických a morálnych čnostiach, ktoré podmieňujú detské, nekonečné odovzdanie sa Bohu: je to viera, nádej, láska, pokora a skrúšenosť.
Dôvera v spisoch sestry Faustíny nie je abstraktný postoj, ktorý by spočíval napríklad v intelektuálnom prijímaní zjavených právd alebo zbožnom cítení, ale je to veľmi konkrétny postoj, ktorého meradlom je plnenie Božej vôle. Ak človek skutočne dôveruje Bohu, vie, že Boh hovorí pravdu, že si želá časné i večné dobro človeka, že jeho vôľa je darom milosrdenstva, a preto ju plní bez ohľadu na to, či sa zhoduje s jeho pocitmi, logikou rozumu, alebo nie. Božia vôľa sa zdá dôverujúcej osobe – ako často hovorila sestra Faustína – ako samo milosrdenstvo. Na jedno si dávam pozor – napísala v Denníčku – to jedno je pre mňa dôležité, to jedno je mi všetkým, tým žijem a s tým umieram, a to je svätá Božia vôľa. Ona je mojím každodenným pokrmom. Celá moja duša je pozorne započúvaná do Božích želaní. Konám vždy to, čo Boh odo mňa žiada, hoci neraz sa moja prirodzenosť chveje a cítim, že ich veľkosť je nad moje sily. Dobre viem, čím som sama od seba, ale veľmi dobre viem aj to, čím je Božia milosť, ktorá ma posilňuje (Denníček 652). Skúškou a verifikáciou dôvery je preto plnenie Božej vôle.
Mierou dokonalosti v postoji dôvery je plnenie Božej vôle. Sestra Faustína tu uvádza tri stupne: prvý stupeň plnenia Božej vôle spočíva v plnení všetkého, čo je navonok obsiahnuté v prikázaniach, pravidlách a nariadeniach. Druhý stupeň spočíva vo vernosti vnútorným vnuknutiam, ktoré dáva Duch Svätý. Tretí stupeň je úplnou odovzdanosťou do Božej vôle (Denníček 444). Línia rozvoja v postoji dôvery sleduje rovnaké línie. Dôvera nie je statický postoj, ale dynamický, a preto podlieha vývinu; je to proces, ktorý si vyžaduje čas a spoluprácu človeka s Božou milosťou.
Východiskovým bodom tohto vývinu je dar viery, ktorý dáva poznať tajomstvo Božieho milosrdenstva. Často prosím Pána Ježiša – písala sestra Faustína – o rozum osvietený vierou. Prosím o to Pána týmito slovami: „Ježišu, daj mi múdrosť, veľkú múdrosť len preto, aby som ťa lepšie poznala, lebo čím lepšie ťa budem poznať, tým vrúcnejšie ťa budem milovať (Denníček 1474). Vďaka viere sestra Faustína čoraz plnšie spoznávala Boha a najmä jeho najväčší atribút, ktorým je milosrdenstvo. Spoznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva je základom postoja dôvery, pretože nemôžete niekomu dôverovať, odovzdať sa úplne niekomu, koho nepoznáte. Podľa toho, ako prenikala do tajomstva Božieho milosrdenstva, v živote sestry Faustíny rástla aj dôvera k nemu. Napísala: Cítim, že celá patrím Bohu, cítim, že som jeho dieťaťom – cítim, že som celá vlastníctvom Boha. Prežívam to dokonca fyzicky vnímateľným spôsobom. Nič ma neznepokojuje, lebo viem, že úlohou Ženícha je myslieť na mňa. Úplne som na seba zabudla. Bezhranične dôverujem jeho najmilosrdnejšiemu Srdcu (Denníček 244). Hlboko prežívala tajomstvo Božieho detstva, a preto sa pýtala, ako človek nemôže veriť takému Bohu, ktorý dokáže všetko, je múdrosťou a miluje človeka nekonečnou láskou.
Jej neustála prax, ktorá spočívala v spojení s milosrdným Ježišom žijúcim v jej duši a rozjímaní o tajomstve Božieho milosrdenstva v každodennom živote, mala veľký význam pri rozvíjaní postoja dôvery v jej živote. Najprv však musela objaviť Božiu prítomnosť vo svojej duši. Pán Ježiš ju poučoval o svojej prítomnosti a chcel, aby sa rozhodla spojiť sa s ním. Rozjímanie o Bohu žijúcom v duši podporované neustálym praktizovaním spájania sa s Ježišom prostredníctvom strelnej modlitby alebo iným prejavom lásky, ovplyvnilo vývin jej postoja dôvery. Lebo ten, do ktorého vložila všetku svoju dôveru, je blízko, je tak blízko a úzko spojený, ako je to v medziľudských vzťahoch nemožné. A ten, kto žije v jej duši, je Stvoriteľ, ktorý udržuje celý svet v existencii a zároveň Spasiteľ, o ktorom by mohla opakovať so sv. Pavlom: Miluje ma a vydal seba samého za mňa (Gal 2, 20).
Spoznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva a rozjímanie o ňom v každodennom živote boli základom zrodenia a rozvoja postoja dôvery. Pri práci na tomto postoji používala sestra Faustína aj iné prostriedky, ako napríklad modlitbu, starostlivosť o asketický život, a teda odstraňovanie všetkého, čo jej bránilo viac sa zjednocovať s Bohom. Starala sa získať čnosti, čiže pozitívne morálne schopnosti, najmä tie, ktoré podmieňujú postoj dôvery, konkrétne viery, nádeje, lásky, pokory a skrúšenosti. Veľmi dôležitým prostriedkom rastu v tomto postoji bolo verné plnenie Božej vôle každý deň, ako aj osobné stretnutia s Ježišom pri spytovaní svedomia. V čase utrpenia a bolestných duchovných zážitkov absolvovala dôležitú skúšku dôvery. V tom čase nehľadala útechu u ľudí, ale išla pred svätostánok a povedala: [Pane], aj keby si ma zahubil, budem ti dôverovať (Denníček 77). Keď je moja duša utrápená – priznala sa na inom mieste – pomyslím si len takto: Ježiš je dobrý a plný milosrdenstva. Hoci by sa mi zem prepadla pod nohami, neprestanem mu dôverovať (Denníček 1192).
Dôvera – ako ukazuje sestra Faustína – je dôležitým prvkom vnútorného života, základom snahy o spojenie s Bohom. Pán Ježiš poučoval sestru Faustínu, že dôvera je jedinou nádobou na čerpanie milostí (Denníček 1578), zdrojom pokoja a šťastia, pretože on sám sa bude starať o človeka, ktorý mu dôveruje (Denníček 1273), obdaruje ho svojou dôverou a dá mu všetko, čo bude požadovať (Denníček 453). Ubezpečil: Ten, kto dôveruje môjmu milosrdenstvu, nezahynie, lebo všetky jeho záležitosti sú mojimi, a jeho nepriatelia stroskotajú pri podnožke mojich nôh (Denníček 723). Požiadal ju, aby pritiahla ďalšie duše k dôvere a vyprosovala ju zomierajúcim, aby bojovala za spásu duší tým, že ich povzbudí, aby dôverovali Božiemu milosrdenstvu. Túžim, aby mi moje stvorenia dôverovali – povedal sestre Faustíne – povzbudzuj duše k veľkej dôvere v moje nekonečné milosrdenstvo (Denníček 1059).
Vďaka úplnej odovzdanosti do Božej vôle, detskej dôvere k nebeskému Otcovi v každej situácii, vrátane bolestných, sa mohli v živote sestry Faustíny diať veľké veci: dosiahla na zemi tajomné výšky zjednotenia s Bohom a prostredníctvom nej mohol svetu dať posolstvo svojho milosrdenstva, skrze ktoré mnohé duše dosiahnu spásu (Denníček 1300).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
