Slovo dôvera v škole duchovnosti sv. sestry Faustíny znamená postoj človeka k Bohu. V nápise na obraze, ktorý jej dal Kristus namaľovať, sa nachádzajú slová: Ježišu, dôverujem ti. Dôvera je v skutočnosti prvou odpoveďou človeka na spoznávanie a skúsenosť Božej milosrdnej lásky. Toto slovo má nesmierne bohatý obsah, pretože označuje nielen vieru v existenciu Boha, jeho všemohúcnosť, ním zjavené pravdy, ale aj celoživotný postoj človeka k nemu, ktorý sa prejavuje plnením jeho vôle obsiahnutej v prikázaniach, stavovských povinnostiach alebo rozpoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Dôvera v spisoch sestry Faustíny je identická s biblickým poňatím viery, čiže označuje odovzdanie svojho života Bohu ako najlepšiemu Otcovi, ktorý po ničom inom netúži pre človeka ako po jeho časnom a večnom šťastí. Jeho vôľa – ako často hovorila sestra Faustína – je pre nás samým milosrdenstvom. Plnenie Božej vôle je meradlom dôvery k Bohu. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: Milosti z môjho milosrdenstva možno načierať jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú, sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa a to veľmi veľa. Zarmucuje ma však, ak duše žiadajú málo, zužujú svoje srdcia (Denníček 1578).
Postoj dôvery je dynamický a v živote sestry Faustíny podliehal neustálemu rastu až do úplného obracania sa k Bohu vo všetkých dimenziách života. Pri rozvíjaní svojho postoja dôvery použila sestra Faustína veľmi jednoduché a bežné prostriedky dostupné pre všetkých, napríklad: rozvoj viery, nádeje, lásky, pokory a pokánia, čiže čností, ktoré podmieňujú postoj odovzdanosti, ako aj prax každodenného plnenia Božej vôle, a to aj vo veľmi malých veciach. Ide o to, že ich dôsledne používala, čo si často vyžadovalo veľkú pevnosť ducha, radikalizmus, nekompromisný prístup v boji proti skazenej prirodzenosti – ako hovorila. Budovanie vzťahu dôvery si od nej vyžadovalo, aby sa neustále premieňala, prekročila samu seba a to nielen svoje slabosti, ale aj svoje prirodzené talenty, napríklad logiku rozumu. Neraz ju Pán Boh postavil do situácií, keď musela zaprieť svoj rozum, pozastaviť logiku ľudského myslenia, aby mu dôverovala a následne prijala a plnila jeho vôľu. Pán Ježiš vysoko ocenil úsilie sestry Faustíny o rozvoj postoja dôvery a povedal: Máš veľké a nepochopiteľné právo na moje srdce, lebo si dcérou úplnej dôvery (Denníček 718).
