Spočiatku sa úcta k Božiemu milosrdenstvu šírila podľa vzoru iných pobožností, v ktorých boli populárne litánie, korunky a novéna. V tejto podobe túto úctu spopularizoval vilniusky spovedník sestry Faustíny – bl. o. Michal Sopočko. Teologické základy tejto úcty vo formách, ktoré odovzdala sv. sestra Faustína, položil až profesor Ignacy Różycki, ktorý na účely procesu blahorečenia apoštolky Božieho milosrdenstva vykonal úplnú analýzu jej Denníčka. Vyplýva z nej, že samotnou podstatou tejto úcty je postoj dôvery v Pána Boha, ktorý je biblickým postojom viery, dôvery k Bohu, čo v praxi znamená plnenie jeho vôle obsiahnutej v prikázaniach, povinnostiach stavu, blahoslavenstvách a evanjeliových radách alebo v rozpoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Ďalšou podstatnou podmienkou tejto úcty je postoj milosrdenstva voči blížnym, čo spôsobuje, že úcta k Božiemu milosrdenstvu nie je len pobožnosť, ale vyžaduje si vytvorenie evanjeliového postoja aktívnej lásky k ľuďom. Len na tomto základe – dôvere k Bohu a milosrdenstve voči blížnym – sa objavia nové formy úcty, ktoré Pán Ježiš odovzdal sestre Faustíne. Patria sem: obraz Krista s podpisom: Ježiš, dôverujem ti, Sviatok milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci, Korunka Božieho milosrdenstva, Hodina milosrdenstva a šírenie úcty k milosrdenstvu. Kritérium rozlišujúce nové formy úcty od iných modlitieb zaznamenaných v Denníčku sv. sestry Faustíny sú prisľúbenia, ktoré Ježiš dal všetkým, ktorí ich budú praktizovať a nielen sestre Faustíne, ako je to v prípade úkonu „Ó, krv a voda“ alebo novény k Božiemu milosrdenstvu. Podmienkou využitia týchto veľkých prisľúbení je praktizovať tieto formy úcty v duchu tejto zbožnosti, čiže v postoji dôvery k Bohu a milosrdenstva voči blížnym.
