Vstupom do kláštora sestra Faustína začala uskutočňovať svoje už rozoznané rehoľné povolanie v Kongregácii Matky Božieho Milosrdenstva. Vstup do tejto kongregácie jej ukazoval nové úlohy súvisiace s jej charizmou. Každý rehoľný inštitút má svoju vlastnú, presne vytýčenú charizmu, ktorú mu odovzdali jeho zakladatelia. Pán Ježiš povolal sestru Faustínu do kongregácie, ktorej charizma spočívala v spolupráci s Bohom v diele záchrany morálne zanedbaných dievčat a žien. Dal jej však oveľa väčší dar – dar hlásania svetu tajomstva Božieho milosrdenstva: Posielam ťa, k celému ľudstvu s mojím milosrdenstvom. Nechcem trestať ubolené ľudstvo, ale túžim ho uzdraviť a privinúť k svojmu milosrdnému srdcu (Den. 1588). Si sekretárkou môjho milosrdenstva. Vybral som si ťa do tohto úradu v tomto i v budúcom živote (Den. 1605) (…) aby si umožnila, ale aj dávala dušiam poznať moje veľké milosrdenstvo, ktoré mám pre ne, a povzbudzovala ich k dôvere v priepasť môjho milosrdenstva (Den. 1567). Píš, hovor dušiam o mojom veľkom milosrdenstve, lebo strašný deň, deň mojej spravodlivosti, je blízko (Den. 965).
Základom jej duchovnosti je najkrajšie tajomstvo našej viery, hovoriace o milosrdnej láske Boha ku každému človeku. Sestra Faustína, držiac sa reguly, rehoľných stanov a pravidiel, často rozjímala o tom, čo Boh urobil pre človeka pri jeho stvorení, koľko vytrpel Boží Syn pre našu spásu, aké veľké poklady nám zanechal vo svätej Cirkvi a čo nám pripravil vo večnej blaženosti. Ohlasovala posolstvo o Božom milosrdenstve svedectvom života, skutkami, slovami a modlitbou. Odovzdala nám tiež nové formy úcty k Božiemu milosrdenstvu.
V spiritualite sestry Faustíny môžeme spoznávať tajomstvo Božieho milosrdenstva, učiť sa kontemplovať Boha v každodennom živote, cvičiť sa v postoji dôvery k Bohu a milosrdenstva voči blížnym. Ide o hlboko evanjeliovú duchovnosť, a pritom takú jednoduchú, že ju možno využiť v každom povolaní a prostredí. Preto dnes priťahuje také veľké množstvo ľudí. Ako povedal Sv. Otec Ján Pavol II.: Cirkev sa od začiatku svojej existencie odvoláva na tajomstvo kríža a zmŕtvychvstania, učí o Božom milosrdenstve, ktoré je zárukou nádeje a zdrojom spásy človeka. Zdá sa však, že dnes je obzvlášť povolaná ohlasovať toto posolstvo svetu. Nemôže opustiť toto poslanie, pretože ju sám Boh volá, aby to urobila prostredníctvom svedectva sv. Faustíny.
- Charizma
Zakladatelia rehoľných spoločenstiev dostávajú rozličné charizmy. Teológia rozlišuje dve základné druhy, ktoré svedčia o totožnosti jednotlivých inštitútov. Sú to: charizma zakladania a charizma zakladateľa. Charizma zakladania sa týka tých inštitútov, ktoré vznikli preto, aby realizovali konkrétnu úlohu v Cirkvi, napr. liečenie malomocných, výchova detí, útulky pre deti, pomoc nemorálne žijúcim ženám, príprava dievčat na manželský a rodinný život atď. Avšak inštitúty, ktoré majú charizmu zakladateľa, majú v Cirkvi uskutočňovať konkrétnu trvalú evanjeliovú hodnotu.
Niektorí teológovia tvrdia, že je len málo inštitútov, ktoré majú „charizmu zakladateľa”, patriacu k výnimočným milostiam. Charizma zakladateľa je predovšetkým špecifická interpretácia evanjelia, ktoré vedie k odhaleniu istého podstatného, esenciálneho rozmeru evanjelia rovnako trváceho ako ono. Táto interpretácia sa mení na regulu života a konania, regulu života, ktorá je trváca a platná nielen v konkrétnej historickej epoche. Táto charizma sa prispôsobuje konkrétnym podmienkam prostredia, adaptuje sa rôznym okolnostiam a prijíma rôzne apoštolské stratégie. Má svoju vlastnú spiritualitu, ktorá je nezávislá od vonkajších noriem. Teda kongregácie, ktoré majú «charizmu zakladateľa», nemusia mať precízne vymedzenú úlohu. Môžu pomáhať pri plnení aktuálnych úloh, a pritom zachovať nemeniacu sa charizmu, ktorá zaisťuje ich totožnosť.
Dokumenty Apoštolskej stolice o zasvätenom živote uvádzajú tri kritériá, pomocou ktorých môžeme vymedziť charizmu daného inštitútu zasväteného života. Sú to: cieľ, kvôli ktorému vznikol a ktorý realizuje daná kongregácia, charakter, ktorý vymedzuje cieľ (napr. presne určuje skupinu osôb, ktorým sa inštitút venuje) a zdravé tradície. Pomocou týchto kritérií môžeme dôkladnejšie opísať charizmu každého inštitútu a určiť jeho dynamickú rozvoj, ktorý sa môže realizovať v rozmedzí: charakteru, duchovnosti či zdravých tradícií, ale nemôže meniť cieľ. Ak totiž meníme cieľ, meníme aj charizmu.
Rozhodná väčšina inštitútov – podľa tvrdení niektorých teológov – nemá vyššie spomenutý dar, čiže tzv. „charizmu zakladateľa”. Od svojho vzniku majú izba tzv. „charizmu zakladania”, čiže boli založené iba pre konkrétnu úlohu.
2. Charizma sv. sestry Faustíny
Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva pri svojom vzniku dostala „charizmu zakladania” (del fondatione), čiže vznikla preto, aby v Cirkvi splnila konkrétnu úlohu: výchova dievčat a žien, ktoré viedli nemorálny spôsob života (prostitúcia). Matka Terézia Potocká sa rozhodla venovať tzv. magdalénkam, a to bolo východiskovým bodom pre toto dielo. Matka Potocká netvorila osobitnú a originálnu syntézu evanjelia, neobjavila jeho esenciu a trvalý rozmer; jej život evanjeliom nevytvoril novú a trvalú regulu života, a preto nemá „charizmu zakladateľa“. Ona vytvorila kongregáciu pre konkrétny cieľ: záchrana stratených duší dievčat a žien, ktoré túžili po hlbokej morálnej obnove. Stanovy ďalej vymedzovali charakter diela, ktoré nezahrňovalo väzňov, lebo v prípade týchto osôb tam nebola dobrovoľnosť, ani osoby, ktorých mravnosť bola ohrozená. Z toho vyplýva, že sestry Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva na začiatku dejín svojej kongregácie dostali „charizmu zakladania“, ktorá ich vyzývala, aby sa venovali ženám a dievčatám, ktoré zanechali mravné zásady, ale samé chceli zmeniť svoj život.
Svätá sestra Faustína žila charizmu Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva, do ktorej vstúpila. Vieme, ako veľmi v Domoch milosrdenstva kongregácie dbala o osoby, ktoré jej zverili predstavení, koľko sa modlila za chovanice, koľko obiet prinášala, ako sa starala najmä o tie, s ktorými pracovala v kuchyni alebo v záhrade. Život, túžby a úsilie sestry Faustíny živo odzrkadľujú duchovnosť kongregácie, teda „vrúcnu horlivosť“ za Božiu slávu a spásu duší. Náš život je naozaj apoštolský. Neviem si predstaviť rehoľníčku, ktorá by žila v našich rehoľných domoch, (…) a nemala by apoštolského ducha. Naše srdcia musia horliť za spásu duší (Den. 350). Duch „vrúcnej horlivosti“ a vrúcnej lásky sa odráža v mnohých výpovediach sestry Faustíny a preniká stránky celého Denníčka. Musíme mať v plnosti Ježišovho ducha a jeho vlastnosti – písala sestre Ludwine – teda úplné sebaobetovanie z lásky k Bohu a v prospech nesmrteľných duší. Spaľuje ma túžba zachraňovať duše (List č. 253).
Poznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva rozvíjalo a zrodilo v jej duši postoj dôvery voči Pánu Bohu, ako aj túžbu odzrkadliť túto Božiu vlastnosť vo svojom srdci a v čine prostredníctvom preukazovania milosrdenstva blížnym. Pán Ježiš, ktorý priamo usmerňoval jej vnútorný (duchovný) život, žiadal od nej práve takýto postoj voči Pánu Bohu a ľuďom. Dcéra moja, keď cez teba žiadam od ľudí úctu k môjmu milosrdenstvu, tak ty ako prvá sa musíš vyznačovať dôverou v moje milosrdenstvo. Žiadam od teba skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojim blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť (Den. 742). Úlohu ohlasovať posolstvo Božieho milosrdenstva svedectvom života, skutkami, slovami a modlitbou zdôraznil aj Sv. Otec Ján Pavol II.: Drahé sestry! Máte mimoriadne povolanie. Keď si Kristus vybral spomedzi vás blahoslavenú Faustínu, urobil vašu kongregáciu strážkyňou tohto miesta a zároveň vás vyzval k špeciálnemu apoštolátu milosrdenstva. Prosím, podujmite sa na toto dielo. Človek dnes potrebuje vaše ohlasovanie milosrdenstva; potrebuje vaše skutky milosrdenstva a potrebuje vašu modlitbu o milosrdenstvo. Nezanedbávajte žiadnu stránku tohto apoštolátu.
Na konci svojho života, keď sa jej predstavená opýtala, či je šťastná, že zomiera v tejto kongregácii, krátko odpovedala: Áno. Kongregácia vidí v sestre Faustíne svoju najvernejšiu dcéru, ktorá sa stala jej chválou a ozdobou, lebo bola verná duchovnému dedičstvu a realizovala jej charizmu – spolupracovala s Božím milosrdenstvom na záchrane stratených duší.
Žila v tejto kongregácii a žila jej charizmou, ale od Pána Boha dostala väčší dar, ktorý teológia nazýva „charizma zakladateľa”. Pokúsme sa v krátkosti preskúmať kritéria, ktorá by potvrdili to tvrdenie.
Prvým kritériom je originálna syntéza evanjelia, ktorá je sústredná na nejakú jednu, trvalú evanjeliovú hodnotu. Sestra Faustína interpretovala evanjelium pod zorným uhlom tajomstva Božieho milosrdenstva, ktoré sa „prerodilo“ na regulu života zahŕňajúcu všetky oblasti jej existencie, sústredenú na nasledovanie milosrdného Krista, zachraňujúceho predovšetkým hriešnikov. Svätá sestra Faustína, obohatená darom Ducha Svätého, ponúka teda kongregácii, Cirkvi a svetu novú interpretáciu Kristovho posolstva, uvedeného v evanjeliu, ktoré súvisí s našou epochou; je to syntetická interpretácia evanjelia cez prizmu tajomstva Božieho milosrdenstva, ktoré sa skláňa najmä nad hriešnikmi.
Charizma zakladateľa vytyčuje pre inštitút základný duchovný smer, proprium života a poslania komunity – to je druhé teologické kritérium charizmy zakladateľa. Sestra Faustína vytyčuje Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva ako aj Apoštolskému hnutiu Božieho milosrdenstva proprium života a poslania komunity, čiže základný duchovný smer a apoštolát v Cirkvi. Ich podstatou je evanjeliová hodnota (nie konkrétna úloha), čiže tajomstvo Božieho milosrdenstva. Cieľom jej charizmy je poznávať a hlásať svetu tajomstvo Božieho milosrdenstva svedectvom života v duchu dôvery k Pánu Bohu a milosrdenstva k blížnym, skrze slovo a modlitbu.
Tretie kritérium charizmy zakladateľa súvisí s kolektívnym nasledovaním Krista, preto má sestra Faustína nasledovníkov, ktorých povoláva Duch Svätý, udeľujúc im potrebné milosti – predovšetkým tú istú charizmu, ktorú oni rozoznávajú po konfrontácii s jej príkladom života a apoštolátu. Tou istou charizmou nežijú len sestry z jej kongregácie, ale aj iné spoločenstvá v Cirkvi, ktoré chcú nasledovať sestru Faustínu, jej duchovnosť, apoštolát, t. j. ísť cestou dôvery a milosrdenstva a hlásať Božie milosrdenstvo skutkom, slovom a modlitbou.
Ďalším kritériom, pomocou ktorého sa rozoznáva charizma zakladateľa, je povolanie pre založenie kongregácie. To, čo odlišuje zakladateľa od iných členov komunity je, že si uvedomuje úlohu, ktorú má z Božej vôle splniť. Avšak zakladateľom nie je ten, (…) kto nemal v úmysle založiť kongregáciu. Každý čitateľ Denníčka vie, koľko času a síl obetovala sestra Faustína na to, aby splnila Božiu vôľu, ktorou – ako sa domnievala – bolo založiť takú kongregáciu, ktorá mala ohlasovať a vyprosovať Božie milosrdenstvo pre svet. Bola hlboko presvedčená o tom, že tieto úlohy (hlásať a vyprosovať Božie milosrdenstvo) sú nové a prekračujú apoštolát kongregácie, v ktorej žila. Nevedela, hoci jej sv. Ignác hovoril, že regula [novej kongregácie] sa dá použiť aj v tej kongregácii (Den. 448), čiže tieto úlohy vykoná jej materská kongregácia, a ona v nej bude zakladateľkou.
Charizma zakladateľa má tieto vlastnosti: je totálna, radikálna, neustála a daná celej komunite. I tieto vlastnosti nachádzame v charizme sv. sestry Faustíny. Charizma, ktorú dostala, je totálna, t. j. úplne angažuje osobu zakladateľa; radikálna, čiže radikálne ho premieňa; neustála, t. j. pobáda na založenie spoločenstva, a je daná celej komunite čiže trvá v spoločenstve a dáva sa celej komunite, nielen niektorým členom.
3. Význam charizmy sv. sestry Faustíny
Kritériá, ktoré sme vymenovali, nám dovoľujú skonštatovať, že sestra Faustína dostala charizmu zakladateľa, teda väčší dar než je charizma, ktorú dostala jej kongregácia pri svojom vzniku. Sestra Faustína, prinášajúc do kongregácie „charizmu zakladateľa”, odovzdáva jej nové úlohy a nový charakter a je jej duchovnou (nie historickou) zakladateľkou. Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva uznáva za svoju historickú zakladateľku matku Teréziu Potockú, spoluzakladateľkou je matka Terézia Rondeau, a osobou, ktorá dáva tomuto rehoľnému spoločenstvu „charizmu zakladateľa”, je sv. sestra Faustína. Sestra Faustína však zohráva najdôležitejšiu úlohu, lebo prostredníctvom nej dostala kongregácia najväčší dar – začala realizovať trvalú evanjeliovú hodnotu v Cirkvi: tajomstvo Božieho milosrdenstva skláňajúceho sa nad každou ľudskou biedou, zvlášť nad morálnou, z ktorej človeka nemôže nikto okrem Boha oslobodiť. Ako jej povedal Pán Ježiš: Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu (Den. 300).
Charizma zakladateľa sv. sestry Faustíny sa netýka len Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva, ale je darom pre celú Cirkev. Z jej charizmy vyrastá aj Apoštolské hnutie Božieho milosrdenstva, ktoré rôznym spôsobom hlása a vyprosuje Božie milosrdenstvo pre svet a snaží sa dosiahnuť kresťanskú dokonalosť podľa príkladu sv. sestry Faustíny, teda detskou dôverou k Bohu a milosrdenstvom preukazovaným blížnym z lásky k Ježišovi. Na začiatku 20. storočia existoval len jeden kostol zasvätený Božiemu milosrdenstvu – v Krakove na Ul. Smoleńsk. Dnes je ich v Poľsku ponad 200, z toho 20 z nich sa stalo diecéznymi sanktuáriami Božieho milosrdenstva. Podobnú situáciu vidíme aj vo svete. Korunku Božieho milosrdenstva sa modlia už aj v afrických nárečiach. Sestre Faustíne je zasvätených množstvo škôl a domov sociálnej starostlivosti.
Význam charizmy sv. sestry Faustíny často zdôrazňoval aj Sv. Otec Ján Pavol II. Veľakrát apeloval, aby sa súčasní kresťania stali svedkami a apoštolmi Božieho milosrdenstva.
sr. M. Elzbieta Siepak ISMM
