Spomínať na zomrelých a modliť sa za nich, žiť s nádejou na večný život a neustále sa obracať k Bohu – to sú rady pápeža Františka v tomto dušičkovom čase.

V istej chvíli večer prišla ku mne jedna zosnulá sestra. Bola u mňa už skôr, a to viackrát. Prvý raz som ju videla veľmi trpieť a neskôr postupne v menšom utrpení. V ten večer som ju videla žiariť šťastím. Povedala mi, že už je v nebi (…) A na znamenie, že už je v nebi, Pán Boh bude požehnávať tento dom. Potom sa priblížila ku mne, srdečne ma objala a povedala: „Už musím odísť.” Pochopila som, aké úzke je spojenie troch etáp života duší, čiže na zemi, v očistci a v nebi (Den. 594).

Večer prišla ku mne jedna zosnulá sestra. Prosila ma o jeden deň pôstu, aby som v ten deň obetovala všetky modlitby za ňu. Odpovedala som, že dobre. Na druhý deň hneď od rána som si predsavzala, že všetko obetujem na úmysel tejto sestry. Počas svätej omše som chvíľu prežívala jej utrpenie. Pocítila som v duši takú veľkú túžbu po Bohu, že sa mi zdalo, že umriem od túžby spojiť sa s ním. Trvalo to len krátku chvíľu, ale pochopila som, aká je túžba duší v očistci (Den. 1185-1186).

V istý deň, keď som si ľahla spať, prišla v noci ku mne nejaká dušička a búchala na skrinku. Tým ma zobudila a prosila ma o modlitbu. Chcela som sa opýtať, kto to je, ale umŕtvila som svoju zvedavosť a to malé umŕtvenie som spojila s modlitbou a obetovala za ňu (Den. 516).