Prvý obraz Božieho milosrdenstva podľa zjavenia, ktoré mala sestra Faustína, vznikol pod jej dohľadom v ateliéri Eugeniusza Kazimirowského vo Vilniuse v roku 1934. Počas druhej svetovej vojny sa vytvorili ďalšie obrazy vrátane obrazu maliara Adolfa Hylu, ktorý bol maľovaný za účasti spovedníka sestry Faustíny z Krakova o. Józefa Andrasza SJ. Kópie a reprodukcie umelcovho druhého obrazu Milosrdného Ježiša (z kláštornej kaplnky Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch) sa rýchlo rozšírili do celého sveta. Preto sa na ňom naplnili Ježišove slová: Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete (Denníček 47).
Na začiatku 50. rokov sa medzi duchovenstvom, vrátane biskupov, stále viac objavovali obvinenia pre zavádzanie obrazu Božieho milosrdenstva do kostolov, ktorý sa veľmi šíril a pochádzal zo zdroja, ktorý bol Cirkvi neznámy, lebo sa ešte neviedol proces povýšenia sestry Faustíny Kowalskej na oltáre. Biskupi sa tiež odvolávali na pokyny Apoštolskej stolice, ktorá pri zavádzaní nových obrazov odporúčala veľkú opatrnosť. V tejto situácii o. Michal Sopočko podľa návrhu Konferencie biskupov Poľska v roku 1954 zorganizoval súťaž na obraz, ktorý predstavuje Ježiša, ako sa zjavuje apoštolom vo Večeradle po zmŕtvychvstaní a ustanovuje sviatosť pokánia. Súťaže sa zúčastnili traja maliari a vyhral ju obraz maliara Ludomira Ślendzińského, ktorý 5. októbra 1954 schválila Konferencia biskupov Poľska pre verejnú úctu. Napriek mnohým snahám o. Michala Sopočku obrazy Milosrdného Ježiša od maliara Ślendzińského sa nerozširovali.
V roku 1959 bolo vydané oznámenie (notifikácia) zakazujúce šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu vo formách, ktoré odovzdala sestra Faustína. Dokument nechal otázku odstránenia obrazov Milosrdného Ježiša z kostolov na uvážení kňazov. V tom čase boli tieto obrazy odstránené z mnohých chrámov, ale boli aj také kostoly, v ktorých obrazy zostali a veriaci sa pred nimi naďalej modlili.
Po zrušení notifikácie v roku 1978 sa obrazy Božieho milosrdenstva vrátili do kostolov. Dnes pravdepodobne nie je krajina bez obrazu Milosrdného Ježiša namaľovaného podľa videnia sv. sestry Faustíny. Je to dnes najznámejší obraz Ježiša Krista.
Videnie obrazu
Videnie v plockom kláštore 22. februára 1931, počas ktorého Ježiš nariadil namaľovať svoj obraz, začína prorockú misiu sestry Faustíny. Bola nedeľa večer, deň, keď Cirkev slávila liturgickú slávnosť katedry sv. Petra, čo je mimoriadne výrečný kontext pre dielo, ktoré Kristus začal v Cirkvi prostredníctvom svojej „sekretárky“. O tejto udalosti sestra Faustína najprv povedala spovedníkovi, ktorý duchovne interpretoval Ježišov príkaz o namaľovaní obrazu a povedal: Maľuj Boží obraz vo svojej duši (Denníček 49). Keď však odišla zo spovednice, Pán Ježiš objasnil: Môj obraz v tvojej duši už je. (…) Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom milosrdenstva (Denníček 49). Od tej doby sestra Faustína nepochybovala o tom, že Pán Ježiš žiada materiálny obraz, ale mala veľa ťažkostí s naplnením tohto želania, lebo sama nevedela maľovať a nepoznala nikoho, kto by jej v tom pomohol. Keď túto záležitosť predstavila matke predstavenej Róże Kłobukowskej, tá prosila o nejaké znamenie z neba, ktoré potvrdí pravosť zjavenia. Pán Ježiš povedal: Predstavení to spoznajú po milostiach, ktoré udelím skrze ten obraz (Denníček 51).
Koncom roku 1932 sestra Faustína odišla z Plocka do Varšavy, ale videnie milosrdného Ježiša ešte nebolo zaznamenané na plátno. Pán Ježiš na ňu naliehal a povedal: Zapamätaj si, že ak zanedbáš záležitosť s namaľovaním tohto obrazu a celé dielo milosrdenstva, budeš sa v deň súdu zodpovedať za veľký počet duší (Denníček 154).
Obraz Milosrdného Ježiša od maliara Eugeniusza Kazimirowského
Prvý obraz Milosrdného Ježiša bol namaľovaný až vo Vilniuse v júni 1934. Tam sa sestra Faustína stretla s o. Michalom Sopočkom, ktorý jej ako vilniusky duchovný sprievodca mal pomáhať v realizácii misie milosrdenstva. Viedla ma skôr zvedavosť – spomínal o. Sopočko – aký to bude obraz, než viera v pravdivosť videní sestry Faustíny. Rozhodol som sa pristúpiť k namaľovaniu tohto obrazu. Dohodol som sa s umelcom, ktorý býval so mnou v dome maliarom Eugeniuszom Kazimirowským, ktorý sa za určitú sumu pustil do maľovania spolu so sestrou predstavenou, ktorá dovolila sestre Faustíne dvakrát týždenne navštíviť maliara, aby mu ukázala, aký to má byť obraz.
Maľovanie prvého obrazu Milosrdného Ježiša bolo veľmi diskrétne, preto sestru Faustína na ceste do maliarskej dielne sprevádzala matka predstavená Irena Krzyżanowská. Práca trvala niekoľko mesiacov, a keď bol obraz dokončený (jún 1934), sestra Faustína s ním nebola spokojná. Keď plakala v kaplnke, sťažovala sa Ježišovi: Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si? (Denníček 313). Počula odpoveď: Veľkosť tohto obrazu nespočíva v kráse farby, ani štetca, ale v mojej milosti (Denníček 313).
Namaľovaný obraz bol umiestnený do tmavej chodby v kláštore sestier bernardínok pri kostole sv. Michala, ktorého bol v tom čase rektorom o. Sopočko. Sestra Faustína vyzvala svojho spovedníka, aby dal obraz do kostola. Napokon – vo svojich spomienkach napísal o. Sopočko – počas Veľkého týždňa v roku 1935 mi povedala, že Pán Ježiš žiada, aby som na tri dni umiestnil obraz v Ostrej Brame, kde bude trojdnie, (…), na ktoré ma pán farár ostrobramský, kanonik St. Zawadzki požiadal, aby som kázal. Súhlasil som pod podmienkou, že umiestnim tento obraz ako dekoráciu v okne ambitu, kde vyzeral impozantne a vzbudzoval väčšiu pozornosť než obraz Panny Márie. Vtedy, 26. – 28. apríla 1935, na plánovaný Sviatok milosrdenstva, sa svetu prvýkrát predstavil nový obraz ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa sveta, milosrdného Ježiša. Stalo sa to v sanktuáriu Ostrobramskej Panny Márie milosrdenstva. Na týchto slávnostiach sa zúčastnila aj sestra Faustína, ktorá na stránkach Denníčka napísala tieto slová: Okolnosti sa zbehli tak zvláštne, že ako si Pán žiadal, tak sa aj stalo. Obraz si po prvý raz verejne uctili zástupy v prvú nedeľu po Veľkej noci. Tri dni bol vystavený vysoko v okne v Ostrej Brame a dostávalo sa mu verejnej úcty. Bolo ho vidieť z veľkej diaľky. V Ostrej Brame sa počas tých troch dní slávilo zakončenie Jubilea vykúpenia sveta – 1900 rokov od umučenia Spasiteľa. Teraz vidím, že dielo vykúpenia je spojené s dielom milosrdenstva, ktoré žiada Pán (Denníček 89).
Po týchto slávnostiach sa obraz vrátil do kláštora sestier bernardínok, odkiaľ ho vyberali na dekoráciu oltára pri procesiách Božieho Tela. 4. apríla 1937, po kladnom stanovisku odborníkov, so súhlasom vilniuskeho metropolitu arcibiskupa Romualda Jałbrzykowského, obraz Milosrdného Ježiša bol posvätený a umiestnený do Kostola sv. Michala vo Vilniuse, kde si ho uctievali do roku 1948.
Prvé kópie tohto obrazu Milosrdného Ježiša (maliarky Łucje Bałzukiewiczówny) boli reprodukované v Krakove v nakladateľstve Józefa Cebulského v roku 1937. Tieto obrázky – napísala sestra Faustína o. M. Sopočkovi – nie sú také pekné (…). Kupujú ich tí, ktorých priťahuje Božia milosť a tu sám Boh koná. Naša kongregácia ich už dosť nakúpila. Matka Irena distribuuje tieto obrázky a knihy. Povedali sme, že aj pri bráne ich budeme rozdávať. Obrázky Milosrdného Ježiša od maliara Kazimirowského a jeho kópie boli distribuované počas druhej svetovej vojny. Vo Vilniuse fotograf Nowicki na objednávku o. Sopočku urobil tisíce fotografických výtlačkov tohto obrazu rôznych veľkostí (najmenší boli asi 1 cm), ktoré okrem iného boli všité do čiapok a nárameníkov vo vojenských uniformách. Vytlačené obrázky milosrdného Ježiša boli distribuované v kláštoroch Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva, kostoloch a poslané spolu s balíkmi do väzníc a koncentračných táborov.
V auguste 1948 komunistické úrady zavreli kláštor bernardínok vo Vilniuse, zavreli kostol sv. Michala a vybavenie chrámu spolu s obrazom Milosrdného Ježiša od maliara Kazimirowského previezli do vtedy fungujúceho kostola Ducha Svätého a umiestnili za hlavný oltár na miesto bývalého rehoľného chóru. Odtiaľ od farára o. Jana Ellerta pravdepodobne v roku 1949 obraz Milosrdného Ježiša prevzal o. Józef Grasewicz (priateľ otca Sopočku a ctiteľ Božieho milosrdenstva) a umiestnil ho do kostola v Novej Rude (neďaleko Grodna), kde bol farárom. Obraz s dorobeným nápisom: Ježišu, dôverujem ti visel vysoko nad predelom oddeľujúcim presbytérium od hlavnej lode. Pred ním sa obyvatelia Novej Rudy modlili mnoho rokov a dokonca aj vtedy, keď komunistické úrady kostol zavreli a chceli ho zmeniť na obchod. V roku 1970 bol všetok hnuteľný majetok chrámu vyvezený do kostola v Porzeczu. Zostal v ňom len obraz Milosrdného Ježiša, lebo bol príliš vysoko zavesený a nebol vhodný rebrík na jeho odstránenie. V roku 1986 bol obraz v kostole v Novej Rude tajne nahradený, bola nainštalovaná kópia a pôvodný obraz bol prenesený do Vilniusu. Po nevyhnutnej konzervácii plátna, domaľovaní nápisu a pridaní pozadia v hornej časti obrazu sa v roku 1987 obraz objavil na bočnom oltári zrekonštruovaného chrámu Ducha Svätého. V roku 2005 bol premiestnený do Kostola Najsvätejšej Trojice vo Vilniuse, ktorý bol povýšený na hodnosť diecézneho sanktuária Božieho milosrdenstva.
Obraz Božieho milosrdenstva maliara Adolfa Hylu v sanktuáriu v Krakove-Lagievnikoch
Najslávnejší je obraz Božieho milosrdenstva maliara Adolfa Hyly zo sanktuária v Krakove-Lagievnikoch. Umelec maľoval obraz milosrdného Ježiša na základe opisu, ktorý zanechala sestra Faustína vo svojom Denníčku a reprodukcie kópie prvého obrazu maliara Kazimirowského, ktorý mu dala matka predstavená kláštora Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva Irena Krzyzanowská. Na vzniku tohto obrazu sa aktívne podieľal o. Józef Andrasz SJ (duchovný sprievodca sestry Faustíny z Krakova), ktorý od roku 1942 žil v kláštore v Lagievnikoch, teda blízko umelcovho domu.
Prvý obraz Božieho milosrdenstva maliara Hylu posvätil o. J. Andrasz SJ dňa 7. marca 1943. Pretože tento obraz sa nehodil do oltára, kde bol vystavený pre pobožnosti na počesť Božieho milosrdenstva, matka Irena Krzyżanowska, predstavená kláštora, objednala druhý obraz u A. Hylu, ktorý veľkosťou a tvarom zodpovedal výklenku bočného oltára. Zároveň do krakovskej kaplnky u ľvovského maliara Stanislawa Batowského objednala obraz generálna predstavená Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva m. Michaela Moraczewska. Keď na jeseň 1943 prišiel obraz maliara Batowského z Ľvova do kláštora v Lagievnikoch, sestry mali problém, lebo nevedeli, ktorý obraz má byť v kaplnke. Prišiel im na pomoc kardinál Adam Sapieha, ktorý si jedného dňa prišiel do Lagievnikov oddýchnuť v kláštornej záhrade. Vďaka tejto príležitosti priniesli sestry do salónu dva obrazy: Hylu a Batowského. Kardinál po vypočutí histórie oboch obrazov povedal: Ak je obraz Hylu jeho vlastným ďakovným darom – nech ten bude v kaplnke a pre obraz Batowského sľúbil nájsť dobré miesto (Kostol Božieho milosrdenstva v Smolensku v Krakove).
Prvú nedeľu po Veľkej noci, 16. apríla 1944, o. J. Andrasz požehnal nový obraz od Hylu, ktorého veľkosť a tvar zodpovedali výklenku bočného oltára. Tento obraz sa čoskoro stal slávnym pre svoje milosti. Jeho kópie a reprodukcie sa šírili do celého sveta, a takto sa naplnili Ježišove slová sestre Faustíne pri prvom zjavení: Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete (Denníček 47). V pôvodnej verzii bola na pozadí postavy Ježiša Krista namaľovaná krajina, ktorú – pod vplyvom korešpondencie s o. M. Sopočko – umelec premaľoval a dokreslil podlahu a tmavozelené pozadie pod Kristovými nohami.
Obraz bol umiestnený na stene na pravej strane kaplnky, ale na slávnostné bohoslužby na počesť Božieho milosrdenstva, ktoré sa slávili na tretiu nedeľu v mesiaci, bol presunutý na ľavý bočný oltár, kde bol obraz Ježišovho Srdca. V roku 1959, po notifikácii Svätej stolice zakazujúcej šírenie úcty vo formách odovzdávaných sestrou Faustínou, keď boli obrazy Milosrdného Ježiša odstránené z mnohých kostolov, avšak v kláštornej kaplnke v Lagievnikoch vďaka rozhodnutiu arcibiskupa Eugeniusza Baziaka zostal tento obraz natrvalo na oltári.
V niektorých publikáciách sa píše o tom, že obraz negatívne hodnotila Umelecká komisia krakovskej kúrie a že nie je v súlade s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku. Vernosť videniu sa dá ľahko skontrolovať porovnaním obrazu s opisom v Denníčku č. 47. Avšak pokiaľ ide o názor cirkevných autorít, takýto dokument nemá ani archív Krakovskej kúrie, ani archív Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Zdá sa, že autori týchto publikácií odkazujú skôr na zápisnicu Umeleckej komisie krakovskej arcidiecézy, ktorá hodnotila súťažné obrazy Milosrdného Ježiša maliara Antona Michalaka a Tadeusza Okońa. V tejto komisii bol okrem iného o. Michal Sopočko, ktorý bol proti takému výkladu obrazu Milosrdného Ježiša, ako ho prezentuje maľba A. Hylu. V protokole z 29. júna 1954 v odseku 2 je napísané: Obraz p. Okońa príliš pripomína obrazy pána Hylu, ktorým sa treba od začiatku vyhýbať. Táto veta, ktorá odkazuje na Hylovu maľbu, je pravdepodobne zamieňaná s hodnotením maľby A. Hylu zo sanktuária v Krakove-Lagievnikoch. O. J. Chróściechowski a s ním iní autori citujú vetu z listu o. Sopočku, ktorý spomína protokol Umeleckej komisie arcidiecézy Krakov z 29. júna 1954, ktorá rozhodla, že človek by sa mal od neho odvrátiť (od Hylovho obrazu) pre jeho feminizmus neprijateľný v posvätných obrazoch a nezosúladenie s liturgiou Bielej nedele, s ktorou by mal byť tento obraz spojený. Hľadanie samostatnej správy o hodnotení Hylovho obrazu (z 29. júna 1954) v archívoch krakovskej kúrie tieto informácie nepotvrdilo; taktiež o. prof. Adam Bochniak, ktorý bol účastníkom komisie, v rozhovore so sr. Beatou Piekut KMBM a sr. Elżbietou Siepak KMBM si nespomínal na osobitné hodnotenie obrazu Milosrdného Ježiša zo sanktuária Krakove. Preto možno dospieť k záveru, že veta z hodnotiaceho protokolu obrazov Michalaka a Okonia sa považovala za hodnotenie Hylovho obrazu.
Obraz Milosrdného Ježiša z kláštornej kaplnky v sanktuáriu v Krakove-Lagievnikoch je veľmi populárny. Jeho kópie a reprodukcie nájdete vo všetkých kútoch sveta, nielen v chrámoch, ale aj v bytoch, na pracoviskách a všade, kde žijú a pracujú ctitelia Božieho milosrdenstva. Ľudia z celého sveta putujú k tomuto obrazu, aby prosili o potrebné milosti pre seba a druhých. Početné ďakovné dary umiestnené vo vitrínach na stenách kaplnky svedčia o splnení Kristových prisľúbení tým, ktorí sa s dôverou modlia pred týmto obrazom a prejavujú milosrdenstvo svojim blížnym. Karol Wojtyła sa pred týmto obrazom mnohokrát modlil, ako kňaz pri ňom celebroval slávnostné bohoslužby na počesť Božieho milosrdenstva, potom ako biskup a pastier krakovskej arcidiecézy. Dňa 7. júna 1997 sa pred ním modlil ako pápež Ján Pavol II. Vtedy povedal: Každý môže prísť sem, pozrieť sa na tento obraz Milosrdného Krista, na jeho srdce vyžarujúce milosti a v hĺbke duše počuť to, čo počula blahoslavená: Neboj sa ničoho, som vždy s tebou (Denníček 613). A ak odpovie úprimným srdcom: „Ježišu, dôverujem ti!“, nájde úľavu vo všetkých nepokojoch a obavách. 27. mája 2006 sa pred týmto obrazom modlil aj Svätý Otec Benedikt XVI a počas SDM v roku 2016 aj pápež František; modlia sa cirkevní hodnostári, hlavy štátov, vedci, umelci, ľudia rôznych povolaní a profesií a dokonca aj rôznych vierovyznaní. Tu pred milosrdným Ježišom – ako hovoria – nie sú žiadne rozdiely. Tu zaváži iba srdce plné dôvery a postoj prejavujúci milosrdenstvo ostatným.
Obraz milosrdného Ježiša od Ludomíra Ślendzińského
Po vojne v 50. rokoch 20. storočia boli na biskupskej konferencii vznesené výhrady k šíreniu obrazu Milosrdného Ježiša, ktorý pochádzal zo súkromných zjavení, ktoré Cirkev neskúmala. Episkopát tak odporučil obozretnosť pri narábaní s obrazom Milosrdného Ježiša podľa videnia sestry Faustíny. Aby však existoval nejaký obraz Božieho milosrdenstva, ktoré sa uctievalo v Cirkvi od začiatku, o. Sopočko – na návrh biskupskej konferencie – v roku 1954 usporiadal súťaž na obraz, ktorý predstavuje Ježiša, ako sa zjavuje apoštolom vo Večeradle po vzkriesení a ustanovuje sviatosť pokánia. Do tejto súťaže pozval aj umeleckého maliara Adolfa Hylu, autora mnohých obrazov Milosrdného Ježiša, vrátane milostivého obrazu z kaplnky Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch. Adolf Hyła sa však odmietol zúčastniť na tejto súťaži, pretože veril, že by to bol kompromis, ktorý neslúži úcte k Božiemu milosrdenstvu. V liste o. M. Sopočkovi napísal: Kompromisom má byť okrem iného také skomponovanie obrazu milosrdného Krista, aby zároveň predstavoval scénu z jeho života, ktorá sa opisuje v evanjeliu a množstvo detailov z videnia sestry Faustíny. Výsledkom tohto kompromisu je však obraz, ktorý nepredstavuje evanjeliovú scénu a zatláča do úzadia koncept Božieho milosrdenstva. Veď podľa evanjelia (Jn 20, 19-24) Pán Ježiš po vstupe cez zatvorené dvere do Večeradla pozdravil zhromaždených učeníkov slovami: „Pokoj vám!“. Ukázal im rany na rukách a boku, vdýchol na nich Ducha Svätého a povedal slová, ktorými ustanovil sviatosť pokánia. Na obraze z toho všetkého je len podlaha a dvere Večeradla, ale sám Kristus robí niečo iné: ukazuje lúče krvi a vody prúdiace z jeho boku a žehná. Tento obraz zároveň obmedzuje koncept Božieho milosrdenstva vyjadrený vo videní sestry Faustíny, lebo ho obmedzuje len na milosrdenstvo zjavené vo sviatosti pokánia.
Súťaž, na ktorej sa zúčastnili traja umelci, vyhral obraz Ludomíra Ślendzińského. Práve tento obraz 5. októbra 1954, hoci vzbudzoval určité umelecké výhrady, hlavná komisia poľského episkopátu povolila k verejnému uctievaniu. Tento obraz (prvý obraz Ślendzińského) nájdete v kaplnke Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva vo Varšave v Grochowe (ulica Hetmańska 44).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
