V duchovnom živote a v rozlišovaní a plnení prorockého poslania sestru Faustínu podporovali kňazi: vo Vilniuse bol spovedníkom a duchovným sprievodcom bl. o. Michal Sopočko a v Krakove o. Józef Andrasz SJ.
Otec Michal Sopočko sa prvýkrát stretol so sestrou Faustínou Kowalskou v júni 1933 vo Vilniuse, kde bol riadnym spovedníkom Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Už na začiatku mi povedala – spomínal po rokoch – , že má pozná z nejakého videnia, že mám byť jej sprievodcom svedomia, že musím uskutočniť nejaké Božie plány, ktoré mi majú byť dané. Otec Sopočko bol spovedníkom a duchovným sprievodcom sestry Faustíny do 21. marca 1936, čiže do jej odchodu z Vilniusu. Potom s ňou zostal v korešpondenčnom kontakte a poskytoval jej rady a usmernenia týkajúce sa duchovného života a realizácie poslania. Keď bol v Krakove, navštevoval ju v kláštore alebo v nemocnici na Pradniku. Na jeho odporúčanie sestra Faustína začala písať „Denníček“. Postaral sa o namaľovanie prvého obrazu Milosrdného Ježiša vo Vilniuse v roku 1934 a o jeho verejnú úctu, ktorá sa konala v Ostrej Brame počas slávenia Jubilejného roku vykúpenia 26. – 28. apríla 1935. Ešte pred druhou svetovou vojnou sa snažil u cirkevných autorít o ustanovenie Sviatku Božieho milosrdenstva. Napísal niekoľko článkov venovaných tajomstvu Božieho milosrdenstva. Až do konca svojho života sa usiloval o ustanovenie sviatku a schválenie úcty k Božiemu milosrdenstvu.
Narodil sa 1. novembra 1888 v Juszewszczyzne v okrese Oszmiany. V roku 1910 vstúpil do teologického seminára vo Vilniuse. V roku 1914 bol vysvätený za kňaza a pracoval štyri roky ako kaplán v Taboryszkách. V rokoch 1919-1924 bol vojenským kaplánom vo Varšave a súčasne ukončil odborné štúdium na Teologickej fakulte Varšavskej univerzity a na Pedagogickom ústave. V roku 1924 sa presťahoval do Vilniusu, kde naďalej pôsobil ako vojenský kaplán až do roku 1932. Od roku 1928 bol zamestnaný ako zástupca profesora pastorálnej teológie na Teologickej fakulte Univerzity Štefana Bátoryho. V rokoch 1927-1932 bol duchovným správcom seminára vo Vilniuse. V roku 1947 prišiel do Bialystoku a prednášal na teologickom seminári až do roku 1962. Ohromuje rozmanitosť jeho kňazskej služby: bol farárom, katechétom, organizátorom školstva, vychovávateľom, prednášajúcim na univerzite a seminári, kňazom, spovedníkom absolventov, kňazov a rehoľníčok, vojenským kaplánom, aktivistom triezvosti a staviteľom kostolov.
Zomrel v Bialystoku 15. februára 1975. V roku 1987 sa na diecéznej úrovni začal proces blahorečenia otca Sopočku. V roku 1993 akty procesu boli predložené Kongregácii pre svätorečenie v Ríme. V roku 2004 Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil dekrét o hrdinských čnostiach Božieho služobníka, po ktorom nasledoval dekrét o zázraku pripisovanom jeho orodovaniu. Blahorečenie sa konalo v Bialystoku 28. septembra 2008. Jeho relikvie spočívajú v kostole Božieho milosrdenstva v Bialystoku, ktorý bol povýšený na diecézne sanktuárium.
Svätí chodia vo dvojiciach
Svätí sa nachádzajú na zemi, spoznávajú sa, podporujú sa, učia sa jeden od druhého. Príkladmi mnohých svätých dvojíc sú: František z Assisi a Klára, František Saleský a Jana de Chantal, Albert Chmielowski a s. Bernardyna Maria Jabłońská. To sa týkalo aj sv. sestry Faustíny a jej spovedníka bl. o. Michala Sopočku. V ňom našla sestra Faustína vďaka Božej prozreteľnosti túto viditeľnú pomoc na zemi, vďaka ktorej mala plniť Božiu vôľu (Denníček 53). Jej snaha o svätosť a poslanie zverené Ježišom ovplyvnili duchovný život a apoštolát o. Michala.
Čítanie „Denníčka“ ukazuje sestru Faustínu na jednej strane ako osobu, ktorá je vystavená utrpeniu, skúškam a neistotám: či to, čo prežíva, pochádza od Boha, a na druhej strane – zažíva Božiu potechu, pokoj, blízkosť a lásku. Je verná svojim povinnostiam, práci a modlitbe, trpezlivo znáša choroby a vykonáva hrdinské skutky odčinenia za hriechy druhých. Jej silnou stránkou bola dôverná a úprimná viera. Bola vychovaná v jednoduchej, ale zbožnej rodine, kde bolo dobro čitateľné a pochádzajúce od Boha ako zdroja dobra a lásky. Bol to práve tento postoj ducha, ktorý ju otvoril na Boha, jeho vnuknutiam, motivoval ju k tomu, aby bola verná na ceste povolania, čo ju často stálo veľa v každodennom živote, ba viac – aby prijala utrpenie ponúknuté Bohu za ostatných. Nepochybne jej silou bolo aj úprimné a horlivé pestovanie rehoľného života, správanie podľa regúl, modlitba a sviatostný život.
Formovali jej svätosť zjavenia, vnútorné pocity a skúsenosti? Spôsobili váhanie a rôzne pochybnosti. Mnohokrát sa pýtala: Je to pravda? Je to možné? A tu bol potrebný niekto, kto by ju počúval, rozumel, úprimne a čestne povedal, či to, čo prežíva, je pravda, či je to od Boha. Potrebovala niekoho, kto by sa v týchto veciach vyznal, mal vedomosti, Božieho ducha a chcel sa zaoberať jej záležitosťou.
V tejto situácii sa objavil o. Sopočko. Jeho životná cesta až do stretnutia so sestrou Faustínou bola podobná tej, ktorú prešla. Doma a v prostredí, v ktorom vyrastal, vzdelával sa, pripravoval sa na kňazstvo, dostal všetko, čo slúžilo ceste skutočne ľudského, kresťanského, kňazského povolania: dôvera, otvorenosť a vnímavosť na Boha, pripravenosť na ťažkosti, obetavosť, túžba dať sa do služieb Bohu. Poctivo žil tiež podľa požiadaviek kňazstva.
Keď sa stretol so sestrou Faustínou, v jeho živote sa objavila nová úloha: obaja stáli pred tým istým problémom, tou istou výzvou – ohlasovať tajomstvo milosrdenstva. Boli otvorení na Boží hlas, na jeho vnuknutia, poslušní a verní poslaniu, ktoré im bolo zverené. Boli na dostatočne vysokej duchovnej úrovni, aby si navzájom pomáhali. A naozaj Boh všetko riadil, veď to bolo jeho dielo. Najprv však museli prekonať ľudský odpor, spoznať sa navzájom, skúsiť alebo overiť. Z „Denníčka“ vieme, že sestra Faustína nie hneď všetko povedala svojmu spovedníkovi, hoci Boh jej ho určil a bol vymodlený. Sám Ježiš ju musel napomenúť (pozri Denníček 263, 269, 144). Podobne aj o. Sopočko sa chcel vzdať spovedania v kláštore sestier Matky Božieho Milosrdenstva a sestru Faustínu vystavil určitej skúške. Nakoniec sa však ujal tejto úlohy.
V čom o. Sopočko pomohol sestre Faustíne? Ako kňaz, spovedník z úradu bol v roli učiteľa zodpovedného za penitentku a dielo Božieho milosrdenstva. Sám Ježiš prikázal sestre Faustíne, aby počúvala spovedníka (Denníček 331, 979, 1308, 1644). Poslušnosť ju chránila pred nepostrehnutím Božej vôle a pomáhala jej ísť po cestách duchovného rastu. Otec Sopočko ju nemusel povzbudzovať, aby bola verná Bohu, usilovala sa o rast duchovného života, lebo ona sama po tom veľmi túžila. Spovedník jej odovzdával svoje vedomosti, ale ona zaujatá láskou k Bohu nejako prirodzene prechádzala stupňami dokonalosti a možno dokonca životom predbiehala učenie, ktoré sa jej predkladalo. Treba však uznať, že viedol sestru Faustínu na ceste k svätosti, o čom sama písala v „Denníčku“ (porov. Denníček 269 – 270, 331, 444, 144, 145, 937) a možno ešte viac v listoch, ktoré mu boli adresované.
Veľkou pomocou pre sestru Faustína bola už sama skutočnosť, že mala spovedníka, ktorý jej rozumel, podporoval ju a posilňoval ju, aj keď v danej chvíli nerozumel všetkému. Vysvetľoval, rozoznával, potvrdil autentickosť zážitkov, vízií a zjavení. Aj keby v tomto ohľade mohli vzniknúť nejaké pochybnosti, určite bol presvedčený, že ohlasovanie pravdy o Božom milosrdenstve, o potrebe úcty a zvláštneho sviatku je podľa všetkých meradiel požadované. Sám pomáhal pri plnení Ježišových požiadaviek a pokračoval v apoštolskom poslaní sestry Faustíny po jej smrti (Denníček 53, 436-437).
A v čom o. Sopočkovi pomohla jeho svätá penitentka? Starostlivosť o vlastný duchovný život, jeho rozvoj a rast, ako už bolo spomenuté, mu nikdy nebola cudzia. Rovnako ako sestra Faustína bol otvorený na Božie volanie, snažil sa plniť Božiu vôľu a byť Bohu verný na ceste svojho kňazského povolania. Tým, že sa s ňou stretol, bol povolaný k niečomu väčšiemu – k úlohám, ktoré sa každý deň neobjavujú v kňazskej službe – k apoštolátu Božieho milosrdenstva, úsiliu o ustanovenie sviatku, k úsiliu o šírenie úcty. Už len nahliadnutie do tajomstiev svätej duše sa stalo osobitnou výzvou pre jeho túžby po osobnej svätosti. Predovšetkým jej modlitba, obetovanie utrpenia na jeho úmysly, sa stali neoceniteľnou pomocou (Denníček 330, 596, 838, 851, 868, 988). Učil sa od nej dôverovať Bohu, odovzdať sa mu. Sestra Faustína ho v tomto veľmi posilnila aj vo chvíli svojho odchodu z tohto sveta. Po poslednom stretnutí a rozhovore s ňou o. Michal napísal: Cítil som veľkú bolesť v duši a horkosť, že sa musím rozlúčiť s touto mimoriadnou bytosťou, že teraz som tak opustený všetkými. Ale pochopil som, že ak niekto, tak predovšetkým ja musím dôverovať Božiemu milosrdenstvu. (…) Preto sa musím otriasť z malomyseľnosti a dôverovať mu, dôverovať a ešte raz dôverovať. Na moju žiadosť mi zapriala všetky milosti od Boha a rozlúčila sa. Sľúbila modlitbu tu a po smrti – bola to nepochybne veľká posila pre apoštolské úsilie o. Sopočku. Inšpirovaný svätým životom a zjaveniami sestry Faustíny sa stal veľkým apoštolom Božieho milosrdenstva. Ako jej spovedník, svedok tajomstiev jej intímneho dialógu s Bohom a diel, ktoré skrze ňu Boh vykonal, sa dotkol úplného tajomstva Boha. Jeho záujem o osobné zdokonalenie a vernosť kňazskému poslaniu poznačenému charizmou apoštola Božieho milosrdenstva, oživovanému a posilňovanému stretnutím s mimoriadnou penitentkou, priniesli ovocie aj u neho vo forme osobnej svätosti, čoho sme dnes svedkami, keď bol povýšený na slávu oltára ako blahoslavený Cirkvi. Svätí skutočne chodia vo dvojiciach.
o. Henryk Ciereszko
Z: Posolstvo milosrdenstva 70 (2009).
