V duchovnom živote a v rozlišovaní a plnení prorockého poslania sestru Faustínu podporovali kňazi: vo Vilniuse bol spovedníkom a duchovným sprievodcom bl. o. Michal Sopočko a v Krakove o. Józef Andrasz SJ.
O. Józef Andrasz SJ bol od roku 1932 štvrťročným spovedníkom v noviciáte sestier Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch, ale spovedali sa u neho aj rehoľnice so sľubmi. Sestra Faustína po prvýkrát využila jeho službu počas duchovných cvičení pred večnými sľubmi v apríli 1933. Stal sa jej stálym duchovným sprievodcom v posledných rokoch jej života, ktoré strávila v Krakove. Celkovo o. Andrasz slúžil sestre Faustíne viac ako dva a pol roka a po jej smrti sa zapojil do realizácie jej poslania. Pod jeho vedením vznikol obraz Milosrdného Ježiša od maliara Adolfa Hylu, ktorý dnes prekypuje milosťami v Sanktuáriu v Krakove-Lagievnikoch. Začal tiež slávnostné pobožnosti k úcte Božieho milosrdenstva v kláštornej kaplnke kongregácie v Lagievnikoch (1943) a slávenie sviatku Milosrdenstva (1944). Z jeho iniciatívy boli zhromaždené spomienky na sestru Faustínu. Jeho kniha „Milosrdenstvo Božie… dôverujeme Ti“, ktorá popularizuje pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu vo formách odovzdaných sv. sestrou Faustínou, bola preložená do mnohých jazykov a dostala sa do celého sveta v obrovskom množstve. Bol tiež autorom prvých životopisov o apoštolke Božieho milosrdenstva. V knihe „Milosrdenstvo Božie… dôverujeme Ti“ sa objavila jej krátka biografia; rozsiahla biografia, ktorú nedokončil, zostala v strojopise.
O. Józef Andrasz sa narodil 16. októbra 1891. Prišiel na svet vo Wielopole pri Nowom Sączi v rodine s desiatimi deťmi. Po gymnáziu v Nowom Sączi, vo veku 15 rokov, vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a po dvoch rokoch noviciátu zložil prvé rehoľné sľuby. Potom študoval filozofiu a teológiu v Poľsku a Grafenbergu (Nemecko) a v deň menín 19. marca 1919 v Krakove v kostole sv. Barbary prijal kňazské svätenie z rúk biskupa Anatola Nowaka. Potom začal pracovať ako spisovateľ vo vydavateľstve jezuitov v Krakove a podieľal sa na šírení úcty k Ježišovmu Srdcu. Z jeho iniciatívy bola vydaná edičná séria „Knižnica vnútorného života“, v ktorej bolo publikovaných viac ako 40 zväzkov najvýznamnejších diel na asketicko-mystické témy. Okrem témy duchovného života sa o. Andrasz venoval aj písaniu súvisiacemu s popularizáciou úcty k Ježišovmu Srdcu, apoštolátu modlitby a liturgie. Jeho kniha s názvom „Spolu s kňazom“ približuje bohatstvo Eucharistie. Bola bestsellerom a dočkala sa až 20 vydaní. V roku 1930 sa stal národným tajomníkom Apoštolátu modlitby a Diela posvätenia rodín, bol riaditeľom týchto diel v diecézach Krakov a Čenstochová. Tieto funkcie zastával až do roku 1953. Najväčším úspechom pastoračnej činnosti o. Andrasza v tejto oblasti bolo zasvätenie Božskému Srdcu nielen rodín alebo farností, ale celého národa, ktoré sa uskutočnilo 21. októbra 1951. V rokoch 1923–28 redigoval „Nasze Wiadomości“ a publikoval v nich mnoho článkov s historickými témami. Po dobu 10 rokov (1930 – 1940) bol redaktorom „Posla Srdca Ježišovho“ a jeden rok riaditeľom vydavateľstva Apoštolátu modlitby (1936-1937). Vďaka jeho úsiliu bolo vydané aj nové spracovanie „Nového zákona“ v preklade J. Wujka. Zároveň bol uznávaným exercitátorom, spovedníkom a duchovným sprievodcom. Spovedal nielen sestru Faustínu, ale aj veľa osôb, ktoré viedli hlboký duchovný a mystický život, vrátane Zofie Tajberovej, zakladateľky Kongregácie Kristových duší. Bol riadnym a mimoriadnym spovedníkom: nazaretánok, uršulínok, sestier Sacre Coeur, sestier Matky Božieho milosrdenstva a mnohých ďalších kongregácií.
Počas II. svetovej vojny, keď jezuitské kolégium na ul. Kopernika v Krakove Nemci zmenili na vojenskú nemocnicu, o. Andrasz prebýval na mnohých miestach a prijímal pohostinnosť rehoľných sestier, ktorým pastoračne slúžil. V roku 1942 ho do kláštora v Lagievnikoch pozvala predstavená m. Irena Krzyzanowská a zostal tam až do roku 1945. Od II. svetovej vojny až do svojej smrti 1. februára 1963 sa venoval apoštolátu Božieho milosrdenstva. Jeho telo bolo pochované v hrobke otcov jezuitov na Rakowickom cintoríne v Krakove.
O. Józef Andrasz SJ bol spovedníkom a duchovným sprievodcom sestry Faustíny o čosi kratšie než o. Michal Sopočko. Natrvalo túto službu prijal v máji 1936, keď sestra Faustína prišla do Krakova a plnil ju až do jej smrti (5. októbra 1938). Predtým sa u neho spovedala v rámci duchovných cvičení pred večnými sľubmi v apríli 1933 a počas duchovných cvičení v októbri 1935, na ktoré prišla z Vilniusu. Zakaždým to boli dôležité stretnutia, pretože sa týkali nielen jej duchovného života, ale aj poslania, ktoré dostala od Ježiša.
Zásadná záležitosť rozlišovania, na ktorej sa zúčastnil o. Andrasz, bola otázka „novej kongregácie.“ Prvýkrát sa o tejto myšlienke dozvedel od sestry Faustíny v októbri 1935, keď prišla na duchovné cvičenia do Krakova. Od začiatku tvrdil, že myšlienka vytvorenia kongregácie, ktorá by ohlasovala a vyprosovala Božie milosrdenstvo pre svet, je dobrá a potrebná v Cirkvi. Odporúčal jej však obozretnosť, modlitbu a obetovanie utrpenia na tento úmysel, aby túto záležitosť dobre pochopila. Vtedy hovoril sestre Faustíne, že to, o čom hovorí, je len záblesk toho, čo má byť, teda treba čakať na jasnejšie poznanie Božej vôle.
Keď sestra Faustína prišla natrvalo do Krakova, otázka novej kongregácie sa vrátila s väčšou silou. Vtedy cítila veľmi silné vnútorné naliehanie, aby opustila svoju kongregáciu a založila novú. Duchovné sprevádzanie o. Andrasza dokonale ilustruje jednu epizódu, o ktorej píše sestra Faustína vo svojom „Denníčku“. Hneď po príchode do Krakova mu predstavila svoje silné vnútorné naliehanie spojené s odchodom z kongregácie a založením novej. O. Andrasz odporúčal, aby sa v tejto záležitosti modlila do slávnosti Srdca Ježišovho a pridala aj nejaké umŕtvovanie na tento úmysel a v ten deň jej dá odpoveď. Sestra Faustína však razu počula Ježišove slová: Ničoho sa neboj, ja som s tebou (Denníček 655), a spolu s nimi prišlo také silné naliehanie, že už nechcela čakať až do slávnosti Srdca Ježišovho, ale pri najbližšej spovedi oznámila o. Andraszowi, že odchádza z kongregácie. Na to o. Andrasz odpovedal: Ak ste sa sama rozhodli, aj sama nesiete za seba zodpovednosť, tak choďte (Denníček 655). Spočiatku bola sestra Faustína rada, že jej o. Andrasz dal voľnú ruku, ale na druhý deň jej dušu naplnila veľká temnota, takže sa neponáhľala s uskutočnením tohto rozhodnutia. O. Andrasz vysvetlil, že tá temnota nemusí byť prekážkou pre činnosť, ale odporúčal jej skontaktovať sa v tejto záležitosti s o. Sopočkom. Teda o. Andrasz dal sestre Faustíne veľký priestor slobody, nebrzdil ani neodmietal vnuknutia, ktoré mala, nerozhodoval za ňu, ale pomáhal rozoznávať, bdel, aby nezablúdila, odporúčal modlitbu a umŕtvovanie na tento úmysel.
1. Spolupráca
O. Andrasz si veľmi vážil duchovné vedenie o. Sopočku. V tejto ťažkej záležitosti spojenej s myšlienkou novej kongregácie priamo radil sestre Faustíne, aby poslúchala rady vilniuskeho duchovného sprievodcu a veľmi s tými radami počítal. Sestre Faustíne povedal: Múdreho a svätého sprievodcu si mala, naozaj prozreteľnostného, buď za to Bohu vďačná (L. 56). Prikázal sestre Faustíne, aby o dôležitejších záležitostiach upovedomila svojho vilniuskeho duchovného sprievodcu, čo robila tým, že mu písala listy.
Aj o. Sopočko si veľmi vážil o. Andrasza. V listoch sestre Faustíne písal, aby všetky záležitosti, vnútorné vnuknutia mu úprimne predstavila a vo všetkom ho počúvala. V jednom liste napísal: Z Božej vôle máte svojho sprievodcu v Krakove, ktorému sa musíte so všetkým zveriť (L. 49). Pokiaľ ide o vystúpenie sestry Faustíny z kongregácie a založenie novej, bol zdržanlivejší ako o. Andrasz. Uvažoval, že ak krakovský sprievodca tomu nebráni a výslovne jej nezakazuje odísť z kongregácie, sestra Faustína by sa nemala rozhodovať sama a konať na vlastnú päsť. Zakaždým ju zaväzoval, aby nerobila žiadne aktivity bez súhlasu o. Andrasza a sľúbil, že sa za neho bude modliť, aby mal Božie svetlo pre riešenie jej záležitostí.
Vzájomný rešpekt a vzájomná dôvera, akým sa obdarovali o. Andrasz a o. Sopočko, mal blahodarné účinky nielen v duchovnom živote sestry Faustíny, ale aj v rozpoznaní a uskutočnení poslania, ktoré jej Pán Ježiš ponúkol. Sama sestra Faustína si to všimla a v listoch o. Sopočkovi nevyjadrila len vďačnosť Bohu za svojich duchovných sprievodcov, ale aj napísala, že ich duchovné sprevádzanie nie je povrchné. Pokiaľ ide o to, aby som sa so všetkým zverila o. Andraszovi, verne som to plnila a som mu poslušná vo všetkom a nemám z tohto hľadiska žiadne ťažkosti, lebo v ničom sa nelíši postup o. Andrasza ohľadom mojej duše od tvojho postupu, otče (List č. 56).
2. Priateľ Srdca Ježišovho
Sestra Faustína nepísala len o tom, ako si vážila službu krakovského duchovného sprievodcu, ale aj o tom, aké svedectvo dal o ňom Ježiš a Božia Matka. Uvažovala, že o. Andrasz bol pre ňu veľkou milosťou a pomohol rozpoznať Božie konanie v jej duši a vnuknutia súvisiace s realizáciou poslania milosrdenstva. Nazývala ho „duchovným vodcom“, „stĺpom svetla“, ktorý osvecuje cestu k zjednoteniu s Bohom a ľutovala, že existuje len málo takých kňazov. Písala, že je to kňaz, ktorý má veľkého ducha Božieho, je človekom svätým, spoznala, ako veľmi je milý Bohu a mala k nemu úctu ako ku svätému. Každý deň po svätom prijímaní ďakovala Ježišovi za tohto kňaza a prosila o svetlo Ducha Svätého pre neho, aby správne rozpoznal Božie úmysly.
V „Denníčku“ napísala aj to, čo Ježiš povedal o o. Andraszovi. Nazval ho priateľom svojho Srdca, svojím zástupcom, závojom, za ktorý sa ukrýva. Sestre Faustíne povedal, že sám ho vybral, aby neblúdila, že hovorí jeho ústami a jeho slovo je pre ňu Božou vôľou. Upevni sa v hĺbke duše – Ježiš povedal sestre Faustíne – že ja hovorím jeho ústami a prajem si, aby si mu s tou istou jednoduchosťou a úprimnosťou odkrývala stav svojej duše, ako to robíš predo mnou. Ešte raz ti opakujem, dcéra moja, vedz, že jeho slovo je mojou vôľou pre teba (Denníček 979). Toto stotožnenie Ježiša s o. Andraszom najviac cítila sestra Faustína v okamihu, keď ležala chorá v nemocnici a plakala, lebo už tretí týždeň nemohla ísť na spoveď. Vtedy prišiel na izolačku o. Andrasz do miestnosti a bez slova sa posadil, aby ju vyspovedal. Sestra Faustína s veľkou ľahkosťou povedala všetko, čo jej ležalo na srdci a keď jej dal pokánie a rozhrešenie, vtedy uvidela, že to nie je o. Andrasz, ale sám Ježiš. Na konci napísala, že Ježiš spovedá rovnako ako kňazi.
V „Denníčku“ sa osoba o. Andrasza objavuje aj v kontexte zjavení Božej Matky. V jednej z vízií počas svätej omše videla sestra Faustína Božiu Matku s Ježiškom. Pred pozdvihovaním Ježiško s radosťou bežal doprostred oltára a potom sa dal prijať o. Andraszom a Božia Matka povedala sestre Faustíne: Pozri, s akým pokojom zverujem Ježiša do jeho rúk. Tak aj ty mu máš zveriť svoju dušu a byť voči nemu ako dieťa (Denníček 677).
3. Apoštolát milosrdenstva
Po smrti sestry Faustíny, už v rokoch II. svetovej vojny, sa o. Andrasz zapojil do poslania svojej veľkej penitentky. Napomáhalo tomu aj to, že býval v kláštore Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch (od roku 1942). V tom čase sa v kláštore ohlásil Adolf Hyła. Chcel namaľovať nejaký obraz do kaplnky, ktorý chcel ponúknuť ako ďakovný dar za záchranu svojej rodiny pred vojnovým nešťastím. Matka predstavená Irena Krzyżanowská ho po konzultácii s o. Andraszom požiadala, aby namaľoval obraz Milosrdného Ježiša podľa vízie sestry Faustíny. Maliar dostal reprodukciu prvého obrazu, ktorý namaľoval Kazimirowski vo Vilniuse a opis tohto obrazu z „Denníčka“ sestry Faustíny. 7. marca 1943 o. Andrasz posvätil prvý obraz milosrdného Ježiša od Adolfa Hylu. Kronikárka krakovského domu presne opísala túto slávnosť, na ktorej sa zúčastnili nielen všetky sestry, ale aj chovanice a o. Andrasz v kázni hovoril, že nečakal také rýchle uskutočnenie poslania sestry Faustíny. Keď mu povedala o obraze Božieho milosrdenstva, nemyslel si, že by ho sám posvätil v takom krátkom čase. Druhý obraz maliara Hylu, ktorý svojou veľkosťou a tvarom zodpovedal výklenku bočného oltára, posvätil tiež o. Andrasz na prvú nedeľu po Veľkej noci 16. apríla 1944. Tu stojí za zmienku, že pôvodný vzhľad tohto obrazu bol trochu iný než dnes, pretože v pozadí bola lagievnická krajina. Vyplývalo to z interpretácie tohto obrazu, ktorú umelec predstavil o. Andraszovi. Podľa neho obraz predstavuje milosrdného Ježiša, ktorý kráča po zemi, aby uzdravil chorých ľudí a vylieval svoje milosrdenstvo na ľudské duše. Jeho pohľad je plný milosrdenstva, podobne ako na kríži, a jeho ruka je zdvihnutá gestom žehnania všetkým, ktorí sa utiekajú k jeho milosrdenstvu. S týmto výkladom obrazu nesúhlasil o. Michal Sopočko, ktorý teologický obsah tohto obrazu úzko spojil s liturgiou prvej nedele po Veľkej noci a s evanjeliom podľa svätého Jána, ktorý hovorí o zjavení sa zmŕtvychvstalého Pána vo Večeradle a ustanovení sviatosti zmierenia. Preto v roku 1952 Hyla premaľoval obraz, postavil Ježiša na tmavom pozadí a pod jeho nohami namaľoval podlahu. Na tomto obraze sa splnili Ježišove slová, ktoré povedal sestre Faustíne pri prvom zjavení: Chcem, aby sa tento obraz uctieval najprv vo vašej kaplnke a na celom svete. Pri plnení Ježišovho želania zohral dôležitú úlohu o. Andrasz. Tento obraz z krakovských Lagievnikov je najznámejším obrazom Milosrdného Ježiša na svete.
Zásluhou o. Andrasza bolo zavedenie slávnostných pobožností k úcte Božieho milosrdenstva v Lagievnikoch, ktoré sa konali v kláštornej kaplnke v tretiu nedeľu v mesiaci. Obyvatelia Krakova a okolia na ne prichádzali v davoch, pretože časy boli ťažké a ľudia hľadali nádej a záchranu v Božom milosrdenstve. Tu treba zdôrazniť veľkú odvahu o. Andrasza; vyplývala z hlbokého presvedčenia o potrebe úcty k Božiemu milosrdenstvu, ktoré je spásou pre človeka a svet. Tieto pobožnosti počas vojny osobne celebroval krakovský duchovný sprievodca sestry Faustíny. On aj kázal. Neskôr na tieto pobožnosti prichádzali aj iní kňazi z Krakova. Medzi nimi bol mladý Karol Wojtyła.
V roku 1944 sa prvýkrát slávila prvá nedeľa po Veľkej noci ako sviatok Milosrdenstva. Aj to je zásluha o. Andrasza, ktorý si myslel, že taký sviatok je v Cirkvi veľmi potrebný. Poukázal na to, že zavedenie nových sviatkov inšpirovaných súkromnými zjaveniami nie je v Cirkvi ničím novým. Tak to bolo v prípade zavedenia sviatku Božieho Tela, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Krista Kráľa alebo mariánskych sviatkov. Bol však realistom a vedel, že to bude zdĺhavý a náročný proces, preto radil vyzbrojiť sa trpezlivosťou. Sám v tejto veci hovoril s prímasom kardinálom Augustom Hlondom, ktorý ho ubezpečil, že sa touto záležitosťou bude zaoberať vatikánska kongregácia. Preto možno povedať, že úcta k Božiemu milosrdenstvu v Lagievnikoch za svoj pôvod vďačí krakovskému spovedníkovi sestry Faustíny. Vďaka o. Andraszowi kláštor v Lagievnikoch sa už v rokoch II. svetovej vojny stal prekvitajúcim centrom šírenia posolstva milosrdenstva.
Z iniciatívy o. Andrasza, ktorý mal bohaté publikačné skúsenosti a vedel, akú veľkú hodnotu majú svedectvá očitých svedkov, začal zbierať spomienky na sv. Faustínu. Matka generálna vyzvala sestry v celej Kongregácii, aby napísali svoje spomienky na ňu a s. Bernarda Wilczeková sa hneď po vojne vybrala do rodného kraja sestry Faustíny, aby napísala reportáž z jej rodného domu a miest, kde pracovala ako slúžka. Tiež o. Sopočko na žiadosť o. Andrasza zanechal tieto spomienky. Vďaka iniciatíve o. Andrasza máme dnes v archíve veľa spomienok. Niektoré z nich už boli uverejnené vo štvrťročníku „Posolstvo milosrdenstva“ a sú tam stále uverejňované.
4. „Božie milosrdenstvo… dôverujeme ti“
Malá kniha o. Andrasza s názvom „Božie milosrdenstvo… dôverujeme ti“ zohrala neoceniteľnú úlohu pri šírení posolstva milosrdenstva. Vďaka nej sa správy o sestre Faustíne a jej poslaní šírili po celom svete. Prvé vydanie vyšlo v Poľsku v roku 1947 a veľmi rýchlo sa rozšírilo. Druhé vydanie bolo pripravené v roku 1948, ale celé vydanie zabavil Štátny úrad pre kontrolu tlače a divadla v Krakove. Štátny zákaz šírenia tejto brožúry v Poľsku však toto dielo nezničil, lebo kniha sa šírila do celého sveta. Vydali ju najprv v angličtine mariáni v USA; veľmi sa angažovali pri šírení úcty k Božiemu milosrdenstvu vo formách, ktoré odovzdala sestra Faustína a šírili ju aj v Kanade, Austrálii, na Novom Zélande, v Ázii a Afrike. Táto brožúra bola preložená a vydaná v španielčine a šírená s imprimatur miestnych biskupov v obrovskom náklade v krajinách Latinskej Ameriky, najmä v Salvádore, Kolumbii, Ekvádore, Čile, Mexiku, Argentíne, Uruguaji, Peru a Guatemale. V portugalčine bola distribuovaná v Brazílii a v Európe bola preložená a uverejnená v nemčine, taliančine, španielčine a portugalčine. O. Andrasz sa tešil popularite tohto diela, bol rád, že sa stal nástrojom, vďaka ktorému tak veľa ľudí mohlo spoznať posolstvo milosrdenstva, ktoré odovzdala sestra Faustína.
sr. M. Elžbieta Siepak ISMM
