Na začiatku Boh povolal kongregáciu, aby sa venovala dievčatám a ženám, ktoré potrebujú hlbokú morálnu obnovu. Dostala takzvanú charizmu založenia.
Cieľom sestier Spoločnosti Matky Božieho Milosrdenstvo je nielen pracovať na vlastnom posväcovaní praktizovaním kresťanských čností a evanjeliových rád, ale tiež (…) práca na náprave dievčat a žien, ktoré by chceli opustiť cestu neprávosti a vrátiť sa do Božej služby. (…) Ochrana pred pádom nie je v skutočnosti predmetom nášho apoštolátu, (…), preto je vždy potrebné osobitne obmedziť počet dievčat prijatých za účelom ochrany. Za žiadnych okolností nemôžu byť prijaté osoby, ktoré nemajú byť sestrami alebo kajúcnicami. Prijatie vedenia vo väzenských domoch by bolo v rozpore s účelom nášho apoštolátu a nezávislosti, ktorá je taká drahá našej inštitúcii (Konštitúcie 1909, článok 1).
Na začiatku svojej existencie bola kongregácia založená s cieľom plniť v Cirkvi špecifickú úlohu, a síce: výchovná práca s dievčatami a prostitútkami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli zmeniť svoj život („charizma založenia“).
V histórii kongregácie sa táto charizma rozvíjala, vďaka čomu do opatery boli prijaté aj morálne ohrozené osoby. Kongregácia, berúc do úvahy životné podmienky spoločnosti a klesajúci vek demoralizácie, rozšírila pôsobnosť apoštolskej práce tak, aby zahŕňala nielen tých, ktorí už boli poškodení, ale aj tých, ktorým hrozila morálna degradácia. V Konštitúciách z roku 1930 bolo napísané: Do domov Kongregácie môžu byť prijaté aj ženy, ktorých životné podmienky by mohli viesť k ich demoralizácii, ale s výhradou, že ich počet bude vždy obmedzený.
„Domy milosrdenstva“ – takto sa od začiatku nazývali domy kongregácie, v ktorých našli útočisko dievčatá a ženy, ktoré boli morálne zanedbané a chceli hlboko zmeniť svoj život. Očakávané výsledky priniesla rodinná atmosféra, oddelenie od sveta, určitá anonymita, modlitba a práca. Tisíce dievčat a žien opäť začali svoj život odznova s pocitom osobnej dôstojnosti, v úcte k sebe a druhým, so získaným presvedčením o hodnote a zmysle ľudského života a jeho konečnom cieli. Vzdelávací systém bol založený na rešpektovaní dôstojnosti človeka a jeho slobody, na implementácii kresťanských hodnôt, modlitbe a práci, ktorá nielenže bola výchovným prostriedkom, ale učila aj profesii a zabezpečovala príjem pre Dom milosrdenstva.
V 20. rokoch 20. storočia bolo medzi chovanicami čoraz viac mladých dievčat, ktoré im poslali súdy a sestry pre ne postupom času pripravili vzdelávací program. Domy milosrdenstva, ktoré boli miestom dobrovoľnej práce a modlitby, sa postupne zmenili na uzavreté vzdelávacie inštitúcie s učebnými osnovami, aké sú na základných a stredných odborných školách. Spravovali ich školská rada, súdy pre mladistvých a rodičia alebo pestúni. Táto forma apoštolskej práce zostala v niektorých domoch kongregácie až do roku 1962, ale už predtým štátne orgány začali proces preberania niektorých zariadení. Tie, ktoré zostali v rukách kongregácie, boli transformované na zariadenia „Caritas“ pre deti so zníženými mentálnymi a fyzickými schopnosťami a pre choré ženy. Sestry mohli pracovať s mladými ľuďmi iba v otvorených klubových miestnostiach (v Krakove a vo Varšave).
V roku 1989 sa v Poľsku vytvorila možnosť pracovať s dievčatami, ktoré potrebujú hlbokú morálnu obnovu v novozískanom Mládežníckom vzdelávacom stredisku v Krakove. V ňom sestry vedú internát, gymnázium a 3 stredné odborné školy pre dievčatá, ktoré tam poslali súdy pre mladistvých. Na iných miestach sestry tiež vedú domovy pre slobodné matky, v ktorých sa starajú aj o ženy, ktoré potrebujú morálnu podporu.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
