V dejinách Cirkvi i sveta je možné vidieť rôzne názory na milosrdenstvo v medziľudských a sociálnych vzťahoch a na jeho praktizovanie. Každý model milosrdenstva kladie dôraz na trochu inú stránku poskytovania dobra druhému človeku, a všetky sa vzájomne dopĺňajú a úplnejšie popisujú tú skutočnosť, akou je milosrdenstvo v medziľudských vzťahoch. V našej dobe sa stretávame s každým týmto modelom milosrdenstva, ktorý sa objavil v dejinách Cirkvi, ako aj s falošnými predstavami o milosrdenstve, ktoré ho stotožňujú s pocitom súcitu, zhovievavosti voči zlu alebo vynechaním spravodlivosti ako aj s filozofickými prúdmi, ktoré negujú potrebu milosrdenstva. Sme tiež svedkami zrodenia novej školy milosrdenstva, ktorú teológovia nazývajú osobnou. Vytvorila ju sv. sestra Faustína a sv. Ján Pavol II. Spoznanie týchto škôl milosrdenstva nám umožní prehĺbiť pravdu o kresťanskom milosrdenstve. Jeho praktizovanie závisí od toho, ako sa milosrdenstvo chápe.
POHĽAD NA KRESŤANSKÉ MILOSRDENSTVO
Rozhovory s o. prof. Henrykom Wejmanom
Aký bol koncept milosrdenstva v prvých storočiach kresťanstva?
Aby sme poukázali na realitu milosrdenstva v prvých storočiach kresťanstva, nemožno nespomenúť, ako ho chápali významní ľudia tej doby čiže Tertulián, ktorý je považovaný za otca kresťanskej latinskej literatúry, sv. Cyprián – biskup Kartága, nazývaný mužom milosrdenstva a sv. Augustín – biskup z Hippo, považovaný za najväčšieho teológa patristického obdobia. Až vo svetle ich učenia je možné predstaviť koncept milosrdenstva tej doby.
Tertulián na označenie milosrdenstva používal pojem almužna. Jej obsah však neobmedzoval iba na vyjadrovanie materiálnej pomoci druhému človeku, ale mal na mysli aj prejavenie duchovnej podpory. Dokonale to vyjadril v knihe: „O úteku počas prenasledovania“ z diela „Apologetik“, v ktorom vysvetlil obidva koncepty. Napísal v nej: Nečaká almužnu ten, kto namiesto toho, aby bol hodný milosrdenstva, vzbudzuje hrôzu. Preto dám v mene milosrdenstva, a nie strachu (s. 39, 6). Podľa jeho chápania almužna znamenala niekomu pomôcť, kto o to prosí, a nie vtedy, keď ju chcem strachom vynútiť. Milosrdenstvo je dobrovoľným činom, a preto sa za takýto čin nemôže považovať žiadna vynútená pomoc druhému človeku. Z toho vyplýva, že prejavovanie milosrdenstva má zahŕňať všetky ľudské potreby, hmotné aj duchovné, a jeho základom je Božie milosrdenstvo prejavené v Kristovi.
Cyprián (200/201-258) chápal milosrdenstvo ako formu realizácie náboženských a morálnych úloh veriacich. Motiváciu pre takúto ich činnosť videl v Kristovom prikázaní byť milosrdný. Keď veriaci konajú v tomto duchu skutky milosrdenstva, prejavujú ich jemu samému, a keď sa im vyhýbajú, upierajú mu ich. Za prejavené milosrdenstvo Ježiš odmeňuje ľudí už tu na zemi duchovnou radosťou a v budúcom živote duchovnými dobrami, zatiaľ čo za jeho nedostatok im odmeria trest vo forme nešťastí a ako posledným trestom hrozí pekelným ohňom. Milosrdenstvo v ponímaní Cypriána je teda základným aktom zadosťučinenia Bohu a zásluhy pre večný život.
Augustín (354-430) videl milosrdenstvo ako akt podpory človeka v núdzi. Svoju hodnotu získava vďaka nadprirodzenej motivácii, to znamená, keď sa koná vzhľadom na Boha („O Božej obci“, X, 6). Preto milosrdenstvo má podľa jeho názoru dve úrovne: voči ľuďom a voči Bohu. V oboch majú milosrdné skutky svoje účinky. Na jednej strane pomáhajú núdznemu a na druhej strane vyjadrujú Božiu slávu. Boh je zdrojom takého milosrdenstva. Rozširuje ho na každého človeka, aj na bezbožných, aj keď nevylučuje zatratenie zlých.
Tieto analýzy nám umožňujú dospieť k záveru, že milosrdenstvo počas kresťanského staroveku nebolo vnímané ako ľudská slabosť, ale ako znak skutočnej múdrosti. Keď ho človek prejavuje blížnym podľa Kristovho vzoru, prináša úľavu núdznym a zaslúži si večné šťastie s Bohom.
V priebehu storočí sa koncept milosrdenstva vyvíjal. Myslím, že nemalú úlohu v tom zohral aj sv. Tomáš Akvinský. Čo charakterizuje jeho chápanie milosrdenstva?
Tomášovo chápanie milosrdenstva vzniklo v reakcii na jeho sentimentálne chápanie v staroveku. Kritizoval ich poňatie a tvrdil, že milosrdenstvo je čnosť. Patrí k povinnosti človeka, lebo jeho základným dôvodom nie je – ako tvrdil – také alebo onaké ľudské trápenie, ale Kristov imperatív napodobňovať Božie milosrdenstvo (Mt 5, 48; Lk 6, 36). Už v štádiu jeho záväznosti sv. Tomáš urobil niekoľko úprav chápania sentimentálneho milosrdenstva. Podľa neho konať milosrdenstvo je povinný každý človek a to vždy, bez ohľadu na to, či sa priamo stretne s ľudským utrpením, alebo nie. Ďalšie etapy jeho úpravy sa týkali samotnej povahy milosrdenstva. Milosrdný je ten, kto má súcitné srdce. Súcit samozrejme nechápal ako pomoc núdznemu, ale ako prežívanie smútku, ktorého príčinou je jeho utrpenie. Preto tvrdil, že milosrdenstvo je smútok, ktorého dôvodom je nedostatok a nedostatok nemôže nepobádať k činnosti (STh II-II, q. 30, a.2). Akvinský zdôraznil, že človek je smutný a trpí pre cudzie zlo, keď ho cíti ako svoje vlastné. Dôvodom tohto pocitu môže byť: spoločenstvo pocitov, keď milujúci človek považuje priateľa za svoje druhé ja a vníma jeho zlo ako svoje vlastné, trpí preň, ako keby sa to stalo jemu alebo materiálne spoločenstvo, keď človek ľutuje druhého s myšlienkou, že aj jeho môže postretnúť to isté (STh II-II, q. 30, a.2). Tento pocit zasa podlieha úsudku rozumu, ktorý vedie človeka k tomu, aby sa delil o dobro s človekom, ktorý je vo fyzických alebo morálnych potrebách, ako to vyžaduje spravodlivosť. Na základe týchto predpokladov sv. Tomáš milosrdenstvo uznal za morálne oprávnený čin, ale aj za morálnu čnosť. Podľa neho spĺňa všetky jej požiadavky. Aj keď jej predmetom sú pocity, pochádza z intelektuálnych a dobrovoľných schopností. Milosrdenstvo je preto čnosťou blízkou láske, ale má svoj vlastný motív, ktorým je ľudská núdza, ktorá v druhom vyvoláva súcit (STh II-II, q.30, a.3). Z tohto dôvodu je milosrdenstvo najväčšou čnosťou, lebo uspokojenie potrieb druhých je dôkazom vyššieho princípu. Vo vzťahu človeka k Bohu ho však nemožno považovať za najvyššiu čnosť, lebo láska je dôležitejšia ako milosrdenstvo. Láska zjednocuje s Bohom. Láska pripodobňuje človeka Bohu bytostne, a milosrdenstvo činnosťou. Preto je milosrdenstvo jedným z jeho účinkov. A ako také zostáva vo vzťahu k spravodlivosti. Bez nej sa stane duchovnou anarchiou a ona bez neho sa stane krutosťou (STh I, q.21, a.3).
Z katechizmu poznáme katalóg skutkov milosrdenstva týkajúcich sa duše a tela. Prečo také rozdelenie a taký koncept milosrdenstva?
Tomášov koncept milosrdenstva nazývaný aretologický nebol jeho nástupcami úplne pochopený. Jeho komentátori kladú dôraz na tzv. skutky milosrdenstva, v dôsledku čoho vznikol tzv. realistický koncept, ktorý vstúpil do učebníc teológie a praxe Cirkvi. Jeho jadrom bola vôľa systematizovať teologické oblasti milosrdenstva. Koncept človeka ako psycho-fyzickej bytosti sa stal kritériom na rozdelenie týchto oblastí. Preto sa rozlišovali skutky tela a skutky duše. Kľúčom k množstvu v tomto súbore adresátov milosrdenstva bola biblická vízia posledného súdu (Mt 25, 31-46), ku ktorej sa pridal skutok súvisiaci s budúcim životom človeka. Zdá sa, že táto systematizácia vystihuje existenčnú situáciu človeka, ale stále ju treba naplniť novým obsahom. Napríklad výzvu na sýtenie hladných nemožno interpretovať ako podnet na zahnanie alkoholického alebo narkotického hladu. V prípade, keď blížni majú takéto potreby, prejavovanie milosrdenstva voči nim môže spočívať v niečom úplne inom. To dokazuje, že prvou fázou prejavovania milosrdenstva dnes je overenie potrieb. Kým v jednom prípade milosrdenstvo môže spočívať v zabránení uspokojenia určitých potrieb, v inom prípade v prebudení doteraz nepociťovaných dobrých potrieb, napríklad kultúrnych, estetických, náboženských.
Slovo „milosrdenstvo“ má dnes rôzne významy. Mnohé z nich vyplývajú z konceptu milosrdenstva, ktorý sa objavil v dejinách Cirkvi a ľudského myslenia. V predchádzajúcom čísle „Posolstva milosrdenstva“ sme diskutovali o troch konceptoch kresťanského milosrdenstva: o koncepte formovanom v prvých storočiach kresťanstva, o koncepte sv. Tomáša a koncepte jeho žiakov, ktorí katalogizovali skutky milosrdenstva týkajúce sa duše a tela človeka. Medzi mnohými chápaniami milosrdenstva sa môžeme stretnúť s takými, ktoré túto čnosť považujú za prekážka v rozvoji človeka. Aký je ich zdroj a posolstvo?
V histórii sa objavili názory, ktoré skreslili obraz milosrdenstva. Ich základom bolo filozofické myslenie, ktoré sa pokúšalo interpretovať históriu podľa princípov agresivity, pudov, vášní a túžby človeka po moci. Tieto názory na milosrdenstvo možno opísať ako vegetatívno-biologický koncept. Prvým predstaviteľom tohto konceptu bol N. Machiavelli – florentský spisovateľ, historik a diplomat (1469-1527). Zdôrazňujúc zásadu využívania klamstva a násilia pri sledovaní zamýšľaného cieľa, milosrdenstvo vnímal ako hodnotu pre niektorých, ktorá je zároveň spojená s krutosťou pre ostatných. Jeho psychologické axiómy odkazujúce na ľudskú povahu neskôr našli ozvenu v názoroch pozitivistov z 19. storočia, medzi ktorými svoju činnosť prejavili dvaja filozofi: Talian V. Pareto (1848-1923) a Nemec F. Nietzsche (1844-1900). Filozofické úvahy posledného veľmi ovplyvnili étos milosrdenstva mnohých ľudí.
Na základe predpokladu radikálneho darvinizmu Nietzsche veril, že ľudský život riadia tie isté sily, ktoré riadia celý vesmír. Ľudský život podľa neho nepresahuje vegetatívno-biologickú sféru. Jediným pravidlom, ktoré môže zaručiť rast tohto človeka, je biologická sila a konkurencia. Len na tejto ceste môže on – podľa jeho názoru – dosiahnuť plnosť človečenstva a získať správne postavenie v spoločnosti. Ľudský pokrok v tomto ohľade možno zastaviť iba milosrdenstvom. Preto F. Nietzsche vystupoval s mimoriadnou silou proti étosu milosrdenstva. Považoval ho za znak slabosti a brzdu v boji človeka o sebarealizáciu a dosiahnutie spoločenského postavenia. Podľa neho je milosrdenstvo základom morálky otrokov, ktorí chcú takto upriamiť pozornosť na seba a zdôrazniť svoju pozíciu, a tak zdiskreditovať svojich pánov. Z tohto dôvodu jeho pohŕdavý a dokonca až nepriateľský postoj voči ľuďom, ktorí žijú milosrdenstvom, nie je prekvapujúci. Svoj nepriateľský postoj asi najzreteľnejšie vyjadril slovami: Veru neznášam tých milosrdných, ktorých vlastná ľútosť napĺňa blahom; príliš málo hanby majú tí ľudia. Diskreditácia potreby a hodnoty milosrdenstva v medziľudských vzťahoch viedla F. Nietzscheho k negácii Boha. Podľa neho viera v Boha milosrdenstva najviac prispieva k spomaleniu rozvoja človeka. Aby sa to nestalo údelom človeka a aby prežil svoje naplnenie v človečenstve, musí odmietnuť Boha. Na to miesto, keďže odmietnutie vytvára prázdnotu, musí človek vložiť – tvrdil Nietzsche – vieru vo vlastné sily. Až potom sa môže plne rozvíjať. Týmto spôsobom F. Nietzsche spochybňoval hodnotu milosrdenstva v ľudských vzťahoch.
V časoch komunizmu, boja za rovnosť tried a sociálnu spravodlivosť, milosrdenstvo bolo ako keby vylúčené z mysle ľudí. Nebolo teda milosrdenstvo potrebné?
Skutočnosť, že počas komunistického obdobia sa zásada triedneho boja zdôrazňovala ako jediný a nevyhnutný spôsob zrušenia sociálnej nerovnosti a dosiahnutia sociálneho pokroku a teda zlepšenia existencie ľudstva, neznamená, že milosrdenstvo nebolo potrebné a že nebolo nijako odôvodnené. Čím viac sa tento princíp presadzoval, tým viac sa prejavila hodnota milosrdenstva v medziľudských vzťahoch. K. Marx (1818 – 1883) a F. Engels (1820 – 1895) veľmi zdôrazňovali myšlienku sociálnej spravodlivosti namiesto toho, aby prispeli k zrušeniu tried a zavedeniu beztriednej spoločnosti. Táto myšlienka v každodennom živote viedla k stále hlbšiemu rozdeleniu medzi ľuďmi a spoločenskej nerovnosti medzi nimi. V tom čase bolo obzvlášť potrebné milosrdenstvo. Jeho hodnotu si všimli nielen obyčajní ľudia, čiže tí, ktorí boli svedkami rôznych ťažkostí vyplývajúcich zo zavedenia zásady sociálnej spravodlivosti komunizmom, ale aj jej predstavitelia. Samozrejme je ťažké určiť, či títo predstavitelia zdôraznili hodnotu milosrdenstva v medziľudských vzťahoch z úrovne vyrovnávania nedostatkov tých, ktorí to potrebujú alebo zabezpečenia ich vlastného postavenia, treba však poznamenať, že si všimli jeho potrebu. Osobitne to vyjadril M. Fritzhand, pokračovateľ marxistického myslenia. Veril, že hoci boj a násilie nie sú svojou povahou zlé, a preto by sa mali používať pri vykonávaní sociálnej spravodlivosti, ich vykonávanie musí zohľadniť určité podmienky. Zahrnul ich do svojho vyhlásenia: Nenávisť by sa nemala chápať inak ako nenávisť voči podmienkam, ktoré vytvárajú a udržiavajú sociálne zlo. Proletariát by sa v boji proti buržoázii nemal riadiť úlohou odstraňovania ľudského substrátu nepriateľskej triedy. Prvou časťou jeho prejavu je opakovanie – populárne v kresťanstve – rozdielu medzi nenávisťou voči zlým skutkom a nenávisťou voči človeku, ktorí robí zlé skutky (je možné odsúdiť zlo, ale nikdy nie blúdiaceho človeka). Zatiaľ čo druhou je tvrdenie, že násilie v triednom boji sa neviaže s fyzickým odstránením triednych oponentov. Pozícia M. Fritzhanda ukazuje, že v komunizme, hoci bolo milosrdenstvo oficiálne zdiskreditované, jeho potreba bola do istej miery nepriamo uznaná.
Aké sú prejavy týchto negatívnych konceptov milosrdenstva v modernom svete?
Negatívne interpretácie milosrdenstva, vegetatívne aj biologické, zastúpené najmä F. Nietzschem, a sociálno-politické, propagované K. Marxom a F. Engelsom a ich nasledovníkmi, zanechali negatívne účinky na existenciu moderného človeka. Biologická vízia milosrdenstva F. Nietzscheho pôsobí do istej miery aj dnes. Jej vyjadrením je na jednej strane obrana sebestačnosti človeka v osobnom rozvoji, čiže neberie do úvahy akúkoľvek pomoc, ktorú mu ponúka druhý človek a Boh, a na druhej strane glorifikácia sily v medziľudských vzťahoch, čiže cenia sa skôr ľudia, ktorí disponujú silou než životnou múdrosťou a citlivosťou na potreby iných. Ďalším dôsledkom tejto interpretácie je to, že mnoho ľudí naďalej obmedzuje svoje milosrdné postoje iba na súcit.
Aj marxistický prístup k milosrdenstvu má vplyv na postoje moderných ľudí. Teória sociálnej spravodlivosti, presadzovaná mnoho rokov, vedie mnohých ľudí súčasnosti k tomu, aby túžili odizolovať myšlienku spravodlivosti od myšlienky lásky. V praktickom živote sa to prejavuje pri vymáhaní cestou čistej spravodlivosti. Inými slovami, zdá sa, že ak má niekto právo na určité dobrá, nemusí brať do úvahy osobné potreby druhého človeka. Tento typ axiológie je jasným krokom späť k starozákonnému princípu: oko za oko, zub za zub (porov. Lv 24, 20). Už starovekí Rimania si mysleli to, čo pripomenul Ján Pavol II. v encyklike „Dives in misericordia“, že svet čistej spravodlivosti sa stáva krutým a nemilosrdným svetom, čiže summum ius – summa iniuria (porov. DM 12). Preto, ak sa chce niekto vyhnúť depersonalizácii, mal by sa vo svojich vzťahoch k iným riadiť milosrdenstvom.
Za rozhovor srdečne ďakuje
sr. M. Koleta Fronckowiak ISMM
———————————————
„Posolstvo milosrdenstva“ 63 (2007), 64 (2007), s. 8-9.
