Spomienky na sv. sestru Faustínu
Matka M. Michaela Moraczewska
generálna predstavená
V jedno jarné ráno roku 1924, keď som bola predstavenou domu na Żytnej, z vrátnice mi dali vedieť, že prišlo mladé dievča prosiť o prijatie do kongregácie. Zišla som teda do hovorne a trochu som poodchýlila dvere. Kandidátka, ktorá sedela tak, že si ma nevšimla, kvôli svojmu trochu zanedbanému výzoru neurobila na mňa na prvý pohľad dobrý dojem. Pomyslela som si: “Oj, to nie je pre nás!“ a potichu som zatvorila dvere s úmyslom poslať nejakú inú sestru s odmietavou odpoveďou.
V tej chvíli som si však pomyslela, že bude v súlade s láskou k blížnemu dať tej dievčine niekoľko zbežných otázok a až potom sa s ňou rozlúčiť. Vrátila som sa teda do hovorne a začala som rozhovor. Vtedy som si hneď všimla, že kandidátka má milý úsmev, sympatický výraz tváre, jednoduchosť, úprimnosť a rozvážnosť vo vyjadrovaní. Po chvíli som zmenila názor a mala som v úmysle ju prijať. Hlavným problémom bola chudoba Helenky Kowalskej, nemyslím veno, na ktoré Svätá stolica ľahko dávala dišpenz; nemala žiadnu osobnú výbavu, a my sme nemali prostriedky na tento cieľ. Ale navrhla som jej či by nemohla na nejaký čas ísť do služby a odložiť si zopár stoviek zlotých na výbavu. Tento návrh prijala veľmi ochotne a dohodli sme sa, že našetrené peniaze bude prinášať na vrátnicu. Na tom sme skončili, rozlúčila som sa s ňou a onedlho som na všetko zabudla.
Takže ma nesmierne prekvapilo, keď mi o niekoľko mesiacov neskôr napísali do Vilniusu, kde som sa vtedy nachádzala, že nejaká osôbka priniesla 60 zlotých, aby sme ich odložili a odvolávala sa to, že dostala taký príkaz. Až keď som sa zamyslela, pochopila som, o čo ide. Od toho času sa suma zväčšovala tak, že po roku sa nazbieralo niekoľko stovák zlotých, čo vtedy postačovalo na skromnú výbavu rehoľnej sestry. Helenka ten rok slúžila u nejakej pani neznámeho mena, ktorá s ňou bola neobyčajne spokojná. Navštevovala ju, keď už vstúpila do postulátu a sestrám hovorila, že bola úplne pokojná, keď svoje deti nechávala pri takej dôveryhodnej osobe. Tá pani sa tiež nemohla zmieriť s tým, že Helenka vstupuje do kongregácie; raz sa ju dokonca pokúšala odhovoriť od povolania – vieme to od sestry Faustíny.
Krátko po vstupe (do Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva) sme Helenku poslali do Skolimowa, kde sme mali v roku 1925 prenajatý rekreačný dom pre sestry a chovanice z Varšavy. Na jeseň tam zostala iba jedna sestra – bola na rekonvalescencii – so spoločníčkou. Helenka im varila a v tejto práci si dokonale poradila.
Po vstupe do kongregácie bola sestra Faustína pod opaterou matky Janiny, jednej z našich najstarších a vynikajúcich matiek, ktorá sa v tom čase, v roku 1925 starala o postulantky. Matka Janina si veľmi obľúbila mladú postulantku, cenila si jej dobré vlastnosti a spoznala jej ducha modlitby, lebo už o pár mesiacov neskôr mi povedala: Helenka je duša veľmi úzko spojená s Pánom Ježišom. Veľmi ma to potešilo, ale nezachádzala som do detailov. Až keď bola sestra Faustína už v noviciáte, sama mi povedala, že na Żytnej raz vo svojej cele videla Pána Ježiša, ktorý jej pomohol prekonať pokušenie proti povolaniu. Zdá sa mi, že o tej príhode spomína tiež vo svojich zápiskoch.
Odvtedy mi často hovorila o svojich mystických zážitkoch, o slovách, ktoré vnútorne počula, raz mi dokonca ako mladá juniorka vo Varšave dala ceruzkou napísané svoje vnútorné osvietenia. Musím však vyznať, že som tomu nepripisovala veľkú pozornosť a prezrela som ich iba zbežne. Zdá sa mi, že niektoré z tých zápiskov zahrnula do denníka, ktorý neskôr písala na príkaz duchovného vodcu.
Prvé sľuby zložila 30. apríla 1928. Krátko potom odišla do Varšavy, kde varila v kuchyni pre dievčatá. Deti, ktoré tam s ňou pracovali, si ju veľmi vážili, čo sa ukázalo najmä vtedy, keď sa po jej smrti dozvedali o šíriacej sa pobožnosti k Božiemu milosrdenstvu. Milo na ňu spomínali a pokladali sa za šťastné, že im bolo dané pracovať spolu s ňou. Sestra im pri práci hovorila povzbudivé slová a povzbudzovala ich k malých obetám pre Boha.
Okolnosti sa vyvíjali tak, že sestru Faustínu bolo potrebné často presúvať na iné miesta, takže pracovala skoro vo všetkých domoch kongregácie. A tak, po nedlhom pobyte vo Varšave (na Żytnej ulici) a na Grochove, ju znovu poslali do Plocka, a odtiaľ na krátky čas do Bialej, ktorá je filiálkou plockého domu. Avšak jej hlavnou úlohou v Plocku až do chvíle tretej probácie (koniec roku 1932), bola práca v obchode pri predávaní pečiva z miestnej pekárne. S veľkou húževnatosťou sa pustila do novej práce, tak že ešte dnes – možno viac ako vtedy – oceňujem zápal, s akým taká kontemplatívna duša pracovala v takom prozaickom zamestnaní.
Zhruba rok pred začatím tretej probácie (päťmesačná príprava pred zložením doživotných sľubov – pozn. red.) došlo predsa len k zmenám, ktoré spôsobili, že napriek mojej vôli, napriek všetkej mojej dobroprajnosti voči sestre Faustíne, musela som jej spôsobiť utrpenie. Vtedy som sa totiž dozvedela od vtedajšej matky predstavenej z Plocka, že sestra Faustína dostala vo videní príkaz namaľovať obraz Božieho milosrdenstva. Pokiaľ jej bohaté vnútorné a mystické zážitky ostávali medzi kláštornými stenami, boli tajomstvom medzi Bohom, jej dušou a predstavenými, dovtedy som sa tešila, lebo som v tých všetkých milostiach videla veľký Boží dar pre kongregáciu. To sa zmenilo, keď sa zjavenia sestry Faustíny mali dostať na verejnosť. Veľmi som sa vtedy bála, aby sa do života Cirkvi nevnášali novinky, falošné pobožnosti atď., a ako hlavná predstavená som sa cítila zodpovedná za našu kongregáciu.
Obávala som sa, či sestra Faustína nemá príliš bujnú fantáziu, alebo nejakú hystériu, lebo to, čo predpovedala, sa nie vždy splnilo. (Napríklad raz chcela, aby sme sa modlili za jedno dievča, ktoré sa v ten deň malo akože vybrať na spoveď a prežívalo pritom veľké ťažkosti pri vyznaní hriechov. To dievčatko však spoveď ani nespomenulo. To sa udialo krátko po jej prvých sľuboch. Toto hovorím na základe faktov, ktoré mi vo Varšave opakovali sestry prichádzajúce z Krakova, kde sestra Faustína vtedy prebývala). Takže oveľa ochotnejšie som počúvala, keď mi úprimne a jednoducho hovorila svoje hlboké a pekné myšlienky a nadprirodzené osvietenia, ale keď prosila o nejaké vonkajšie kroky, brala som to s veľkou rezervou a neraz som sa radila som s niektorým z teológov.
Predstavená z Plocka mi spomínala, že má maľovať nejaký obraz, ale ona sama sa na mňa s tým obrátila až po príchode do Varšavy na tretiu probáciu. Odpovedala som jej na to: Dobre, dám vám farby a plátno, maľujte. Odišla utrápená a – nakoľko viem – obrátila sa na niekoľko sestier s prosbou, či by jej nemohli namaľovať obrázok Pána Ježiša. Robila to diskrétne, ale bez úspechu, lebo ani tie sestry nevedeli maľovať. Bolo vidieť, ako ju tá myšlienka trápila.
Čas príprav na posledné sľuby bol pre sestru Faustínu – ako to dnes vidím – dosť ťažký. Maľovanie obrazu jej ležalo na srdci, zdravie pritom začalo chradnúť a musela ísť k lekárovi, ktorý jej však nič nenašiel. Dnes si myslím, že diagnóza bola chybná. Nakoniec matka Janina, ktorá jej tak dobre rozumela na začiatku rehoľného života, keď počula o nejakom zjavení, ju párkrát napomenula, aby si nezačínala s mimoriadnosťami, lebo ju to môže priviesť na zlé cesty atď. A sestra Faustína bola veľmi citlivá a veľmi silno prežívala tieto napomenutia.
To spôsobilo, že sestra Faustína, hlboko sústredená na svoj vnútorný život, s menšou horlivosťou pomáhala pri vydávaní odevov sestre, ktorej bola určená pomáhať (pre tú druhú to znamenalo istý sebazápor).
Navonok všetko išlo dobre a normálne. V stanovenom čase, po absolvovaní duchovných cvičení, sestra Faustína dňa 30. apríla 1933 v Jozefove zložila doživotné sľuby. Majsterkou tretej probácie bola vtedy matka Margita Gimbutt; probáciu sestry absolvovali vo Varšave.
Keďže som poznala túto dušu [sestru Faustínu], dobre som si uvedomovala, že je potrebné, aby mala skúseného duchovného vodcu. a preto som túžila, aby po sľuboch zostala v „Jozefove“ a využívala duchovné vedenie otca Andrasza, voči ktorému mala veľkú dôveru. Zvláštne sa to však vyvíjalo. Podľa Božích plánov jej otec Andrasz mal pomáhať v posledných chvíľach života.
Všetky mladé profesky už mali svoje zamestnanie a sestra Faustína čakala. Vtedy prišiel z domu vo Vilniuse list, v ktorom naliehavo prosili o sestru do záhrady. Jedinou vhodnou sestrou na to miesto bola v tej chvíli sestra Faustína. Po niekoľkých dňoch váhania som si ju zavolala, povedala som jej o tom pláne a dodala som: „Viete, ako veľmi som chcela, aby ste tu zostali, ale nedá sa.“ Na to odpovedala jednoducho, že pôjde veľmi ochotne a dúfa, že aj tam nájde vodcu pre svoju dušu. Naozaj, našla kňaza Sopočku, ktorý veľmi rozšíril pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu.
Ihneď po príchode do Vilniusu začala horlivo pracovať v záhrade. Pre túto prácu nebola vyškolená, ale radila sa so záhradníkmi a pri svojej vrodenej inteligencii dosiahla vynikajúce výsledky. Raz sme mali hostí z vyšších vládnych kruhov, ktorí si túžili obzrieť náš ústav. Jedna pani mi povedala: „Tu zrejme máte záhradníčku – odborníčku!“
Profesor Sopočko, vtedajší spovedník sestier vo Vilniuse, sa začal zaujímať o sestru Faustínu a prosil, aby ju poslali k lekárovi, ktorý by vyšetril jej nervový systém a psychický stav. Keď lekárska prehliadka dobre dopadla, spojil sa s vtedajšou predstavenou domu – matkou Irenou – v záležitosti namaľovania obrazu. Ako je známe, obraz namaľoval maliar Kazimirowski podľa pokynov sestry Faustíny. Maliar zrejme urobil aj menšie skice – obrázky, keďže jeden mi sestra Faustína neskôr priniesla do Varšavy, keď sa už vracala z Vilniusu v roku 1936, a prosila, aby bol vyvesený v kaplnke rehoľného domu alebo v kongregačnej sále. Dodala, že si to želá Pán Ježiš. Vysvetlila som jej, že taký originálne znázornený obraz by prekvapil sestry a bolo by ťažké vysvetliť všetkým jeho genézu. Nákres som potom odložila do archívu, kde počas varšavského povstania spolu s celým domom zhorel.
Podobne som vyriešila záležitosť s korunkou Božieho milosrdenstva. Keď sa mi sestra Faustína zdôverila, že ju Pán Ježiš naučil novú korunku, pozorne som ju vypočula a neodpovedala som, možno (som vyriekla) nejaké indiferentné slovo – nepamätám sa. Potom prišla znova ku mne s návrhom, že mi napíše tú korunku. Doteraz mám tú kartičku. Nesúhlasila som však, aby sme sa ju spoločne modlili, lebo veď pri večernej pobožnosti sa už modlíme korunku k Božiemu milosrdenstvu, s ktorou sú dokonca spojené odpustky. Na to odpovedala: Ale táto je iná. A už viac sa o tom nehovorilo.
Ešte pred smrťou sestry Faustíny v roku 1938, kňaz profesor Sopočko vydal v Krakove obrázky Božieho milosrdenstva s touto korunkou na zadnej strane. Matka Irena mi poslala sto kusov do Varšavy, ale z horeuvedených dôvodov sme ich vôbec nerozširovali. Až o rok neskôr sme si uvedomili, ako zvláštne aktuálna je táto korunka v dnešných časoch. So sestrou Faustínou sme sa vídali niekoľkokrát do roka, keď ma rehoľné záležitosti priviedli do domov kongregácie, kde práve prebývala. Nepamätám si však presne dátumy, len približne, tým viac, že aj moje zápisky zhoreli. Nespomínam si ani, že by predo mnou vyslovila nejakú politickú predpoveď.
Raz vo Vilniuse sa (sestra Faustína) obrátila na mňa s tým, že Pán Ježiš si praje, aby vznikla kongregácia úplne zasvätená úcte k Božiemu milosrdenstvu. Má byť klauzúrna. Hoci to slovne nevyjadrila, bolo možné vycítiť, že si myslí, že je povolaná stáť na čele tej kongregácie. Videla som to ako záležitosť ďalekej budúcnosti. Vyjadrila som pochybnosť, či táto myšlienka pochádza úplne od Boha a či správne pochopila to vnuknutie (ako príklad takého mylného pochopenia Božej vôle som použila sv. Františka z Assisi, ktorý keď počul slová: Oprav môj dom – začal opravovať kostol sv. Damiána), že nateraz sa treba modliť, zamýšľať sa a čakať.
Zatiaľ záležitosť utíchla, ale nie na dlho, pretože ňou bola taká zaujatá a pri najbližšej príležitosti sa opäť vrátila k tejto téme. Voči opakovaných žiadostiam som zaujala rozhodnejšie stanovisko, najmä preto, že tu bolo v hre jej opustenie kongregácie. Hovorila som jej teda, že ako generálna predstavená som zodpovedná za povolanie sestier, a preto nemôžem súhlasiť s jej návrhmi bez dôkladnej reflexie a bez toho, aby som sa uistila, že je to Božia vôľa a nie pokúšanie satana. Že ju možno zlý duch chce vylákať do sveta, a potom už nebude sestra Faustína, ale opäť Helenka Kowalská. Povedala som jej vtedy: Ja nemám v tejto chvíli žiadne mimoriadne vnuknutie, tak ako vy, modlite sa teda prosím, aby mi Pán Boh dal nejaké svetlo, nejaký vonkajší alebo vnútorný znak.
Na túto tému sme sa rozprávali viackrát. Raz odišla smutná: Teda to všetko, čo počujem v duši, je klam? S úprimným presvedčením som jej odpovedala: Nie, sestra, vnímam, že máte veľké svetlo od Boha, ale vždy je možné pridať k tomu niečo svoje. Že má byť založená taká kongregácia, to je možné, ale či vy máte byť zakladateľkou, to pochybujem. Zatiaľ čakajme.
Vtedy veľmi trpela. Bolo vidno, že ju veľa stojí myšlienka opustiť našu kongregáciu, ktorú úprimne milovala (túžila, aby k nám vstúpila jej mladšia sestra), na druhej strane sa jej však zdalo, že by mala nasledovať Božiu vôľu, teda tých niekoľko rokov bolo asi najťažším obdobím jej života. Bola vtedy smutná, deprimovaná, ale vždy na svojom mieste a pri práci.
Chcela som, aby nadobudla rovnováhu, a tiež aby sa tá situácia skončila, po dohode s poradkyňami som ju na jar 1936 presunula z Vilniusu do Krakova. Po ceste sa niekoľko týždňov zdržala vo Walendowe a neskôr v Derdách, kde bola z viacerých dôvodov veľmi potrebná. Zasiahlo ma vtedy, že v obidvoch domoch boli ňou sestry očarené. Túžili, aby zostala medzi nimi. Svojím správaním ich obohacovala.
V Jozefove mala (sestra Faustína) na starosti prácu v záhrade, ale jej vnútorný postoj sa nezmenil. Stále ju trápili pochybnosti: či má zostať v kongregácii, či založiť novú. Stále si písala s kňazom Sopočkom, ktorý ju aj navštívil a preberal s ňou záležitosti jej duše, ale to iba z času na čas, lebo tu v Jozefove sa radila s otcom Andraszom.
Po nejakom čase sa u nej objavilo ochorenie pľúc, tak bola na jeseň poslaná do liečebného ústavu na Prądniku. Po porade s lekárom tam strávila zimu a jej zdravotný stav sa tak zlepšil, že sa mohla vrátiť do domu. A opäť pomáhala v záhrade.
Povedala mi, že by sa mala stretnúť s jednou osobou, ktorú profesor Sopočko považuje za vhodnú do novej kongregácie, a ktorá mala pricestovať do Lagievnikov. Mala na to dovolenie, ale stretnutie sa neuskutočnilo.
Keď som sa v roku 1937 vyberala do krakovského domu na vizitáciu, opýtala som sa sestier poradkýň na stretnutí rady, či by nebolo vhodné dovoliť sestre Faustíne opustiť kongregáciu, keby ďalej trvala vo svojom nepokoji. Poradkyne dali svoj súhlas. Bolo nám ľúto stratiť dobrú a horlivú sestru, ale báli sme sa konať proti Božej vôli.
Sestru Faustínu som našla pokojnú, ale keď prišla ku mne na rozhovor, odrazu zopakovala svoju prosbu. Bez rozmýšľania som jej odpovedala, že súhlasím. Všimla som si, že ju to zaskočilo a opýtala sa či si vezmem na starosť vybavenie potrebných formalít. Odpovedala som jej, že by som nevedela uviesť motiváciu jej odchodu z kongregácie kvôli zjaveniam. Poprosila ma či môže ísť za otcom Andraszom, ktorý – ako sa ukázalo – bol vtedy na chvíľu neprítomný. Samozrejme, dovolila som jej to, a rozišli sme sa.
V ten istý deň popoludní som odcestovala na niekoľko dní do nášho domu v Rabke. Keď som sa vrátila, so záujmom som pozorovala správanie sestry Faustíny. S prekvapením som si všimla, že si plní svoje povinnosti, akoby sa nič nestalo. Počkala som trochu, potom som ju zavolala a opýtala som sa, ako záležitosť pokračuje. Na to mi úprimne a s jednoduchosťou odpovedala, že vo chvíli, keď som jej dala slobodu v konaní, cítila vo svojej duši akoby bola v čiernej priepasti, úplne sama a opustená, neschopná urobiť akýkoľvek krok. Myšlienka opustiť kongregáciu ju opustila. Srdečne sme sa na túto tému ešte porozprávali a od tej chvíle sme sa k tejto záležitosti už nevracali. Dnes sa mi zdá, že tie náhle temnoty duše môžem považovať za znak od Boha, na ktorý sme čakali.
Na jeseň roku 1937 sa opäť začal zhoršovať zdravotný stav sestry Faustíny – bola preradená zo záhrady na vrátnicu. Tam bola veľmi zdvorilá, milá a dobrá k chudobným. Keď choroba postupovala, bolo treba ju oddeliť od sestier spolu s inou sestrou, Fabiolou, tiež chorou na pľúca. Boh dopustil, že vtedajšia sestra ošetrovateľka ešte z čias z Vilniusu neverila zážitkom sestry Faustíny, o ktorých už trochu vedela, a sestra, ktorá jej pomáhala, sa veľmi bála nákazy tuberkulózou. A kvôli tomu starostlivosť o chorú, ako som sa neskôr dozvedela, neraz zaostávala. Sestra Faustína sa však nesťažovala. Až keď som na jar prišla z Varšavy, povedala mi o tom preto, aby sa v budúcnosti predišlo podobným situáciám. Ďalšia ošetrujúca sestra ju zahrnula veľmi srdečnou starostlivosťou.
Vo veľkonočnou období roku 1938 sestra Faustína bola opäť poslaná do Prądnika, lebo už raz jej tam pobyt urobil veľmi dobre. V sanatóriu, tak ako po prvýkrát, zanechala sestra Faustína ten najlepší a veľmi povzbudzujúci dojem, nielen medzi chorými, ale aj ošetrujúcimi a lekármi. Tam som sa s ňou videla poslednýkrát. V júli som bola v Jozefove a keďže som počula, že choroba rýchlo postupuje, išla som ju navštíviť. Na to naše posledné stretnutie mám najkrajšie spomienky. Nesmierne sa potešila. S nadšením mi rozprávala rôzne príhody zo svojho života v nemocnici a hodinka, ktorú som mala k dispozícií medzi dvoma autobusmi, ubehla ako jedna chvíľa. Nehovorili sme o jej vnútorných záležitostiach, ale – krátko pred odchodom – radostne povedala: Ach, matička, aké krásne veci mi hovorí Pán Ježiš, ukázala na miesto, kde ležali jej zápisky, a dodala: Matička si to všetko prečíta. Vyzerala biedne, ale nerobila dojem ťažko chorej, chodila na terasu na lehátko, aj do kaplnky. V auguste som sa vo Varšave dozvedela, že jej stav sa zhoršuje. Napísala som jej teda list, ako dôkaz, že na ňu pamätám a spolucítim s ňou. Spomenula som tiež, že kňaz Sopočko bude na synode v Čenstochovej a že ju určite pri tej príležitosti navštívi. Zdá sa, že tých pár slov ju veľmi potešilo, lebo ten list sa našiel po jej smrti v škatuľke medzi zápiskami a listami od duchovných otcov. Ako odpoveď mi poslala pekný list, ktorý pripájam. Je bez dátumu, ale bol napísaný na konci augusta 1938.
+
- M. J.
Najdrahšia matička!
Srdečne Vám ďakujem za lístoček, ktorý ma veľmi potešil a tiež za informácie o dôstojnom pánovi profesorovi Sopočkovi. Je to naozaj svätý kňaz.
Najdrahšia matička, mám pocit, že toto je už náš posledný rozhovor na tejto zemi. Som veľmi slabá a píšem chvejúcou sa rukou. Trpím toľko, koľko som schopná zniesť. Ježiš nedáva nad naše sily. Keď je utrpenie veľké, vtedy aj Božia milosť je preveľká. Celkom sa spolieham na Boha a na jeho svätú vôľu. Zmocňuje sa ma čoraz väčšia túžba po Bohu. Smrť ma nedesí a moja duša oplýva veľkým pokojom. Duchovné cvičenia si ešte vykonávam všetky, na svätú omšu tiež vstávam, ale nie som na celej, lebo mi je zle. No keď môžem, využívam všetky milosti, ktoré nám Ježiš zanechal vo svojej Cirkvi.
Najdrahšia matička, zo srdca plného vďačnosti Vám ďakujem za všetko dobro, ktoré som zakúsila v kongregácii od vstupu až doposiaľ. Osobitne Vám ďakujem za úprimné spolucítenie a rady v ťažkých chvíľach, ktoré nebolo ľahké vydržať. Nech Vás Boh hojne odmení!
A teraz, v duchu rehoľnej poníženosti, Vás pokorne odprosujem za nedôsledné zachovávanie regule, za zlý príklad, aký som dávala sestrám, za nedostatok horlivosti v celom rehoľnom živote, za všetky ťažkosti a utrpenia, aké som Vám mohla spôsobiť, hoci nevedome. Vaša dobrota bola pre mňa posilou v ťažkých chvíľach.
V duchu si kľakám k Vašim nohám a pokorne Vás prosím o odpustenie za všetky moje prehrešky, a prosím Vás aj o požehnanie pre hodinu smrti. Dôverujem v silu Vašich modlitieb a modlitieb milovaných sestier. Cítim, že mi pomáha nejaká sila.
Ospravedlňujem sa za neúhľadné písmo, ale ruka sa mi chveje a trasie. Do videnia, najdrahšia matička, uvidíme sa v nebi pri Božom tróne. Nech sa v nás a prostredníctvom nás oslávi Božie milosrdenstvo.
S najhlbšou úctou Vám, najdrahšia matička, bozkávam rúčky a prosím o modlitbu.
Najväčšia úbohosť a ničota
sr. Faustína
O šesť týždňov neskôr sestra Faustína už nežila! Tri týždne pred smrťou sa vrátila z Prądnika domov, aby zomierala medzi rehoľnými sestrami, a 5. októbra ju milosrdný Pán Ježiš povolal k sebe. O jej posledných chvíľach nepíšem, lebo som tam nebola prítomná a poznám ich iba z rozprávania.
Dopĺňam ešte niekoľko slov zo všeobecnej charakteristiky sestry Faustíny. Čo sa týka slabých, negatívnych stránok, ktoré som si u nej osobne všimla, to bola, po prvé, veľká fantázia, ktorá hľadala mimoriadne veci tam, kde som ich ja nevidela. Napríklad raz, keď bolo nepriaznivé počasie, sa vytrvalo modlila korunku Božieho milosrdenstva. Keď sa počasie zlepšilo, pripisovala to zázračnej sile tej korunky. Preto som to brala s rezervou, hoci som bola presvedčená, že je to výnimočná duša, obdarená od Boha výnimočnými milosťami. Druhé, čo by som jej vytkla, boli opäť nejaké nedostatky v pokore. Zdalo sa mi, že túžba po poslednom mieste a upokorení by bola osožná pre jej duchovný rast. Namiesto toho som u nej videla veľkú citlivosť na tvrdšie zaobchádzanie a istú dávku kriticizmu. Treba však povedať, že tieto nedostatky sa na sklonku jej života vytrácali, čo si všimla aj jej dlhoročná predstavená matka Irena.
Medzi kladné črty jej osobnosti by som zahrnula úprimnosť, jednoduchosť, poslušnosť, veľkú priezračnosť, miernosť, jemnosť, ochotu a diskrétnosť (iba niekoľko sestier vedelo o jej bohatom vnútornom živote – okrem toho sa v ničom neodlišovala). Duchovné rozhovory s ňou – napríklad počas vizitácií – boli veľmi milé. Čo ma však najviac na sestre Faustíne fascinovalo – aj dnes s odstupom času fascinuje – ako nezvyčajný jav, najmä v posledných mesiacoch choroby, bolo jej úplné zabudnutie na seba v prospech šírenia úcty k Božiemu milosrdenstvu. Žila iba touto jedinou vecou. Aj napriek veľkému utrpeniu, lebo tuberkulóza zasiahla celý jej organizmus, pre seba nič nežiadala. Bola pokojná, dokonca nestrácala zmysel pre humor: „Bolí, veľmi ma bolí, ale to je dobre, lebo to chce Pán Ježiš“ – povedala v deň smrti jednej sestre. Nemala žiadne pochybnosti, čo sa týka pravosti svojho poslania, ani strach zo smrti. Bola celá preniknutá hlavnou myšlienkou svojho života: úctou k Božiemu milosrdenstvu.
Dva roky po jej smrti bolo u nás o sestre Faustíne ticho. Až neskôr začali zvonku prichádzať správy o šíriacej sa pobožnosti k Božiemu milosrdenstvu vo Vilniuse, a keďže sa v tejto súvislosti spomínala sestra Faustína, sestry sa ma vypytovali, čo to znamená. Myslela som si teda, že prišiel vhodný čas, aby sa kongregácia oficiálne oboznámila s posolstvom sestry Faustíny, čo som aj v roku 1941 učinila počas vizitácií domov, do ktorých sa počas okupácie dalo dostať. Sestry táto správa prekvapila, lebo prevažná väčšina o ničom netušila, ale i potešila, pretože usudzovali, že to najsvätejšia patrónka kongregácie, Matka milosrdenstva, nám vyprosila a cez sestru Faustínu odovzdala veľký dar pripomínať biednemu, hriešnemu svetu Božie milosrdenstvo.
Lagievniky– Jozefov, 1948
