Charakteristický rys školy duchovnosti sestry Faustíny je kontemplácia Božieho milosrdenstva v každodennom živote. Získané rozjímanie – podľa Tanquereya – je zjednodušená modlitba pocitov, akt jednoduchého hľadenia na Boha v kombinácii s pocitom obdivu a lásky. Duše, ktoré prichádzajú do stavu kontemplácie, nepotrebujú dlhé úvahy ani rozumové očakávania, ale poznajú Boha dosť spontánne, bez zdôvodnenia, chodia pred Pánovou tvárou a milujú Boha v inštinktívnej láske tak ako dieťa miluje dobrú matku. Pre takéto duše je ťažké pochopiť, ako je možné Boha nemilovať, ako sa dá žiť bez neho.
Svätá sestra Faustína učí, ako rozjímať o Bohu v každodennom živote, to znamená, objaviť ho v duši a prežívať s ním celý život. Nehľadám šťastie inde ako vo svojom vnútri, v ktorom prebýva Boh. Teším sa z Boha vo svojom vnútri. Tu sa s ním ustavične spájam, tu s ním prežívam najväčšiu dôvernosť, tu som s ním bezpečná, tu nesiaha ľudský zrak. Najsvätejšia Panna ma pobáda k takémuto prebývaniu s Bohom (Denníček 454; porov. Denníček 1793).
Kontemplácia Boha v každodennom živote slúži jednoduchá praktika, ktorú použila sestra Faustína v rehoľnom živote, a keď ju chcela zmeniť, Ježiš to nedovolil, pretože vedel, aké veľké výhody prináša pre duchovný život. Táto praktika spočíva v tom, že sa spojíme s Ježišom, ktorý žije v duši, napríklad strelnou modlitbou (krátke modlitbové volanie). Dôsledné uplatňovanie tejto praktiky prináša bohaté ovocie v duchovnom živote: rozvíja osobný vzťah lásky k Bohu a vedie k stále väčšej účasti na Ježišovom živote a poslaní. Umožňuje nám žiť náš život s ním vo všetkých dimenziách. S ním idem do práce – napísala sestra Faustína – s ním idem na rekreáciu, s ním trpím, s ním sa teším, žijem v ňom a on vo mne. Nikdy nie som sama, lebo on je mojím stálym spoločníkom. Je prítomný v každom okamihu (Denníček 318). Takéto rozjímanie o milosrdenstve v každodennom živote si nevyžaduje izoláciu od sveta, pobyt v kláštore, ale môže sa použiť v každom povolaní. V časoch veľkého strachu, keď necítime bezpečie a lásku, Boh skrze život svätej sestry Faustíny pripomínal pravdu o živote v ľudskej duši, o ktorej sv. Ján písal vo svojom evanjeliu a vyzýval prebývať s ním v hĺbke svojho bytia.
Kontemplatívny život je často spájaný s izoláciou, osamelosťou a modlitbou. V skutočnosti sú to podmienky vedúce k rozjímaniu, ale ono nezávisí od nich. Život sestry Faustíny, hoci prebiehal za múrmi kláštora, ukazuje, že kontemplácia je možná všade, nielen v kaplnke, v modlitbe, ale aj pri práci a vo všetkých okolnostiach každodenného života, pretože jej podstatou nie je izolácia od sveta, ale vedomé prebývanie s Bohom. Predtým, ako pochopila túto pravdu, sa najprv pokúsila naplniť túžbu po kontemplatívnom živote v klauzúrnom kláštore, a preto sa po troch týždňoch pobytu v Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva chcela presťahovať do prísnejšej rehole (porov. Denníček 18). Pán Ježiš jej však nedovolil opustiť túto kongregáciu, a to ani v postuláte, ani po doživotných sľuboch, keď chcela založiť kontemplatívny kláštor, ktorý by ohlasoval a vyprosoval Božie milosrdenstvo pre svet. Spôsobil, že do smrti ostala v kongregácii, do ktorej ju povolal, aby okrem iného ukázal, že dosiahnutie výšok kontemplatívneho života je možné v každom povolaní, vo všetkých podmienkach, v obyčajnom každodennom živote a pri plnení tých najprirodzenejších povinností. Musíme však najprv splniť určité požiadavky, čiže žiť asketický život a pestovať ducha modlitby. A po tejto ceste, po ktorej šli tisíce svätých, šla aj sestra Faustína, ktorá sa stala príkladom kontemplatívneho života v každodennosti.
V jej Denníčku je veľa opisov modlitby, ktorá prešla do stavu kontemplácie. Ježiš, moja Láska, dal mi dnes pochopiť, ako veľmi ma miluje, hoci je medzi nami taká veľká priepasť: Stvoriteľ a stvorenie. A predsa do istej miery je tu akoby rovnosť, láska vyrovnáva túto priepasť. On sám sa znižuje ku mne a robí ma schopnou stýkať sa s ním. Ponorila som sa doňho, celkom som sa v ňom stratila. A predsa, jeho láskavý pohľad dodáva mojej duši moc a silu. Uvedomuje si, že miluje a je zvlášť milovaná, vie, že Mocný ju bráni (Denníček 815). Keď uvažovala nad tajomstvom Božieho milosrdenstva, premýšľala o dobrodeniach, ktoré Boh dáva ľuďom, potom – ako priznala – začala premýšľať, ale nedokázala to dokončiť, pretože jej duch bol úplne ponorený v Bohu (Denníček 1523). Nevychádzam z údivu, keď poznávam a zakusujem nepochopiteľnú Božiu lásku, ktorou ma Boh miluje. Kto je Boh a kto som ja? Ďalej rozjímať nemôžem. Iba láska môže pochopiť toto stretnutie a spojenie týchto dvoch duchov: čiže Boh – Duch a duša stvorenia. Čím väčšmi ho poznávam, tým väčšmi v ňom celou silou svojej bytosti toniem (Denníček 729).
Racionálne, meditatívne poznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva sa zmenilo na skutky kontemplácie, čiže jednoduché vnímanie, nazeranie, niekedy krátky pohľad na Boha spojený s pocitom obdivu a lásky. Každý úkon kontemplácie zanechal v duši hlbšie poznanie Boha, uvedomenie si jeho milosrdenstva a hlbšie poznanie seba samej. V týchto chvíľach poznávam Božiu veľkosť a svoju úbohosť (Denníček 289). Avšak takéto poznanie, vyznala sestra Faustína, ma neubíja ani nevzďaľuje od Pána, ale skôr vzbudzuje v mojej duši väčšiu lásku a bezhraničnú dôveru. Ľútosť môjho srdca je spojená s láskou (Denníček 852). Tieto kontemplácie, aj keď niekedy dočasne veľmi krátke, zanechali v duši sestry Faustíny nielen lepšie pochopenie Boha, jeho atribútov, najmä milosrdenstva, citlivosť na jeho prítomnosť, ale tiež podnietili jej lásku k Bohu a dušiam, pripravenosť plniť jeho vôľu.
Kontemplácia v živote sestry Faustíny sa neobmedzovala iba na čas modlitby, ale na celý život. Spoznávanie tajomstva Božieho milosrdenstva jej umožnilo objaviť Boha vo svojej duši, takže ho nehľadala kdesi ďaleko, nemusela ísť pred svätostánok, aby sa s ním stretla, ale komunikovala s ním v hĺbke svojho bytia, nech bola kdekoľvek. Vnútro mojej duše – napísala – je akoby veľkým a nádherným svetom, v ktorom prebýva Boh a ja. Okrem Boha tam nikto nemôže vstúpiť (Denníček 582, porov. Denníček 193, 1385, 1021). Mnohokrát na stránkach Denníčka písala o prítomnosti živého Boha v duši. Cítim, že prebývaš vo mne s Otcom i Duchom Svätým, ba skôr cítim, že ja žijem v tebe, ó, nepochopiteľný Bože (…). Ó, Bože môj, poznala som ťa vnútri svojho srdca a zamilovala som si ťa väčšmi ako všetko, čo jestvuje na zemi či v nebi (Denníček 478). Svoju dušu prirovnala ku svätostánku, v ktorom sa uchováva živá hostia (Denníček 1302) a v hĺbke svojho bytia sa spojila s Pánom.
Sestru Faustínu o tejto komunikácii s Bohom v hĺbke svojej duše poučil aj sám Pán Ježiš, keď vysvetlil, že tam vždy je, aj keď ho nevidí, že z duše ho vyháňa iba ťažký hriech (Denníček 1181); keď povedal, že jej najviac povie v hĺbke srdca, kde nikto nemôže prekážať jeho pôsobeniu (Denníček 581); keď vysvetľoval, akú veľkú hodnotu má čo i len jeden čin čistej lásky k nemu (Denníček 576) a odporúčal, aby sa neustále s ním spájala skrze lásku (Denníček 576), aby svoje modlitby, pôsty, umŕtvovania, prácu a všetko utrpenie spojila s jeho modlitbou, pôstom, umŕtvovaním, prácou a utrpením (Denníček 531). Sestra Faustína usilovne využila všetky rady, ktoré dostala od Pána Ježiša a od jeho Matky, preto prebývanie s Bohom vo svojej duši sa pre ňu stalo samotným životom. Cítim, že Boh je v mojom srdci. To, že cítim Boha v duši, mi vôbec neprekáža pri plnení povinností. Ani vtedy, keď vybavujem najdôležitejšie záležitosti, vyžadujúce pozornosť, nestrácam prítomnosť Boha v duši a som s ním úzko spojená (Denníček 318).
Sestra Faustína podporovala kontempláciu Boha žijúceho v jej duši neustálym spájaním sa s milosrdným Kristom (Denníček 743, 790, 861, 905, 1105, 1778 a ďalšie). Bolo to jej každodenné rozhodnutie robiť si takéto cvičenie. Toto cvičenie – poznamenala – mi dáva zvláštnu silu. Srdce je vždy spojené s tým, po kom túži – a skutky sú usmerňované milosrdenstvom, ktoré vyplýva z lásky (Denníček 703). S ním, v ňom a skrze neho vzdávam Bohu slávu (Denníček 1177). Keď to chcela zmeniť, Pán Ježiš jej to nedovolil. Naopak, stále odporúčal, aby bola s ním neustále zjednotená, lebo prebýva v jej duši (Denníček 1544). Jej povinnosti jej neprekážali v spojení s Ježišom, lebo sa nepoddávala víru práce alebo iným vonkajším veciam (Denníček 226, 582). Celý svoj voľný čas strávila s božským hosťom vo svojej duši (Denníček 504), čerpala z neho svetlo a silu, aby bojovala proti všetkým ťažkostiam a protivenstvám (Denníček 193). A ako vieme, mala ich veľa.
Uvedomenie si Ježišovej prítomnosti v duši a kontemplovanie ho, prehĺbilo citlivosť sestry Faustíny na všetky ostatné prejavy jeho prítomnosti a prianí. Všade ho videla. Všetko, čo ma obklopuje – napísala – je preplnené tebou, a najväčšmi moja duša, ktorú zdobí Božia milosť (Denníček 887). Bola schopná nájsť Boha v druhom človeku, za rôznych okolností každodenného života, a dokonca – ako píše – v najskrytejších veciach (Denníček 148). Jeho dobrotu videla aj za tých okolností, ktoré sa človeku ťažko prijímajú. Prebývanie s Milovaným v hĺbke duše ju urobilo citlivou na každý prejav jeho vôle, dokonca aj na najtichšie duchovné inšpirácie, ktoré z lásky urobila, hoci za ne často platila vysokú cenu utrpenia a ťažkostí. Túto Božiu prítomnosť vo svojej duši, možnosť takého jednoduchého spojenia s Ježišom, života s ním, v ňom a pre neho každý deň a každú chvíľu ako aj objavovanie jeho vôle prijímala ako nepochopiteľný dar Božieho milosrdenstva. Mnohokrát napísala, že nemôže vyjsť z údivu, keď premýšľa nad týmto tajomstvom našej viery (Denníček 1523), pretože: všetko začína tvojím milosrdenstvom a končí tvojím milosrdenstvom (Denníček 1506).
Po prežívaní temných nocí zmyslov a ducha sestra Faustína často prežívala aj stavy vliatej kontemplácie. Boh si vzal jej dušu do úplného vlastníctva a ona v tých chvíľach bez námahy a jednoduchým a milujúcim spôsobom komunikovala s ním. Častejšie sa stýkam s Pánom užším spôsobom. Zmysly sú uspaté a hoci nevnímajú, všetky veci sú skutočnejšie a zreteľnejšie, ako by som ich videla očami. Rozum poznáva v jednej chvíli viac ako po dlhých rokoch dôkladného premýšľania a rozjímania. Poznáva Božiu podstatu, zjavené pravdy aj svoji vlastnú úbohosť (Denníček 882).
Sestra Faustína, ktorá nemala žiadne teologické vzdelanie, zanechala nesmierne krásne opisy vliatej kontemplácie, v ktorých veľmi presne a zároveň jednoduchým jazykom vyjadrila to, čo je jej podstatou, účinkami a spôsobmi, akými duša prežíva tieto stavy. Moje prebývanie s Bohom je teraz skrz-naskrz duchovné. Boh navštevuje moju dušu. Celá sa doňho ponára až do zabudnutia na seba. Skrz-naskrz presiaknutá Bohom, toniem v jeho nádhere. Toniem v ňom celá – nedokážem to opísať, lebo pri písaní používam zmysly, a tam, v tom zjednotení, sú zmysly neúčinné, zlieva sa Boh a duša. Život v Bohu, ku ktorému je duša pripustená, je taký veľký, že slovom sa nedá vyjadriť. Keď sa duša vracia do bežného života, vidí, že tento život je súmrakom, hmlou, ospalou neusporiadanosťou, akoby dojčenským vekom. V takých chvíľach duša len prijíma od Boha, lebo ona sama od seba nič nekoná, nevynakladá ani najmenšiu námahu, všetko v nej vykonáva Boh (Denníček 767).
Najprv sa kontemplácie len sporadicky objavovali v živote sestry Faustíny, a to ešte pred vstupom do kláštora (Denníček 1404, 770), a neskôr častejšie, najmä po pretrpených nociach ducha, ktoré umožnili takéto prebývanie s Bohom. Niekedy sa skutky vliatej kontemplácie predĺžili a trvali celé dni. Celý deň – napísala – som bola bez prestania ponorená do Boha. Večer sa ma náhle zmocnili mdloby a zvláštny druh zomierania. Moja láska sa túži vyrovnať láske tohto Mocnára. Tak prudko je uchvátená k nemu, že bez zvláštnej Božej milosti by nebolo možné v tomto živote zniesť veľkosť tejto milosti. Jasne však vidím, že Ježiš ma sám udržuje, posilňuje a umožňuje mi, aby som s ním mohla prebývať (Denníček 708, porov. 1246).
Túto milosť vliatej kontemplácie – ako to vyplýva z poznámok sestry Faustíny – jej vyprosila Matka Božia, ktorá ju mnohokrát učila viesť vnútorný život. Usiluj sa o tichosť a pokoru – povedala -, aby si Ježiš, ktorý ustavične prebýva v tvojom srdci, mohol oddýchnuť. Adoruj ho vo svojom srdci, nevychádzaj zo svojho vnútra (…). Vyprosím ti milosť takého vnútorného života, aby si, neopúšťajúc svoje vnútro, plnila všetky svoje povinnosti ešte svedomitejšie (Denníček 785). Tento záznam v Denníčku sestry Faustíny potvrdzuje názor tých teológov, ktorí hovoria, že vliata kontemplácia je Božím darom a človek svojím vlastným úsilím ducha ju nemôže dosiahnuť obyčajnou spoluprácou s Božou milosťou. Boh dáva túto milosť – dar vliatej kontemplácie – tým dušiam, ktoré ju môžu prijať, to znamená, že počas pretrpených nocí podstúpili mimoriadne bolestivé očistenie.
Každý kresťan sa však môže, ako hovorí väčšina teológov, dostať do stavu získanej kontemplácie. Je to proces objavovania Boha v duši a prežívania jeho moci, čo je v medziach možností ľudského ducha. Sestra Faustína učí, aby sme hľadali tento nepochopiteľný dar, ktorý dal Boh ľudskej duši čiže seba; učí, ako sa stať kontemplatívnym človekom v činnosti. Hovorí, že je potrebné rozhodnúť sa pre intenzívne a veľmi spoľahlivé vedenie vnútorného života, pretože je potrebné očistiť dušu nielen od hriechu, ale aj od obsahu, ktorý poskytujú zmysly a svet tvorivého intelektu, aby sme vstúpili do fascinujúceho sveta viery. Čím čistejšia je duša, tým je schopnejšia objaviť živého Boha vo svojej duši, rozvíjať s ním osobný vzťah, kontemplovať ho, či už žije v kláštore, alebo vo svete. Takáto duša bude schopná podpísať sa pod tieto slová sestry Faustíny: Môj duch je s Bohom, moje vnútro je naplnené Bohom, a tak ho nehľadám mimo seba. On, Pán, preniká moju dušu ako lúč slnka čisté sklo. S mojou rodnou matkou, keď ma nosila pod srdcom, som nebola tak spojená ako s mojím Bohom. Tam som si to neuvedomovala a tu je to skutočnosť a vedomie zjednotenia (Denníček 883).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
