Boží dar pre naše časy
Homília Svätého Otca Jána Pavla II.
počas kanonizačnej svätej omše
v Ríme 30. apríla 2000
1. „Confitemini bonus Domino quoniam in saeculum misericordia eius“ – „Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý, lebo Jeho milosrdenstvá trvá naveky“ (Ž 118 [117], 1). Takto Cirkev spieva vo Veľkonočnej oktáve a opakuje tieto slová žalmu po samotnom Kristovi: po zmŕtvychvstalom Kristovi, ktorý prináša do Večeradla úžasné posolstvo Božieho milosrdenstva a apoštolom zveruje službu jeho pastierov: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás. (…) Prijmite Ducha Svätého! Komu odpustíte hriechy, tomu budú odpustené a komu zadržíte, tomu budú zadržané (Jn 20, 21-23).
Predtým, ako povedal tieto slová, Ježiš ukazuje svoje ruky a bok. Ukazuje rany, ktoré dostal pri umučení, najmä zranené Srdce – prameň, z ktorého tečie bohatý prúd milosrdenstva, ktorý sa prelieva na ľudstvo. Sestra Faustína Kowalská – blahoslavená, ktorú od dnes budeme nazývať svätou – uvidí dva pruhy svetla vyžarujúce z tohto Srdca do sveta. Tie dva lúče – vysvetlil jej jedného dňa sám Ježiš – znamenajú krv a vodu (Denníček, 299).
2. Krv a voda! Na myseľ tu prichádza svedectvo evanjelistu Jána: keď na Kalvárii jeden z vojakov prebodol Kristovi bok, Ján videl, že z neho vytekala „krv a voda“ (Jn 19, 34). Krv pripomína obetu kríža a eucharistický dar, zatiaľ čo voda v Jánovej symbolike je znakom nielen krstu, ale aj daru Ducha Svätého (Jn 3, 5; 4, 14; 7, 37–39).
Skrze Srdce ukrižovaného Krista prichádza k ľuďom Božie milosrdenstvo: Povedz, dcéra moja, že som Láska a Milosrdenstvo samo – žiadal Ježiš sestru Faustínu (Denníček 1074). Kristovo milosrdenstvo sa vylieva na celé ľudstvo skrze zoslanie Ducha, ktorý je v Najsvätejšej Trojici Osobou-Láskou. A vari nie je milosrdenstvo „druhým menom“ lásky (porov. „Dives in misericordia“, 7), ktoré zahŕňa jej najhlbší a najpôsobivejší aspekt: jej ochotu vyhovieť všetkým potrebám a najmä jej neobmedzenú schopnosť odpustiť?
Dnes prežívam veľkú radosť a ukazujem celej Cirkvi ako Boží dar pre našu dobu život a svedectvo sestry Faustíny Kowalskej. Pôsobením Božej prozreteľnosti život tejto pokornej dcéry poľskej zeme bol úplne spojený s históriou 20. storočia, ktoré sa nedávno skončilo. Kristus jej zveril posolstvo milosrdenstva v rokoch medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Kto si pamätá, kto bol svedkom a účastníkom udalostí tých rokov a strašného utrpenia, ktoré spôsobili miliónom ľudí, vie, ako veľmi bolo potrebné posolstvo milosrdenstva.
Ježiš povedal sestre Faustíne: Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu („Denníček“ 300). Vďaka poľskej rehoľníčke bola táto správa navždy spojená s 20. storočím, ktoré uzatvára druhé tisícročie a je mostom k tretiemu. Nie je to nové posolstvo, ale možno ho považovať za dar osobitného osvietenia, ktoré nám umožňuje hlbšie prežiť veľkonočné evanjelium, aby sme niesli lúč svetla ľuďom našej doby.
3. Čo nám prinesú nasledujúce roky? Aká bude budúcnosť človeka na Zemi? Nie je nám dané, aby sme to vedeli. Je však isté, že popri ďalších úspechoch, nanešťastie, dôjde aj k bolestivým zážitkom. Ale svetlo Božieho milosrdenstva, ktoré Boh chcel znova zveriť svetu prostredníctvom charizmy sestry Faustíny, rozsvieti ľudské cesty v treťom tisícročí.
Je však potrebné, aby ľudstvo, rovnako ako predtým apoštoli, dnes prijalo vo Večeradle skutky zmŕtvychvstalého Krista, ktorý ukazuje rany po ukrižovaní a opakuje: Pokoj vám! Je nevyhnutné, aby sa ľudstvo nechalo obklopiť a preniknúť Duchom Svätým, ktorého dáva vzkriesený Kristus. Duch lieči rany srdca, strháva múry, ktoré nás oddeľujú od Boha a od seba navzájom, a umožňuje nám znovu si užívať lásku Otca a súčasne bratskú jednotu.
4. Preto je dôležité, aby sme v plnej miere prijali posolstvo obsiahnuté v Božom slove na dnešnú 2. veľkonočnú nedeľu, ktorá sa odteraz bude v celej Cirkvi nazývať „Nedeľou Božieho milosrdenstva“. Zdá sa, že liturgia v nasledujúcich čítaniach vydláždila cestu milosrdenstva, ktoré obnovuje vzťahy každého človeka s Bohom a tiež vytvára nové vzťahy bratskej solidarity medzi ľuďmi. Kristus nás učil, že človek nielenže prežíva a prijíma milosrdenstvo samého Boha, ale je tiež povolaný, aby bol sám milosrdný voči druhým: „Blahoslavení milosrdní, lebo dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7) („Dives in misericordia, 14). Ježiš nám tiež ukázal mnoho milosrdných ciest, ktoré odpúšťajú nielen hriechy, ale tiež uspokojujú všetky ľudské potreby. Ježiš sa sklonil nad každým ľudským, materiálnym a duchovným utrpením.
Kristovo posolstvo milosrdenstva nás neustále oslovuje gestom jeho rúk, ktoré sa otvárajú trpiacemu človeku. Takto ho videla aj sestra Faustína a takto ho ohlasovala ľuďom všetkých kontinentov. Zostávala v skrytosti svojho kláštora v Lagievnikoch v Krakove a zo svojho života urobila hymnus na počesť milosrdenstva: Misericordias Domini in aeternum cantabo (Ž 89, 88).
5. Kanonizácia sestry Faustíny má osobitný význam. Prostredníctvom tejto kanonizácie by som dnes chcel sprostredkovať posolstvo milosrdenstva novému miléniu. Odovzdávam ho všetkým ľuďom, aby sa naučili čoraz plnšie spoznávať pravdivú Božiu tvár a pravdivú ľudskú tvár.
Božia láska a láska k človeku sú neoddeliteľné, ako pripomína Prvý list sv. Jána: „Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania“ (5, 2). Apoštol v týchto slovách vyjadruje pravdu o láske a naznačuje, že jej mierou a kritériom je plnenie prikázaní.
Nie je ľahké milovať hlbokou láskou, ktorá spočíva v autentickom darovaní seba samého. Táto láska sa dá naučiť iba preniknutím do tajomstva Božej lásky. Pozeraním na neho, zjednocovaním sa s jeho otcovským Srdcom, sme schopní pozerať sa na našich bratov novými očami, v postoji nezištnosti a solidarity, štedrosti a odpustenia. To všetko je milosrdenstvo!
Keď ľudstvo preniká do tajomstva tohto milosrdného pohľadu, ideál, o ktorom sme počuli v dnešnom prvom čítaní, sa bude javiť ako uskutočniteľný: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné“ (Sk 4, 32). Toto milosrdenstvo dalo formu ľudským skutkom, komunitnému životu a stanovilo pravidlá rozdeľovania dobier. Z neho vyplývali „skutky milosrdenstva“ týkajúce sa tela a ducha. Milosrdenstvo tak nadobudlo konkrétnu formu stávania sa „blížnymi“ pre najchudobnejších bratov.
6. Sestra Faustína Kowalská píše vo svojom „Denníčku“: Pociťujem obrovskú bolesť, keď vidím utrpenie blížnych. V mojom srdci sa odráža každé utrpenie mojich blížnych. Ich trápenia nosím vo svojom srdci tak, že ma to dokonca fyzicky ničí. Chcela by som, aby všetky bolesti doliehali na mňa, aby som tak uľavila svojim blížnym (Denníček 1039). Až do akej miery spolucítenia vedie láska, keď ju meriame mierou Božej lásky!
Táto láska by mala inšpirovať moderného človeka, moderné ľudstvo, aby mohlo čeliť kríze zmyslu života, prijať výzvy súvisiace s rôznymi potrebami a predovšetkým, aby mohlo splniť povinnosť brániť dôstojnosť každej ľudskej osoby. Takto sa posolstvo Božieho milosrdenstva priamo stane posolstvom o jedinečnej dôstojnosti a hodnote každého človeka. V Božích očiach je každý človek vzácny, Kristus dal svoj život za každého, Otec každému dáva svojho Ducha a privádza ho k sebe.
7. Toto povzbudivé posolstvo je adresované predovšetkým človeku, ktorý je utrápený pre nejakú zvlášť bolestivú skúsenosť alebo je drvený váhou svojich hriechov, stratil všetku nádej na život a je ochotný podľahnúť pokušeniu zúfalstva. Takémuto človeku sa ukazuje príjemná Kristova tvár a lúče vychádzajúce z jeho Srdca padajú na neho, osvietia ho a zapália. Ukážu mu cestu a naplnia ho nádejou. Koľko sŕdc potešila výzva: „Ježišu, dôverujem ti“, ktorú nám dáva Prozreteľnosť prostredníctvom sestry Faustíny! Tento jednoduchý úkon odovzdania sa Ježišovi prelomí najhustejšie oblaky a spôsobí, že lúč svetla prenikne do života každého človeka. „Ježišu, dôverujem ti.“
8. Misericordias Domini in aeternum cantabo (Ž 89 [88], 2). K hlasu Najsvätejšej Panny Márie, „Matke milosrdenstva“, k hlasu novej svätej, ktorá spieva v nebeskom Jeruzaleme hymnus na počesť milosrdenstva so všetkými Božími priateľmi, pripojme svoj hlas aj my, putujúca Cirkev.
A ty, Faustína, Boží dar pre našu dobu, dar poľskej zeme pre celú Cirkev, daj, aby sme mohli pochopiť hĺbku Božieho milosrdenstva, pomôž nám ho osobne prežiť a svedčiť o ňom bratom. Nech sa tvoje posolstvo svetla a nádeje šíri po celom svete, nech privedie hriešnikov k obráteniu, nech uzmieruje spory a nenávisť, nech umožní ľuďom a národom aktívne prejavovať bratstvo. Dnes, keď sa s tebou pozeráme do tváre zmŕtvychvstalého Krista, opakujeme tvoju modlitbu dôvernej odovzdanosti a hovoríme s nezlomnou nádejou: „Ježišu, dôverujem ti“.
___________________________________
L’Osservatore Romano , 6/2000, s. 25-26.
