Hoci rys lásky k Cirkvi sa vyskytuje v mnohých školách duchovnosti, každá z nich má svoje vlastné špecifické zafarbenie. U sv. sestry Faustíny je Cirkev vnímaná ako dar Božieho milosrdenstva, mimoriadne bohatý dar, pretože je to priestor spoločenstva Stvoriteľa a Vykupiteľa s človekom. V jej spisoch najčastejšie vystupuje obraz Cirkvi ako matky, ktorá je svojou povahou charakterizovaná milosrdnou láskou k deťom, a ako obraz mystického Kristovho tela, v ktorom každý úd žije v jednote s hlavou a ostatnými údmi.
Sestra Faustína mala nielen prostredníctvom ducha viery, ale aj prostredníctvom mnohých videní a mystických skúseností príležitosť zistiť, že Cirkev je spoločenstvom života človeka s Bohom, priestorom jeho živej prítomnosti. Keď som sa ponorila do modlitby, bola som v duchu prenesená do kaplnky a uvidela som Pána Ježiša vystaveného v monštrancii. Tam, kde sa nachádzala monštrancia, som videla ctihodnú tvár Pána. Pán mi povedal: „To, čo ty vidíš v skutočnosti, tie duše vidia vierou“ (Denníček 1420).
Prejavom Božieho milosrdenstva pre sestru Faustínu nebolo len samotné založenie svätej Cirkvi, živá prítomnosť Boha v nej, ale aj jeho konanie voči človeku, najmä prostredníctvom slova, ktoré osvecuje a prostredníctvom sviatostí, v ktorých udeľuje rôzne milosti potrebné pre nadprirodzený život. V litániových invokáciách a iných textoch Denníčka o tom píše sestra Faustína priamo a vymenúva zoznam rôznych prejavov veľkého Božieho milosrdenstva, akými sú svätý krst, ospravodlivenie skrze Ježiša Krista, nesmrteľný život, možnosť obrátenia a sviatosti, v ktorých Ježiš dáva svoju milosť na každý okamih života… (Denníček 949, 1286 a ďalšie).
Prejavom milosrdenstva v Cirkvi je podľa sestry Faustíny aj udeľovanie Božej svätosti stvoreniam. Len Boh je svätý a jeho svätosť je taká veľká, že sa všetci nebeskí duchovia chvejú pred ním, neustále adorujú, vzdávajú mu česť slovami: Svätý, Svätý, Svätý… (porov. Denníček 180). Táto Božia svätosť je vyliata na Božiu cirkev a na každú v nej žijúcu dušu – nie však v rovnakej miere. Sú duše celkom preniknuté Bohom a sú aj duše ledva žijúce (Denníček 180). Samu možnosť zmeny svojho života, jeho zdokonaľovania pomocou nadprirodzených prostriedkov, pozvanie do spoločenstva života s Bohom, možnosť získania plnšej účasti na živote Ježiša a jeho poslaní vnímala sestra Faustína ako veľké dary Božieho milosrdenstva, ktoré si človek vôbec nezaslúžil a získal ich len z milosrdnej lásky svojho Stvoriteľa a Vykupiteľa. Keď videla takú veľkú lásku Boha v Cirkvi, mohla úprimne vyjadriť svoju radosť: Aká je to radosť byť verným dieťaťom Cirkvi (Denníček 481). Takýto pohľad na Cirkev v nej vzbudil ducha vďačnosti voči Bohu a mobilizoval ju, aby sa usilovala o veľkú svätosť.
Cirkev – matka
Vo Svätom písme je veľa obrazov a postáv, ktoré spolu súvisia a opisujú mimoriadne bohatú realitu Cirkvi. Každý z nich: obraz ovčinca, obrobené pole, Božia stavba, nevesta, horný Jeruzalem (porov. KKC 754 – 757) má svoj obsah a ukazuje Cirkev takú, aká je v pláne trojjediného Boha, založenú Ježišom Kristom, Božím Synom. V spisoch sv. sestry Faustíny sa najčastejšie vyskytuje obraz Cirkvi ako matky. Ó, matka moja, Božia Cirkev Božia, ty si skutočnou matkou (Denníček 1469). Cirkev je matkou, pretože daruje nadprirodzený život vo sviatostiach a rozvíja ho, očisťuje, osvecuje, rozumie, potešuje a posilňuje (porov. Denníček 1286, 1469, 1474), vedie duše k stále užšiemu zjednoteniu s Bohom na zemi ako aj k nebeskej sláve (Denníček 749, 777).
Ó, Božia Cirkev, ty si najlepšou matkou, len ty dokážeš vychovávať a umožňuješ duši rásť (Denníček 197). Sestra Faustína vedela, že v Cirkvi Boh dal zjavenie, v ktorom ukázal svoju lásku k človeku a svoj plán spásy, a preto dal deťom Cirkvi príležitosť spoznávať Boha nielen prostredníctvom stvoreného sveta, ale aj prostredníctvom viery. Takmer každá slávnosť v Cirkvi mi umožňuje hlbšie poznať Boha a dáva mi zvláštnu milosť. Preto sa na každú slávnosť pripravujem a úzko sa spájam s duchom Cirkvi (Denníček 481). Toto čoraz hlbšie poznávanie Boha najprv skrze vieru, za ktorú sa veľmi horlivo modlila po zvyšok svojich dní, jej prinieslo veľkú radosť. Využila preto každú príležitosť, aby využila toto bohatstvo Cirkvi: uvažovala o Svätom písme, pozorne počúvala Božie slovo, aktívne sa zúčastňovala na liturgii, duchovných obnovách a exercíciách, čítala aj náboženskú literatúru a počúvala prednášky (tzv. „katechizmus“), ktoré kázali v kláštore pozvaní kňazi, majsterky a predstavené. Ó, aké sladké je mať v hĺbke duše to, čo nám Cirkev káže veriť (Denníček 1123) – vyznala so skutočnou radosťou.
Keď prežila bolestivé zážitky temných nocí ducha a strašné pokušenia jej trápili dušu, vtedy vyznávala: Verím, verím a ešte raz verím v teba, jediného Boha v Najsvätejšej Trojici, Otca, Syna i Ducha Svätého a vo všetky pravdy, ktoré mi tvoja svätá Cirkev predkladá (Denníček 1558). Toto vyznanie viery vo všetky pravdy, ktoré Cirkev dáva, v stave veľkej duchovnej temnoty a pri absencii útechy, svedčí o jej veľkej dôvere v Cirkev ako najlepšiu matku, ktorá rôznym spôsobom vychováva svoje deti a vedie ich k Bohu. Ustavične ďakujem Bohu za tú veľkú milosť, že vo svojej dobrote ráčil na ceste môjho duchovného života postaviť tieto žiarivé stĺpy [kňazov], ktoré mi osvetľujú cestu, aby som neblúdila po nesprávnych cestách alebo nezaostala v úsilí o úzke zjednotenie s Pánom. Veľmi milujem Cirkev, ktorá vychováva a vedie duše k Bohu (Denníček 749).
Tak, ako sa dobré dieťa modlí za svoju matku, tak každý kresťan by sa mal modliť za Cirkev, ktorá je pre neho najlepšou matkou (Denníček 551). Sestra Faustína sa neustále modlila na rôzne úmysly Cirkvi: svojou modlitbou a obetovaním pomáhala kňazom hlásať Božie slovo a slúžiť v spovednici, vyprosovala milosť obrátenia hriešnikom, šťastnú a pokojnú smrť zomierajúcim alebo dušiam trpiacim v očistci. Pamätala na Svätého Otca, misionárov a trpiacu Cirkev v rôznych častiach sveta, napríklad v Španielsku, Rusku… (Denníček 240 , 1052, 1366, 1582 a ďalšie), na odlúčených bratov a chorých a dokonca aj na tých, ktorí stratili nádej v Božie milosrdenstvo. Obetovala svoj život za nich, aby im vyprosila návrat do Cirkvi a milosť spojenia s Bohom (Denníček 309 ). Keď teraz nemôžem v noci spávať, lebo mám bolesti, navštevujem všetky kostoly a kaplnky a aspoň chvíľu adorujem Najsvätejšiu sviatosť. Keď sa vraciam do svojej kaplnky, modlím sa za istých kňazov, ktorí hlásajú a oslavujú Božie milosrdenstvo. Modlím sa aj na úmysel Svätého Otca a vyprosujem Božie milosrdenstvo pre hriešnikov – tak vyzerajú moje noci (Denníček 1501).
Dieťa, ktoré miluje svoju matku, je vždy poslušné. Tak aj poslušnosť Cirkvi – podľa sestry Faustíny – je prejavom lásky k nej. Táto poslušnosť Cirkvi sa prejavila nielen prijatím všetkého, čo Cirkev predkladá, ale aj podriadením sa tým, ktorí poukazujú na Božiu vôľu, čiže kňazom a predstaveným. Od sestry Faustíny si to často vyžadovalo veľké hrdinstvo najmä vtedy, keď dostala určité príkazy priamo od Ježiša a ich vykonanie záviselo od kňazov alebo predstavených. Pri pohľade na príklad poslušnosti Ježiša Krista sa však usilovala byť vždy a všade poslušná Cirkvi, hoci – ako priznala – sa stala mučenicou Božích vnuknutí. Ó, večná Pravda, vtelené Slovo, ktorý si najvernejšie plnil vôľu svojho Otca. Hľa, dnes sa stávam mučenicou tvojich vnuknutí, lebo ich nemôžem vykonať, pretože nemám svoju vôľu. Napriek tomu, že tvoju svätú vôľu vnútorne poznávam, predsa sa vo všetkom podrobujem vôli predstavených a spovedníka. Splním ju natoľko, nakoľko mi ju dovolíš splniť cez svojho zástupcu. Ó, môj Ježišu, nič sa nedá robiť, ale dávam prednosť hlasu Cirkvi pred hlasom, ktorým ku mne hovoríš (Denníček 497). Vedela, že poslušnosť Cirkvi, hoci niekedy veľmi bolestivá, jej nedovolí mýliť sa a vďaka tomu dokonale splní Božiu vôľu. O tom ju Ježiš mnohokrát ubezpečil a povedal: Opakuj každú moju požiadavku pred tými, ktorí ma zastupujú na zemi, a konaj iba to, čo ti prikážu (Denníček 489). Poslušnosť Cirkvi viedla sestru Faustínu k vrcholom mystiky a priniesla do Cirkvi nezvyčajne plodné ovocie jej prorockého poslania.
Napriek týmto bolestným skúsenostiam a nepríjemnostiam, ktoré niekedy znášala, bola Cirkev vždy pre ňu najlepšou matkou, ktorú Boh dal človeku na rozvoj nadprirodzeného života.
Cirkev – mystické telo Kristovo
Druhý obraz Cirkvi, o ktorom sa často hovorí a je prítomný v spisoch sv. sestry Faustíny, je Pavlov obraz Kristovho mystického tela, ktoré je bližším opisom Cirkvi ako Božieho ľudu. Pojem „telo“ – vysvetľuje biskup Edward Ozorowski – by sa tu nemal chápať vo fyzikálno-chemickom zmysle – ako zloženie svalov a kostí alebo súbor buniek. „Telo“ (soma) v Novom zákone má teologický význam. Naznačuje predovšetkým jednotu. Vo vzťahu k Cirkvi „telo Kristovo“ definuje druh vzťahu, ktorý sa vyskytuje medzi ľuďmi a Kristom (vertikálna dimenzia) a medzi nimi navzájom v spojení s Kristom (horizontálna dimenzia). Takto o mystickom Kristovom tele zmýšľala sv. sestra Faustína mnoho rokov pred Druhým vatikánskym koncilom, ktorý dôrazne podčiarkol tento obraz Cirkvi. Vďaka svojej hlbokej viere a mystickým skúsenostiam videla Kristove mimoriadne úzke vzťahy s každým pokrsteným, ako aj vzájomnú závislosť a spoločnú zodpovednosť všetkých členov Cirkvi.
Ó, ako veľmi milujem svätú Cirkev, aj všetkých, čo v nej žijú pozerám sa na nich ako na živé údy Krista, ktorý je ich hlavou. Zapaľujem sa láskou s milujúcimi, trpím s trpiacimi, stravuje ma bolesť, keď vidím ľahostajných a nevďačných. Vtedy sa snažím o takú lásku k Bohu, aby som mu vynahradila za tých, ktorí ho nemilujú, ktorí napájajú svojho Spasiteľa hlbokou nevďačnosťou (Denníček 481). Tajomstvo Kristovho blízkeho vzťahu s pokrstenými vyvolalo jej údiv. Bola prekvapená, že Boh sa tak znížil k svojim stvoreniam a tak s nimi dôverne komunikuje v Cirkvi, dokonca sa sám dáva ako pokrm. Takú úlohu, akú hlava plní v ľudskom tele, takú plní Kristus ako Hlava Cirkvi vo svojom mystickom tele. Má teda spojenie s každým údom, oslovuje každého priamo, osobne, dáva každému milosti a zadáva konkrétne úlohy. Riadi svoje mystické telo pre dobro svojich údov, miluje ho ako ženích svoju nevestu, stará sa o všetky jeho potreby. Všetci tvoríme v Ježišovi jedno telo (Denníček 1364) – uzavrela sestra Faustína.
Sestra Faustína vnímala v mystickom Kristovom tele nielen vertikálnu dimenziu (spojenie každého údu s Kristom), ale aj horizontálnu (spojenie medzi údmi v Kristovi), z čoho vyplýva zásada vzájomného pôsobenia, solidarity a spoločnej zodpovednosti všetkých údov. Veľmi dobre to pochopila, pretože napísala: Svätosť alebo poklesky jednotlivých duší sa odrážajú v celej Cirkvi. Pozorujem seba aj tých, s ktorými žijem, a poznala som, aký veľký vplyv mám na iné duše. Nie nejakými hrdinskými skutkami, lebo tie samy osebe vzbudzujú pozornosť, ale takými malými, ako pohyb ruky, pohľad a mnoho iných vecí, ktoré nevymenúvam, a predsa pôsobia a odrážajú sa v iných dušiach, ako som si to sama všimla (Denníček 1475) . Vo svojom živote pocítila radosť a bolesť ostatných členov Cirkvi. Bola rada, keď sa vďaka spovedi mŕtvi členovia Cirkvi vrátili k životu, keď v spoločenstve veriacich rástla láska a dobro a trápila sa, keď sa pozrela na nevďačných a chladných, ktorí ostávali v hriechoch, pretože vtedy trpelo celé mystické telo Kristovo.
Cítila sa zodpovedná za živý organizmus Cirkvi a hľadala osobnú svätosť. Usilujem sa o svätosť, lebo takto budem užitočná Cirkvi. Neprestajne sa usilujem o čnosti. Snažím sa verne nasledovať Ježiša a to množstvom každodenných tichých čností, ukrytých, takmer nebadaných, ale konaných s veľkou láskou, vkladám do pokladnice Božej Cirkvi na úžitok všetkých duší. Vnútorne cítim, akoby som bola zodpovedná za všetky duše. Cítim dobre, že nežijem len pre seba, ale pre celú Cirkev… (Denníček 1505). Snaha o svätosť nie je len plnšie spojenie s Bohom, ale aj záujem o posvätenie jej bratov. Pán Ježiš ju o tom učil, keď povedal: Vedz, dcéra moja, že ak sa usiluješ o dokonalosť, posvätíš veľa duší. A ak by si sa neusilovala o svätosť, veľa duší by zostalo nedokonalých. Vedz, že ich dokonalosť bude závisieť od tvojej dokonalosti (Denníček 1165). Sestra Faustína dobre pamätala na Kristove slová a verne ich plnila. Preto, keď ju premohla nechuť a monotónnosť pri každodenných prozaických povinnostiach, uvedomila si, že v Pánovom dome nie je nič malé, že dokonca aj od malého činu, ale vykonaného v spojení s Ježišom, závisí sláva Cirkvi a pokrok v duchovnom živote mnohých duší (porov. Denníček 508). Snažila sa teda verne nasledovať Krista, aby s ním bola v čoraz plnšom spojení, aby pôda jej srdca priniesla dobré ovocie a aby do pokladnice Cirkvi vložila rad denných, tichých, skrytých čností, aby ich mohli používať všetky duše (porov. Denníček 740, 1505 a ďalšie). Vedela, že jej svätosť vibruje so životom v celej Cirkvi, pretože my všetci sme jedným organizmom v Ježišovi (porov. Denníček 1364).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
