Po roku služby v Aleksandrówe sa Helena Kowalská vrátila do Głogowca, aby požiadala rodičov o súhlas so vstupom do kláštora. Kowalskí vyhovárajúc sa na chýbajúce peniaze na veno, nesúhlasili. A hoci Helenka im hovorila, že nepotrebuje peniaze, pretože sám Pán Ježiš všetko zariadi, otec aj tak trval na svojom stanovisku. Ani kňaza nechcel počúvať. Ten radil, aby predali kravu a dovolili dievčaťu ísť do kláštora, keď ju Pán Boh volá. Helenka bez súhlasu rodičov nechcela ísť do kláštora, a tak sa vrátila do služby. Tentoraz do Lodže.
- V službe v Lodži
Lodž bola v tom čase dynamicky sa rozvíjajúcim centrom textilného priemyslu. Na začiatku 20. storočia mala vyše 500 000 obyvateľov: Poliakov, Nemcov, Židov a Rusov. Fungovali tu veľké manufaktúry, továrne, prosperujúce banky, vznikli paláce priemyselníkov, parky a záhrady. V súvislosti s rozvojom priemyslu do mesta prichádzalo veľa ľudí, ktorí hľadali prácu, aby si zarobili na živobytie a strechu nad hlavou.
V roku 1922 prišla do Lodže Helenka Kowalská, aby si zarobila a tak pomohla rodičom službou u zámožných rodín. Najprv žila so strýkom Michałom Rapackim na Ul. Krosnienskej 9 a pracovala u troch františkánskych terciárok. Pri prijímaní do tejto práce si dala tri podmienky dosť nezvyklé pre mladú dievčinu, a to: čas na dennú sv. omšu, návštevu chorých a umierajúcich a sv. spoveď u kňaza, ktorý sa staral o tretí františkánsky rád.
2. februára 1923 Helenka dostala ponuku z pracovnej agentúry a prihlásila sa v byte majiteľky potravín na Ul. Abramowskiego 29 u p. Marcjanny Sadowskej, ktorá potrebovala pomoc pri starostlivosti o svoje tri deti. Keď vo dverách uvidela elegantne oblečené dievča, pomyslela si, že nie je vhodná za slúžku, a aby ju odradila, znížila jej plat. Helenku to neodradilo, prijala podmienky, aké si stanovila nová zamestnávateľka, a začala u nej bývať.
Marcjanna Sadowská spomínala, že deti mali Helenku veľmi rady, lebo im rozprávala rozprávky a skvele sa starala o dom. Keď som vyšla z domu – napísala v spomienkach – bola som spokojná, lebo v dome to urobila lepšie ako ja. Pekná, zdvorilá, pracovitá. Nemôžem o nej nič povedať, pretože bola príliš dobrá. Taká dobrá, že na to nemám slov.
Helenka sa starala nielen o dom pani Sadowskej a o jej deti, ale aj o núdznych, ktorých nebol nedostatok. V tej istej budove, v komore pod schodmi býval osamelý, chorý človek. Helenka sa starala nielen o to, aby mu dala niečo na jedenie, poslúžila mu a potešila ho, ale dbala aj o jeho spásu. Raz k nemu priviedla kňaza, aby sa vyspovedal a mohol prijať sv. prijímanie. Ako sa ukázalo, ten človek onedlho zomrel, ale zmierený s Bohom, pripravený na stretnutie s ním.
Jedného dňa v dome na Ul. Abramowskiego navštívila Helenku jej najstaršia sestra. Pani Sadowská odporučila, aby ju dobre pohostila, aby z obchodu priniesla všetko, čo potrebovala. Ale Helenka priniesla len rožky. Prekvapená zamestnávateľka sa spýtala, prečo tak skromne hostí svoju sestru, na čo Helenka odpovedala, že je veľký pôst a doma si celá rodina zvykla dodržiavať prísne pravidlá v tomto období.
Tieto epizódy a spomienky zamestnávateľov hovoria o veľkej citlivosti Helenky na potreby druhého človeka, o jej starostlivosti pri plnení povinností, o jej veľmi veľkodušnom správaní k ľuďom, radosti, zbožnosti, ktorú nikomu nevnucovala, ale sa za ňu ani nehanbila. Ako verila, tak žila každý deň.
2. V parku „Wenecja“
V tom čase slúžili v Lodži až tri sestry Kowalské, každá v inom dome. Helenka a Gieňa slúžili v domoch oproti sebe na Ul. Abramowskiego a Natálka na Ul. Nawrot. Najčastejšie sa stretávali v nedeľu po sv. omši v lodžskej katedrále, aby sa porozprávali, lebo v týždni na to nebol čas. Lodžská katedrála, predtým kostol sv. Stanisława Kostku, bola vznešeným a reprezentatívnym chrámom v Lodži. Bola postavená začiatkom 20. storočia a v roku 1920 spolu so vznikom Lodžskej diecézy ju pápež Benedikt XV. povýšil na katedrálu. Počas svojho pobytu v Lodži sa tu Helenka Kowalská zúčastňovala na sv. omšiach a pobožnostiach.
Najvýznamnejšia udalosť v tomto období života Helenky Kowalskej sa odohrala v parku „Wenecja“ (dnes park J. Słowackého), ktorý na konci 19. storočia založil majiteľ mlyna, nejaký Reich. Park zahŕňal oblasť, kde boli rybníky spojené kanálmi, napájané vodami z neďalekej rieky Jasieni. Z tohto dôvodu bol park nazývaný „Wenecja (Benátky)“. Bolo to miesto rekreácie a organizovanej zábavy pre obyvateľov Lodže a okolia. Predpoludním sa v ňom hrali deti, popoludní hrali orchestre v koncertnej sále, v letnom divadle sa konali rôzne hry a večer pri tanečnej hudbe a rôznych atrakciách (vrátane skákania z vysokej trampolíny do vody cez oheň) sa bavili dospelí.
Tri sestry Kowalské, ich priateľka Lucyna Strzelecká (neskôr s. Julita v Kongregácii sivých uršulínok) a samotný Ježiš sa vybrali na takýto „bál“ s lístkami. Helenka – spomína jej sestra Natália – mala na sebe ružovú sukničku, „kretónku“ s takým riasením na boku. Vlasy sčesané dozadu do hrubého vrkoča a ten vrkoč mala ako ruku. Bola to veľmi pekná a veselá dievčina a mohla sa páčiť. Vo chvíli, keď som začala tancovať – napísala do svojho Denníčka sestra Faustína – som zrazu uvidela Ježiša po svojom boku, Ježiša umučeného, zbaveného šiat, pokrytého ranami, ktorý mi povedal tieto slová: „Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?“ V okamihu stíchla ľúbezná hudba, spred očí mi zmizli priateľky, s ktorými som bola, zostal iba Ježiš a ja. Pod zámienkou bolesti hlavy rýchlo opustila priateľky a šla do najbližšieho kostola – do katedrály sv. Stanisława Kostku. Tam nehľadiac na ľudí, ľahla si na zem pred Najsvätejšou sviatosťou a prosila Pána, aby jej povedal, čo má ďalej robiť. Choď hneď do Varšavy, tam vstúpiš do kláštora – počula v odpovedi. Táto udalosť rozhodla o jej odchode z Lodže.
Dnes Helenka Kowalská – sv. sestra Faustína je patrónkou Lodže. Túto žiadosť podala mestská rada, ktorú v roku 2005 schválil Svätý Otec Benedikt XVI. a vydal príslušný dekrét. V meste a kostole v Lodži sa podnikli rôzne iniciatívy, ktorých cieľom bolo nielen si pripomenúť miesta pobytu svojej patrónky, ale aj popularizovať jej život a poslanie.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
