Moje spomienky na sv. sestru Faustínu
Blahoslavený kňaz Michal Sopočko
spovedník a duchovný vodca sestry Faustíny vo Vilniuse
Sú pravdy svätej viery, ktoré sú akoby známe a hovoríme o nich, ale im dobre nerozumieme, ani nimi nežijeme. Tak to bolo so mnou, pokiaľ ide o pravdu Božieho milosrdenstva. Toľkokrát som rozmýšľal o tejto pravde v meditáciách, zvlášť na duchovných cvičeniach, mnohokrát som hovoril o tom v kázňach a opakoval v liturgických modlitbách, ale neprenikol som do jej obsahu a jej významu pre duchovný život; zvlášť som nerozumel, a ani som nemohol súhlasiť s tým, že Božie milosrdenstvo je najväčšou vlastnosťou Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa. Potreboval som spoznať jednoduchú, svätú dušu, úzko spojenú s Bohom, ktorá – ako verím – z Božieho vnuknutia mi o tom povedala a motivovala ma k štúdiu, skúmaniu a rozmýšľaniu na túto tému. Tou dušou bola blahej pamäti sestra Faustína (Helena) Kowalská z Kongregácie dcér Matky Božieho Milosrdenstva, ktorá postupne dosiahla, že dnes považujem záležitosť úcty k Božiemu milosrdenstvu, a obzvlášť ustanovenie Sviatku Božieho milosrdenstva v prvú nedeľu po Veľkej noci, za jeden z hlavných cieľov svojho života.
So sestrou Faustínou som sa zoznámil v lete (v júli či auguste) v roku 1933, ako s penitentkou v Kongregácii sestier Božieho Milosrdenstva vo Vilniuse (Senatorska ul. 25), kde som bol vtedy pravidelným spovedníkom. Zaujala ma neobvyklou jemnosťou svedomia a úzkym zjednotením s Bohom: väčšinou u nej nebola matéria k rozhrešeniu a nikdy neurazila Boha ťažkým hriechom. Už na začiatku mi tvrdila, že ma už dávno pozná z nejakého videnia, že mám byť jej duchovným vodcom a musím uskutočniť nejaké Božie plány, o ktorých sa mám skrze ňu dozvedieť. Podcenil som toto jej rozprávanie a podrobil som ju istej skúške, ktorá zapríčinila, že sestra Faustína so súhlasom predstavenej začala hľadať iného spovedníka. Po nejakom čase sa ku mne vrátila a tvrdila, že znesie všetko, ale odo mňa už neodíde. Nemôžem tu opakovať, či skôr zverejňovať všetky detaily nášho rozhovoru, ktorý je sčasti opísaný v jej denníku, ktorý písala na môj príkaz, pretože som jej potom zakázal hovoriť o svojich zážitkoch na spovedi.
Keď som bližšie spoznal sestru Faustínu, videl som, že dary Ducha Svätého v nej pôsobia skryto, ale v istých dosť častých chvíľach sa prejavujú výraznejšie, dávajú jej čiastočne intuíciu, ktorá živo napĺňala jej dušu, vzbudzovala poryvy lásky k veľkolepým heroickým činom obetovania sa a sebazaprenia. Obzvlášť často sa objavovalo pôsobenie daru poznania, rozumu a múdrosti, vďaka ktorým sestra Faustína jasne videla ničotu pozemských vecí a dôležitosť utrpenia a pokorenia, poznávala priamo Božie vlastnosti a najviac jeho nekonečné milosrdenstvo. Inokedy bola zase zahľadená do neprístupného obšťastňujúceho svetla, nejaký čas mala svoj zrak utkvený v tom nepochopiteľnom obšťastňujúcom svetle, z ktorého sa vynárala postava kráčajúceho Krista, ktorý pravou rukou žehnal svet a ľavou si odchyľoval odev na mieste, kde sa nachádza srdce, a spod odchýleného odevu vyžarovali dva lúče – biely a červený. Sestra Faustína mávala takéto aj iné zmyslové a rozumové videnia už niekoľko rokov a počula nadprirodzené slová, ktoré zachytávala zmyslom sluchu, predstavivosťou a mysľou.
V obave pred ilúziou, halucináciami a fantazírovaním sestry Faustíny som sa obrátil na sestru predstavenú, matku Irenu, aby ma informovala, kto je sestra Faustína, akú mienku má o nej kongregácia sestier a predstavených, a žiadal som o preskúmanie jej duševného a fyzického zdravia. Po získaní stanoviska, ktoré bolo pre ňu priaznivé v každom smere, som naďalej zotrvával ešte nejaký čas v postoji očakávania, čiastočne som neveril, zamýšľal som sa, modlil a skúmal, radil sa aj s niektorými osvietenými kňazmi, čo robiť, bez toho, aby som odhalil, o čo a o koho ide. A išlo o uskutočnenie údajných požiadaviek Pána Ježiša, aby bol namaľovaný obraz, aký vidí sestra Faustína, a tiež aby sa ustanovil Sviatok Božieho milosrdenstva v prvú nedeľu po Veľkej noci. Napokon, vedený skôr zvedavosťou, aký to bude obraz, než vierou v pravosť videní sestry Faustíny, rozhodol som sa začať s maľovaním toho obrazu. Dohodol som sa s jedným maliarom, umelcom Eugeniuszom Kazimirowským, ktorý býval so mnou v jednom dome, a za istú sumu sa podujal na maľovanie. Dohodol som sa aj so sestrou predstavenou, ktorá dovolila sestre Faustíne dvakrát do týždňa prichádzať k maliarovi, aby mu dávala pokyny, ako má vyzerať ten obraz.
Práca trvala niekoľko mesiacov a konečne v júni či v júli v roku 1934 bol obraz dokončený. Sestra Faustína sa sťažovala, že obraz nie je taký pekný, ako ona vidí, ale Pán Ježiš ju upokojil a povedal, že stačí taký, aký je, a dodal: Dávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem ti. Spočiatku sestra Faustína nedokázala vysvetliť, čo znamenajú lúče na obraze. Po niekoľkých dňoch však povedala, že Pán Ježiš jej počas modlitby vysvetlil: Tie dva lúče znamenajú krv a vodu – svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší. Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo kopijou prerazené na kríži. Tieto lúče zakrývajú duše pred hnevom môjho Otca. Šťastný, kto bude žiť v ich tieni, lebo spravodlivá Božia ruka ho nezasiahne…
Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, ale najmä v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu… Túžim, aby prvá nedeľa po Veľkej noci bola Sviatkom milosrdenstva. Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie vín a trestov. Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu. Kým prídem ako spravodlivý Sudca, najprv prichádzam ako Kráľ milosrdenstva, aby sa nikto nevyhováral v deň súdu, ktorý už nie je ďaleko… atď.
Keďže ten obraz mal trochu nový charakter, nemohol som ho bez dovolenia arcibiskupa zavesiť v kostole. Hanbil som sa ho o to poprosiť, a ešte viac hovoriť o jeho pôvode. Preto som ho umiestnil v tmavej chodbe pri kostole sv. Michala (v kláštore sestier bernardínok), v ktorom som bol vtedy vymenovaný za rektora. O ťažkostiach, spojených s pobytom pri tomto kostole, mi predpovedala sestra Faustína, a skutočne, nezvyčajné udalosti sa diali pomerne rýchlo. Sestra Faustína požadovala, aby som obraz za každú cenu umiestnil v kostole, ale ja som sa neponáhľal. Konečne, vo Veľkom týždni v roku 1935 mi povedala, že Pán Ježiš žiada, aby som obraz umiestil počas troch dní v Ostrej Brame, kde bude trojdnie na ukončenie Jubilea vykúpenia, ktoré má byť v deň plánovaného sviatku, na Bielu nedeľu. Čoskoro som sa dozvedel, že sa toto trojdnie uskutoční. Pán farár Zawadzki v Ostrej Brame ma požiadal, aby som mal kázeň. Súhlasil som pod podmienkou, že obraz bude umiestnený ako dekorácia v okne ambitu, kde vyzeral pôsobivo a priťahoval viac pozornosti než obraz Panny Márie.
Po pobožnosti bol obraz (milosrdného Ježiša) umiestnený na starom mieste v skrytosti a zostal tam ešte dva roky. Až 1. apríla roku 1937 som požiadal Jeho Excelenciu vilniuskeho arcibiskupa metropolitu o súhlas na umiestnenie tohto obrazu v kostole sv. Michala, v tej dobe som bol ešte jeho rektorom. Jeho Excelencia arcibiskup metropolita povedal, že nechce o tom rozhodnúť sám, a odporučí, aby si ten obraz prezrela komisia, ktorú zorganizuje kňaz Adam Sawicki, kancelár metropolitnej kúrie. Kancelár nariadil, že dňa 2. apríla 1937 bude obraz vystavený v sakristii kostola sv. Michala, keďže nevedel, o koľkej hodine ho budú obzerať. Nakoľko som mal povinnosti v duchovnom seminári a na univerzite, nebol som prítomný pri prehliadke obrazu a neviem, aké zloženie mala táto komisia. Dňa 3. apríla 1937 mi Jeho Excelencia vilniusky arcibiskup metropolita oznámil, že už má dôkladné informácie o tomto obraze a dovoľuje ho posvätiť a zavesiť v kostole, s výhradou, že nebude umiestnený na oltári a že sa nikomu nebude hovoriť o jeho pôvode. V ten deň bol obraz posvätený a zavesený vedľa veľkého oltára na strane, kde sa číta, odkiaľ bol niekoľkokrát vzatý do farnosti sv. Františka (pobernardínskej) na procesiu Božieho tela k pripraveným oltárom. 28. decembra 1940 ho sestry bernardínky preniesli na iné miesto, pričom sa obraz trochu poškodil, a v roku 1942, keď boli sestry zatknuté nemeckými orgánmi, sa obraz vrátil na svoje pôvodné miesto vedľa hlavného oltára, kde sa nachádza až doteraz, teší sa veľkej úcte veriacich a je ozdobený početnými votívnymi darmi.
Niekoľko dní po trojdní v Ostrej Brame mi sestra Faustína povedala o svojich zážitkoch z tejto slávnosti, ktoré sú podrobne opísané v jej Denníčku. Neskôr, 12. mája videla v duchu zomierajúceho maršala J. Piłsudského a hovorila o jeho strašnom utrpení. Pán Ježiš jej to mal ukázať a povedať: Pozri, ako sa končí veľkosť tohto sveta. Potom videla súd nad ním, a keď som sa opýtal, ako skončil, odpovedala: Zdá sa, že Božie milosrdenstvo na príhovor Božej Matky zvíťazilo. Onedlho sa začali veľké problémy (spojené s mojím pobytom pri kostole sv. Michala), ktoré mi sestra Faustína predpovedala. Stále sa stupňovali a vyvrcholili v januári roku 1936. O týchto ťažkostiach som takmer nikomu nehovoril, až v kritickom dni som prosil sestru Faustínu o modlitbu.
Na moje veľké prekvapenie sa všetky ťažkosti v ten istý deň rozplynuli ako mydlová bublina. Sestra Faustína však hovorila, že prijala moje utrpenia na seba a v ten deň trpela toľko, ako nikdy predtým vo svojom živote. Keď potom v kaplnke žiadala Ježiša o pomoc, počula slová: Dcéra moja, prečo plačeš, veď si sa sama obetovala na toto utrpenie. Vedz, že to je len maličký podiel, ktorý si prijala za túto dušu. On trpí ešte viac. Tu mi so všetkou precíznosťou povedala o príčine mojich ťažkostí, ktoré jej pravdepodobne boli oznámené nadprirodzeným spôsobom. Táto presnosť bola veľmi udivujúca, tým viac, že o podrobnostiach sama v žiadnom prípade nemohla vedieť. Podobných prípadov bolo niekoľko.
V polovici apríla 1936 sestra Faustína z nariadenia generálnej predstavenej odišla do Walendowa a potom do Krakova. Ja som sa však začal vážne zaoberať myšlienkou o Božom milosrdenstve a začal som hľadať u cirkevných otcov potvrdenie toho, že sa jedná o najväčšiu Božiu vlastnosť, ako hovorila sestra Faustína, pretože u novších teológov som nič na túto tému nenašiel. S veľkou radosťou som natrafil na podobné výroky u sv. Fulgencia, u sv. Ildefonsa a najviac u sv. Tomáša a sv. Augustína, ktorý – komentujúc Žalmy – sa obšírne sústredil na Božie milosrdenstvo a nazval ho najväčšou Božou vlastnosťou. Vtedy som už nemal výrazné pochybnosti ohľadne nadprirodzených zjavení sestry Faustíny a začal som z času na čas publikovať články na tému Božieho milosrdenstva v teologických časopisoch. Rozumovo a liturgicky som zdôvodňoval potrebu Sviatku Božieho milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci. V júni 1936 som vo Vilniuse vydal prvú brožúrku Božie milosrdenstvo s obrázkom najmilosrdnejšieho Krista na obálke. Túto prvú publikáciu som poslal predovšetkým biskupom, ktorí sa zhromaždili na biskupskej konferencii v Čenstochovej, ale od žiadneho z nich som nedostal odpoveď. V roku 1947 som v Poznani vydal druhú brožúrku s názvom: Božie milosrdenstvo v liturgii. Jej recenziu som našiel v niekoľkých teologických časopisoch, vo všeobecnosti veľmi priaznivú. Publikoval som taktiež niekoľko článkov vo vilniuskych denníkoch, ale nikde som neodhalil, že sestra Faustína bola tou „causa movens” (iniciátorkou – pozn. prekl.).
V auguste 1937 som navštívil sestru Faustínu v Lagievnikoch a našiel som v jej denníku novénu k Božiemu milosrdenstvu, ktorá sa mi veľmi páčila. Na otázku, odkiaľ ju má, odpovedala, že túto modlitbu jej nadiktoval sám Pán Ježiš. Už predtým ju Pán Ježiš naučil korunku Božieho milosrdenstva a iné modlitby, ktoré som sa rozhodol publikovať. Na základe niektorých výrazov, obsiahnutých v modlitbách, som vytvoril litánie k Božiemu milosrdenstvu, ktoré som spolu s korunkou a novénou dal p. Cebulskému (Krakov, Szewska ul. 22), s cieľom získať imprimatur v krakovskej kúrii a vytlačiť ich aj s obrázkom Božieho milosrdenstva na obálke. Krakovská kúria udelila imprimatur s č. 671 a v októbri sa objavila táto novéna s korunkou a litániami na pultoch kníhkupectiev. V roku 1939 som priniesol istý počet týchto obrázkov a novén do Vilniusu a po vypuknutí vojny a príchode vojsk ZSSR (19. septembra 1939) som prosil arcibiskupa z Vilniusu o povolenie na ich distribúciu s informáciou o pôvode obrazu, ktorý bol zobrazený na tých korunkách. Dostal som na to ústny súhlas. Potom som začal šíriť súkromnú úctu k tomu obrazu a modlitby sestry Faustíny, ktoré boli schválené v Krakove. Keď sa všetok krakovský náklad minul, bol som nútený rozmnožovať tieto modlitby na písacom stroji, a keď som už pre veľký dopyt nestíhal, prosil som metropolitnú kúriu vo Vilniuse o povolenie na dotlač a o povolenie doplniť na prvej strane vysvetlenie o pôvode obrazu. Povolenie som získal s podpisom cenzora, preláta Leona Żebrowského, zo dňa 6. februára 1940, ako aj svätiaceho biskupa Kazimíra Michalkiewicza a notára kúrie kňaza J. Ostrejku, zo dňa 7. februára roku 1940 roku s číslom 35. Podotýkam, že som nevedel, či a kto podpíše imprimatur, a v tejto veci som sa nedohovoril s Jeho Excelenciou svätiacim biskupom, ktorý o niekoľko týždňov neskôr zomrel. Kňaz a prelát Żembrowski urobil ako cenzor isté štylistické úpravy v texte krakovského vydania, ale veriaci chceli ten text radšej nechať bezo zmeny. Preto som sa so súhlasom cenzora obrátil na Kúriu druhýkrát (už po smrti Jeho Excelencie svätiaceho biskupa) s prosbou o schválenie týchto modlitieb bezo zmeny. Kňaz a notár J. Ostrejko zaniesol žiadosť metropolitovi, ktorý prostredníctvom tohto notára povedal, aby som použil schválenie podpísané svätiacim biskupom, čo som aj urobil. Vysvetlil som túto okolnosť preto, že potom sa začalo hovoriť (v oficiálnych kruhoch), že som získal toto povolenie nejakým podvodom.
Ešte vo Vilniuse sestra Faustína hovorila, že pociťuje naliehanie vystúpiť z Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva s cieľom založiť novú rehoľnú kongregáciu. Považoval som toto naliehanie za pokušenie a radil som jej nebrať to vážne. Neskôr, v listoch z Krakova, neustále písala o tomto naliehaní a napokon získala od svojho nového spovedníka a generálnej predstavenej povolenie vystúpiť pod podmienkou, že ja budem súhlasiť. Obával som sa vziať si to na zodpovednosť a odpísal som, že by som súhlasil iba vtedy, ak by krakovský spovedník a generálna matka nielen dovolili vystúpiť, ale prikázali vystúpiť. Taký rozkaz sestra Faustína nedostala, a preto sa upokojila a zostala vo svojej kongregácii až do smrti.
V polovici septembra 1938 som prišiel do Krakova na Zjazd Teologického inštitútu a našiel som sestru Faustínu na infekčnom oddelení nemocnice na Prądniku, už po prijatí posledného pomazania. Navštevoval som ju počas toho týždňa, okrem iného sme sa rozprávali na tému novej kongregácie, ktorú chcela založiť a teraz zomiera, a hovorím, že to bol klam, ako možno boli ilúziou aj všetky iné veci, o ktorých hovorila. Sestra Faustína prisľúbila, že o tom bude hovoriť s Ježišom v modlitbe. Na druhý deň som slávil svätú omšu na úmysel sestry Faustíny, počas ktorej mi napadlo, že tak ako nedokázala namaľovať ten obraz, iba naň poukázala, nedokázala by ani založiť novú kongregáciu, dala by iba rámcové pokyny; naliehanie však znamená, že v nadchádzajúcich časoch bude táto nová kongregácia potrebná. Keď som potom prišiel do nemocnice a spýtal sa, či mi chce niečo povedať k tejto veci, povedala, že mi nemusí nič hovoriť, pretože už ma Pán Ježiš počas svätej omše osvietil. Potom dodala, že sa mám starať predovšetkým o Sviatok Božieho milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci. Novou kongregáciou sa nemám príliš zaoberať, že podľa istých znakov spoznám, kto a čo má v tejto záležitosti robiť; že v kázni, ktorú som mal v ten deň cez rádio, nebol úplne čistý úmysel (skutočne tak bolo), že sa mám hlavne oň v celej tej veci starať; že rýchlo zomrie a že už všetko, čo mala povedať a napísať, urobila. Ešte predtým mi opísala podobu kostolíka a prvého domu kongregácie. Trápil ju aj osud Poľska, ktoré veľmi milovala, a za ktoré sa často modlila.
Podľa rady sv. Jána z Kríža, takmer vždy som bral rozprávania sestry Faustíny s nadhľadom a nepýtal som sa na detaily. V tomto prípade som sa takisto nespýtal, aký osud to má Poľsko postretnúť, keď toľko narieka. Sama mi o tom nepovedala, iba si s povzdychom zakryla tvár pred hrozivým obrazom, ktorý zrejme vtedy videla. Skoro všetko, čo predpovedala v záležitosti tejto kongregácie, sa splnilo do najmenších detailov. A keď som 16. novembra 1944 vo Vilniuse, v noci, prijímal súkromné sľuby prvých šiestich kandidátok v drevenej kaplnke sestier karmelitánok, alebo keď som o tri roky neskôr prišiel do prvého domu tejto kongregácie v Myśliborze, bol som prekvapený, ako neobyčajne sa všetko zhodovalo s tým, čo mi hovorila zosnulá sestra Faustína. Predpovedala dosť podrobne aj ťažkosti, a dokonca prenasledovanie, s akým sa stretnem v súvislosti so šírením úcty k Božiemu milosrdenstvu a snahou zaviesť sviatok s týmto názvom na prvú nedeľu po Veľkej noci (bolo ľahšie zniesť to všetko v presvedčení, že taká bola Božia vôľa v celej tejto záležitosti od počiatku). Predpovedala mi svoju smrť 26. septembra, keď povedala, že o 10 dní zomrie, a zomrela 5. októbra. Vzhľadom na nedostatok času som sa nemohol zúčastniť jej pohrebu.
Čo si myslieť o sestre Faustíne a jej zjaveniach? Čo sa týka prirodzených dispozícií, bola to osoba úplne vyrovnaná, bez stopy psychoneurózy alebo hystérie. Jej spolužitie so sestrami v kongregácii aj s cudzími ľuďmi charakterizovala prirodzenosť a jednoduchosť. Nemala v sebe žiadnu strojenosť či túžbu priťahovať na seba pozornosť. Práve naopak, snažila sa od ostatných v ničom neodlišovať, a o svojich vnútorných zážitkoch nehovorila nikomu, okrem spovedníka a predstavených. Jej citový život bol normálny, podriadený vôli, neprejavoval sa v rýchlych zmenách nálad a emócií. Nemala žiadne psychické depresie, ani nebola podráždená v trápeniach, znášala ich pokojne, s podriadením sa Božej vôli.
Z mentálneho hľadiska bola rozvážna a vyznačovala sa zdravým úsudkom o veciach, aj keď nemala skoro žiadne vzdelanie: sotva vedela písať s chybami a čítať. Svojim spoločníčkam vedela šikovne poradiť, keď sa na ňu obracali, a niekoľkokrát som jej ja sám, aby som ju vyskúšal, podsunul isté pochybnosti, ktoré vyriešila veľmi výstižne. Jej predstavivosť bola bohatá, ale nie prepiata. Často nedokázala sama rozlíšiť medzi svojou predstavivosťou a nadprirodzeným pôsobením, najmä keď išlo o spomienky z minulosti. Keď som ju na to upozornil a prikázal som jej podčiarknuť v denníku iba to, o čom môže prisahať, že rozhodne nie je výplodom jej predstavivosti, množstvo svojich dávnych spomienok vynechala.
Z morálneho hľadiska bola absolútne úprimná, bez najmenšieho preháňania a tieňa klamstva. Vždy hovorila pravdu, hoci niekedy jej to spôsobovalo nepríjemnosti. V lete v 1934 som počas niekoľkých týždňov nebol prítomný, sestra Faustína sa zatiaľ nezverovala iným spovedníkom so svojimi zážitkami. Po návrate som sa dozvedel, že spálila svoj denník za nasledujúcich okolností. Vraj sa jej zjavil anjel a kázal jej, aby ho hodila do pece, povedal jej: „Píšeš nezmysly a len vystavuješ seba aj druhých veľkým príkoriam. Čo máš z toho milosrdenstva? Prečo strácaš čas na písanie nejakých výmyslov? Spáľ to všetko, a budeš spokojnejšia a šťastnejšia!“ atď. Sestra Faustína sa nemala s kým poradiť, a keď sa videnie zopakovalo, splnila odporúčanie údajného anjela. Potom si uvedomila, že urobila zle, povedala mi všetko a splnila príkaz napísať všetko nanovo.
Z hľadiska nadprirodzených čností robila značný pokrok. Aj keď som od začiatku videl v nej dobre zakorenenú a vyskúšanú čnosť čistoty, pokory, horlivosti, poslušnosti, chudoby a tiež lásky k Bohu a blížnemu, bolo možné všimnúť si a potvrdiť ich neustále postupné narastanie; obzvlášť ku koncu života narastajúcu lásku k Bohu, ktorú odhaľovala vo svojich veršoch. Dnes si nepamätám ich presný obsah, ale celkovo si spomínam na svoje nadšenie, vzhľadom na obsah (nie formu), keď som ich v roku 1938 čítal.
Raz som videl sestru Faustínu v extáze. Bolo to 2. septembra 1938, keď som ju navštívil v nemocnici na Prądniku a rozlúčil som sa s ňou pred odchodom do Vilniusu. Už som bol vonku po rozlúčení sa s ňou, keď som si spomenul, že som jej priniesol niekoľko desiatkov výtlačkov vydaných v Krakove a modlitby, ktoré napísala o Božom milosrdenstve (novénu, litánie, korunku). Okamžite som sa vrátil, aby som jej ich odovzdal. Keď som otvoril dvere do jej izby na ošetrovni, videl som ju ponorenú do modlitby v sediacej polohe, ale takmer sa vznášala nad posteľou. Jej pohľad bol utkvený na nejaký neviditeľný objekt, zrenice mala trochu rozšírené. Najprv si nevšimla, že som vošiel, a ja som ju nechcel rušiť a chystal som sa odísť. Čoskoro však prišla k sebe, zbadala ma a ospravedlnila sa, že nepočula moje klopanie. Podal som jej tie modlitby a rozlúčil sa, a ona povedala: „Dovidenia v nebi!“ Keď som ju potom 26. septembra naposledy navštívil v Lagievnikoch, nechcela so mnou už hovoriť alebo skôr nemohla. Hovorila: som zaneprázdnená prebývaním s nebeským Otcom. Skutočne, robila dojem nadprirodzenej bytosti. Vtedy som už nemal najmenšej pochybnosti o tom, že to, čo sa nachádza v jej denníku o svätom prijímaní, ktoré jej v nemocnici udeľoval anjel, zodpovedá skutočnosti.
Čo sa týka témy zjavení sestry Faustíny, nie je v nich nič, čo by bolo v rozpore s vierou alebo dobrými mravmi, alebo sa týkalo sporných názorov medzi teológmi. Naopak, všetko smeruje k lepšiemu poznaniu a láske k Bohu. Obraz je namaľovaný umelecky a je vzácnym prínosom v modernom náboženskom umení. (Správa Komisie, týkajúca sa hodnotenia a konzervácie obrazu najmilosrdnejšieho Spasiteľa v Kostole sv. Michala vo Vilniuse, zo dňa 27. mája 1941, podpísaná odborníkmi: prof. hist. umenia Dr. M. Morelowski, prof. dogm. kňaz Dr. L. Puciata a konzervátor, kňaz Dr. P. Śledziewski). Pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu v súkromí (v podobe novény, korunky a litánií) a verejne (v podobe plánovaného sviatku) nielenže v ničom neprotirečí dogmám ani liturgii, ale smeruje k tomu, že pomáha osvetliť pravdy svätej viery a názorne predstaviť to, čo doteraz v liturgii bolo iba v zárodku – vyzdvihnúť a predstaviť celému svetu to, o čom obšírne písali cirkevní otcovia, čo mal na mysli autor liturgie, a čoho sa dnes dožaduje obrovská ľudská bieda. Intuíciu jednoduchej rehoľnej sestry, ktorá sotva ovládala katechizmus, vo veciach tak citlivých, tak výstižných a zodpovedajúcich psychológii dnešnej spoločnosti, nie je možné vysvetliť inak, ako nadprirodzeným pôsobením a osvietením. Nejeden teológ by po dlhých štúdiách nebol schopný ani zďaleka vyriešiť tieto otázky tak výstižne a jednoducho, ako to robila sestra Faustína.
Je pravda, že k nadprirodzenému pôsobeniu v duši sestry Faustíny sa často pripájalo aj jej ľudské konanie. Mala dosť bujnú fantáziu, takže niektoré veci boli ňou nevedomky mierne skreslené. Ale to sa stávalo u všetkých ľudí tohto typu, ako o tom svedčia ich životopisy, napr. sv. Brigita, Katarína Emmerichová, Mária z Agredy, Jana z Arku atď. Tým sa dajú vysvetliť rozpory opisov sestry Faustíny o jej prijatí do kláštora so svedectvom prevelebnej generálnej matky Michaely Moraczewskej, a možno aj niektoré ďalšie výrazy v jej denníku. Nakoniec, ide o staré udalosti, na ktoré mohli obe strany zabudnúť alebo mierne pozmeniť okolnosti, ktoré nie sú podstatou veci.
Dôsledky zjavení sestry Faustíny v jej duši, ako aj v dušiach iných ľudí, prevýšili všetky očakávania. Ak aj sestra Faustína na začiatku mala trochu strach, obávala sa, či bude možné uskutočniť tieto príkazy a vyhýbala sa im, postupne sa upokojila a dostala sa do stavu úplného bezpečia, istoty a hlbokej vnútornej radosti. Bola stále pokornejšia a poslušnejšia, stále viac zjednotená s Bohom a trpezlivá, prijímajúc úplne a vo všetkom Božiu vôľu. Zrejme nie je potrebné zaoberať sa následkami týchto zjavení v dušiach iných ľudí, ktorí sa o tomto zjavení dozvedeli, pretože fakty hovoria za seba najlepšie. Početné ďakovné predmety (okolo 150) pri obraze najmilosrdnejšieho Spasiteľa vo Vilniuse a v mnohých iných mestách dostatočne svedčia o milostiach udeľovaných ctiteľom Božieho milosrdenstva, tak doma, ako aj v zahraničí. Zo všetkých strán prichádzajú správy o predivnom, neraz priam zázračnom vyslyšaní prosieb k Božiemu milosrdenstvu.
Ak zhrnieme vyššie uvedené, môžeme ľahko vyvodiť záver. Nakoľko však definitívne rozhodnutie v tejto otázke závisí od neomylnej inštitúcie v Cirkvi, so všetkou poslušnosťou sa jej odovzdávame a v úplnom pokoji očakávame jej stanovisko.
Białystok, 27. januára 1948
