Je to „Boží dar pre našu dobu“, veľká mystička, majsterka duchovného života, prorok, ktorý pripomínal biblickú pravdu o milosrdnej Božej láske ku každému človeku a vyzýval ohlasovať ju svetu svedectvom života, skutkom, slovom a modlitbou.
Apoštolka Božieho milosrdenstva, sekretárka milosrdného Ježiša, prorok našej doby, veľká mystička, majsterka duchovného života – to sú tituly, ktoré sa najčastejšie objavujú pri mene sv. sestry Faustíny Kowalskej z Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva. Patrí medzi najznámejších a najobľúbenejších svätých a najväčších mystikov v dejinách Cirkvi.
Narodila sa 25. augusta 1905 v obci Głogowiec ako tretia z desiatich detí v rodine Stanisława a Marianny Kowalských. O dva dni neskôr dostala meno Helena pri svätom krste vo farskom kostole vo Świniciach Warckich. Vo veku 9 rokov pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Do školy chodila necelé tri roky a potom šla do služby v bohatých rodinách v Aleksandrove Lodzkom a Lodži. Od siedmich rokov pocítila volanie do služby Bohu, ale rodičia nesúhlasili s tým, aby vstúpila do kláštora. Na základe videnia trpiaceho Krista však v júli 1924 odcestovala do Varšavy, aby hľadala miesto v kláštore. Jeden rok ešte pracovala ako výpomoc v domácnosti, aby si zarobila na skromné veno. 1. augusta 1925 vstúpila do Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva vo Varšave na ul. Žytnej.
V tejto Kongregácii žila 13 rokov. Bývala v mnohých domoch, najdlhšie v Krakove, Varšave, Plocku a Vilniuse, kde vykonávala povinnosti kuchárky, predavačky v obchode s pečivom, záhradníčky a vrátničky. Trpela tuberkulózou pľúc a zažívacieho traktu, preto strávila viac ako 8 mesiacov v nemocnici na Pradniku v Krakove. Zažila tiež mnoho mimoriadnych milostí: zjavenia, extázy, dar bilokácie, skryté stigmy, čítanie v ľudských dušiach, mystické zásnuby.
Hlavnou úlohou sestry Faustíny bolo odovzdať Cirkvi a svetu posolstvo milosrdenstva, ktoré je pripomína biblickú pravdu o milosrdnej láske Boha ku každému človeku. Ježiš jej nielenže odhalil hĺbku svojho milosrdenstva, ale tiež jej odovzdal nové formy úcty: obraz s nápisom Ježišu, dôverujem ti, Sviatok milosrdenstva, Korunku Božieho Milosrdenstva a modlitbu v čase jeho utrpenia na kríži, v Hodine milosrdenstva. Ku každej z nich, a tiež k ohlasovaniu posolstva milosrdenstva pripojil veľké prisľúbenia pod podmienkou, že budeme dôverovať Bohu, čiže plniť jeho vôľu a svedčiť milosrdenstvo blížnym.
Sestra Faustína zomrela 5. októbra 1938 v kláštore v Krakove – Lagievnikoch, keď mala len 33 rokov. Z jej charizmy a mystickej skúsenosti sa zrodilo apoštolské hnutie Božieho milosrdenstva, ktoré pokračuje v jej poslaní, ohlasuje svetu posolstvo milosrdenstva prostredníctvom svedectva života, skutkami, slovami a modlitbou. 18. apríla 1993 ju Svätý Otec Ján Pavol II. blahorečil a 30. apríla 2000 pripočítal k zástupu svätých Cirkvi. Jej relikvie sa nachádzajú v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva v Krakove – Lagievnikoch.
Svätý Otec Ján Pavol II. napísal, že v čase veľkých totalitných režimov sa sestra Faustína stala hovorkyňou posolstva o Božom milosrdnej láske. Jej Denníček nazval evanjeliom milosrdenstva písaným v perspektíve 20. storočia, ktorý umožnil ľuďom prežiť veľmi bolestné skúsenosti tých čias. Toto posolstvo – povedal Svätý Otec Benedikt XVI. – je vlastne hlavným posolstvom našej doby: milosrdenstvo ako Božia moc, ako Božia hranica pre zlo celého sveta.
1. Blahoslavené dieťa
Stanislaw Kowalski a Marianna z domu Babelovcov po svadbe kúpili niekoľko akrov poľnohospodárskej pôdy v obci Głogowiec, ďaleko od obchodných ciest a miest. Onedlho postavili prízemný dom a prístavby. Vo Farskom kostole sv. Kazimíra v Świnicach Warckich boli pokrstené všetky ich deti, tu pristupovali k prvému svätému prijímaniu a v nedeľu a počas sviatkov sa zúčastňovali na svätej omši. 27. augusta 1905 vo farských knihách farár Józef Chodynski zapísal: Stalo sa to vo Świnicach 27. augusta 1905 o jednej popoludní. Objavil sa Stanislaw Kowalski – roľník, vo veku 40 rokov, za prítomnosti Franciszka Bednarka, 35 rokov a Józefa Stasiaka vo veku 40 rokov – roľníkov z Glogowca a ukázali nám dieťa ženského pohlavia narodené v obci Glogowiec 25. augusta 1905 o ôsmej hodine ráno z jeho manželky Marianny od Babelovcov, ktorá mala 30 rokov. Tomuto dieťaťu na svätom krste, ktorý sa konal dnes, bolo dané meno Helena a krstnými rodičmi boli: Konstanty Bednarek a Marianna Szewczyková (Szczepaniaková).
V dome Kowalských život prebiehal pokojným rytmom, ktorý určovala modlitba a práca, nie naopak. Na prvom mieste bol Boh a to nielen v nedeľu alebo pri rodinných slávnostiach, ale každý deň. Otec od samého rána spieval „Hodinky“ alebo iné náboženské piesne, a keď ho matka pokarhala, že zobudí deti, odpovedal: Od mala sa musia učiť, že najdôležitejší je Pán Boh. Na stenách domu viseli náboženské obrazy a ústredné miesto v spálni mal oltárik, na ktorom stál kovový krížik a dve fajansové sochy: Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Vo večerných hodinách si všetci pokľakli k spoločnej modlitbe, v máji pri kaplnke pred domom spievali „Loretánske litánie“ a v októbri sa modlili ruženec. V nedeľu popoludní otec z neveľkej domácej knižnice vytiahol životopisy svätých, aby ich čítal v rodinnom kruhu.
Otec okrem práce na hospodárstve zarábal vo svojej dielni ako tesár; bol náročný na seba i svoje deti, neznášal ani malé priestupky. Matka sa starala o domácnosť a výchovu detí. Od útleho veku ich so sebe vlastnou jemnosťou učila pracovať v dome a na hospodárstve a tiež zodpovednosti za plnenie zverených úloh. Hoci nevedela čítať, učila deti pravdy viery a morálne zásady a pripravovala ich na prvé sväté prijímanie.
V tejto atmosfére rástla malá Helenka, ktorú si pred vekmi vybral Boh za proroka našej doby. Niečo ju vyčleňovalo spomedzi súrodencov a rovesníkov. Matka si všimla, že sa veľmi rada modlila, dokonca aj v noci si kľakla na modlitbu. Keď chcela tieto modlitbové chvíle obmedziť, povedala jej: Myslím, že sa zblázniš, že nespíš, len sa takto trápiš, Helenka odpovedala: Mami, myslím, že anjel ma zobúdza, aby som nespala, ale aby som sa modlila.
Keď mala sedem rokov, po prvýkrát hmatateľne zažila Božiu lásku. Bola som na vešperách – spomínala po rokoch – a Pán Ježiš bol vystavený v monštrancii. Vtedy mi po prvý raz bola udelená Božia láska a naplnila moje malé srdce a Pán mi dal pochopiť Božie veci (Denníček 1404). Preto sa s veľkým nadšením pripravovala na prvé sväté prijímanie, ktoré jej počas slávnosti vo farskom kostole udelil jej farár Roman Pawłowski. Vracala sa domov s vedomím prítomnosti božského Hosťa vo svojej duši. Keď sa jej susedka spýtala, prečo nejde so spolužiačkami, len sama, odpovedala: Nejdem sama, idem s Pánom Ježišom. Táto citlivosť na prítomnosť živého Boha v duši sa začala už v detstve a rástla po celý jej život, rovnako ako citlivosť na potreby druhého človeka.
Už ako malé dievčatko sa vyznačovala „fantáziou milosrdenstva“. Všímala si okolo seba ľudí chudobných, núdznych, ktorí prišli do dediny po kus chleba a nejaký dar. Nielenže si ich všímala, ale aj premýšľala, ako im pomôcť. Jedného dňa zorganizovala tombolu a inokedy si obliekla staré veci svojej matky a oblečená za žobráčku chodila od domu k domu, aby nazbierala peniaze farárovi pre chudobných. Všetci ju milovali – spomínala si jej matka – bola vzorná a najlepšia z detí. Skromná a tichá, ochotná robiť akúkoľvek prácu a pomáhať všetkým, zároveň veselá a vždy s úsmevom.
Dobrotu malej Helenky, jej citlivosť na Boha a ľudí a veľkú poslušnosť si všimli nielen rodičia. Máte dobré, pokorné a také nevinné dieťa – chválila Helenku susedka Marianna Berezińská Ach, tá Kowalská má vzorné dieťa, hovorili v obci. Súrodenci a rovesníci si tiež v malej Helenke všimli niekoho, kto inak myslel, vyhýbal sa dedinským zábavám, mal rád modlitbu a knihy o svätých. Od útleho veku nám veľmi rada hovorila o svätých, púťach a pustovníkoch, ktorí jedli len korienky, ostružiny a lesný med, spomínal jej brat Stanislaw. Keď chcela svojmu otcovi spraviť radosť, vzala si zo skromnej domácej knižnice životopisy svätých alebo iné nábožné knihy a nahlas ich čítala. Poznala osud pustovníkov i misionárov a tak si všetko zapamätala, že na druhý deň pri pasení dobytka doslova odovzdávala zapamätané príbehy nám a ostatným. Povedala nám deťom, že keď vyrastie, pôjde k pustovníkom a my sme sa z toho smiali. Nerozumeli sme jej.
V roku 1917 – po tom, čo sa táto oblasť oslobodila spod ruskej okupácie – vo Šwiniciach Warckich vznikla základná škola. Helenka šla do školy. Už vedela čítať, lebo ju to naučil otec, ale v škole mala možnosť naučiť sa niečo viac. Bola schopná, bez ťažkostí si osvojila učivo, ale po necelých troch rokoch musela školu zanechať, aby v nej urobila miesto mladším deťom. Rodina nebola bohatá a podľa vzoru starších sestier odišla do služby k zámožným rodinám.
2. Neobyčajný jas
Vo veku 16 rokov sa Helenka prvýkrát rozlúčila so svojimi rodičmi a súrodencami a opustila rodinný dom. Odišla do Aleksandrova Lodžského, kde pekáreň a obchod na Ul. Parzęczewskej 30 (dnes 1. mája 7) vlastnili Leokadia a Kazimierz Bryszewskí, ktorí potrebovali pomoc s prevádzkou domu a staraním sa o svojho jediného syna Zenona. Mama v obchode obsluhovala klientov – spomínala po rokoch – a Helenka upratovala, pomáhala variť, musela umývať, vyhodiť odpadky, priniesť vodu, pretože vodovod nebol. Podávala tiež jedlo zamestnancom pekárne, ktorých živili rodičia. A keď to čas dovolil, zabávala ma. Musela mať veľa práce, pretože v dome boli štyri izby, obchod a pekáreň.
Jedného dňa tam Helenka uvidela veľký jas. Myslela si, že to bol oheň a narobila kriku práve vtedy, keď pekári vložili chlieb do pece. Ukázalo sa, že to bol planý poplach. Onedlho po tejto záhadnej udalosti sa vrátila do Głogowca a požiadala svojich rodičov o povolenie na vstup do kláštora. Rodina Kowalských, hoci bola veľmi bohabojná, sa nechcela vzdať svojho najlepšieho dieťaťa. Vyhovorili sa na nedostatok peňazí na veno a nesúhlasili. Helenka sa vrátila do služby, tentoraz do Lodže. Najprv bývala u strýka Michała Rapackého na Ul. Krośnieńskej 9 a pracovala u troch františkánskych terciárok. Keď prijímala túto prácu, vyhradila si čas na denné sväté omše, návštevy chorých a umierajúcich a využívala služby ich spovedníka.
Dňa 2. februára 1923 prišla s pracovnou ponukou do bytu majiteľky obchodu s potravinami na Ul. Abramowskiego 29 Marcjanny Sadowskej, ktorá potrebovala pomoc pri starostlivosti o svoje tri deti. Keď som odišla z domu – spomínala po rokoch na svoju slúžku pani Sadowská – bola som spokojná, lebo v dome urobila viac ako ja. Milá, zdvorilá, pracovitá. Nemôžem o nej nič povedať, pretože bola príliš dobrá. Taká dobrá, že na to nemám slov. Starala sa nielen o deti svojho zamestnávateľa, ale aj o deti v núdzi, ktoré v tom čase nechýbali. V nájomnom dome, kde bývala, v komôrke pod schodmi, býval chorý muž. Helenka sa starala nielen o to, aby mu dala niečo na jedenie a poslúžila mu v potrebách, ale dbala aj o jeho spásu a priviedla k nemu kňaza.
Keď mala 18 rokov, znova požiadala rodičov o súhlas so vstupom do kláštora a opäť ju odmietli. Po tomto nesúhlase – napísala v denníku – som žila prázdnym životom a hlasu milosti som nevenovala žiadnu pozornosť napriek tomu, že moja duša nenachádzala v ničom uspokojenie. Ustavičné volanie milosti bolo pre mňa veľkým utrpením, ale snažila som sa ho prehlušiť rôznymi zábavami (Denníček 8). Preto neodmietla pozvanie sestier na zábavu v parku „Wenecja“. Vo chvíli, keď som začala tancovať – napísala v Denníčku – zrazu som zbadala vedľa seba Ježiša. Ježiša umučeného, obnaženého, celého pokrytého ranami. Povedal mi tieto slová: Dokedy ťa budem ešte trpieť a dokedy ma budeš zavádzať?“ (Denníček 9). Pod zámienkou, že ju bolí hlava, rýchlo opustila spoločnosť a šla do najbližšieho kostola – do katedrály sv. Stanislava Kostku. Tam ležiac pred Najsvätejšou sviatosťou a prosila Pána, aby jej povedal , čo má robiť ďalej. Ihneď odcestuj do Varšavy, tam vstúpiš do kláštora – počula v odpovedi. Bez toho, aby požiadala o súhlas rodičov, zbalila svoje veci a šla do hlavného mesta.
Farár Farnosti sv. Jakuba vo Varšave, o. Jakub Dabrowski, ktorého Helenka požiadala o pomoc, ju poslal s kartičkou – že dievča nepozná, ale chcem, aby sa ujala – k svojim známym, Aldone a Samuelovi Lipszycovcom v Ostrówku, obec Klembów, ktorí potrebovali pomoc s deťmi. Tam Helenka našla útočisko, z ktorého hľadala kláštor, a keď ho našla, bola tam ešte rok, aby si zarobila na skromnú výbavu do kláštora. Spomínam si na jej zdravý, radostný smiech – spomínala po rokoch Aldona Lipszycová. Spievala veľa a pre mňa je navždy spojená s piesňou, ktorú najčastejšie spievala a ktorú som sa od nej naučila: „Ježiša ukrytého vo sviatosti mám ctiť…“
U Lipszycovcov Hela nebola cudzincom, ale členom rodiny, veľmi ju všetci mali radi a vážili si ju, lebo bola pracovitá, veselá, vedela sa postarať o deti, slovom – mala všetky danosti na to, aby bola dobrou ženou a matkou. Preto pani Lipszycová uvažovala, že sa Helenka vydá. Hela však cítila, že má také veľké srdce, že ho žiadna ľudská láska neuspokojí, iba sám Boh. Bolo to v oktáve Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Boh naplnil moju dušu vnútorným svetlom, aby som ho lepšie poznala ako najvyššie dobro a krásu – opisovala po rokoch najdôležitejšiu udalosť z pobytu v Ostrówku. Poznala som, ako veľmi ma Boh miluje. Jeho láska ku mne trvá od vekov. Bolo to v čase vešpier – jednoduchými slovami, ktoré prúdili zo srdca, som zložila Bohu sľub doživotnej čistoty. Od tej chvíle som pociťovala väčšiu blízkosť Boha, svojho Ženícha. Od tej chvíle som si zriadila malý kútik, kde som vždy prebývala s Ježišom (Denníček 16).
3. „Zavolal som ťa sem“
Z Ostrówka chodievala do Varšavy, aby hľadala miesto v kláštore, ale keď zaklopala na dvere, všade ju odmietli. A konečne stála v kláštore Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Nenápadná, vek trochu oneskorený, dosť krehkého výzoru, slúžka, kuchárka z povolania, zatiaľ nemá nielen veno, ale ani najmenšiu výbavu. Nič neobyčajné, prihlásila sa taká úbožiačka, krehká, chudobná, bez výrazu, nič sľubné – po počiatočnom lustrovaní kandidátky povedala m. Małgorzata Gimbuttová generálnej predstavenej m. Leonarde Cieleckej, ktorá neochotne prijímala do kongregácie osoby z takého prostredia. Pri tomto rozhovore bola prítomná predstavená varšavského domu m. Michaela Moraczewská, ktorá ponúkla, že sa osobne porozpráva s kandidátkou. Pootvorenými dverami do hovorne uvidela skromné dievča, a keď videla jej zanedbaný vzhľad, chcela ju pôvodne prepustiť, ale pomyslela si, že láska k blížnemu prikazuje, aby sa s ňou najprv porozprávala. Potom si všimla, že kandidátka sa veľmi pozitívne predstavila a chcela ju prijať, ale navrhla, aby sa spýtala Pána domu či ju prijme. Helenka pochopila, že má ísť do kaplnky. Počas modlitby počula slová: Prijímam, si v mojom srdci (Denníček 14). Keď sa vrátila do hovorne, oznámila tie slová predstavenej a tá odpovedala: Ak ťa prijal Pán, aj ja ťa prijímam. Prekážkou pre vstup do kláštora však bola Helenkina chudoba, a preto jej predstavená poradila, aby ešte bola v službe a zarobila si na skromnú výbavu.
Dňa 1. augusta 1925, v predvečer sviatku Panny Márie Anjelskej, nastal vytúžený okamih, keď Helena Kowalská prekročila prah kláštornej klauzúry. Cítila som sa nesmierne šťastná – napísala v Denníčku – mala som pocit, že som vstúpila do rajského života. Z môjho srdca vyvierala ďakovná modlitba (Denníček 17). Ale po troch týždňoch si všimla, že v tomto kláštore je málo času na modlitbu, a tak sa chcela presunúť do „prísnejšieho kláštora“. Večer, keď sa modlila ležiac vo svojej cele, uvidela Ježišovu umučenú tvár a opýtala sa: Kto ti spôsobil takú bolesť? – Ty mi spôsobíš takúto bolesť, ak vystúpiš z tejto rehole. Na toto miesto som ťa povolal, a nie niekde inde, a tu som pripravil pre teba veľa milostí (Denníček 19). Ospravedlnila sa Ježišovi a okamžite zmenila svoje rozhodnutie.
Po niekoľkých týždňoch v kláštore predstavená poslala postulantku Helenku spolu s dvoma sestrami do Skolimowa pri Varšave, aby sa im zlepšil zdravotný stav, ktorý bol narušený tým, že v dome a v službe praktizovala dosť prísne pôsty a tiež novým spôsobom života v kláštore. V Skolimowe sa spýtala Pána Ježiša, za koho sa má modliť? Odpoveďou bolo videnie očistca, v ktorom spoznala, že najväčšie utrpenie duší v tomto hmlistom mieste, ktoré bolo plné ohňa je túžba po Bohu. V hĺbke duše počula slová: Moje milosrdenstvo to nechce, ale spravodlivosť si to žiada (Denníček 20). Od tej chvíle sa Helenka vrúcne modlila za duše trpiace v očistci, aby im pomohla a Boh jej dovolil bližší kontakt s nimi.
Majsterka postulátu, prvého obdobia v rehoľnom živote, bola vtedy m. Janina Olga Bartkiewicz, ktorá mladým postulantkám, ktoré sa pripravovali na rehoľný život, ukazovala veľa srdca, ale zároveň bola na nich náročná a viedla ich tvrdou rukou. O Helenke povedala, že má hlboký vnútorný život a že musí byť dušičkou, ktorá sa páči Pánu Ježišovi. Sestra Szymona Nalewajk, ktorá bola s Helenkou v postuláte, ju obdivovala za to, že všetky pripomienky alebo ponižovania prijímala s pokorou, bez diskusie. Bola som ohromená – napísala v spomienkach – že nová postulantka má taký pokoj a dobrotu. Takéto správanie jej diktovala živá viera a starosť o to, aby sa podobala Ježišovi, ktorý dôveroval nebeskému Otcovi aj na kríži a pritom celý život bol tichý a pokorný, milujúci všetkých trpezlivou, veľkorysou a obetavou láskou.
Posledné mesiace postulátu Helenka prežila v dome noviciátu v Krakove, kam prišla 23. januára 1926. V tom čase bola majsterkou noviciátu m. Małgorzata Gimbutt, horlivo praktizujúca umŕtvovanie, tichá a pokorná, ktorá zverené mladé sestry vychovávala predovšetkým príkladom svojho života. Ona pripravovala Helenku na takzvanú obliečku a viedla ju v prvých mesiacoch noviciátu.
4. „Od dnešného dňa sa budeš volať sestra Mária Faustína“
Od dnešného dňa sa nebudeš volať krstným menom, ale budeš sa volať sestra Mária Faustína – tieto slová počula Helena počas slávnostného obradu obliečky 30. apríla 1926. Počas týchto obradov dvakrát omdlela. Sestra Klemensa Buczek, ktorá jej pomáhala odložiť biele šaty a závoj a obliecť si rehoľný habit, si myslela, že to omdlenie bolo dôsledkom žiaľu za opustením sveta. Medzitým – ako sa ukázalo – Boh jej dal vedieť, koľko bude trpieť. Videla jasne, k čomu sa zaväzuje. Toto utrpenie trvalo jednu minútu a Boh opäť zaplavil jej dušu veľkými útechami.
Po necelých dvoch mesiacoch pobytu sestry Faustíny v noviciáte došlo k zmene majsterky (20. júna 1926): m. Małgorzatu Gimbutt nahradila m. Józefa Brzoza, ktorá sa pripravovala vykonávať túto funkciu v Lavale, odkiaľ zakladateľka kongregácie m. Teresa Ewa Potocká čerpala vzory pre rehoľný život a apoštolskú prácu v Poľsku. Dôkladné znalosti a osobné skúsenosti majsterky spôsobili, že spoľahlivo vovádzala novicky do duchovného života, učila ich hlbšie spoznávať Boha, aby ich nábožnosť nebola emocionálna a „mäkká“, ale spoľahlivá a viedla k čoraz plnšiemu zjednoteniu s Bohom na ceste poslušnosti, pokory, obetavej lásky k blížnemu a horlivosti za spásu duší zverených do apoštolskej starostlivosti kongregácie. Sestra Faustína usilovne využívala vyučovanie majsterky a dôkladne plnila zverené úlohy. V noviciáte sme boli spolu po dobu jedného roka – spomína od nej staršia podľa povolania sr. Krescencja Bogdanik. Vtedy som videla, že sestra Faustína veľmi horlivo plnila svoje povinnosti. Ako staršia novicka som bola jej opatrovníčkou (rehoľným „anjelom“). Mala som ju voviesť do spôsobu rehoľného života a obdivovala som ju, že všetko pochopila tak rýchlo. Nepotrebovala som jej nič hovoriť dvakrát, ako je to zvyčajne v prípade iných noviciek. Vždy som pritom videla na jej tvári detskú radosť. V tom období sestra Faustína často hovorila o Božom milosrdenstve, spomína sr. Szymona Nalewajk, a ja som znova naopak zdôrazňovala Božiu spravodlivosť. Ona nado mnou vždy zvíťazila svojimi argumentmi. Spolusestry ju žartovne nazvali „právničkou“, lebo vedela viesť rozhovory o Božích pravdách. Mali ju rady, dokonca na rekreácii ju obklopili a každá chcela byť blízko nej, lebo jej myšlienky a rozhovory sa vzťahovali na Boha a bola pri tom vždy veselá.
Táto radosť trochu vybledla na konci prvého roka noviciátu, keď sa v jej živote začalo obdobie veľmi bolestivých duchovných zážitkov známych ako temné noci. Koncom prvého roku noviciátu sa začalo v mojej duši stmievať – poznamenala v Denníčku – Nepociťujem žiadnu radosť z modlitby, rozjímanie má stojí veľa námahy, začína sa ma zmocňovať strach. Vstúpila som hlbšie do seba a nevidela som nič okrem veľkej úbohosti. Jasne som však videla aj veľkú Božiu svätosť, ale nemala som odvahu pozdvihnúť k nemu oči. Vrhla som sa do prachu k jeho nohám a žobrala o milosrdenstvo. Čokoľvek som čítala, nerozumela som tomu, nemohla som rozjímať. Mala som pocit, že moja modlitba nie je milá Bohu. Keď som pristupovala k svätým sviatostiam, mala som pocit, že tým ešte viac urážam Boha. Spovedník mi však nedovolil vynechať ani jedno sväté prijímanie. Boh zvláštne pôsobil v mojej duši. Nechápala som absolútne nič z toho, čo mi hovoril spovedník. Jednoduché pravdy viery boli pre mňa nepochopiteľné, moja duša sa trápila a nikde nenachádzala uspokojenie. V istej chvíli mi napadlo, že Boh ma zavrhol. Táto strašná myšlienka úplne prenikla moju dušu. V tomto utrpení začala moja duša zomierať. Chcela som zomrieť, ale nemohla som (Denníček 23).
V týchto veľmi bolestných skúsenostiach sestra Faustína získala pomoc novicmajsterky, ktorá nielenže skvele rozoznala stav ducha novicky, čo vôbec nebolo ľahké, ale aj aplikovala príslušné prostriedky. Navrhla, aby namiesto dlhých modlitieb, ktoré si vyžadovali väčšiu koncentráciu a angažovanosť, sa modlila strelné modlitby a takto sa podriadila Božej vôli. Vysvetlila, že Boh je vždy Otec, hoci to nezakúša a tieto skúsenosti majú pripraviť jej dušu na užšie zjednotenie s ním.
V tých temných nociach ducha boli momenty svetla a radosti, keď jej Boh dal pocítiť lásku alebo jej na pomoc prišla Panna Mária. Takým okamihom bola aj slávnosť zloženia prvých rehoľných sľubov, ktorej 30. apríla 1928 predsedal biskup Stanisław Rospond. Do kláštora v Krakove-Lagievnikoch prišli aj rodičia sestry Faustíny. Bolo to ich prvé stretnutie po niekoľkých rokoch. Našli svoju dcéru veľmi veselú a šťastnú. Vidíš, ocko – povedala svojmu otcovi, ktorý bol tak silno proti jej vstupu do kláštora. Ten, ktorému som sľubovala, je môj muž a tvoj zať. Takýto argument a šťastie dieťaťa presvedčili rodičov a odvtedy súhlasili s jej životom v kláštore.
Po zložení prvých sľubov sestra Faustína niekoľko mesiacov ostala v Krakove. V októbri 1928 sa v kongregácii konala generálna kapitula, na ktorej úrad generálnej predstavenej zverili m. Michaele Olge Moraczewskej, ktorá bola vzdelaným človekom (skončila hudobné konzervatórium, ovládala niekoľko jazykov) a mala veľkého ducha (svoj život obetovala za spásu duší). Po dobu 18 rokov viedla duchovný a apoštolský život celej kongregácie, ktorej kormidlo po zjaveniach, aké mala sestra Faustína, odovzdala do rúk Márie, Matky milosrdenstva ako nebeskej generálnej predstavenej. Tešila sa veľkej dôvere sestry Faustíny, bola pre ňu veľkou pomocou pri realizácii povolania a prozreteľnostnou osobou pri rozpoznávaní prorockého poslania.
V prvých rokoch juniorátu, teda po zložení prvých sľubov, sestra Faustína pracovala v mnohých domoch kongregácie. Najprv vo Varšave na Ul. Žytnej, v roku 1929 odišla do Vilniusu, aby zastúpila sestru Petronelu Basiur, ktorá odišla na tretiu probáciu, potom sa vrátila na Žytnú do Varšavy, aby ju opäť opustila a vybrala sa do nového domu kongregácie na Grochowe na Hetmanskej ulici. V tom istom roku ešte šla do Kiekrza pri Poznani, aby v kuchyni zastúpila chorú sestru Modestu Rzeczkowskú. Potom sa opäť vrátila na Żytnú do Varšavy, ale nie na dlho. Tak sa stalo – vysvetlila situáciu častých prekladaní generálna predstavená – že sestra Faustína sa často presúvala na iné miesta, takže pracovala takmer v každom dome kongregácie. A tak sa po krátkom pobyte vo Varšave na ulici Żytnej a na Grochove opäť presťahovala do Plocka a odtiaľ na krátku dobu do Bialej, ktorá je poľnohospodárskou filiálkou plockého domu. Jej hlavnou činnosťou v Plocku až do tretej probácie bola práca v obchode pri predaji pečiva z miestnej pekárne.
5. „Namaľuj obraz“
Práve v plockom kláštore, do ktorého sestra Faustína prišla v máji alebo júni 1930, sa začína jej veľké prorocké poslanie. Bola nedeľa 22. februára 1931. Večer, keď prišla do svojej cely, očami tela uvidela Pána Ježiša v bielom rúchu. Pravú ruku mal pozdvihnutú na žehnanie a ľavá ruka sa dotýkala odevu na prsiach, z ktorých vychádzali dva lúče: červený a svetlý. Po chvíli jej povedal Ježiš: Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, s nápisom: Ježišu, dôverujem ti. Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete. Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, ale najmä v hodine smrti. Ja sám ju budem brániť ako svoju slávu (Denníček 47-48).
O tejto udalosti povedala pri prvej spovedi a kňaz jej kázal namaľovať obraz Ježiša vo svojej duši. Keď však opustila spovednicu, Pán Ježiš vysvetlil: Môj obraz v tvojej duši už je. Túžim, aby bol ustanovený sviatok milosrdenstva. Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom milosrdenstva. Túžim, aby kňazi hlásali toto moje veľké milosrdenstvo voči hriešnym dušiam (Denníček 49-50). Ježiš ju uistil, že ide o hmotný obraz a túto vec predložila miestnej predstavenej s. Roze Klobukowskej, ktorá požiadala o znamenie, ktoré potvrdí pravosť týchto zjavení. Ježiš povedal sestre Faustíne, že takéto znamenie dá skrze milosti, ktoré udelí prostredníctvom tohto obrazu. Sestra Faustína sama nevedela maľovať, ale chcela splniť Ježišovo želanie. Požiadala sr. Božennu Pniewskú, aby jej pomohla. Keďže som nevedela maľovať – spomína sr. Bożenna – a nevedela som, že jej ide o obraz nového typu, navrhla som jej, že jej dám obrázok na výber, lebo som mala veľa pekných obrázkov. Poďakovala sa mi za ten návrh, ale obrázky neprijala.
V plockom kláštore sa začali šíriť správy o nejakom zjavení sestry Faustíny. Spolusestry v komunite sa k nej začali skepticky správať: jedni ju varovali pred ilúziou, iné hovorili, že je hysterická a vymýšľa si a ešte iné s uznaním tvrdili, že musí byť blízko pri Ježišovi, pretože tak pokojne znáša toľko utrpenia. Rozhodla som sa všetko v tichosti znášať, ani sa neospravedlňovať, keď sa ma vypytovali – zapísala do Denníčka sestra Faustína. Jedny moje mlčanie dráždilo, najmä tie zvedavejšie. Druhé – hlbšie mysliace – hovorili, že sestra Faustína musí byť predsa len blízko Boha, keď má silu vydržať toľko utrpenia (Denníček 126).
Najväčším utrpením však bola neistota o pôvode zjavení. Predstavené ju posielali ku kňazom a kňazi k predstaveným. Sestra Faustína si priala, aby nejaký kňaz autoritatívne vyriešil tento problém a povedal jedno slovo: Buďte pokojná, ste na správnej ceste, alebo – zavrhnite to všetko, lebo to nepochádza od Boha (Denníček 127). V tejto situácii sa snažila vyhýbať sa Pánovi, a keď prichádzal, pýtala sa: Ježišu, si môj Boh alebo nejaká vidina? Lebo predstavení mi hovoria, že bývajú rôzne klamy a vidiny. Ak si môj Pán, tam ma, prosím ťa, požehnaj. – Vtom Ježiš urobil nado mnou veľký znak kríža a ja som sa prežehnala. Keď som sa mu ospravedlnila za tú otázku, Ježiš mi povedal, že som ho touto otázkou nezarmútila. Pán mi povedal, že sa mu veľmi páči moja dôvera (Denníček 54).
Nemala žiadneho stáleho duchovného sprievodcu a nemohla splniť dané úlohy. To spôsobilo, že sestra Faustína chcela zanechať tieto nadprirodzené vnuknutia, ale Ježiš jej trpezlivo vysvetlil veľkosť diela, na ktoré si ju vybral. Zapamätaj si – vysvetlil – , že ak zanedbáš záležitosť s namaľovaním tohto obrazu a celé dielo milosrdenstva, budeš sa v deň súdu zodpovedať za veľký počet duší (Denníček 154). Tieto slová naplnili jej dušu veľkým strachom. Uvedomila si, že je zodpovedná nielen za vlastnú spásu, ale aj za spásu druhých. Preto sa rozhodla urobiť všetko, čo je v jej moci a prosila, aby jej Ježiš udelil potrebné milosti, aby plnila jeho vôľu alebo aby tými milosťami obdaril niekoho iného, lebo ona nimi len mrhá.
V novembri 1932 sestra Faustína opustila Plock a odišla do Varšavy na takzvanú „tretiu probáciu“, aby sa pripravila na zloženie doživotných sľubov. Predstavené ju najprv poslali do blízkeho domu kongregácie vo Walendove, kde sa práve začali každoročné osemdňové duchovné cvičenia pod vedením jezuitu o. Edmunda Eltera, profesora etiky, homiletiky a rétoriky na rímskej univerzite Gregorianum. Pri spovedi ju uistil, že je na správnej ceste a že jej vzťah s Ježišom nie je ani hystéria, ani ilúzia, ani sen. Odporúčal vernosť tým milostiam, nedovolil jej utekať pred nimi, ale prosiť Boha o duchovného sprievodcu, ktorý by jej pomohol rozoznať a plniť jeho zámery. Po duchovných cvičeniach sa plná vďačnosti a duchovnej radosti vrátila do Varšavy, aby sa počas tretej probácie pod vedením m. Małgorzaty Gimbuttovej spolu s dvomi sestrami pripravila na zloženie doživotných sľubov.
Koncom apríla 1933 prišla do Krakova, aby si vykonala osemdňové duchovné cvičenia a zložila doživotné sľuby. Keď si však spomeniem – vyznala -, že o pár dní sa mám stať s Pánom jedno, skrze doživotné sľuby, moju dušu zaplavuje nepochopiteľná radosť. Vôbec to nedokážem opísať (Denníček 231). Dňa 1. mája 1933 predsedal slávnosti doživotných sľubov biskup Stanisław Rospond. Sestra Faustína pri tejto slávnosti zverila Ježišovi celú svätú Cirkev, svoju kongregáciu, rodinu, všetkých hriešnikov, zomierajúcich a duše trpiace v očistci. Ďakovala za nepochopiteľnú hodnosť nevesty Božieho Syna a prosila Pannu Máriu o osobitnú starostlivosť pripomínajúc jej nový titul. Matka Boha, najsvätejšia Panna, Matka moja – hovorila jej – teraz si ešte viac mojou Matkou, lebo tvoj milovaný Syn je mojím Ženíchom. Obaja sme teda tvojimi deťmi. Kvôli Synovi ma musíš milovať (Denníček 240). Na znak doživotných sľubov z rúk otca biskupa prijala obrúčku s vyrytým menom: Ježiš. Od tej chvíle bolo jej spoločenstvo s Bohom také úzke, ako nikdy predtým. Cítila, že miluje Boha a že je ním milovaná.
6. Splnené želania
Po doživotných sľuboch ostala sestra Faustína ešte mesiac v Krakove. Využila služby o. Józefa Andrasza SJ, ktorý ju podobne ako o. Edmund Elter uisťoval o pravosti zjavení, odporúčal jej vernosť Božej milosti a poslušnosť. Koncom mája 1933 ju poslali do Vilniusu. Cestou navštívila Čenstochovú, aby Panne Márii zverila svoj život a poslanie, ktoré dostala od Boha.
Vo Vilniuse sestra Faustína prevzala úlohu záhradníčky, hoci s touto prácou nemala žiadne skúsenosti. Prijala Božiu vôľu vo viere a verila, že jej Pán Ježiš pomôže a nasmeruje ju k ľuďom, ktorí jej poradia: čo, kedy a ako treba urobiť, aby v záhrade rástli krásne kvety, zelenina a ovocie. To však nebolo jej najväčším problémom, ale skôr splnenie poslania, ktoré jej zveril Ježiš. Čakala na sľúbeného kňaza a možnosť plniť Božiu vôľu spojenú s namaľovaním obrazu Milosrdného Ježiša. Prišiel týždeň, v ktorom mala byť spoveď – hovorí v Denníčku. Na moju veľkú radosť som zbadala kňaza, ktorého som poznala už predtým, ako som prišla do Vilniusu, z vnútorného videnia. Vtom som počula v duši slová: „To je môj verný služobník, on ti pomôže splniť moju vôľu tu na zemi“ (Denníček 263). Tým kňazom bol o. Michal Sopočko, profesor pastorálnej teológie na Teologickej fakulte Univerzity Štefana Bátoryho ako aj pedagogických predmetov na Vyššej učiteľskej škole, duchovný otec vo vilniuskom arcidiecéznom seminári, spovedník mnohých kongregácií, ktorý každý týždeň spovedal sestry Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva.
O. Sopočko ako skúsený spovedník a duchovný sprievodca sa najprv usiloval spoznať svoju penitentku, či nepodľahla ilúziám, halucináciám alebo bludom, ktoré môžu mať svoj pôvod v ľudskej prirodzenosti. Preto konzultoval s predstavenou m. Irenou Krzyżanowskou v otázke rehoľného života sestry Faustíny a požiadal o vyšetrenie jej psychického i fyzického zdravia. Po obdržaní priaznivých hodnotení vo všetkých ohľadoch a potvrdení duševného zdravia dr. Helenou Maciejewskou o. Sopočko ešte chvíľu zaujal vyčkávajúci postoj, čiastočne nedôveroval, premýšľal, modlil sa a radil sa s kňazmi pri zachovaní úplnej diskrétnosti, pokiaľ ide o obsah zjavení a samej penitentky. Na konci, ako sám priznal: Viedla ma skôr zvedavosť, aký to bude obraz, než viera v pravosť zjavení sestry Faustíny. Rozhodol som sa pristúpiť k namaľovaniu toho obrazu. Poznal som jedného umelca maliara Eugeniusza Kazimirowského, ktorý býval spolu so mnou v dome a za istú sumu sa dal do maľovania spolu so sestrou predstavenou, ktorá dovolila sestre Faustíne dvakrát týždenne prichádzať k nemu, aby mu povedala, aký to má byť obraz.
Maľovanie prvého obrazu Milosrdného Ježiša sa začalo začiatkom januára 1934 s veľkou diskrétnosťou. Aby si sestry nič nevšimli – napísala predstavená m. Irena Krzyzanowská – o vnútorných zážitkoch sestry Faustíny, každú sobotu v ranných hodinách som s ňou šla na svätú omšu do Ostrej Bramy a po svätej omši sme navštívili maliara, ktorému sestra Faustína dávala podrobné informácie, ako má namaľovať obraz Milosrdného Pána Ježiša. Umelec sa usilovne snažil prispôsobiť sa všetkým požiadavkám sestry Faustíny.
Maliarske stvárnenie videnia, aké mala sestra Faustína pred tromi rokmi v Plocku, vyvolalo niekoľko základných otázok, ktoré dal o. Sopočko Faustíne a ona v jednoduchosti srdca ich predkladala Ježišovi. Môj pohľad z tohto obrazu je taký ako pohľad z kríža (Denníček 326). Ježiš vysvetlil: Tie dva lúče znamenajú krv a vodu: svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše; červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Šťastný, ktorý bude žiť v ich tieni, lebo spravodlivá Božia ruka ho nezasiahne (Denníček 299). Pochybnosti budil aj obsah podpisu. O. Sopočko prosil sestru Faustínu, aby sa na to spýtala Ježiša. Ježiš mi pripomenul – napísala do denníka – ako mi o tom prvý raz hovoril, že tie tri slová musia byť umiestnené viditeľne. Sú to tieto slová: „Ježišu, dôverujem ti“ (Denníček 327).
Po niekoľkých mesiacoch, v júni 1934, sa práca na obraze skončila. Sestra Faustína však nebola spokojná, hoci maliar i o. Sopočko sa usilovali urobiť všetko, aby verne zobrazili Ježišovo zjavenie. Keď sa vrátila do kláštornej kaplnky, sťažovala sa Ježišovi: Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si? (Denníček 313). V odpovedi počula: Veľkosť tohto obrazu nespočíva v kráse farby, ani štetca, ale v mojej milosti (Denníček 313).
Po dokončení maliarskych prác o. Sopočko umiestnil obraz do tmavej chodby kláštora sestier bernardínok pri kostole sv. Michala, ktorého bol rektorom. Ten obraz mal nový obsah – spomínal – a preto som ho nemohol zavesiť v kostole bez povolenia arcibiskupa, ktorého som sa hanbil o to požiadať, a tým viac povedať o pôvode toho obrazu. Sestra Faustína povzbudená Ježišom však žiadala, aby ten obraz bol umiestnený v kostole. Vo Veľkom týždni roku 1935 povedala o. Sopočkovi, že Ježiš žiada, aby ten obraz bol umiestnený na tri dni v Ostrej Brame, kde pred Bielou nedeľou (prvou po Veľkej noci) bude trojdnie na zakončenie Jubilejného roku vykúpenia sveta. Čoskoro som sa dozvedel – píše o. Sopočko – že práve na toto trojdnie ma ostrobramský farár kanonik Stanislaw Zawadzki požiadal, aby som kázal. Súhlasil som pod podmienkou, že umiestnim obraz ako dekoráciu v kláštornom okne, kde vyzeral pôsobivo a priťahoval pozornosť viac ako obraz Panny Márie.
Radosťou tých dní pre sestru Faustínu bolo predovšetkým splnenie želaní Pána Ježiša: obraz Božieho milosrdenstva bol vystavený k verejnému uctievaniu na najdôležitejšom mieste vo Vilniuse, v sanktuáriu Matky Božej Ostrobramskej a to v deň, ktorý určil za sviatok Božieho milosrdenstva. O. Sopočko kázal o Božom milosrdenstve a počas kázne sestra Faustína uvidela, ako Ježiš na obraze ožíva a jeho lúče prenikajú do sŕdc ľudí zhromaždených na slávnosti, aby ich urobil šťastnými. Povedal jej: Ty si svedkom môjho milosrdenstva, naveky budeš stáť pred mojím trónom ako živý svedok môjho milosrdenstva (Denníček 417).
7. Nové úlohy
Radosť zo splnených Ježišových želaní, z namaľovania jeho obrazu a jeho vystavenia k verejnému uctievaniu na prvú nedeľu po Veľkej noci v plánovanom sviatku Božieho milosrdenstva, netrvala dlho, lebo už v máji 1935 sestra Faustína intuitívne vnímala, že ju čakajú nové úlohy, ktorých sa veľmi bála. Keď raz namiesto vnútornej modlitby začala čítať duchovnú knihu, v duši počula slová: Pripravíš svet na môj druhý príchod (Denníček 429). Tieto slová jej prenikli do hĺbky a hoci predstierala, že ich nepočula, dobre im rozumela, ale nikomu o tom zatiaľ nehovorila.
Na slávnosť Zoslania Ducha Svätého 9. júna 1935 večer, keď bola v záhrade, jej Pán Ježiš dal ďalšiu úlohu: Budeš vyprosovať so svojimi spoločníčkami milosrdenstvo pre seba a pre svet (Denníček 435). Ako biblickí proroci začala vypočítavať svoje slabosti a vyhovárať sa, že nie je schopná splniť toto dielo. Ježiš tomu nevenoval pozornosť a svoj rozkaz nezrušil, ale povzbudil ju, aby ho prijala. Neboj sa, ja sám doplním všetko, čo ti chýba (Denníček 435). Nebola si však istá či dobre pochopila Ježišove slová, že má založiť novú kongregáciu, ani nedostala jasný príkaz, aby o tom povedala spovedníkovi, preto 20 dní mlčala. Až počas rozhovoru s duchovným otcom Michalom Sopočkom povedala, že Boh žiada, aby bola založená kongregácia, ktorá by svetu hlásala Božie milosrdenstvo a vyprosovala ho pre svet (Denníček 436). Počas rozhovoru uvidela Ježiša, ktorý potvrdil svoju vôľu slovami: Túžim, aby bola taká kongregácia (Denníček 437). Márne sestra Faustína opakovala, že sa necíti schopná splniť tieto zámery. Na druhý deň počas svätej omše uvidela Ježiša, ktorý znova zopakoval, že túži po tomto diele a chce, aby bolo čím skôr založené. Po svätom prijímaní v mystickej skúsenosti dostala pre toto dielo požehnanie celej Najsvätejšej Trojice. Bolo to pre ňu takým posilnením, že sa jej nezdalo nič ťažké a vnútorne súhlasila plniť Božiu vôľu, hoci nevedela, koľko bude kvôli tomu trpieť.
V piatok 13. septembra 1935 mala sestra Faustína vo svojej cele videnie anjela, ktorý z Božieho rozkazu prišiel potrestať zem. Keď uvidela toto znamenie Božieho hnevu, začala prosiť anjela, aby sa na chvíľu zastavil a svet bude činiť pokánie, ale keď stála pred majestátom Najsvätejšej Trojice, neodvážila sa zopakovať túto prosbu. Keď vo svojej duši pocítila silu Ježišovej milosti, začala prosiť Boha slovami, ktoré vnútorne počula a ktoré sa stali súčasťou korunky Božieho milosrdenstva. Potom uvidela bezmocnosť anjela, ktorý nemohol uskutočniť spravodlivý trest za hriechy ľudí. Na druhý deň ráno, keď vstúpila do kaplnky, Pán Ježiš ju opäť poučil, akým spôsobom sa má modliť túto modlitbu na ruženci. Najprv sa pomodlíš jeden Otče náš, Zdravas Mária a Verím v Boha. Potom na zrnkách Otčenáša budeš hovoriť nasledujúce slová: Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta. Na zrnkách Zdravasov budeš hovoriť nasledujúce slová: Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom. Na zakončenie sa pomodlíš trikrát tieto slová: Svätý Bože, svätý Mocný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom“ (Denníček 476). Táto modlitba je na uzmierenie Božieho hnevu.
V nasledujúcich zjaveniach Pán Ježiš dal sestre Faustíne veľké prisľúbenia, ktoré spojil s dôveryplným recitovaním tejto korunky. Sľúbil milosť šťastnej a pokojnej smrti nielen tým, ktorí ju budú sami recitovať, ale aj zomierajúcim, pri ktorých sa iní budú modliť jej slovami. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva (Denníček 687). Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť (Denníček 1541). Tieto a ďalšie prisľúbenia Pána Ježiša sa splnia len v prípade, že ním uvedené praktiky budú vyplývať z vnútornej dôvery k Bohu a budú spojené s aktívnou láskou k blížnemu.
Vo vilniuskom období sa Pán Ježiš vrátil k otázke ustanovenia sviatku Božieho milosrdenstva v Cirkvi. Pripomenul sestre Faustíne, že chce, aby sa tento sviatok slávil na prvú nedeľu po Veľkej noci, lebo duše hynú napriek jeho horkému utrpeniu. Ten deň má byť útočiskom pre všetky duše a najmä pre úbohých hriešnikov. V ten deň je otvorené vnútro môjho milosrdenstva. Vylievam celé more milostí na duše, ktoré sa priblížia k prameňu môjho milosrdenstva. Duša, ktorá pristúpi k svätej spovedi a svätému prijímaniu, dosiahne úplné odpustenie vín a trestov. V ten deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť sa ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát (Denníček 699). Kňazi majú v ten deň kázať o Božej milosrdnej láske k človeku a prebudiť v srdciach dôveru k nemu a tak umožniť čerpať milosti z prameňov Božieho milosrdenstva. Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu (Denníček 300) – povedal Ježiš sestre Faustíne.
8. Temné noci
Spolu s novými úlohami v živote sestry Faustíny sa objavila druhá etapa bolestivých očistení, ktorá sa nazýva temné noci ducha. Pozadím a nástrojom, ktorým Pán Boh vykonával toto dielo v jej duši, bolo uskutočnenie myšlienky novej kongregácie. Sestra Faustína si spočiatku myslela, že Ježiš chce, aby opustila materskú kongregáciu a založila kontemplatívny kláštor. S týmto úmyslom 21. marca 1936 odišla z Vilniusu. Po ceste do Walendowa sa zastavila vo Varšave, kde mala príležitosť porozprávať sa o tom s generálnou predstavenou m. Michaelou Moraczewskou, ktorá ju obdarovala veľkou dôverou. Matka generálna si vypočula sestru Faustínu a povedala, že zatiaľ je Božou vôľou, aby zostala vo svojej kongregácii, lebo v nej zložila doživotné sľuby. Tiež vyjadrila presvedčenie, že dielo milosrdenstva, ktoré jej odporúča Ježiš, musí byť veľmi krásne, lebo sa mu satan tak protiví, ale poradila, aby sa so založením novej kongregácie neponáhľala, lebo ak táto záležitosť naozaj pochádza od Boha, časom sa vykryštalizuje a uskutoční.
Po niekoľkých týždňoch pobytu vo Walendove sestra Faustína odišla do domu kongregácie v Derdách (vzdialeného jeden kilometer), kde varila pre niekoľko sestier a tridsať chovaníc. Na pomoc v kuchyni – spomína s. Serafina Kukulská – mala dievča, neofitku, veľmi nepríjemnej povahy, s ktorou nikto nechcel nikde spolupracovať, a toto dievča, ktoré pracovalo so sestrou Faustínou, sa zmenilo na nepoznanie. Taký mala tichý, ale Boží vplyv na hriešne duše. Úloh v Derdách mala sestra Faustína tak málo, že sa jej pobyt v tomto dome zdal ako dovolenka. Čoskoro však mala odísť do Krakova, kde boli lepšie podmienky na liečbu tuberkulózy. S príchodom do tohto domu sestra Faustína spájala nádej na konečné splnenie Božích zámerov, pokiaľ ide o založenie novej kongregácie.
Hoci vedela, že tá „kongregácia“ bude veľkým dielom v Cirkvi, ktoré budú tvoriť aj mužské a ženské kongregácie ako aj laické združenia, o čom už v apríli 1936 písala otcovi Sopočkovi, bola však stále presvedčená o tom, že jej úloha v tomto diele bude spočívať v založení kontemplatívneho kláštora. Po príchode do Krakova sa stretla s o. Andraszom, ktorý jej prikázal, aby sa modlila až do sviatku Ježišovho Srdca a pripojila nejaké umŕtvovanie a v ten deň jej dá odpoveď v tejto veci. Avšak Faustína vnútorne povzbudená už nečakala na túto slávnosť, ale pri spovedi povedala o. Andraszovi, že sa už rozhodla opustiť kongregáciu. Krakovský duchovný sprievodca ju upozornil, že keďže sama urobila toto rozhodnutie, berie na seba celú zodpovednosť. Spočiatku sa potešila, že odchádza z kongregácie, ale na druhý deň ju obklopili veľké temnoty a opustila ju Božia prítomnosť, a tak sa rozhodla počkať s uskutočnením tohto rozhodnutia do ďalšieho stretnutia so spovedníkom.
Matka generálna, ktorá spočiatku nesúhlasila s opustením kongregácie a varovala sestru Faustínu pred poblúdením a unáhleným konaním, keď prišla na návštevu do Krakova 4. mája 1937, povedala: Doteraz som vás vždy zdržiavala, ale teraz vám ponechávam slobodu. Ak chcete, môžete kongregáciu opustiť, a ak nie, zostať (Denníček 1115). Sestra Faustína sa rozhodla odísť a okamžite napísať žiadosť Svätému Otcovi o uvoľnenie od sľubov. Ale aj tentoraz ju obklopila taká veľká temnota, že sa vrátila do matkinej izby, aby jej povedala o svojej úzkosti a boji.
Bol to posledný pokus odísť z kongregácie, ale duchovný boj pokračoval. Moje útrapy – písala v denníku – nikto nepochopí. Ja sama ich nedokážem opísať, niet však väčších utrpení ako tieto. Utrpenia mučeníkov nemôžu byť väčšie, lebo smrť v týchto chvíľach by bola pre mňa úľavou. Nemám s čím porovnávať tieto utrpenia, toto zomieranie duše, ktoré nemá konca (Denníček 1116). V ohni duchovného boja sa jej duša očisťovala. Rozum, vôľa, pamäť a emócie a všetky zmysly v stále plnšej harmónii sa odovzdávali Bohu a prispôsobovali dušu úplnému zjednoteniu s ním. Boh nikdy nedáva ponad sily, hovorievala sestra Faustína. Ak je utrpenie veľké, aj Božia milosť je veľká. V temnotách nocí jej Boh dal chvíle oddychu a veľkej radosti. Náhle som videla Pána Ježiša – opisuje jeden z týchto okamihov. Povedal mi: Teraz viem, že ma nemiluješ pre dary a milosti, ale moja vôľa je ti drahšia ako život. Preto sa s tebou spájam tak úzko ako so žiadnym stvorením. V tej chvíli Ježiš zmizol. Moju dušu zaliala Božia prítomnosť, viem, že na mňa hľadí tento Mocnár. Celá som sa ponorila do radosti, ktorá plynie z Boha. Celý deň som bola bez prestania ponorená do Boha (Denníček 707-708).
V júni 1937 zaznamenala do Denníčka konečnú podobu diela, ktoré je jedno, ale v troch odtieňoch. Prvý odtieň tvoria duše oddelené od sveta, ktoré budú horieť ako obeta pred Božím majestátom a budú vyprosovať milosrdenstvo pre svet a pripravovať ho na druhý Kristov príchod. Druhý odtieň tvoria aktívne kongregácie, ktoré budú spájať modlitbu s činným milosrdenstvom a v sebeckom svete budú sprítomňovať milosrdnú Božiu lásku. Do tretieho odtieňa môžu patriť všetci ľudia, ktorí každodenným svedectvom milosrdenstva blížnym skutkom, slovom a modlitbou z lásky k Ježišovi budú plniť úlohy tohto diela.
Uskutočnenie tohto diela nielenže spôsobilo sestre Faustíne tie najväčšie utrpenia, ale tiež ju viedlo k úplnému zjednoteniu s Ježišom, do takzvaných mystických zásnub. Ovládanie duše očistenej v temných nociach jej už nerobilo problém: rozum a vôľa túžili len po Bohu a po tom, po čom on túži. Pán ju priviedol do čoraz bližšieho spojenia s ním, pripravil ju, aby prijala milosti mystických zásnub. V tej chvíli ma preniklo Božie svetlo a pocítila som, že som výlučne Božím vlastníctvom. Pocítila som najvyššiu slobodu ducha, o akej som predtým nemala ani tušenia (Denníček 1681). Teraz ju už len tenučký závoj viery delil od takého zjednotenia s Bohom, aké je údelom svätých v nebi.
9. „Posielam ťa do celého sveta“
V krakovskom kláštore sa končí odovzdávanie prorockého poslania sestre Faustíne. V októbri 1937 Ježiš dal sestre Faustíne ďalšiu novú formu úcty k Božiemu milosrdenstvu. Odporúčal, aby sme si ctili chvíľu jeho smrti na kríži: O tretej hodine pros o moje milosrdenstvo zvlášť pre hriešnikov a aspoň na krátku chvíľu sa zahĺb do môjho umučenia, rozjímaj najmä o mojej opustenosti vo chvíli zomierania. Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet (Denníček 1320). V ďalšom zjavení uviedol aj spôsoby praktizovania tejto formy úcty. Ak môžeš – hovoril sestre Faustíne – pomodli sa krížovú cestu a ak ti to povinnosti nedovoľujú, príď na chvíľu modlitby pred Najsvätejšou sviatosťou a ak ani to nie je možné, tak tam, kde si, sa pohrúž do krátkej modlitby. S dôveryplnou modlitbou o tretej hodine popoludní, ktorú predkladáme Ježišovi skrze zásluhy jeho umučenia, je spojený prísľub všetkých milostí, ktoré si môžeme vyprosiť pre seba a pre druhých, samozrejme, ak sú v súlade s Božou vôľou, čiže dobré pre človeka z pohľadu večnosti. V tejto hodine vyprosíš všetko pre seba aj pre druhých. Je to hodina, v ktorej sa dostalo milosti celému svetu – milosrdenstvo zvíťazilo nad spravodlivosťou (Denníček 1572).
V Krakove sestra Faustína ďalej písala svoj denník, a v ňom si zapisovala nielen Ježišove slová alebo mimoriadne mystické zážitky, ale aj krásne úvahy o tajomstve Božieho milosrdenstva. Čas choroby, dvojnásobný pobyt v nemocnici na Pradniku, ktorý trval spolu viac ako osem mesiacov, podporoval písanie, preto v Krakove vznikla väčšia časť jej duchovných zápiskov. V tom čase sestra Faustína na odporúčanie svojho vilniuskeho duchovného sprievodcu v celom Denníčku podčiarkla Ježišove slová.
V celom Denníčku sa ako refrén vinie Ježišova prosba, aby sme ohlasovali svetu jeho milosrdenstvo. Sestra Faustína veľakrát počula túto naliehavú výzvu: Píš…, hovor svetu o mojom milosrdenstve, o mojej láske. Spaľujú ma plamene milosrdenstva, túžim ich vylievať na ľudské duše. Ó, akú bolesť mi spôsobujú, keď ich nechcú prijať. Dcéra moja, rob, čo je v tvojej moci, aby si šírila úctu k môjmu milosrdenstvu. Ja vykonám to, čo ty nebudeš môcť. Povedz ubolenému ľudstvu, nech sa privinie k môjmu milosrdnému srdcu, a ja ho naplním pokojom. Povedz, dcéra moja, že som Láska a Milosrdenstvo samo (Denníček 1074).
Táto úloha je obzvlášť dôležitá, pretože Ježiš ju spojil s veľkými prisľúbeniami. Povedal: Duše, ktoré šíria úctu k môjmu milosrdenstvu, budem ochraňovať po celý život ako láskavá matka svoje nemluvňa a v hodine smrti im nebudem Sudcom, ale milosrdným Spasiteľom (Denníček 1075). Osobitnú milosť sľúbil kňazom, ktorí budú hlásať pravdu o milosrdnej Božej láske k človeku: ich slová pomaže a obdarí takou veľkou silou, že aj zatvrdnutí hriešnici budú konať pokánie.
Sestra Faustína plnila túto úlohu nielen svedectvom vlastného života alebo písaním denníka, v ktorom odhalila mimoriadne bohatstvo milosrdnej Božej lásky ku každému človeku, ale aj v každodennom kontakte s blížnymi. Jedného dňa – spomína sr. Eufemia Traczyńská – keď sme pracovali v pekárni a čistili sme jablká, prišla sestra Faustína. Sedeli sme na lavičke vedľa seba a sestra Faustína stála za nami, objala nás okolo pliec a položila hlavu medzi naše. Sestra Amelia, ktorá mala veľmi citlivé svedomie, sa vtedy spýtala: Sestra, aké to bude, lebo človek hoci sa stará, za celý týždeň toľko nahreší. Ako si s tým všetkým poradiť? Sestra Faustína jej odpovedala: Dvor, keď po ňom celý týždeň chodíme, je zanesený a špinavý. Keď príde sobota, vyčistí sa, pozametá a je čistý. Tak aj my, keď pôjdeme na spoveď, vyspovedáme sa, máme čistučké duše a nemáme sa čoho báť. Pán Ježiš si poradí. V každodenných kontaktoch dokázala sestra Faustína interpretovať rôzne životné ťažkosti v duchu živej viery a vo všetkom vidieť Božiu dobrotu. Často hovorila sestrám a chovaniciam o Božej láske k ľuďom a o veľkej hodnote, akú má preukazovanie dobra blížnym. Keď raz šla okolo kaplnky, povedala sr. Damiane Ziółekovej: Počula som, že Pán Ježiš povedal, že na poslednom súde bude iba milosrdne súdiť svet, lebo Boh je milosrdenstvom… Či preukazujeme milosrdenstvo alebo ho zanedbávame – to nás odsúdi.
Výzva hlásať posolstvo Božej milosrdnej lásky k človeku je – ako jej povedal Ježiš – záchranným lanom pre mnoho duší, ktoré hynú napriek jeho horkého umučenia. Je to tiež spôsob, ako dosiahnuť pokoj v ľudských srdciach a medzi národmi: Ľudia nenájdu pokoj, kým sa neobrátia s dôverou k môjmu milosrdenstvu (Denníček 300). Má tiež pripraviť svet na jeho druhý príchod na zem. Nikto nemôže poprieť, že Boh je nekonečne milosrdný. On túži, aby všetci o tom vedeli. Skôr ako príde druhý raz ako sudca, chce, aby ho duše najprv poznali ako Kráľa milosrdenstva (Denníček 378), napísala v denníku sestra Faustína.
O tejto úlohe prorockého poslania jej hovorila aj Najsvätejšia Panna, ktorá verne sprevádzala sestru Faustínu. Ráno počas rozjímania – poznamenala sestra Faustína – vtom som uzrela Pannu Máriu, ktorá mi povedala: Ja som dala svetu Spasiteľa a ty máš hovoriť svetu o jeho veľkom milosrdenstve a pripraviť svet na jeho druhý príchod, keď príde nie ako milosrdný Spasiteľ, ale ako spravodlivý Sudca. Ó, ten deň je strašný! Deň spravodlivosti, deň Božieho hnevu je určený. Trasú sa pred ním anjeli. Hovor dušiam o tomto veľkom milosrdenstva, kým je čas zľutovania. Ak ty budeš teraz mlčať, v ten strašný deň sa budeš zodpovedať za veľké množstvo duší. Ničoho sa neboj, buď verná až do konca, ja spolucítim s tebou (Denníček 635).
Tajomstvo Božieho milosrdenstva stálo v samom centre života a apoštolského poslania sestry Faustíny. Podľa slov Ježiša a jeho matky mala nielen sama podľa neho žiť, prežívať ho vo vlastnom srdci a skutkoch, ale tiež dať ho poznať celému svetu. Zdalo sa, že táto úloha tiež prekračovala jej možnosti. Veď žila v kláštore, bola jednoduchou sestrou, ktorá vykonáva prozaické povinnosti, nemala rozsiahle kontakty s ľuďmi ani možnosť šíriť toto posolstvo po celom svete. A napriek tomu jej Ježiš adresoval tieto úžasné slová: V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Dnes posielam teba k celému ľudstvu so svojím milosrdenstvom (Denníček 1588). Úprimne verila týmto slovám, aj keď nie vždy vedela, ako k tomu dôjde. Vedela však, že kláštorná kaplnka v Krakove bude miestom úcty k Božiemu milosrdenstvu. Sestre Bożenne Pniewskej, ktorá ľutovala, že kláštorná kaplnka v Lagievnikoch je dostupná len pre sestry a chovanice, povedala: Onedlho príde čas, že naša brána bude otvorená a ľudia sa prídu modliť k Božiemu milosrdenstvu.
10. Do domu milosrdného Otca
Tuberkulóza diagnostikovaná až vo Vilniuse spôsobila v tele sestry Faustíny veľké spustošenie. Zasiahla nielen dýchacie cesty, ale aj tráviaci trakt. Predstavené ju poslali na liečenie do sanatória v Mestských kúpeľoch v Krakove. Prvýkrát tam šla v decembri 1936 a s prestávkou na Vianoce tam bola štyri mesiace. Už na tretí deň pobytu mohla pocítiť účinnosť korunky Božieho milosrdenstva, ktorú jej nadiktoval Ježiš. V noci bola zobudená a vedela, že nejaká duša ju prosí o modlitbu. Keď na druhý deň vošla do miestnosti, uvidela zomierajúceho človeka a dozvedela sa, že agónia sa začala už v noci o tej hodine, keď bola zobudená. V duši počula Ježišov hlas: Pomodli sa korunku, ktorú som ťa naučil (Denníček 810). Bežala po ruženec, pokľakla pri umierajúcej a s celou silou ducha sa začala modliť a prosila Ježiša, aby splnil sľub, ktorý spojil s touto korunkou. Zrazu zomierajúca otvorila oči, pozrela sa na sestru Faustínu a s divným pokojom zomrela. A Ježiš povedal: Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, budem v hodine smrti brániť ako svoju chválu. Ak sa ju pri zomierajúcom pomodlia druhí, dosiahnu tie isté odpustky. Keď sa pri zomierajúcom odrieka táto korunka, zmierňuje sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplavuje dušu. Rozpáli sa vnútro môjho milosrdenstva pre bolestné umučenie môjho Syna (Denníček 811).
Takto sa začala nemocničná služba sestry Faustíny umierajúcim. Aj keď bola sama vážne chorá a niekedy nemohla byť ani na celej svätej omši, vždy sa starala o tých, ktorí ju potrebovali. A keď jej predstavená pre zdravotný stav nedovolila navštevovať zomierajúcich, na ich úmysly obetovala svoje modlitby a úkony poslušnosti, ktoré, ako ju poučil Ježiš, znamenajú viac v jeho očiach než veľké činy vykonávané svojvoľne. Počas tohto obdobia pomáhala nielen zomierajúcim v sanatóriu, ale vďaka daru bilokácie aj tým, ktorí zomierali kdesi ďaleko, mimo jej fyzického dosahu. Stávalo sa, že zomierajúca bola v druhej alebo tretej budove alebo pár stoviek kilometrov od Krakova. Tak sa párkrát stalo, keď zomieral niekto z príbuzných alebo rodiny alebo aj v prípade zomierajúcich rehoľných sestier a tiež osôb, ktoré počas života vôbec nepoznala. Pre ducha priestor neexistuje.
V nemocnici tiež zažila mnoho mimoriadnych milostí. Už v prvých dňoch, keď trpela tým, že už tretí týždeň nemohla ísť na spoveď, popoludní vošiel do mojej izby otec Andrasz a sadol si, aby som sa mohla vyspovedať – napísala v Denníčku. Predtým neprehodil so mnou ani slovo. Nesmierne som sa potešila, lebo veľmi som túžila vyspovedať sa. Odhalila som mu, ako obyčajne, celú svoju dušu. Otec mi odpovedal na každú maličkosť. Cítila som sa zvláštne šťastná, že som mohla všetko vypovedať. Za pokánie mi dal Litánie k Najsvätejšiemu menu Ježiš. Keď som chcela povedať o ťažkostiach, ktoré mám pri odriekaní týchto litánií, vstal a udeľuje mi rozhrešenie. Odrazu začalo z jeho postavy vyžarovať veľké svetlo a vidím, že to nie je otec Andrasz, ale Ježiš. Jeho odev bol biely ako sneh a hneď zmizol. V prvom okamihu ma to trochu znepokojilo, ale po chvíli moju dušu naplnil akýsi pokoj. Všimla som si, že Ježiš spovedá tak isto ako spovedníci. Moje srdce však prenikalo niečo zvláštne počas tejto spovede (Denníček 817).
Spolu s veľkým fyzickým a duchovným utrpením šli veľké milosti, ktoré sestra Faustína veľmi skrývala pred ľuďmi a hovorila o nich len spovedníkom. Niekedy však ktosi bol ich svedkom. Raz som prišla na Pradnik, aby som ju navštívila – spomína sr. Kajetana Bartkowiak – a zaklopala som na dvere. Vždy odpovedala: „Prosím,“ a teraz klopem, klopem a nikto sa mi neodpovedá. Vedela som, že je v miestnosti, lebo je chorá a leží, a tak som otvorila dvere a vošla som. Pozerám a ona bola zdvihnutá nad posteľou, pozerala sa kamsi do diaľky, ako keby niečo videla, a bola úplne iná, zmenená. Stála som pri skrini, na ktorej bol oltár a dostala som veľký strach, ale ona sa o chvíľu prebrala a povedala: „Och, prišli ste, dobre, veľmi dobre.“ Povedala som o tom predstavenej m. Irene Krzyżanowskej, ktorá mi zakázala o tom hovoriť a tak bolo tajomstvo mimoriadneho duchovného života sestry Faustíny chránené.
Prvá fáza nemocničnej liečby sa skončila v marci 1937. Sestra Faustína, ktorá bola trochu vyliečená, sa vrátila do kláštora v Lagievnikoch. V apríli však došlo k zhoršeniu zdravotného stavu, a preto ju v júli predstavené poslali do domu v Rabke Zdróji. Pobyt v tomto kúpeľnom meste však sestre Faustíne nepomohol, a preto sa po trinástich dňoch vrátila do Krakova. Z Rabky si však vzala uistenie sv. Jozefa, že veľmi podporuje toto dielo milosrdenstva, ktoré jej ponúka Pán a jeho prisľúbenia osobitnej pomoci a za to mala sestra Faustína každý deň odriekať tri Otčenáše a raz „Spomeň si“. Odtiaľ sestra Faustína vedela, že v plnení poslania jej pomáha nielen Najsvätejšia Matka, ale aj svätý Jozef. Pomáhali jej aj iní svätci a anjeli, ktorých spoločnosť a pomoc niekoľkokrát hmatateľne zažila.
Po návrate z Rabky sestra Faustína pre svoj zdravotný stav prevzala ľahšiu úlohu pri bráne kláštora než v záhrade. Tu mala veľa príležitostí, aby preukazovala milosrdenstvo ľuďom, ktorí prichádzali a prosili o pomoc. Boli to nezamestnaní, hladné deti, žobráci… V každom z nich sa usilovala vidieť samého Ježiša a z lásky k nemu svedčila dobro všetkým. Jedného dňa prišiel na vrátnicu zbedačený mládenec, v šatách veľmi roztrhaných, bosý a s odkrytou hlavou, bol veľmi premrznutý, lebo deň bol daždivý a chladný. Prosil si niečo teplé na jedenie – informovala o udalosti sestra Faustína. Išla som do kuchyne, ale nič pre chudobných som nenašla. Po chvíli hľadania sa našlo trochu polievky. Zohriala som ju, nadrobila do nej trochu chleba a podala som chudobnému, ktorý ju zjedol. Vo chvíli, keď som od neho brala hrnček, dal mi poznať, že je Pánom neba a zeme. Keď som uvidela, kým on skutočne je, zmizol mi z očí. Keď som prišla do izby a rozmýšľala o tom, čo sa stalo na vrátnici, začula som v duši slová: „Dcéra moja, do mojich uší sa dostalo dobrorečenie chudobných, ktorí ma zvelebujú, keď odchádzajú z vrátnice. Páčilo sa mi toto tvoje milosrdenstvo v medziach poslušnosti, a preto som zišiel z trónu, aby som ochutnal plody tvojho milosrdenstva“ (Denníček 1312).
Prvé mesiace roku 1938 priniesli ďalšie zhoršenie zdravotného stavu sestry Faustíny, a preto sa predstavené rozhodli, že po veľkonočných sviatkoch ju druhýkrát pošlú do nemocnice na Pradniku. Sestry srdciarky, ktoré slúžili v nemocnici, pripravili izolačku, ale večer jedna z nich oznámila sestre Faustíne, že zajtra nebude mať sväté prijímanie, lebo je veľmi unavená. Ráno som si vykonala meditáciu – napísala v Denníčku sestra Faustína – a pripravila som sa na sväté prijímanie, aj keď som nemala mať Pána Ježiša. Keď moja túžba a láska dosiahla najvyšší stupeň, vtom som uzrela pri lôžku serafína, ktorý mi podal sväté prijímanie so slovami: „Hľa, Pán anjelov.“ Keď som prijala Pána, môj duch sa ponoril do Božej lásky a úžasu. Opakovalo sa to 13 dní. Nemala som istotu, či mi ho aj zajtra prinesie (Denníček 1676).
Až do konca júna si písala poznámky v denníku. Napísala Ježišove slová, svoje modlitby, úvahy a dôležité udalosti, medzi ktoré patrili posledné trojdňové duchovné cvičenia v jej živote, ktoré jej dával sám Ježiš pred slávnosťou Zoslania Ducha Svätého. Každý deň jej dával témy na premýšľanie, body na meditáciu a mal prednášky: o duchovnom boji, o obete a modlitbe i o milosrdenstve. Sestra Faustína mala premýšľať o jeho láske k nej a o láske k blížnemu. Pod takýmto vedením jej myseľ ľahko prenikla do všetkých tajomstiev viery a jej srdce rozpaľoval živý plameň lásky. Na slávnosť Turíc si obnovila rehoľné sľuby. Jej duša osobitne komunikovala s Duchom Svätým, ktorého vnuknutie napĺňalo jej dušu neopísateľnou radosťou a srdce sa topilo vo vďakyvzdávaní za tie veľké milosti.
Sestry, ktoré ju navštívili v nemocnici, si všimli túto žiarivú radosť. Často som ju navštevovala – spomína sr. Serafina Kukulská – a vždy som ju našla vo veselom stave, dokonca radostnom, niekedy akoby žiarivom, ale nikdy neodhalila prameň svojho šťastia. Na Pradniku sa cítila veľmi šťastná a nesťažovala sa nikdy na utrpenie. Lekár, sestry, chorí – všetci boli podľa nej veľmi dobrí. Sestra Felicja Żakowiecká navštevovala sestru Faustínu dvakrát týždenne. Počas tejto návštevy sa raz rozprávala s Dr. Adamom Sielbergom o jej zdravotnom stave. Lekár povedal, že je to veľmi zlé. Na to sr. Felicja: A dovolíte jej, aby chodila na sväté omše? Dr. Sielberg odpovedal: Je to veľmi zlé a stav sa nedá vyliečiť, ale sestra je neobyčajnou rehoľníčkou, a tak tomu nevenujem pozornosť. Iné by na jej mieste nevstávali; videl som, ako ide do kaplnky držiac sa steny.
Zdravotný stav sestry Faustíny sa neustále zhoršoval a blížil sa koniec jej pozemského života. Vedela o tom a lúčila sa s rehoľnou komunitou. V auguste 1938 napísala list generálnej predstavenej m. Michaele Moraczewskej: Najdrahšia Matička, zdá sa mi, že to je náš posledný rozhovor na zemi. Cítim sa veľmi slabá a píšem chvejúcou sa rukou. Trpím toľko, koľko dokážem zniesť. Ježiš mi nedá viac ako znesiem. Ak je utrpenie veľké, aj Božia milosť je mocná. Som úplne odovzdaná Bohu a jeho svätej vôli. Čoraz viac túžim po Bohu. Smrť ma neľaká, moja duša je plná veľkého pokoja. Poďakovala za všetko dobré, čo dostala od matky a kongregácie, ospravedlnila sa za previnenia proti rehoľným pravidlám a sesterskej láske a prosila o modlitbu a požehnanie v hodine smrti. List zakončila slovami: Dovidenia, najdrahšia Matička, uvidíme sa v nebi pri Božom tróne. A teraz nech sa v nás a skrze nás oslavuje Božie milosrdenstvo.
V nemocnici na Pradniku sa tiež naposledy rozprávala so svojím duchovným sprievodcom z Vilniusu, o. Michalom Sopočkom, ktorý v prvej polovici septembra 1938 mal príležitosť navštíviť svoju neobyčajnú penitentku a ešte pred smrťou z jej úst počuť pokyny ohľadom diela milosrdenstva, ktoré skrze ňu Ježiš započal. Potom mu sestra Faustína povedala, že sa má hlavne starať o ustanovenie sviatku Božieho milosrdenstva v Cirkvi a novou kongregáciou sa nemusí príliš zaoberať, že podľa istých znamení bude vedieť kto a čo má v tejto veci učiniť. Povedala, že čoskoro zomrie a že všetko, čo mala odkázať a napísať, už urobila. Po rozlúčke so sestrou Faustínou o. Sopočko vyšiel z izolačky, ale cestou si spomenul, že jej nedal knižku s modlitbami k Božiemu milosrdenstvu, ktoré jej nadiktoval Ježiš. Vrátil sa, a keď otvoril dvere izolačky, našiel sestru Faustínu pozdvihnutú nad posteľ a sústredenú na modlitbu. Jej oči – povedal – utkveli na nejaký neviditeľný predmet, zrenice trochu rozšírené, nevenovala pozornosť môjmu príchodu a ja som jej nechcel prekážať a chcel som sa vrátiť; čoskoro však prišla k sebe, všimla si ma a ospravedlnila sa, že ma nepočula klopať na dvere ani vojsť. Dal som jej do ruky tie modlitby a rozlúčil som sa. Povedala: „Dovidenia v nebi.“ Keď som ju potom 26. septembra navštívil naposledy v Lagiewnikách, nechcela sa so mnou rozprávať a možno ani nemohla: „Rozprávam sa s nebeským Otcom.“ Naozaj vyzerala ako nebeská bytosť. Nemal som už žiadne pochybnosti, že to, čo sa nachádza v jej denníku o svätom prijímaní, ktoré jej dal anjel v nemocnici, zodpovedá realite.
Po návrate z nemocnice (17. septembra 1938) sestra Faustína v kláštornej ošetrovni v Krakove-Lagievnikoch čakala na chvíľu prechodu z tohto sveta do Otcovho domu. Sestry sa pri nej striedali. Predstavená domu m. Irena Krzyzanowská ju tam veľmi rada navštevovala, všimla si na sestre Faustíne veľký pokoj a podivné čaro. Napätie spojené s realizáciou diela milosrdenstva, ktoré jej Pán odporučil, úplne ustúpilo. Bude sviatok Božieho milosrdenstva, ja to vidím, chcem len Božiu vôľu, hovorila predstavenej. Na otázku, či sa teší, že umiera v našej kongregácii, odpovedala: Áno. Matička uvidí, že kongregácia bude mať veľké potešenie skrze mňa. Krátko pred smrťou sa zdvihla na posteli a požiadala predstavenú, aby sa k nej priblížila. Potom zašepkala: Ježiš ma chce vyvýšiť a urobiť svätou. – Cítila som v nej veľkú vážnosť. Sestra Faustína prijala toto uistenie ako dar Božieho milosrdenstva, bez náznaku pýchy, spomína m. Irena.
5. októbra 1938 popoludní do kláštora v Lagievnikoch prišiel o. Andrasz, ktorý posledný raz udelil sestre Faustíne rozhrešenie a sviatosť chorých. V ten deň v čase večere sa rozoznel zvonček. Sestry v refektári vstali od stola a vyšli na poschodie, kde v izolačke ležala sestra Faustína. Pri jej posteli bol kaplán Teodor Czaputa, sestra predstavená m. Irena Krzyzanowská a na chodbe ďalšie sestry z krakovskej komunity. Konali sa spoločné modlitby za umierajúcich, po ktorých sestra Faustína povedala predstavenej m. Irene, že teraz ešte nezomrie. Sestry šli na večernú pobožnosť a medzi nimi aj sr. Eufemia Traczyńská, mladá juniorka, ktorá od sr. Amelie Sochy počula, že kto ako kto, ale sestra Faustína bude určite svätá. Chcela vidieť, ako zomierajú svätí, ale nemohla počítať so súhlasom predstavenej, že jej dovolí bdieť pri sestre chorej na tuberkulózu. A tak poprosila duše trpiace v očistci, aby ju zobudili, keď nadíde čas úmrtia. Šla som spať vo zvyčajnom čase – spomína sr. Eufemia – a hneď som zaspala. Zrazu ma niekto budí: – Ak chcete byť pri smrti sestry Faustíny, vstaňte. Okamžite som pochopila, že je to omyl. Sestra, ktorá prišla zobudiť sr. Ameliu, si pomýlila celu a prišla ku mne. Okamžite som zobudila sestru Ameliu, obliekla som si habit a čepiec a rýchlo som bežala na ošetrovňu. Sestra Amelia prišla po mne. Bolo to asi okolo jedenástej v noci. Keď sme tam prišli, sestra Faustína akoby zľahka otvorila oči a trochu sa usmiala a potom naklonila hlavu a už… Sestra Amelia hovorí, že už asi nežije, že zomrela. Pozrela som sa na sr. Ameliu, ale nič som nepovedala, modlili sme sa ďalej. Hromnička celý čas horela.
Pohreb sa uskutočnil 7. októbra, na sviatok Panny Márie Ružencovej. Do krypty, v ktorej bola rakva so sestrou Faustínou, sa prichádzali modliť nielen sestry, ale aj chovanice a dokonca aj pracovníci z farmy. Medzi nimi bol Janek, o ktorom sa hovorilo, že je neveriaci. Stál pri rakve sestry Faustíny a plakal. Tak veľký dojem na neho urobila. Po pohrebe, ako povedali, sa obrátil. Aj nevidomá Jadwiga, staršia chovanica, hovorila o svojich nezvyčajných zážitkoch. Po pohrebných obradoch, ktorým predsedal o. Wladyslaw Wojtoń SJ za účasti ďalších dvoch kňazov, sestry na svojich pleciach niesli rakvu s telom sestry Faustíny na kláštorný cintorín, ktorý sa nachádzal v dolnej časti záhrady.
Sestra Faustína dosiahla úplné zjednotenie s Bohom a zaspievala hymnus na počesť jeho nepochopiteľného milosrdenstva. A nám, ktorí žijeme na zemi, prisľúbila: Nezabudnem na teba, úbohá zem, aj keď cítim, že hneď celá utoniem v Bohu ako v oceáne šťastia; ale to mi nebude prekážať, aby som sa vrátila na zem, dodávala odvahu dušiam a povzbudzovala ich k dôvere v Božie milosrdenstvo. Samozrejme, to spočinutie v Bohu mi umožní konať neobmedzene (Denníček 1582).
11. „Moje poslanie sa neskončí smrťou“
Prorocké poslanie sestry Faustíny počas jej života sa držalo v prísnej tajnosti. Vedeli o ňom len o. Michal Sopočko, o. Józef Andrasz a niektoré predstavené. Po smrti, keď prišlo obdobie II. svetovej vojny, vilniusky spovedník sestry Faustíny odhalil iniciátorku šíriacej sa úcty k Božiemu milosrdenstvu. Po ňom v Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva to urobila generálna predstavená m. Michaela Moraczewská, ktorá cestujúc po domoch, hovorila o veľkom vyvolení a poslaní, akým Boh obdaroval sestru Faustínu. To, čo ma najviac oslovilo u sestry Faustíny – napísala po jej smrti – a teraz nanovo oslovuje ako neobyčajný objav najmä v posledných mesiacoch choroby, bolo jej úplné zabúdanie na seba v prospech šírenia úcty k Božiemu milosrdenstvu. Nevyvolala najmenšie pochybnosti ohľadom pravosti svojho povolania, ani sa nebála smrti. Celá bola naplnená len hlavným cieľom svojho života: úctou k Božiemu milosrdenstvu.
Roky krutej vojny prispievali k šíreniu úcty k Božiemu milosrdenstvu, lebo do života ľudí prinášala lúč svetla a nádeje. Spolu so šírením úcty k Božiemu milosrdenstvu tiež rástla sláva svätosti sestry Faustíny. Na jej hrob v krakovských Lagievnikoch začali prichádzať pútnici a prosiť o milosti. V kláštornej kaplnke o. Józef Andrasz posvätil obraz Milosrdného Ježiša, ktorý bol namaľovaný podľa videnia sestry Faustíny a začal slávnostné pobožnosti na počesť Božieho milosrdenstva, na ktoré v hojnom počte prichádzali obyvatelia Krakova a okolia. Na modlitbu pred týmto obrazom prichádzal aj mladý robotník fabriky Solvay, ktorá susedila s kláštorom, Karol Wojtyla, ktorý sa už vtedy stretol s úctou k Božiemu milosrdenstvu vo formách odovzdaných skrze sestru Faustínu. Keď sa stal kaplánom, slávil v tejto kaplnke slávnostné pobožnosti ku cti Božieho milosrdenstva na tretiu nedeľu v mesiaci.
Ako biskup Krakova v roku 1965 začal v diecéze informačný proces sestry Faustíny. Bol to z jeho strany úkon veľkej odvahy, lebo od roku 1959 platila notifikácia Apoštolskej stolice, ktorá zakazovala šíriť úctu k Božiemu milosrdenstvu vo formách odovzdaných skrze sestru Faustínu. Táto notifikácia vyšla v dôsledku zlého prekladu jej denníka a nesprávneho praktizovania tejto pobožnosti. V období komunizmu bolo ťažké kontaktovať Apoštolskú stolicu a nemohli sa ani vysvetliť námietky, ktoré mala Svätá stolica ohľadom spisov sestry Faustíny. Toto obdobie, ktoré predpovedala sestra Faustína, prispelo k teologickému skúmaniu spisov apoštolky Božieho milosrdenstva a položeniu správnych základov pre praktizovanie pobožnosti. Kardinál Karol Wojtyla si bol istý, že takáto situácia nepredstavuje prekážku pre začatie procesu a hneď to viedol. Akty odovzdal rímskej kongregácii, ktorá ďalej skúmala hrdinské čnosti a potom zázrak, aký pri hrobe sestry Faustíny zažila pani Maureen Diganová z USA.
Na sviatok Božieho milosrdenstva, 18. apríla 1993, Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil sestru Faustínu na slávu oltára. Počas homílie na námestí sv. Petra v Ríme nadviazal na jej slová: Cítim dobre, že moje poslanie sa neskončí smrťou, ale sa začne (Denníček 281). Povedal: A stalo sa tak. Poslanie sestry Faustíny pokračuje a prináša úžasné výsledky. Akým zvláštnym spôsobom si pobožnosť k milosrdnému Ježišovi nachádza cestu po svete a získava toľko ľudských sŕdc! Je to nepochybne znamením doby – znamením nášho 20. storočia. Bilancia tohto končiaceho sa storočia, okrem úspechov, ktoré mnohokrát prekonali predchádzajúce epochy, obsahuje aj hlbokú úzkosť z budúcnosti. Kde teda, ak nie v Božom milosrdenstve, nájde svet pokoj a ľudstvo nádej? Veriaci ľudia to dokonale vnímajú!
Po preskúmaní ďalšieho zázraku Apoštolskou stolicou – uzdravenia z nevyliečiteľnej choroby srdca o. Ronalda Pytla z Baltimore – Svätý Otec Ján Pavol II. pripočítal sestru Faustínu k zástupu svätých katolíckej Cirkvi. Slávnosť kanonizácie sa konala na sviatok Božieho milosrdenstva 30. apríla 2000 na námestí svätého Petra v Ríme za účasti mnohých biskupov, kňazov, rehoľných sestier a nezvyčajne veľkého množstva pútnikov z celého sveta. Vďaka televíznemu spojeniu sa na tej istej slávnosti zúčastnili duchovní a pútnici zhromaždení v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva v Krakove-Lagievnikoch. Pred desiatkami rokov túto slávnosť opísala sama sestra Faustína. Videla som sa zrazu v Ríme, v kaplnke Svätého Otca, a zároveň som bola v našej kaplnke a slávnosť Svätého Otca a celej Cirkvi bola spojená s našou kaplnkou a zvláštnym spôsobom s našou kongregáciou a zároveň som sa zúčastnila na slávnosti v Ríme i u nás. Kaplnka bola slávnostne vyzdobená a v ten deň bolo dovolené vstúpiť do nej všetkým ľuďom, ktokoľvek chcel. Zástupy boli také veľké, že som ich ani okom nemohla prezrieť. Všetci sa s veľkou radosťou zúčastnili na slávnosti a mnohí z nich dostali to, čo chceli. Tá istá slávnosť bola v Ríme v peknom chráme a Svätý Otec s celým duchovenstvom slávil túto slávnosť a zrazu som videla svätého Petra, ktorý stál medzi oltárom a Svätým Otcom. Čo hovoril sv. Peter – to som nemohla počuť, ale vedela som sa, že Svätý Otec mu rozumel… (Denníček 1044).
Počas tejto slávnosti, ktorá sa konala v Jubilejnom roku 2000, Svätý Otec Ján Pavol II. ustanovil sviatok Božieho milosrdenstva pre celú Cirkev a dal svetu na tretie tisícročie viery prorocké posolstvo milosrdenstva. Odovzdávam ho všetkým ľuďom – povedal – aby sa učili čoraz plnšie poznávať pravú tvár Boha a pravú tvár človeka. O dva roky neskôr, po druhýkrát ako pápež putoval do sanktuária v Lagievnikoch, aby v novej bazilike, ktorú posvätil, zasvätil celý svet Božiemu milosrdenstvu. Potom tiež povedal, že chce, aby sa posolstvo o Božej milosrdnej láske, ktoré tu bolo oznámené prostredníctvom sestry Faustíny, dostalo ku všetkým obyvateľom Zeme a naplnilo ich srdce nádejou. Nech sa toto posolstvo šíri z tohto miesta do celej našej milovanej vlasti a do celého sveta. Nech sa splní prisľúbenie Pána Ježiša, že odtiaľ má vyjsť „iskra, ktorá pripraví svet na jeho druhý príchod“ (porov. Denníček 1732). Treba túto iskru Božej milosti roznecovať. Treba odovzdávať svetu oheň milosrdenstva. V Božom milosrdenstve svet nájde pokoj a človek šťastie!
Dnes asi neexistuje krajina, v ktorej by nebol obraz Milosrdného Ježiša. Sviatok Božieho milosrdenstva bol zapísaný do liturgického kalendára celej Cirkvi. Korunka Božieho milosrdenstva sa modlí dokonca v afrických nárečiach a čoraz väčšiu popularitu získava modlitba v okamihu Ježišovej smrti na kríži nazývaná Hodina milosrdenstva. Apoštolské hnutie Božieho milosrdenstva zrodené z mystickej skúsenosti a charizmy sestry Faustíny, čiže „kongregácia“, ktorej založenie od nej požadoval Ježiš, zahŕňa rôzne kongregácie, združenia, bratstvá, apoštoláty a jednotlivcov, ktorí prijali jej poslanie. Nesie svetu posolstvo milosrdenstva svedectvom života, skutkami, slovami a modlitbou. Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva v plnej miere prijala jej prorocké poslanie a 25. augusta 1995 ju uznala za svoju duchovnú spoluzakladateľku. Teológovia inšpirovaní sestrou Faustínou skúmajú tajomstvo Božieho milosrdenstva, apoštolovia Božieho milosrdenstva v jej škole sa učia postoju dôvery k Bohu a milosrdenstva voči blížnym, milovať Eucharistiu a Cirkev ako aj mať skutočnú úctu k Matke Božieho milosrdenstva. V Poľsku a vo svete je veľa kostolov zasvätených Božiemu milosrdenstvu, milosrdnému Ježišovi alebo sv. sestre Faustíne. Ako huby po daždi vyrástli nové sanktuáriá Božieho milosrdenstva, v ktorých sa zvláštnym spôsobom ohlasuje pravda o láske milosrdného Boha ku každému človeku. Skutočne, poslanie sestry Faustíny sa neskončilo smrťou, ale pokračuje a prináša úžasné výsledky.
Z knihy sr. M. Elżbiety Siepak ISMM pod názvom: „Boží dar pre našu dobu“.
