Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil (Mk 6, 1-6).

Dcéra moja, ber milosti, ktorými ľudia pohŕdajú, ber, koľko vládzeš uniesť (Den. 454).

Nesmierne ma prekvapuje, ako je možné tak veľmi závidieť. Keď vidím u niekoho nejaké dobro, ja sa tak teším, ako by som ho sama vlastnila. Radosť druhých je mojou radosťou a utrpenie druhých je mojím utrpením, veď inak by som nesmela byť s Pánom Ježišom. Ježišov duch je vždy jednoduchý, láskavý, úprimný, všetka zlosť, závisť, nežičlivosť, zakrývaná úsmevom dobroprajnosti, je inteligentným diablikom. Prísne slovo, ktoré však plynie z úprimnej lásky, nezraňuje srdce (Den. 633).

➡ Vedie ma Ježišov duch? Jednoduchý, láskavý a úprimný?