Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych (Jn 20, 1-9).

Zmŕtvychvstanie. Dnes počas zmŕtvychvstania som uvidela Pána Ježiša [vo] veľkej žiare. Priblížil sa ku mne a povedal: – Pokoj vám, deti moje! Pozdvihol ruku a žehnal. Rany na rukách a nohách neboli zakryté, ale jasne žiarili. Pozrel na mňa s takou láskou, že moja duša celá utonula v ňom. Povedal mi: – Mala si veľkú účasť na mojom umučení, preto ti dám aj veľký podiel na svojej sláve a radosti. Zdalo sa mi, že celé zmŕtvychvstanie trvá jednu minútu. Zvláštna sústredenosť naplnila moju dušu a trvalo to po celé sviatky. Ježišova láskavosť je taká veľká, že sa to nedá vypovedať (Den. 205).

➡ Ježiš žije! Prichádza ku mne a vraví mi: Pokoj tebe…