Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ (Mt 14, 22-33).

Pán sa ukryl a ja som zostala úplne sama. Môj rozum je taký zatemnený, že naokolo vidím samé vidiny, ani jeden lúčik svetla nepreniká do mojej duše. Nerozumiem samej sebe ani tým, ktorí sa so mnou rozprávajú. Doľahli na mňa strašné pokušenia voči svätej viere. Ó, môj Ježišu, zachráň ma. Nič viac nie som schopná povedať. Nemôžem ich podrobne opísať, lebo sa bojím, aby sa niekto nepohoršil, keď to bude čítať. Prekvapilo ma, že na dušu môžu prísť takéto útrapy. Uragán, čo ty robíš s loďkou môjho srdca? Tá búrka trvala celý deň i noc (Den. 1558).

Dcéra moja, povedal Pán, – vedz, že sama od seba si tým, čo si teraz prežívala, a len z mojej milosti si účastníčkou večného života a všetkých darov, ktoré ti štedro udeľujem (Den. 1559).

➡ Poďakujem sa Ježišovi za skúšky, pokušenia a chvíle opustenosti.