V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13, 1-9).
Tu pôsobí všemohúcnosť môjho milosrdenstva, šťastná duša, ktorá využije túto milosť (Den. 1486).
Ježišu, túžim po spáse duší, nesmrteľných duší. V tejto obete, o ktorej nikto nebude mať ani tušenia, dám slobodu svojmu srdcu. Budem sa stravovať a nepozorovane spaľovať svätým ohňom lásky k Bohu. Božia prítomnosť mi pomáha, aby moja obeta bola dokonalá a čistá (Den. 235).
➡ Akou pôdou je moje srdce? Čo mi prekáža prinášať hojnú úrodu?
