Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 1-8).

Keď som sa ponorila do modlitby, bola som v duchu prenesená do kaplnky a uvidela som Pána Ježiša vystaveného v monštrancii. Tam, kde sa nachádzala monštrancia, som videla ctihodnú tvár Pána. Pán mi povedal: – To, čo ty vidíš v skutočnosti, tie duše vidia vierou. Ó, ako veľmi mi je milá ich veľká viera. Vidíš, že hoci zdanlivo nie sú vo mne žiadne známky života, v skutočnosti je však v celej plnosti obsiahnutý v každej hostii. Aby som však mohol pôsobiť v duši, duša musí mať vieru. Ó, aká milá je mi živá viera (Den. 1420).

➡ Aby som však mohol pôsobiť v duši, duša musí mať vieru. Modlím sa za milosť živej, vrúcnej viery?