Toto Pôstne obdobie nás viac ako inokedy pozýva k reflexii nad vlastným životom, nad jeho zmyslom a cieľom.

Kam kráčam? Idem správnou cestou? Aký je cieľ môjho života? Žijem alebo len prežívam?

Jedného dňa som uvidela dve cesty: jedna bola široká, vysypaná pieskom a kvetmi, plná radosti a hudby a rôznych potešení. Ľudia išli touto cestou, tancovali a zabávali sa – a keď prišli na koniec, ani si nevšimli, že už je koniec. Na konci cesty bola strašná priepasť, čiže pekelná priepasť. Duše slepo padali do priepasti, ako išli, tak do nej padali. Bolo ich tak veľa, že ich nebolo možné spočítať. Videla som aj druhú cestu, či skôr cestičku, lebo bola úzka, pokrytá tŕním a kameňmi. Ľudia, ktorí po nej šli, mali v očiach slzy a ich údelom boli rôzne bolesti. Niektorí padali na kamene, ale hneď vstávali a išli ďalej. Na konci cesty bola nádherná záhrada, plná šťastia všetkého druhu, a všetky tieto duše tam vchádzali. Hneď v prvom okamihu zabúdali na svoje utrpenia (Den. 153).