K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka“ (Mk 7, 1-8. 14-15. 21-23).
SVÄTÁ FAUSTÍNA VO SVOJOM DENNÍČKU NAPÍSALA (193, 507):
Moje srdce je stálym Ježišovým príbytkom. Okrem Ježiša nikto nemôže doň vstúpiť. Z Ježiša čerpám silu do boja so všetkými ťažkosťami a protivenstvami. Túžim sa premeniť na Ježiša, aby som sa mohla dokonale darovať dušiam. Bez Ježiša by som sa k dušiam nepribližovala, lebo viem, čím som sama od seba. Vdychujem Boha do seba, aby som ho mohla dať dušiam.
Prenasleduješ ma, ó, Pane, svojou láskou. Ako lúč slnka prenikáš moje vnútro a premieňaš temnotu mojej duše na svoje svetlo.
– Môžem aj ja smelo povedať, že moje srdce je Ježišovým príbytkom?
– Čo najčastejšie napĺňa moje srdce: strach či dôvera? Radosť či smútok? Láska či hnev? Vďačnosť či nespokojnosť a šomranie?
