V medziľudských vzťahoch milosrdná láska nikdy nie je úkonom alebo postupom iba jednej strany. I tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že iba jedna strana dáva a ponúka, kým druhá len dostáva a prijíma. (…) Musíme očistiť všetky svoje úkony a úmysly, ktorými by sa milosrdenstvo chápalo a vykonávalo iba jednostranne, len ako dobrodenie, ktoré my poskytujeme iným ľuďom. Len vtedy je ono skutočne úkonom milosrdnej lásky, keď pri jeho výkone sme pevne presvedčení, že aj my ho dostávame od tých, ktorým ho preukazujeme. Keď však tento vzájomný vzťah chýba, vtedy naše skutky nie sú úkonmi milosrdenstva (Dives in misericordia, č. 14).

Keď robíme niečo pre druhých, niekedy sa nám môže zdať, že sme to iba my, čo dávame niečo zo seba. Podobne môžeme hľadieť aj na situácie, v ktorých prijímame niečo dobré od iných ľudí, napríklad od lekára, učiteľa, rodičov. V skutočnosti však – ako nás učí pápež Ján Pavol II. – v autentických skutkoch milosrdenstva sú obe strany vždy obdarované.

Zamýšľal som sa niekedy nad tým, čo to v skutočnosti znamená byť milosrdný?

Keď preukazujem dobro, zakúšam aj to, že sám/sama veľa prijímam?

Čo môžem urobiť, aby moje dobré skutky boli skutočnými skutkami milosrdenstva voči druhým?

Dcéra moja, túžim, aby tvoje srdce bolo utvorené podľa vzoru môjho milosrdného srdca. Musíš byť celá preniknutá mojím milosrdenstvom (Den. 167).

Ó, Ježišu môj, nauč ma otvárať vnútro milosrdenstva a lásky každému, kto ma o to prosí. Ježišu, Vodca môj, nauč ma, aby všetky moje modlitby a skutky mali na sebe pečať tvojho milosrdenstva (Den. 755).