Po stopách sv. sestry Faustíny – Životná cesta
Životná cesta sv. sestry Faustíny zahŕňa mestá a najdôležitejšie miesta, kde bývala apoštolka Božieho milosrdenstva. Pútnici ich navštevujú, aby sa dotkli miest poznačených jej prítomnosťou a zažili stretnutie s najväčšou sväticou našich čias.
Mapa
Životná cesta sv. sestry Faustíny:
- Głogowiec – Świnice
- Aleksandrov Lodžský
- Lodž
- Ostrówek, obec Klembów
- Varšava
- Skolimów
- Krakov
- Kiekrz
- Plock – Biala
- Čenstochová
- Vilnius
- Walendów – Derdy
- Rabka
1. GŁOGOWIEC – ŚWINICE
Głogowiec
Na hranici Veľkopoľska a Mazovska, v blízkosti Leczyce, farnosť Świnice Warckie sa nachádza obec Głogowiec. Tu Marianna a Stanislaw Kowalskí kúpili niekoľko akrov pôdy od manželov Olejniczakových a v roku 1900 vybudovali skromný, prízemný dom z rozniatovského kameňa charakteristického pre okolie a hospodárske budovy. V dome bola len jedna izba, predsieň a kuchyňa, ktorá v zime slúžila ako otcova tesárska dielňa. V tomto malom, stiesnenom, ale vlastnom dome prišlo na svet desať detí a spomedzi nich prorok našich čias, ktorý nesie svetu posolstvo milosrdenstva.
Rodina Kowalských sa živila z malej farmy a tesárstva otca. Hoci v dome sa žilo veľmi skromne a na veľa vecí neboli peniaze, nechýbali im veci potrebné pre duchovný život: v izbe na čelnom mieste bol oltárik s krížikom a fajansovými figúrkami Ježišovho a Máriinho Srdca, sväté obrázky na stenách a neveľká knižnica s náboženskými knihami. Pán Boh bol v tom dome na prvom mieste, čo sa prejavovalo nielen vybavením domu, ale predovšetkým každodenným životom rodiny: v modlitbe, práci a svedectve života rodičov. V takejto atmosfére vyrastala Helenka Kowalská, ktorá si vzala z domu nielen schopnosť pracovať, ale predovšetkým vieru, lásku k Bohu a druhému človeku.
Dnes rodinný dom sv. sestry Faustíny patrí farnosti. Je v ňom múzeum, v ktorom sa nachádzajú predmety, ktoré majú atmosféru tých čias a života rodiny Kowalských. Hospodárske budovy a okolie domu boli prispôsobené potrebám pútnikov.
Świnice Warckie
Z Glogowca do farského kostola v Świnicach Warckich sú to asi dva kilometre. Je to stará farnosť, ktorá má viac ako 700 rokov. Jej zakladateľom, fundátorom prvého kostola a celej dediny bol arcibiskup Hniezdna Jakub Świnka, jedna z najvýznamnejších osobností stredoveku. V období regionálneho rozdelenia sa preslávil ako ochranca poľskosti; odporúčal duchovenstvu, aby kázne a modlitby s ľudom boli v materinskom jazyku.
Prvá zmienka o Świnicach pochádza z roku 1301. Obec sa nachádza v blízkosti obchodných ciest. Musela sa pomerne rýchlo rozvíjať, lebo už v roku 1458 bola definovaná ako mesto, ktoré používalo rodový erb Jakuba Świnky, ktorý bol známy v mnohých krajinách Európy. Tento erb predstavuje ruku dievčaťa v ústach diviaka a legenda vysvetľuje, že dievčina bola Sarmatka, ktorá v Ríme pre kresťanskú vieru bola odsúdená na zožranie zvieraťom, ale otvorila mu ústa a takto si zachránila život. Okrem tejto zmienky Świnice vždy vystupovali ako obec. V 19. storočí k menu pridali druhú časť Warckie vzhľadom na blízkosť rieky Warty a prináležitosť do warckého okresu. Až do začiatku 16. storočia patrila dedina arcibiskupom z Hniezdna a potom viacerým rodom, medzi inými Byszewským, Umińským, Świnickým a Zarebowským.
Prvý drevený kostol sv. Gottharda bol postavený už v roku 1300 z fundácie arcibiskupa Jakuba Świnky. V roku 1592 bol nahradený novým, tiež dreveným a v roku 1828 postavili tretí kostol, ktorý pár dní po posviacke vyhorel spolu s farou, zvonicou, útulkom pre seniorov a hospodárskymi budovami. Od tej doby boli Świnice 30 rokov pripojené k susednej farnosti a na mieste bola len malá kaplnka.
Súčasný kostol sv. Kazimíra, financovaný vtedajším majiteľom Świníc Kazimírom Karwowským a farníkmi, pochádza z roku 1859. V presbytériu a jednoloďovom interiéri kostola sa nachádzajú tri barokové oltáre. Na hlavnom oltári je dnes obraz Milosrdného Ježiša (dar združenia „Faustinum“) a predtým tam bol obraz Panny Márie Čenstochovskej, ktorý sa presunul na ľavý bočný oltár. Na bočnom oltári na pravej strane je obraz sv. sestry Faustíny a obraz patróna kostola – sv. Kazimíra sa presunul do hornej časti tohto oltára. Pri tomto oltári nájdete ozdobný relikviár sv. sestry Faustíny a krstiteľnicu, pri ktorej bola pokrstená.
V tomto kostole sa Helenka Kowalská modlila a zúčastnila sa na Eucharistii, pobožnostiach s vystavenou Najsvätejšou sviatosťou a pristupovala k spovedi. Zachovala sa spovednica, ktorá je nemým svedkom jej detských stretnutí s Bohom v tejto sviatosti milosrdenstva. Keď mala 7 rokov, v tomto chráme pri vešperách zažila prvýkrát hmatateľným spôsobom milosrdnú Božiu lásku, čo po rokoch vnímala ako povolanie do Božej služby. Keď ako rehoľníčka navštívila ťažko chorú matku, prišla aj do tohto chrámu. Ako sa mi dobre modlilo v tomto kostolíku, napísala v Denníčku. Pripomenula som si všetky milosti, ktoré som na tomto mieste dostala. Vtedy som im nerozumela a často som ich premárnila. Čudovala som sa sama sebe, ako som mohla byť taká zaslepená. Keď som s bolesťou rozmýšľala o svojej zaslepenosti, zrazu som uzrela Pána Ježiša, žiariaceho nevýslovnou krásou, ktorý mi láskavo povedal: „Moja vyvolená, udelím ti ešte väčšie milosti, aby si bola svedkom môjho nekonečného milosrdenstva po celú večnosť“ (Denníček 400).
Po blahorečení a svätorečení sestry Faustíny sa zvýšil záujem o jej rodné mesto. Dňa 25. septembra 2002 povýšil wloclavský ordinár biskup Bronisław Dębowski farský kostol na hodnosť diecézneho sanktuária krstu a narodenia sv. sestry Faustíny. V roku 2005 sa začal stavať kostol, pri ktorom Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva vybudovala kontemplatívny kláštor, aby sa v ňom splnila túžba ohlasovať svetu posolstvo o milosrdnej Božej láske k človeku skrze modlitbu a obety.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
———————————-
„Posolstvo milosrdenstva“ č. 61 (2007), s. 10-11.
2. ALEKSANDROV LODŽSKÝ
Okolie mesta má dosť dlhú a zaujímavú históriu a dokonca pravekú, siahajúcu do obdobia okolo roku 6 000 pred Kristom, o čom svedčia archeologické nálezy. Nás zaujíma vznik samotného mesta a jeho život začiatkom 20. storočia, pretože v tom čase tam bývala Helenka Kowalská.
Zakladateľom mesta bol Rafał Bratoszewski, poľský šľachtic s erbom Sulima, ktorý okolo roku 1798 kúpil pozemky v Brużycy Wielkej pri Zgierzu a na neúrodnej, piesočnatej a riedko zalesnenej časti týchto majetkov, na kopci pri ceste Zgierz – Lutomiersk, sa okolo roku 1816 rozhodol založiť novú osadu mestského typu zameranú na výrobu vlnených tkanín. Zakladateľ angažoval Rakúšana Bernarda von Schuttenbach, ktorý vypracoval architektonický návrh tkáčskej osady: vytýčil veľké námestie s radnicou a chrámami a sieť kolmých ulíc s prízemnými drevenými domami pre tkáčov. V tom istom roku sa začala výstavba katolíckeho kostola, ktorý vďaka patrónovi zakladateľa mestskej osady a kostola (Rafałovi Bratoszewskému) dostal patrocínium sv. archanjela Rafaela. Stavba kostola bola dokončená o dva roky, potom bola postavená radnica a ďalšie verejné zariadenia (bitúnok), ako aj protestantský chrám, pretože do Aleksandrówa prišlo veľa nemeckých osadníkov evanjelického vyznania a aj Židia.
Správna rada Poľského kráľovstva 22. marca 1822 udelila osade mestské práva a názov Aleksandrov na počesť vtedajšieho ruského cára a zároveň poľského kráľa Alexandra I., Napoleonovho pokoriteľa. Udelenie mestských práv a erbu (písmeno „A“ na stene = mesto Alexandra) zvýšilo postavenie osady, ktorá sa dynamicky rozvíjala (rýchlejšie ako Lodž a Zgierz) ako centrum tkáčskeho priemyslu. Vyrábalo sa v ňom impozantné množstvo odevov dodávaných pre armádu, miestne obyvateľstvo a tieto odevy sa vyvážali v značných množstvách na export. Na začiatku 19. storočia v Aleksandrove už pracovalo v domácich dielňach viac ako 200 tkáčov, farbiarov, výrobcov plátna a pásikárov.
Po smrti Rafała Bratoszewského (1824) sa majiteľmi Aleksandrova vďaka manželstvu jeho jedinej dcéry Julie stala rodina Kossowských s erbom Dołęga, ktorá sa však nezaujímala o dobro mesta, neinvestovala do jeho rozvoja, skôr sa z neho snažila získať čo najväčšie zisky. K postupnému úpadku mesta prispeli aj historické udalosti, účasť obyvateľov Aleksandrova na novembrových a januárových povstaniach, čo viedlo v roku 1869 k strate mestských práv.
Keď Helenka Kowalská prišla do Aleksandrova, malo viac ako 8 200 obyvateľov, z toho 34% Poliakov, ktorí boli katolíkmi, 37% Nemcov, väčšinou protestantov a 29% Židov, ktorí mali v tomto mestečku významné náboženské centrum so sídlom chasidských rabínov – tzadikov. Osada po strate mestských práv nebola ani tak centrom odevného priemyslu, ale skôr pletiarsko-pančuchárskeho. Od začiatku vzniku mesta sa používal názov: Aleksandrov Fabryczny alebo Łęczycki, až od obnovenia mestských práv v roku 1924 sa Aleksandrov začal označovať ako Lodžský a tak je to dodnes.
U Bryszewských
Neďaleko trhu, na ulici Parzęczewskej (dnes 1. mája 7), kúpila nehnuteľnosť rodina Bryszewských. V novom dome, ktorý postavili, na prízemí zo strany ulice prevádzkovali obchod s pečivom a na dvore mali pekáreň, v ktorej zamestnávali niekoľko zamestnancov. Vedľa domu bola aj malá záhrada, v ktorej neskôr dobudovali druhú časť domu. V roku 1915 sa im narodil jediný syn Zenon, takže potrebovali pomoc pri prevádzke domu a starostlivosti o dieťa. Helenka Kowalská k nim prišla v roku 1921 na odporúčanie sestry pani Bryszewskej, Janiny Ługowskej, ktorá dobre poznala rodinu Kowalských, pretože spolu s manželom bývala v Rogowe pri Głogowci.
Mama v obchode obsluhovala zákazníkov – spomínal po rokoch Zenon Bryszewski – a Helenka upratovala, pomáhala variť, musela umývať, vyhodiť odpadky, priniesť vodu, pretože vodovod nebol. Podávala tiež jedlo zamestnancom pekárne, ktorých živili rodičia. A keď to čas dovolil, zabávala ma. Musela mať veľa práce, pretože doma boli štyri izby, obchod a pekáreň. Na tento voľný čas Helenky čakal malý Zenon, ktorý mal rád, keď mu rozprávala rôzne rozprávky a príbehy zo života, napríklad o dedičovi, ktorý po smrti prichádzal a ľudia ho videli. Sedela na gauči, na ktorom spala, v kuchyni pod oknom, vzala syna Bryszewských na kolená alebo sedel na malej stoličke vedľa nej a takto sa rozprávali. Helenka hovorila a Zenon spokojne počúval. Večer si všetci pokľakli, aby sa modlili a v októbri sa povinne modlili ruženec.
V nedeľu a sviatky chodili do kostola sv. Rafaela, ktorý bol v tom čase jednoloďový a nemal vežu. V tomto kostole Helenka Kowalská pravdepodobne dostala sviatosť birmovania, pretože v tom čase biskup navštívil farnosť a pri tejto príležitosti udeľoval sviatosť kresťanskej zrelosti.
S ročným pobytom Helenky v rodine Bryszewských sa viaže jedna dôležitá udalosť, ktorá značne ovplyvnila dozrievanie jej rehoľného povolania. Jedného dňa, cez kuchynské okno, ktoré smerovalo na dvor s pekárňou, uvidela veľkú žiaru. Triezvo premýšľajúc usúdila, že horí a narobila kriku vtedy, keď pekári vkladali chlieb do pece. Zamestnanci vybehli, ale bol to falošný poplach, na dvore nebol požiar. Helenka to však silno prežívala, bolo treba zavolať lekára a informovať jej rodičov. Znepokojená rodina Kowalských poslala najstaršiu dcéru Jozefu, aby sa dozvedela viac. Na otázku o tejto udalosti Helenka stručne uviedla, že videla žiaru, ale viac nechcela hovoriť. Požiadala len, aby rodičom povedala, že nie je hlúpa a že v tom dome už nebude dlho. Naozaj krátko po tejto udalosti opustila Aleksandrov a vrátila sa do Głogowca, aby požiadala svojich rodičov o povolenie na vstup do kláštora.
Niekoľko mesiacov po blahorečení sestry Faustíny, 27. septembra 1993, na dom Bryszewských umiestnili pamätnú tabuľu, ktorá pripomína pobyt Helenky Kowalskej v tomto dome. Financoval ju farár a ctitelia.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
———————————-
„Posolstvo milosrdenstva“ č. 62 (2007), s. 10-11.
3. LODŽ
Prejsť na stránku: Po stopách sv. sestry Faustíny – v Lodži
4. OSTRÓWEK OBEC KLEMBÓW
Helena Kowalská prišla do Ostrówka v júli 1924. Žila v dome Lipszycóvcov a pracovala ako pomoc v domácnosti. Odtiaľ sa vybrala hľadať kláštor do Varšavy a tu rok zarábala na skromné veno. Pani Aldona Lipszycowa spomínala, že Helenka si plnila svoje povinnosti veľmi dobre, brali ju ako člena rodiny, preto sa s ňou tak ťažko lúčili po roku práce. Jej osoba bola v tomto dome vždy spojená s piesňou, ktorú často spievala: „Ježiša skrytého vo sviatosti si mám ctiť“.
Na svätú omšu a pobožnosti chodila do farského kostola v Klembowe. V júni 1925 v ňom zložila súkromný sľub čistoty. Takto opísala túto udalosť v Denníčku: Bolo to v oktáve Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Boh naplnil moju dušu vnútorným svetlom, aby som ho lepšie poznala ako najvyššie dobro a krásu. Poznala som, ako veľmi ma Boh miluje. Jeho láska ku mne trvá od vekov. Bolo to v čase vešpier – jednoduchými slovami, ktoré prúdili zo srdca, som zložila Bohu sľub doživotnej čistoty. Od tej chvíle som pociťovala väčšiu blízkosť Boha, svojho Ženícha. Vo svojom srdci som si zriadila malý kútik, kde som vždy prebývala s Ježišom (Denníček 16).
Kostol, ktorý si pamätá túto udalosť, pochádza z prvej polovice 19. storočia, postavený v klasicistickom štýle v rokoch 1823 – 1829 generálom Franciszkom Żymierským, dedičom majetkov Klembowských, na mieste vyhoreného chrámu počas povstania Kościuszka. Prvý drevený kostol sv. Klementa pochádza zo 14. storočia, keď Klembów patril mazovským kniežatám. V Klembowe od roku 1862 bola železničná stanica na trati Varšava – Petersburg.
Obec Ostrówek je najväčšie miesto v katastri obce Klembów, mazovské vojvodstvo, Wołomiński okres. Nachádza sa 36 km od Varšavy na Wołomińskej rovine, Varšavskej kotline a Mazovskej nížine medzi lesmi, v ktorých sa nachádza dubová rezervácia „Dębina“. Ostrówek patril k farnosti sv. Klementa v Klembówe. V súčasnosti má farnosť aj vlastný kostol Najsvätejšej Panny Márie, Matky Cirkvi postavený v rokoch 1982-1985.
5. VARŠAVA
V tomto meste by bolo dokonca možné označiť cestu Apoštolky Božieho milosrdenstva, pretože jej pobyt v hlavnom meste nie je spojený iba s kláštorom Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva na Žitnej ulici a bývalou kaplnkou kongregácie, dnes farnosťou Božieho milosrdenstva a sv. Faustíny, ale aj ďalšími miestami.
Vo všeobecnosti prvým miestom vo Varšave, ktorého sa dotkli nohy svätej, bola bývalá železničná stanica: Warszawa Glowna, dnes železničné múzeum (Ul. Towarowa 1). Zachovali sa v ňom, medzi iným, staré cestovné poriadky, kde si môžete skontrolovať príchody vlakov z Lodže. Cez deň ich bolo niekoľko, pretože spájali veľké priemyselné centrum, akým bola Lodž, s hlavným mestom krajiny. Zdá sa, že všetko naznačuje, že Helenka Kowalská prišla do Varšavy v roku 1924 vlakom, ktorý podľa cestovného poriadku dorazil na varšavskú hlavnú stanicu o 17.35 hod. Potvrdzuje je to v Denníčku: Keď som vystúpila z vlaku a videla, ako každý ide svojou cestou, zmocnil sa ma strach. Čo mám robiť? Kam sa obrátiť, keď tu nikoho nepoznám? Povedala som Panne Márii: „Mária, sprevádzaj ma, veď ma.“ V tej chvíli som začula v duši slová, aby som vycestovala za mesto do jednej dedinky, tam nájdem bezpečný nocľah. To som aj urobila a všetko som našla tak, ako mi Panna Mária povedala (Denníček 11). Muselo to byť večer, pretože Panna Mária ju nasmerovala do dediny na bezpečný nocľah.
V kostole sv. Jakuba
Naproti hlavnej stanici na ulici Nowogrodzkej sa nachádzala zastávka Elektrickej prístupovej železnice (EKD), ktorá sa tiež nazýva Varšavská prístupová železnica, ktorá v prímestskej doprave premávala na trase: Warszawa Główna, Warszawa Towarowa, Wlochy, Utrata, Pruszków, cez Milanówek, Grodzisk až do Skierniewic. Helenka Kowalská musela použiť túto elektrickú železnicu, aby šla do najbližšej dediny (do ktorej to nevieme) a na druhý deň skoro ráno vystúpila pri kostole sv. Jakuba, kde bola v tom čase zastávka. Na druhý deň ráno som pricestovala do mesta. Vošla som do prvého kostola, ktorý som zbadala, a začala som sa modliť o ďalšie poznanie Božej vôle. Sväté omše nasledovali jedna za druhou. Počas jednej svätej omše som začula slová: „Choď za týmto kňazom a povedz mu všetko, on ti povie, čo máš ďalej robiť.“ Keď sa svätá omša skončila, šla som do sakristie, porozprávala všetko, čo sa udialo v mojej duši, a prosila som o radu, do ktorého kláštora mám vstúpiť (Denníček 12). Tým kňazom bol o. Jakub Dąbrowski, ktorý predtým pracoval v Klembowe a bol priateľom rodiny Lipszycovcov, ktorí bývali v Ostrówku. Počas rozhovoru s Helenkou Kowalskou jej odporučil, aby zostala v rodine Lipszycovcov, ktorí potrebovali pomoc s deťmi a odtiaľ sa vybrala hľadať kláštor. Dal jej kartičku pre svojich známych, na ktorej napísal, že ju nepozná, ale želá si, aby sa ujala.
Kostol sv. Jakuba v Ochote na Ul. Grójeckej 38 bol vtedy v prvej fáze výstavby, ktorá sa začala v roku 1918, po tom, čo farnosť ustanovil arcibiskup Aleksander Kakowski. Kostol s charakteristickou vežou so štvorcovou základňou navrhol v roku 1939 Oskar Sosnowski. Chrám postavený v novorománskom štýle má tri lode. Na konci bočných lodí je kaplnka Panny Márie a Najsvätejšej sviatosti. Počas varšavského povstania bol kostol značne poškodený a počas bombardovania zahynul prvý farár farnosti o. Jakub Dąbrowski. Po vojne bol kostol prestavaný a posvätený kardinálom Stefanom Wyszyńským (1960).
V kláštore na Žytnej
V júli 1924 prišla Helenka Kowalská do kláštora Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva na Ul. Żytnej a po rozhovore s predstavenou domu, m. Michaelou Moraczewskou, bola prijatá do kláštora. Avšak pre chýbajúce veno slúžila v Ostrówku po celý rok v rodine Lipszycóvcov. Dňa 1. augusta 1925 prekročila prah klauzúry v tomto dome, ktorý bol kolískou kongregácie. Tu m. Teresa Ewa Potocka, založila prvý Dom milosrdenstva, ktorý 1. novembra 1862 posvätil arcibiskup Zygmunt Szczęsny Feliński. V tomto kláštore strávila sestra Faustína časť svojho postulátu, juniorátu a tretej probácie. Tu sa zastavila, keď zmenila miesto pobytu alebo prišla na rozhovor s generálnou predstavenou.
Spočiatku bola v kláštore drevená kaplnka, ktorá sa čoskoro ukázala ako príliš malá pre sestry a chovanice, preto bola postavená väčšia – tehlová, ktorá bola posvätená 8. decembra 1873. Do tejto kaplnky vstúpila Helena Kowalská, aby sa spýtala Pána domu či ju prijme. Ešte za života sv. Faustíny, pred vypuknutím II. svetovej vojny, bola kaplnka dôkladne prestavaná a 6. augusta 1938 ju nanovo posvätil biskup Stanisław Gall. V roku 1942 bol v kaplnke zavesený obraz Milosrdného Ježiša od Stanisława Batowského. Počas vojny sestry pomáhali civilnému obyvateľstvu, a to aj židovského pôvodu. Mali na to veľa príležitostí, lebo kláštor sa nachádzal v blízkosti geta. Po potlačení varšavského povstania boli sestry a chovanice deportované do koncentračných táborov a kláštor i kaplnku Nemci úplne spálili. V povojnovom období komunistické úrady nedovolili mnoho rokov prestavať kaplnku a materský kláštor Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Kardinál Stefan Wyszynski aktom z 15. decembra 1980 erigoval farnosť zasvätenú Božiemu milosrdenstvu a pridelil jej ako farský kostol bývalú kaplnku sestier Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva. V roku 1998 bol titul farnosti rozšírený o meno blahoslavenej a potom svätej Faustíny. V presbytériu kostola je obraz Milosrdného Ježiša, ktorý navštívil všetky farnosti varšavskej arcidiecézy pred Veľkým jubileom roku 2000.
Sestry tiež prestavali svoj kláštor, ktorý stále slúži ako generálny dom kongregácie.
V Grochowe
V roku 1929 sestru Faustínu poslali do vznikajúceho druhého domu kongregácie vo Varšave na Grochowe na Ul. Hetmańskej 44. Kongregácia na okraji Varšavy kúpila dvojhektárový pozemok, ktorý mal slúžiť ako oddychové miesto pre sestry a dievčatá z továrne na Žytnej ulici. V roku 1927 bol postavený provizórny dom (baráčik) a potom bola upravená záhrada a skleník. Pomáhali pri tom miestni ľudia a najbližší sused Antoni Dobraczyński. Spočiatku v dome na Grochowe bývalo nastálo iba niekoľko sestier a iné sestry a dievčatá tam bývali len dočasne. V júni 1929 bola poverená prácou v tomto dome sestra Faustína, ktorá práve skončila zastupovanie v kuchyni vo Vilniuse. Nebola však na Grochowe dlho, pretože už 7. júla toho roku ju poslali do Kiekrza, aby nahradila chorú sestru v kuchyni. Aj keď v tomto dome bola tak krátko, podarilo sa jej získať srdcia chovaníc, ktoré sľúbili, že ju budú nasledovať do ďalšieho domu. V Denníčku opisuje sestra Faustína malú epizódu súvisiacu s rekreačným výletom do tohto domu z kláštora na Žytnej ulici na Štedrý deň (Denníček 42).
Dnes na Grochowe na Ul. Hetmanskej sestry prevádzkujú veľký dom sociálnych služieb pre osamelé a staršie ženy. V kláštornej kaplnke sa nachádza obraz Milosrdného Ježiša od maliara Ludomíra Ślędzińského z roku 1954, ktorý vyhral súťaž organizovanú o. Michalom Sopočkom a bol prijatý k verejnej úcte poľskou biskupskou konferenciou. V kaplnke DSS je aj obraz sv. sestry Faustíny od maliarky Heleny Tchórzewskej.
V kaplnke sestier Rodiny Márie na Ul. Żelaznej
V tesnej blízkosti kláštora Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva na Ul. Żytnia 3/9 je majetok Kongregácie sestier Rodiny Márie (vchod z Ul. Żelazna) s kaplnkou, ku ktorej je prístup z Żytnej ul. V tejto kaplnke sa aspoň raz modlila sv. sestra Faustína. Bolo to v roku 1932, keď prišla do Varšavy na tretiu probáciu pred večnými sľubmi. Už rok a pol jej Ježiš v zjaveniach odovzdával veľké posolstvo milosrdenstva: nariadil namaľovať obraz a ustanoviť sviatok Božieho milosrdenstva v celej Cirkvi. Sestra Faustína, ktorá bola predtým kuchárkou v kláštore, sa cítila neschopná plniť tieto úlohy, a preto z nich chcela rezignovať. Keď bola adorácia u sestier rodinárok – podáva správu o svojom pobyte v kaplnke sestier Rodiny Márie v „Denníčku“ – išla som večer s jednou našou sestrou na túto adoráciu. Hneď, ako som vošla do kaplnky, Božia prítomnosť obklopila moju dušu. Modlila som sa tak, ako v istých chvíľach, bez vypovedania slov. Zrazu som uvidela Pána, ktorý mi povedal: „Zapamätaj si, že ak zanedbáš záležitosť s namaľovaním tohto obrazu a celé dielo milosrdenstva, budeš sa v deň súdu zodpovedať za veľký počet duší.“ Po týchto Pánových slovách moju dušu naplnila akási obava a strach. Nemohla som sa upokojiť. Zneli mi tieto slová: áno, v deň Božieho súdu sa mám zodpovedať nielen za seba, ale aj za iné duše. Tieto slová sa mi vryli hlboko do srdca. Keď som sa vrátila domov (…), padla som na tvár pred Najsvätejšou sviatosťou a povedala som Pánovi: „Urobím všetko, čo bude v mojej moci, ale prosím ťa, buď vždy pri mne a daj mi silu splniť tvoju svätú vôľu, lebo ty všetko môžeš, ale ja sama od seba nič“ (Denníček 154).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
—————– ——————-
„Posolstvo milosrdenstva“, č. 65 (2001), s. 10-11.
6. SKOLIMÓW
Sestra Faustína zostala v tomto meste neďaleko Varšavy ako postulantka počas prvého obdobia svojho pobytu v kongregácii. Jej predstavení ju tam poslali spolu s dvomi sestrami na krátky pobyt koncom augusta 1925, aby sa im vrátilo zdravie. V tomto meste si kongregácia prenajala vilu, ktorá bola určená na oddych sestier a chovaníc. Dnes je ťažké nájsť dom, v ktorom bývala sestra Faustína, zatiaľ čo farský kostol si pamätá jej prítomnosť, pretože sa v ňom zúčastňovala na každodennej Eucharistii. Počas svojho pobytu v Skolimowe si sestra Faustína ako Helena Kowalská zapamätala videnie očistca, ktorého opis zanechala vo svojom Denníčku (Denníček 20).
Skolimów je bývalá rytierska dedina z 15. storočia a v súčasnosti štvrť mesta Konstancin-Jeziorny v mazovskom vojvodstve, okres Piaseczno. Obec mala charakter letoviska, v ktorom na lesných parcelách pri piesočných uliciach, medzi stromami postavili pekné vily. Na začiatku 20. storočia (1903) postavili aj kostol Matky Božej Anjelskej, ktorý financovali majitelia okolitých víl: nielen katolíci, ale aj evanjelici a Židia.
7 . KRAKOV
Po stopách sv. sestry Faustíny v Krakove
8. KIEKRZ
Po stopách sv. sestry Faustíny v Kiekrzi
9. PLOCK – BIAŁA
V Plocku
Po stopách sv. sestry Faustíny ideme do Plocka, mesta, kde začala jej veľká prorocká misia. V máji alebo júni 1930 prišla do kláštora Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva pri Starom trhu 14/18. Tu v tomto meste sestry viedli slávnu továreň „Anjel strážny“, v ktorej vychovávali „padlé“ dievčatá, ako sa vtedy hovorilo. Počiatky služby milosrdenstva v tomto meste sú spojené s osobou m. Kolumby Łabanowskej a blahoslaveného biskupa Antona Juliana Nowowiejského, ktorý ešte ako kaplán založil továreň pre chudobné dievčatá a bezhabitovú kongregáciu „Božej lásky“ pre výchovnú prácu. Tento inštitút sa v roku 1899 zlúčil s Kongregáciou sestier Matky Božieho Milosrdenstva, ktorá mala skúsenosti s touto apoštolskou prácou, a odvtedy sa továreň „Anjel strážny“ úspešne rozvíjala. Spočiatku v nej bolo asi 50 kajúcnic, a keď otvorili filiálku domu v Białe pri Plocku – aj vyše 100 chovaniek, ktoré podľa svojho talentu pracovali pod vedením sestier v práčovni, šijacej dielni, vyšívacej dielni alebo na farme v Bialej. Život sestier a chovaníc sa točil okolo modlitby a práce, ktorá bola nielen hlavným zdrojom príjmu, ale aj dôležitým výchovným prostriedkom, ktorý pripravoval dievčatá na dôstojný život v spoločnosti. Továreň sa tešila uznaniu Cirkvi, mestských úradov a obyvateľov Plocka. Arcibiskup Julian Nowowiejski bol veľkým opatrovníkom a priateľom domu, o čom svedčí okrem iného aj jeho kniha vydaná pod názvom „História Inštitútu Matky Božieho Milosrdenstva“. V roku 1918 navštívil kláštor a továreň „Anjel strážny“ pri Starom trhu Achilles Ratti, neskorší pápež Pius XI.
Do tohto kláštora poslala generálna matka Michaela sestru Faustínu, aby pracovala v pekárni. Vyskytli sa okolnosti – vysvetlila situáciu jej častého prekladania – že sestra Faustína sa musela často sťahovať do viacerých inštitúcií, takže pracovala takmer v každom dome kongregácie. A tak sa po krátkom pobyte vo Varšave na Ul. Żytnej a na Grochowe opäť presťahovala do Plocka a odtiaľ na krátku dobu do Bialej, ktorá je poľnohospodárskou filiálkou domu v Plocku. Jej hlavnou činnosťou v Plocku až do tretej probácie bola práca v obchode pri predaji pečiva v miestnej pekárni. Mnohí obyvatelia Plocka si každý deň kupovali chlieb v tomto obchode. Neobyčajne láskavo ich obsluhovala sestra Faustína. Niektorí si po mnohých rokoch pamätali na dobré pečivo a chlieb podaný rukami dobrej sestry. Keď bolo treba, sestra Faustína tiež zastupovala sestry v kuchyni alebo v pekárni, čo dokazujú ich spomienky.
Kláštor kongregácie sa nachádza pri rieke Visla v starej časti mesta, ktorá má veľmi bohatú históriu siahajúcu až do 10. – 11. storočia. Už vtedy tu postavili drevený hrad, ktorý bol raným správnym strediskom Piastovcov. V roku 1075 vznikla diecéza Plock a v roku 1144 bol postavený katedrálny kostol, v ktorom boli pochovaní poľskí vládcovia: Władysław Herman a Boleslav Krivoústy. Na chóre katedrály sa nachádza kópia slávnych bronzových plockých dverí vyrobených v Magdeburgu v roku 1154. O histórii tohto mesta hovoria múry kniežacieho hradu zo 14. storočia a benediktínske opátstvo. Na námestí a v starých uliciach sa nachádza mnoho historických nájomných domov s reprezentatívnou radnicou, ktorá bola miestom posledného zasadnutia Sejmu Poľského kráľovstva v roku 1831 a doteraz bola sídlom mestských úradov. Gotický pôvod má aj farský kostol sv. Bartolomeja z roku 1356, ktorý bol mnohokrát v histórii prestavaný a po odstránení svahu, keď sa čiastočne rútil do Visly, sa jeho masa skrátila a dobudovali barokový vstup z námestia. Dá sa predpokladať, že na týchto miestach bola aj sv. sestra Faustína, pretože sestry z domu na Starom trhu sa zúčastňovali na slávnostiach v katedrálnom alebo farskom kostole, ktorý bol pre nich farským kostolom. Z okien svojej cely sledovala slávnu „Małachowianku“, najstaršiu z existujúcich stredných škôl v Poľsku založenú v roku 1180. V suteréne stredovekého krídla budovy sa nachádza školské múzeum s fragmentmi románskej a gotickej architektúry a v gotickej veži astronomické observatórium.
Na tomto mieste, v kláštore pri Starom trhu, sa udiala udalosť, ktorá bola historická pre úctu k Božiemu milosrdenstvu, konkrétne prvé zjavenie milosrdného Ježiša, ktoré začalo poslanie sestry Faustíny. O tejto udalosti písala vo svojom „Denníčku“: Večer, keď som bola v cele, uvidela som Ježiša v bielom rúchu. Jednu ruku mal pozdvihnutá na žehnanie a druhou sa dotýkal odevu na prsiach. Z poodhaleného rúcha na prsiach vychádzali dva veľké lúče, jeden červený a druhý svetlý. Mlčky som hľadela na Pána, moja duša bola preniknutá bázňou, ale aj veľkou radosťou. Po chvíli mi Ježiš povedal: „Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, s nápisom: Ježišu, dôverujem ti. Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete. Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, ale najmä v hodine smrti. Ja sám ju budem brániť ako svoju slávu (Denníček 47-48). Túto udalosť pripomína pamätná postava milosrdného Ježiša postavená na mieste bývalej prístavby, v ktorej žili sestry. Z tohto námestia môžete ísť dolu do múzea, ktoré vytvorili sestry v suteréne. Ukazuje históriu plockého domu, jeho život a prácu, o čom svedčia autentické fotografie a exponáty, a predovšetkým autentická pekáreň, do ktorej chodila a občas určite pracovala sv. sestra Faustína.
V plockom kláštore sestra Faustína počula aj Ježišovu výzvu, ktorá sa týkala ustanovenia sviatku Božieho milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci. Z jej životopisu a Denníčka vieme, koľko úsilia a utrpenia musela vydržať, aby verne splnila tieto a ďalšie Ježišove príkazy. Tu sa však začala tá „cesta svetla“, na ktorej jej Ježiš postupne odovzdával prorocké poslanie, aby pripomínala svetu pravdu o jeho milosrdnej láske ku každému človeku.
V roku 1950 komunistické úrady vyviezli sestry z kláštora v Plocku do filiálneho domu v Bialej a kláštor a továreň „Anjel strážny“ boli znárodnené. Po 40 rokoch sa v troskách vrátil kongregácii, ktorá s pomocou mestského úradu a jednotlivých darcov obnovila túto historickú budovu. Začali v ňom bývať sestry, otvorila sa kaplnka a nanovo sa na tomto mieste začalo s úctou k Božiemu milosrdenstvu. V jubilejnom roku (2000) povýšil arcibiskup Stanisław Wielgus túto kaplnku na hodnosť diecézneho sanktuária Božieho milosrdenstva. Stalo sa tak miestom ohlasovania a vyprosovania milosrdenstva pre svet, cieľom mnohých pútí z Poľska i zahraničia. Dnes sa na mieste zjavení plánuje postaviť sanktuárium a vhodné zariadenie pre pútnikov, na formáciu apoštolov Božieho milosrdenstva a dielo milosrdenstva pre ľudí, ktorí potrebujú morálnu pomoc.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
—————————-
„Posolstvo milosrdenstva“, č. 66 (2008), s. 10-11.
V Białej
Sestru Faustínu do tohto domu poslali na nejaký čas v roku 1930, keď bola v Plocku. Je známe, že sa okrem iného zaoberala výzdobou kaplnky, v tejto úlohe zastupovala sestru Teklu. V jeden deň – napísala do svojho „Denníčka“ – som natrhala najkrajšie ruže, aby som vyzdobila izbu istej osobe. Keď som sa priblížila k verande, zbadala som tam stáť Pána Ježiša. Láskavo sa ma opýtal: „Dcéra moja, komu nesieš tie kvety?“ Mlčanie bolo mojou odpoveďou, lebo v tej chvíli som poznala, že som bola k tej osobe trocha citovo pripútaná. Predtým som si to neuvedomovala. Ježiš ihneď zmizol. Okamžite som hodila kvety na zem a išla som pred Najsvätejšiu sviatosť. Moje srdce bolo plné vďačnosti za túto milosť sebapoznania (Denníček 71).
Obec Biała sa nachádza 10 km od Plocka. V roku 1928 tam kongregácia kúpila 45 hektárov neúrodnej pôdy s poškodenými budovami s cieľom vytvoriť ekonomickú základňu pre kláštor a továreň „Anjel strážny“ v Plocku. O rok neskôr bola posvätená zrekonštruovaná budova a kaplnka, ktorá bola pobočkou kláštora v Plocku. Bývali v ňom sestry, ktoré viedli farmu spolu s chovanicami a dodávali do Plocka obilie, mlieko, mäso a zeleninu. Po tom, ako komunistické úrady zlikvidovali kláštor v Plocku a továreň „Anjel strážny“, 22. júna 1950 boli sestry prevezené do Bialej. V tom roku znárodnili aj pozemok kongregácie v Bialej a nechali len malú časť majetku a budov. Dom v Bialej sa tak stal nezávislým kláštorom (nová budova), v ktorom časom vznikol Dom pre slobodné mamičky.
10. ČENSTOCHOVÁ
Železničná stanica, kláštor kongregácie na Ul. sv. Barbary 9/11 a Jasná Hora – to sú miesta v Čenstochovej, ktorých sa dotýkali nohy sv. sestry Faustíny. Prvýkrát sem prišla po doživotných sľuboch, keď cestovala z Vilniusu do Krakova. Bolo to koncom mája 1933. Mala som dovolenie zastaviť sa v Čenstochovej – poznamenala v „Denníčku“. Prvý raz som videla Pannu Máriu, keď som ráno o piatej hodine išla na odhalenie obrazu. Bez prestania som sa modlila do jedenástej hodiny. Mala som pocit, že som ešte len prišla. Tamojšia matka predstavená poslala po mňa sestru, aby som prišla na raňajky, lebo sa obávala, že zmeškám vlak. Panna Mária mi veľa povedala. Odovzdala som jej doživotné sľuby. Cítila som, že som jej dieťaťom a ona mojou matkou. Neodmietla mi nič, o čo som ju prosila (Denníček 260).
Po druhýkrát sem prišla sestra Faustína začiatkom novembra 1935, keď sa so sestrou Antoninou vracala do Vilniusu po duchovných cvičeniach v Krakove. Z tohto pobytu už nezanechala poznámky, iba informáciu, že to bolo v sobotu a že sa modlila pred zázračným obrazom Panny Márie na Jasnej Hore.
Čenstochová bola pravdepodobne založená v 11. storočí. V rokoch 1370-1393 bola lénom Wladyslawa Opolczyka, ktorý v roku 1382 financoval kláštor paulínov. Vďaka periférnemu umiestneniu kláštora na Jasnej Hore a znepokojivým inváziám, králi z rodiny Wazovcov (ktorí si zamilovali najmä kláštor v Čenstochovej) sa rozhodli opevniť ho modernými opevneniami s baštami, vďaka ktorým sa Jasná Hora stala jednou z najmocnejších pevností Poľska. Jasná Hora sa preslávila víťazstvom počas švédskeho obliehania, keď malá posádka kláštora pod vedením Augustína Kordeckého odrazila útok švédskych vojsk. Úcta k Panne Márii na Jasnej Hore neustále rástla, a preto bola Čenstochová po stáročia uznávaná ako duchovné hlavné mesto Poľska.
Na úpätí Jasnej Hory na Ul. sv. Barbary 9/11 je kláštor Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva, v ktorom od roku 1908 sestry viedli „Opatrovateľský inštitút Najsvätejšej Panny Márie“ pre dievčatá, ktoré potrebujú morálnu obnovu a tiež časom hotel pre pútnikov. Počas II. svetovej vojny sestry prežili vysídlenie a po vojne znovu vybudovali zničenú kaplnku a ďalšie zariadenia. V komunistickom období (1955) sa vzdelávacia inštitúcia pre dievčatá zmenila na liečebno-vzdelávaciu inštitúciu pre chlapcov a dievčatá s mentálnym postihnutím. Na území inštitúcie vznikla pre nich základná škola, ktorú využívali aj deti s mentálnym postihnutím z Čenstochovej.
11. VILNIUS
Po stopách svätej sestry Faustíny prichádzame do Vilniusu. Sestra Faustína prišla prvýkrát do tohto krásneho mesta vo februári 1929, aby štyri mesiace zastupovala v kuchyni sestru, ktorá odišla na tretiu probáciu a potom v máji 1933 ju poslali pracovať do záhrady. Tento druhý pobyt trval takmer tri roky a bol nesmierne dôležitý pre apoštolku Božieho milosrdenstva nielen pre jej duchovný život, ale aj poslanie. Tu sa stretla s pomocou, ktorú sľúbil Boh v osobe spovedníka Michala Sopočku a tu dostala od Ježiša dôležité úlohy.
Prvé historické zmienky o Vilniuse sú z roku 1323, kedy tvorca Litovského veľkokniežatstva Giedymin postavil drevený zámok a preniesol sem hlavné mesto z Trakai. Najkrajšie obdobie v histórii mesta bolo obdobie Žigmunda. V tom čase vznikla minciareň, zbrojnica, mlyny, most na Wilejke, početné nemocnice a paláce. Pracovali tu talianski architekti a sochári (Jan Cini, Jan Maria Padovano). Vilnius sa stal mestom mnohých národov (Litovci, Poliaci, Rusíni, Židia, Nemci, Taliani, Ormani, Tatári). V roku 1579 kráľ Štefán Bátory založil akadémiu, ktorú viedli jezuiti, a ktorá sa stala základom Vilniuskej univerzity.
Na Antokole
Sestry sa usadili vo Vilniuse vďaka láskavosti kňažnej Márie Michałówej Radziwillowej. Zaujímavé sú okolnosti výberu miesta pre kongregáciu. Kňažná Radziwiłłowá poslala do Vilniusu svoju zástupkyňu Annu Kuleszovú, ktorá mala objekt vybrať a kúpiť. Chcela svedomito splniť úlohu, lebo váhala medzi dvomi miestami a tak sa začala modliť novénu k Pánu Ježišovi a prosila o viditeľné znamenie, ktoré by poukázalo na vybrané miesto. V prvých dňoch modlitby mala nezvyčajný sen: videla, ako sa modlí pred zázračnou sochou Pána Ježiša v kostole sv. Petra a Pavla. V istej chvíli si uvedomila, že Pán Ježiš vyšiel z kostola, viedol ju na ulicu Senatorsku a ukázal prstom na dom ruského generála Bykowského. Pani Kuleszová, ktorú farár uistil, že tento sen môže byť očakávaným znamením, o ktorý prosila Pána, neváhala a 16. februára 1908 kúpila tento dom pre Kongregáciu sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Dom sa nachádzal na Antokole – štvrti Vilniusu, ktorá je jednou z najstarších obývaných častí mesta. Antokol bol známy pre svoje krásne sídla boháčov a magnátov, medzi nimi sa oplatí spomenúť rod Sapiehov teda Sluszkov. Sestry sa presťahovali do zakúpeného domu na ulici Senatorskej 25 (teraz Grybo 29) už v máji 1908 a začali ho prispôsobovať pre potreby továrne pre kajúcnice. O rok neskôr v tomto dome žilo viac ako dvadsať chovaníc. Skromné príjmy zabezpečovala práčovňa, pekáreň a vyšívacia dielňa. Počet kajúcnic tiež rýchlo rástol, v určitých obdobiach ich bolo dokonca šesťdesiat. Dom stále zápasil s materiálnymi ťažkosťami. Podmienky sa zhoršili vypuknutím I. svetovej vojny, lebo bolo oveľa menej zákaziek. Okrem toho vyhorel jeden z obytných domov, ktorý bol prestavaný až v roku 1928. V medzivojnovom období sa podmienky vo vilniuskom dome zlepšili. Nadácia mala niekoľko skromných budov, kde boli: kaplnka, ubytovanie pre sestry a asi 90 chovaníc a dielne. Dom mal príjmy z pečenia chleba a prania bielizne pre vojenskú nemocnicu ako aj z niekoľkohektárovej farmy a záhrady. Ťažkosti, možno ešte vážnejšie, sa však vrátili počas II. svetovej vojny. V septembri 1940 úrady znárodnili továreň, sestry boli vo väzení na Łukiszkách, potom našli prácu v nemocniciach alebo u súkromných osôb aj mimo Vilniusu (Wołokumpia). V roku 1946 bol zlikvidovaný dom kongregácie a ostatné sestry ako repatriantky sa vrátili do Poľska.
A práve v období tých spokojných rokov medzi vojnami do domu vo Vilniuse prišla sv. sestra Faustína. Jej druhý pobyt na Antokole sa ukázal byť obzvlášť dôležitý. Prišla hneď po doživotných sľuboch 27. mája 1933, aby bola záhradníčkou. Po krakovských budovách, ako píše v „Denníčku“, kláštorné budovy vo Vilniuse budili dojem „malých chalúpok“. Najúbohejšia bola drevená „chata“, v ktorej sa nachádzali spálne sestier a z druhej strany s osobitným vchodom byt kaplána. Nová úloha, ktorú nikdy predtým neplnila, bola pre sestru Faustínu výzvou, ale s dôverou sa obrátila na Božiu pomoc a rady láskavých ľudí. Väčším problémom bolo pre ňu splnenie poslania, ktoré jej Ježiš zveril. Čakala na kňaza, ktorého jej sľúbil, a ktorý jej mal pomôcť pri uskutočnení ponúkaného poslania. Tým kňazom bol Michal Sopočko, ktorý v tom čase každý týždeň spovedal sestry na Antokole. Spočiatku bol otec Sopočko prekvapený tým, čo mu sestra Faustína povedala. Nedôveroval, vystavil ju istým skúškam, ktoré ju veľa stáli. Pýtal si radu predstavenej m. Ireny Krzyżanowskej, pokiaľ ide o život sestry Faustíny a požiadal o vyšetrenie jej psychického a fyzického zdravotného stavu. Až po získaní pozitívnych názorov a potvrdení psychického zdravia dr. Helenou Maciejewskou skôr zo zvedavosti než z presvedčenia sa zaangažoval do záležitosti namaľovania obrazu Milosrdného Ježiša.
Po splnení tejto úlohy Pán Ježiš dal sestre Faustíne ďalšie úlohy. Na slávnosť Zoslania Ducha Svätého 9. júna 1935 bola v záhrade a počula: Budeš so spoločníčkami vyprosovať milosrdenstvo pre seba a svet. Spočiatku si nebola istá či dobre pochopila slová Pána Ježiša. Myšlienka vytvorenia novej kongregácie sestru Faustínu vydesila. Začalo sa v nej obdobie mnohých utrpení a temných nocí ducha. Zároveň na odporúčania spovedníka, predstavených a arcibiskupa Romualda Jałbrzykovského mala čakať. Až na konci života si uvedomila, že Pánu Ježišovi nešlo len o jednu rehoľnú kongregáciu, ktorá by ohlasovala a vyprosovala milosrdenstvo, ale o hnutie v Cirkvi, ktoré združuje činné a kontemplatívne rehole, kňazov a laikov. Dnes vieme, že zjavenie vo Vilniuse bolo počiatkom apoštolského hnutia Božieho milosrdenstva, ktoré už existuje na celom svete.
Vo vilniuskom dome sa stala aj iná udalosť, pri ktorej nám Pán Ježiš daroval modlitbu na uzmierenie Božieho hnevu. V piatok 13. septembra 1935 sestra Faustína vo svojej cele mala videnie anjela, ktorý prišiel potrestať zem. Začala sa vrúcne modliť, ale stojac pred Božím majestátom sa neodvážila opakovať prosby o zrušenie trestu. Potom počula vnútorné slová, ktorými sa modlila a uvidela bezmocnosť anjela. Na druhý deň ju Pán Ježiš poučil, ako sa má modliť túto modlitbu, ktorú nazývame korunkou Božieho milosrdenstva a čoskoro dal sestre Faustíne veľké prisľúbenia, ktoré spojil s dôveryplným recitovaním tejto modlitby.
Keď bola sestra Faustína vo vilniuskom dome, možno pri nejakej príležitosti navštívila krásny barokový farský kostol sv. Petra a Pavla, ktorý vznikol v rokoch 1668-1675 a financovalo ho veľkolitovské knieža Michał Kazimierz Pac ako ďakovný dar za záchranu života pri lubomirskom povstaní. Budovu projektoval Jan Zaor z Krakova. V interiéri sa nachádza okolo 2 000 sôch popredných talianskych umelcov Pietra Pertiho a Jana Gala, ako aj maľby Michelangela Palloniho. Je to jeden z najkrajších kostolov Vilniusu, ktorý si nemôžete nechať ujsť pri prechádzke po stopách sv. sestry Faustíny v tomto meste.
Na Ul. Rasu 6
Po stopách sv. sestry Faustíny pokračujeme na ceste po Vilniuse. Z Antokolu, kde bol kláštor Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva, prechádzame do centra mesta, aby sme navštívili miesta spojené s pobytom apoštolky Božieho Milosrdenstva a dielom, ktoré jej Ježiš zveril. Najprv nasmerujeme kroky na Ul. Rasu 6, kde bol pod dohľadom sestry Faustíny namaľovaný prvý obraz Milosrdného Ježiša. Je to budova, ktorá bola bytom kaplána pri kláštore sestier Navštívenia a kostole Božieho Srdca. V 30. rokoch 20. storočia na prvom poschodí býval o. Michal Sopočko a na prízemí maliar Eugeniusz Kazimirowski. Po vojne bol objekt súčasťou väzenia a dnes v ňom žijú sestry Milosrdného Ježiša.
O. Michal Sopočko bol zvedavý, ako bude vyzerať obraz Pána Ježiša podľa videnia sestry Faustíny a požiadal o namaľovanie obrazu Eugeniusza Kazimirowského. Tento známy maliar vo vilniuskom prostredí študoval v Krakove v dielňach Łuszczkiewicza, Axentowicza a Wyczółkowského ako aj vo Ľvove, Mníchove a Paríži. Posledné maliarske vzdelanie získal v roku 1900 na Akadémii sv. Lukáša v Ríme. S Vilniusom sa trvalo spojil po roku 1914. Bol dlhoročným prednášateľom v Učiteľskom seminári, divadelným dekoratérom a členom správnej rady Spoločnosti nezávislých umelcov výtvarných umení vo Vilniuse. Maľoval aj krajinky a portréty, ale siahol aj po náboženských témach.
Maľovanie obrazu Milosrdného Ježiša sa začalo v januári 1934 a prebiehalo vo veľkej diskrétnosti. Aby sme neupútali pozornosť sestier – spomínala predstavená m. Irena Krzyżanowská – ohľadom vnútorných zážitkov sestry Faustíny, každú sobotu ráno som s ňou šla na svätú omšu do Ostrej Bramy a po svätej omši sme navštívili maliara, ktorému sestra Faustína dávala podrobné informácie, ako sa má vyzerať obraz Milosrdného Ježiša. V júni 1934 bol obraz Milosrdného Ježiša hotový, ale sestra Faustína s ním nebola spokojná. Sťažovala sa Ježišovi: Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si? Dostala odpoveď: Veľkosť tohto obrazu nespočíva v kráse farby, ani štetca, ale v mojej milosti (Denníček 313). Otec Sopočko najprv obraz umiestnil na chodbu sestier bernardínok pri kostole sv. Michala. Ale vo Veľkom týždni roku 1935 sestra Faustína rozhodne vyhlásila, že Pán Ježiš žiada, aby bol jeho obraz vystavený v Ostrej Brame počas trojdnia, ktorý končí Jubileum vykúpenia sveta. Čoskoro som sa dozvedel – spomínal o. Sopočko – že bude to trojdnie, na ktoré ma ostrobramský farár, kanonik Stanislaw Zawadzki, prosil, aby som kázal. Súhlasil som pod podmienkou, že obraz bude umiestnený ako dekorácia v okne kláštora, kde vyzeral impozantne a priťahoval viac pozornosti než obraz Panny Márie. Sestra Faustína zažila veľkú radosť, keď videla, že sa Ježišove priania splnili, lebo obraz bol verejne uctený, a to v deň, ktorý si vybral ako sviatok Božieho milosrdenstva. Otec Sopočko kázal o tejto najväčšej Božej vlastnosti a ona sama videla, ako Ježiš na obraze ožíva a jeho lúče prenikajú do sŕdc ľudí, ktorí prišli na túto slávnosť.
V Ostrej Brame
Nie je tiež bezvýznamné miesto prvého vystavenia obrazu Milosrdného Ježiša – Sanktuárium Matky Božieho milosrdenstva v Ostrej Brame. Ostra Brama bola postavená v 16. storočí spolu s mestskými hradbami ako prvá z brán mesta. Cez ňu viedla cesta do Miednik, Oszmian a Minska, preto sa spočiatku nazývala Brama Miednicka (Miednická brána) a tiež „Ranná“. Neskôr sa volala Ostrá kvôli južnému koncu mesta, ktorý sa nazýval Ostrý. V bráne umiestnili obraz Panny Márie, ktorý sa už v 17. storočí tešil veľkej úcte. Starostlivosť nad ním prevzali karmelitáni, ktorí pôsobili v Kostole sv. Terézie pri Ostrej Brame. V roku 1671 postavili drevenú kaplnku, ktorá po necelých 50 rokoch vyhorela. Na jej mieste v roku 1829 postavili novú murovanú v neoklasicistickom štýle. O veľkej láske obyvateľov Vilniusu k Matke Božej Ostrobramskej svedčia početné ďakovné tabuľky. Už v 18. storočí Panna Mária získala pravdepodobne od cechu zlatníkov peknú sukňu z pozláteného striebra. V 20. storočí bol obraz dvakrát korunovaný pápežskými korunami a Matke Božej Ostrobramskej dali titul Matka milosrdenstva.
V marci 1936 sestra Faustína odišla z Vilniusu navždy, ale o. Sopočko pokračoval v jej poslaní v tomto meste. Všelijakými spôsobmi sa usilovať propagovať úctu k Božiemu milosrdenstvu a tiež prehlboval teologické poznatky o tomto tajomstve. Vo Vilniuse zostali ešte iné miesta spojené nielen so samotnou sestrou Faustínou, ale aj s poslaním, ktoré jej zveril Pán Ježiš. Tu stojí za zmienku kostol sv. Michala Archanjela, v ktorom od roku 1937 až do zatvorenia kostola v roku 1948 visel obraz Milosrdného Ježiša. Na mieste kostola a kláštora bernardínok sa kedysi nachádzal palác rodiny Sapiehovcov. Veľké litovské knieža a vilniusky vojvoda Lew Sapieha podaroval palác bernardínkam a prispôsobil budovu potrebám kláštora. V rokoch 1594-1596 postavil pri kláštore kostol sv. Michala Archanjela. V roku 1933 bol kostol a kláštor obnovený, ale v roku 1948 bol uzavretý a od roku 1956 slúži ako múzeum architektúry.
Po zatvorení kostola sv. Michala jeho vybavenie a teda aj obraz Milosrdného Ježiša preniesli do kostola Ducha Svätého. Pôvodne to bol drevený kostol postavený v dobe kráľa Wladyslawa Jagelonského. Po požiari v roku 1441 ho obnovil Kazimierz Jagiellonczyk. Od začiatku 16. storočia sa o kostol starali dominikáni, ktorých do Vilniusu priviedol Aleksander Jagiellończyk. V druhej polovici 18. storočia bola ďalšia prestavba kostola, čím získal terajšiu vnútornú podobu. Od doby uzavretia kláštora cárskymi orgánmi v roku 1844 kostol plní funkciu farského kostola. Vo vnútri sa nachádzajú početné fresky a maľby vrátane hodnotnej maľby „Apoteóza Ducha Svätého“ z 19. storočia. V tomto kostole bol prvý obraz Milosrdného Ježiša najprv uložený ako depozit kostola sv. Michala a od roku 1985 bol 10 rokov vystavený k verejnému uctievaniu na bočnom oltári.
28. septembra 2005 bol na základe rozhodnutia metropolitu Vilniusu A. Bačkisa obraz Milosrdného Ježiša prenesený do kostola Najsvätejšej Trojice. Na tomto mieste kostol existoval už v 15. storočí a vtedy bol pravdepodobne drevený. Nemáme isté informácie, kedy vznikol murovaný kostol. V roku 1536 založil kráľ Žigmund v kostole nemocnicu. Na začiatku 19. storočia úrady zmenili kostol na pravoslávnu cerkev a po prestavbe stratil svoj pôvodný vzhľad. O sto rokov neskôr sa vrátil katolíkom, ktorí ho renovovali. V súčasnej dobe je kostol Najsvätejšej Trojice sanktuáriom Božieho milosrdenstva.
sr. M. Natanaela Czajkowská ISMM
———————————-
„Posolstvo milosrdenstva“, č. 68 (2008) a 69 (2009), s. 10-11.
12. WALENDÓW – DERDY
Vo Walendowe
V novembri 1932 sestra Faustína odišla z Plocka do Varšavy na „tretiu probáciu“ – čas bezprostrednej prípravy pred zložením doživotných sľubov. Predstavení ju poslali do Walendowa, aby si pred začiatkom tejto etapy formácie vykonala osemdňové duchovné cvičenia, ktoré viedol o. Edmund Elter, jezuita. Tento osvietený kňaz ju ako prvý uistil, že je na správnej ceste, že jej zjavenia pochádzajú od Boha a že on sám jej zveruje veľké poslanie. Po osemdňových duchovných cvičeniach sestra Faustína odišla z Walendowa. Druhýkrát sem prišla na niekoľko týždňov koncom marca 1936.
Dom vo Walendowe venoval Kongregácii Matky Božieho Milosrdenstva gróf Gustaw Przeździecki v roku 1896. Majetok obsahoval veľa pôdy, rybníky, mlyn, hospodárske budovy a obytný dom. Od chvíle prevzatia domu v ňom nastálo bývalo niekoľko sestier, ktoré dohliadali na hospodárstvo. Pomáhala im firma, ktorej plat vyplácala predstavená z blízkych Derd. V roku 1908 sa začala výstavba továrne pre dievčatá a rehoľného domu, do ktorého sa sestry presťahovali až v apríli 1913 po odchode z Derd. Počas I. svetovej vojny bola farma úplne zničená, ale továreň ešte fungovala, v roku 1920 tam bolo viac ako šesťdesiat chovaníc. Pre potreby továrne a domu kongregácia postavila priestrannú kaplnku alebo skôr kostol, ktorý 12. septembra 1934 posvätil arcibiskup Stanisław Gal.
Od marca 1936 pôsobila vo Walendowe Nápravná poľnohospodárska kolónia. Tvorili ju ženy od 18 do 30 rokov veku odsúdené do väzenia. Ministerstvo spravodlivosti ich chcelo ochrániť pred zlým vplyvom recidivistiek a dať im možnosť návratu do normálneho života. Plán dňa väzenkýň zahŕňal prácu, štúdium a odpočinok. Vzdelávanie zahŕňalo čítanie a písanie, hygienu a ručné práce. Ženy vykonávali domáce práce a v jarnom a letnom období pomáhali v hospodárstve, v sade a na lúke. Mali dosť veľa slobody, mohli sa rozvíjať intelektuálne aj fyzicky. Veľkú úlohu v ich výchove zohrávala náboženská výchova a účasť na náboženských praktikách. Činnosť kolónie prerušilo vypuknutie II. svetovej vojny, ale už v roku 1940 sa objavili ženy, ktoré poslali väzenskí dozorcovia z Varšavy. Od roku 1944 nacisti posielali do Walendowa neplnoleté dievčatá odsúdené na umiestnenie v nápravnom zariadení. Počas vojny sestry pomáhali utečencom, skrývali v priestoroch továrne mnohých ľudí aj židovského pôvodu. Počas Varšavského povstania dva mesiace navštevovali prechodný tábor v Pruszkove, aby z neho dostali toľko ľudí, koľko mohli. Dovážali im jedlo a odev. Z dôvodu veľkého počtu utečencov nebolo možné v tom čase pracovať v továrni. Sestrám sa nikdy nepodarilo úplne sa vrátiť k normálnemu fungovaniu Domu milosrdenstva pre dievčatá, lebo v marci 1950 majetok prevzala štátna pokladnica a zariadenie sa zmenilo na špeciálnu továreň pre mentálne postihnuté ženy, o ktoré sa sestry starali až do roku 2006. Dnes je vo Walendowe rodinný detský domov, kde sa deti a mládež tešia z lásky pestúnov a pripravujú sa na samostatný život.
V Derdách
Vráťme sa na cestu po stopách sekretárky Božieho milosrdenstva. Po niekoľkých týždňoch vo Walendowe (marec-apríl 1936) sestru Faustínu preložili do blízkych Derd. Predtým toto miesto navštívila v roku 1932 po duchovných cvičeniach vo Walendowe. Keď prišla do Derd v roku 1936, bola jej zverená povinnosť variť jedlo pre niekoľko sestier a viac ako tridsať chovaníc. Pobyt v tomto kláštore považovala za odpočinok, lebo nemala príliš veľa úloh, dve hodiny popoludní venovala ležaniu (vtedajšia metóda liečenia tuberkulózy) a niektoré duchovné cvičenia mohla vykonávať v blízkom lese dýchajúc čistý a čerstvý vzduch. Sestry, ktoré tam s ňou bývali, zanechali na ňu krásne spomienky. Vtedajšia predstavená sr. Serafina Kukulská povedala po rokoch: [Sestra Faustína] na pomoc v kuchyni mala dievča, nováčika, veľmi nepríjemného charakteru, s ktorou nikto nechcel spolupracovať. Toto dievča pracujúce so sestrou Faustínou sa však zmenilo na nepoznanie. Taký mala tichý, ale Boží vplyv na hriešne duše.
Derdy sú historicky tretím domom kongregácie v Poľsku. Nachádzajú sa niekoľko kilometrov od Varšavy v piesočnej lokalite obklopenej lesmi. Sestra Faustína ich opísala v liste o. Michalovi Sopočkovi z 10. mája 1936: Náš domček v Derdách je naozaj ako z rozprávky. Okolo obklopený lesom, v blízkosti nie sú žiadne budovy, pokoj a ticho. Všetko pomáha sústredenosti ducha, lesní vtáci prerušujú toto ticho a svojím štebotaním zvelebujú svojho Stvoriteľa. Vo všetkom, čo ma obklopuje, vidím Boha. Pozemok v Derdách kongregácii darovala grófka Maria Tyzenhaus Przezdziecka. Sestry sem prišli v decembri 1881 a nazvali novú inštitúciu Opatrovateľským domom sv. Jozefa. Predstavenou bola m. Aniela Poplawská. Derdy mali byť pôvodne oddychovým domom pre sestry a dievčatá z varšavského domu. Rýchlo sa však osamostatnili a viedli samostatný Dom milosrdenstva, v ktorom bolo pôvodne dvadsať chovaníc, a v roku 1906 ich už bolo 90. V roku 1913 sestry museli odísť z Derd a spolu s dievčatami sa presťahovali do Walendowa. Do Derd sa vrátili v roku 1932 na pozvanie kňažnej Zofie Świętopełk-Czetwertyńskej. Pred sestrami stála úloha obnoviť budovy zničené počas vojny. Po dvoch rokoch bolo možné posvätiť kaplnku, v ktorej občas slúžil sväté omše kaplán z Walendowa alebo farár farnosti v Magdalenke. V tom čase boli Derdy filiálkou domu vo Walendowe. Sestry viedli Dom milosrdenstva pre mladšie dievčatá, pre ktoré organizovali vyučovanie v rámci základnej školy. Do roku 1938 sa prijímali súkromne prihlásené dievčatá, potom aj tie, ktoré do zariadenia poslala Spoločná starostlivosť mesta Varšavy. Po II. svetovej vojne, ktorá bola veľmi ťažkým obdobím v histórii domu, Derdy neunikli osudu Walendowa. V roku 1950 bolo hospodárstvo znárodnené a zariadenie sa zmenilo na špeciálne zariadenie pre mentálne postihnuté dievčatá. Po likvidácii tohto zariadenia kongregácia v roku 1995 otvorila materskú školu Jutrzenka (Zornička) a v roku 1999 exercičný dom Miłosierdzie (Milosrdenstvo).
sr. M. Natanaela Czajkowská ISMM
—————————–
„Posolstvo milosrdenstva“, č. 70 (2009), s. 10-11.
13. RABKA
Sestra Faustína prišla do Rabky 29. júla 1937 a zostala v tomto dome až do 10. augusta 1937, teda len pár dní. Mikroklíma Rabky, ktorá pomohla toľkým ľuďom, sestre Faustíne nevyhovovala. Cítim sa tu zdravotne tak zle, že som nútená zostávať v posteli – napísala do „Denníčka“ (Denníček 1201). S jej pobytom v tomto kúpeľnom meste je spojená jedna veľmi zaujímavá epizódu, o ktorej písala vo svojom „Denníčku“. Svätý Jozef ma požiadal, aby som mala k nemu stálu úctu. Sám mi povedal, aby som sa každý deň pomodlila trikrát Otčenáš, Zdravas, Sláva Otcu a raz Rozpomeň sa. Hľadel na mňa s veľkou dobroprajnosťou a dal mi poznať, ako veľmi podporuje toto dielo. Prisľúbil mi svoju zvláštnu pomoc a ochranu. Každý deň sa modlím tieto modlitby a cítim jeho zvláštnu ochranu (Denníček 1203). Pobyt sestry Faustíny v Rabke pripomína pamätná tabuľa umiestnená pri vchode do kláštora. Zachovala sa aj miestnosť, v ktorej bývala.
Rabka je známe kúpeľné stredisko. Soľanky Rabky sú známe už od 13. storočia a používali sa zrejme pre potreby kláštora cisterciánov, na území, kde ležala Rabka. Výskumom v roku 1858 sa potvrdilo, že miestne soľanky sú jednými z najsilnejších jódovo-brómových soľaniek v Európe. Preto už v roku 1864 tu otvorili prvé kúpeľno-liečebné zariadenie a o osem rokov neskôr otvorili detské liečebné zariadenie. Špecifická mikroklíma a liečivé vody spôsobili, že sa Rabka rýchlo rozvinula najmä ako kúpeľné stredisko na liečbu respiračných, obehových a tuberkulóznych stavov.
Z týchto dôvodov prišla do Rabky aj sv. sestra Faustína. Bývala v dome na Ul. Słowackiego 12, ktorý od roku 1931 slúžil sestrám a chovaniciam na rekreačné účely, ale čoskoro sa stal miestom starostlivosti o deti. Pôvodne bol dom „Loretto“ v Rabke filiálkou krakovského kláštora. Počas II. svetovej vojny Nemci vysťahovali sestry z „Loretta“, ale vrátili sa doň v roku 1945 a zorganizovali v ňom „detský domov“ pre 20 dievčat, ktorý bol zlikvidovaný v roku 1962. Od roku 1946 je „Loretto“ nezávislým domom kongregácie, kde sestry v súčasnosti prevádzkujú materskú školu.
