Vo Veľkom týždni spojím svoju vôľu s Božou vôľou, ktorá je pre mňa samým milosrdenstvom.

Počas tohtoročného pôstu sme spoločne prenikli do tajomstiev rôznych utrpení, s ktorými sa stretávame v každodennom živote. Naším cieľom bolo všimnúť si, že každá ťažká skúsenosť má veľkú hodnotu, keď sa spojí s umučením nášho Pána. Utrpenie nemá samo o sebe žiadnu hodnotu. Boh ho niekedy dopúšťa pre nejaké väčšie dobro – pre naše očistenie alebo pre spásu druhých. To však neznamená, že vo svojom živote nemáme prosiť dar o zdravia a prosperity. Každého z nás vedie cestou, ktorú pozná iba on. Cez utrpenie sa naša duša stáva podobnou nášmu Spasiteľovi. Krásne to opísala sv. Faustína: Pán mi však dal poznať aj to, aká nepochopiteľná sláva čaká dušu, ktorá je tu na zemi podobná trpiacemu Ježišovi. Taká duša sa bude podobať Ježišovi aj v jeho sláve. Nebeský Otec naše duše oslávi a ocení natoľko, nakoľko budeme podobní jeho Synovi (Den. 604). (…) Naozaj, všetky muky sa mi zdajú ničím v porovnaní so slávou, ktorá nás čaká po celú večnosť (Den. 605).

Boh nás tak veľmi miluje! Chce naše najväčšie dobro. Preto sestra Faustína dokázala napísať krásny úkon úplného odovzdania sa do Božej vôle, ktorá je pre nás samou láskou a milosrdenstvom. Možno to pomôže aj nám. Tu je výňatok z tohto úkonu:

Veď ma, ó, Bože, cestami, akými sa ti páči. Plne dôverujem tvojej vôli, ktorá je pre mňa láskou a samým milosrdenstvom. Keď mi prikážeš zostať v tomto kláštore – zostanem, keď mi prikážeš pristúpiť k dielu – pristúpim, keď ma vzhľadom na toto dielo ponecháš do smrti v neistote, buď zvelebený. Keď mi zošleš smrť vtedy, keď sa z ľudského pohľadu bude zdať, že môj život je najviac potrebný – buď zvelebený. Keď ma vezmeš v mladosti – buď zvelebený, keď mi dáš dočkať sa vysokého veku – buď zvelebený. Keď mi dáš zdravie a silu – buď zvelebený, keď ma pripútaš na lôžko bolesti – hoci aj [na] celý život – buď zvelebený. Keď mi v živote dáš samé sklamania a neúspechy – buď zvelebený, keď dopustíš, aby moje najčistejšie úmysly boli odsúdené – buď zvelebený. Keď osvietiš môj rozum – buď zvelebený, keď ma ponecháš v temnote a v najrôznejších útrapách – buď zvelebený. Od tejto chvíle žijem v najhlbšom pokoji, lebo sám Pán ma nesie na svojich rukách. On, Pán nepochopiteľného milosrdenstva, vie, že po ňom samom túžim vždy, všade a vo všetkom (Den. 1264).

S pomocou Božej milosti si môžeme aj my urobiť predsavzatie ako sv. Faustína:

Chcem žiť a zomierať ako svätá duša, zahľadená na teba, Ježišu, rozpätého na kríži, ako na vzor, podľa ktorého mám konať. Hľadala som okolo seba dostatočný príklad, ale nenašla som. Všimla som si, akoby zaostávala moja svätosť. No od tejto chvíle som uprela zrak na teba, Kriste, môj najlepší vodca. Verím, že požehnáš moju námahu (Den. 1333).