Matka M. Irena Krzyżanowska
predstavená sestry Faustíny vo Vilniuse a Krakove
Bola som predstavenou sestry Faustíny vo Vilniuse. Sestra Faustína prišla do Vilniusu v roku 1929. Zapôsobila na mňa ako seriózna sestra, už vycvičená v duchovnom živote. Pri odkrývaní svojho vnútra bola diskrétna, a tak som nerušila jej ticho. Neskôr, keď si záležitosť s maľovaním obrazu vyžadovala pomoc zvonku a sama si s tým nevedela poradiť, záležitosť jej zjavení sa stala pre mňa jasnejšia, ale napriek tomu som sa nechcela veľa vypytovať. Usudzovala som, že tieto veci sú dôležité a vyžadujú si viac skúsenosti. Preto som ju najčastejšie v rôznych pochybnostiach posielala k našej generálnej matke Michaele.
Bolo príjemné pozerať sa na jej pokoj pri práci. Dokázala spájať prácu a duchovné cvičenia, prerušiť prácu kvôli modlitbe. V začiatkoch som si všimla, že často sa zdržovala v kaplnke. Sestry boli prepracované a nejedna hovorila: „Je ľahké ísť za Pánom Ježišom a nás nechať bez pomoci.“ Keď som ju na to upozornila, aby sa snažila sestrám pomôcť a uľahčiť im prácu, aby sa tiež mohli ísť pomodliť, už som o tom viac nemusela hovoriť.
Každú prácu vykonávala ochotne, napriek tomu, že nebola vyškolená, bola presvedčená, že poslušnosť urobí ostatné. Skutočne tak bolo. Keď išla do záhrady, nevedela nič, postupne sa veľa naučila, pracovala so záľubou, zvlášť v malom skleníku. Vedomosti v tejto oblasti získavala od vyučených osôb. Deti s ňou pracovali rady. Cenili si, ako s nimi jemne zaobchádzala. Bola veľmi trpezlivá, nikdy nepovedala o deťoch, že sa na nič nehodia, že sa nemôžu nič naučiť atď. Vždy k nim pristupovala s veľkou trpezlivosťou, jej úsmev bol pre ne milý a príťažlivý. Deti zdôrazňovali jej čnosť poslušnosti, ako aj iné čnosti.
Nastal čas na vyhotovenie maľovaného obrazu. Keď bolo všetko vybavené a dohodnuté s profesorom Kazimirowským, začali sme chodiť na Rossu k vizitkám (sestry Navštívenia Panny Márie – pozn. prekl.), u ktorých býval, aby mu udeľovala pokyny k maľovaniu. Keď bol obraz takmer hotový, išla som so sestrou Faustínou dovnútra a spolu sme mali vyjadriť svoj názor či je obraz dobrý. Sestra Faustína nebola vôbec spokojná, čo profesora Kazimirowského znepokojilo. Napriek našim výhradám, obraz pôsobil inak ako obyčajné obrazy.
Keď sa sestra Faustína vrátila do Jozefova a ja som tam bola tiež, často som ju videla nervóznu, že záležitosť so Sviatkom Božieho milosrdenstva napreduje pomaly, a tiež všetky veci týkajúce sa úcty k Božiemu milosrdenstvu. Kvôli tomu bolo možné si všimnúť veľa protikladov v jej správaní: raz veľmi veselá, potom zas smutnejšia, čo predtým tak nebolo.
V našom rozhovore, keď spomínala inú kongregáciu, som jej hovorila, že Božie milosrdenstvo od nás neodíde. Nepopierala.
Do Krakova bol privezený obraz – kópia prvého, aby bola urobená ďalšia kópia a aby sa tak mohli vydať obrázky, ktoré objednal kňaz Sopočko. Prosil, aby som išla so sestrou Faustínou k Cybulskému, kde mali byť vydané obrázky a novény. Vzala som sestru Faustínu do Krakova, ale zatiaľ som nehovorila, na čo ideme do mesta. Po ceste mi sestra Faustína s úsmevom hovorí: „Ja viem, matička, prečo ma dnes beriete so sebou.“
U sestry Faustíny som si všimla nasledujúce vlastnosti: tešila sa z radostí Cirkvi a bola smutná, keď Cirkev trpela. Nenávidela hriech a snažila sa, aby sa chránila čo len najmenšieho. Skrze pristupovanie k sviatostiam sa snažila očisťovať zo svojich nedokonalostí. Myšlienky mala vždy nasmerované na Boha a často ich vyjadrovala slovami: „Aký je Boh dobrý!“ Jej láska k Bohu sa prejavovala vo vášnivých rozhovoroch o ňom. Využívala každú príležitosť, aby napĺňala srdcia dôverou.
Vyznačovala sa čestnosťou, dalo sa vycítiť, že miluje samotu, mlčanie a modlitbu. Ešte stále ju vidím, ako kľačí na svojom kľačadle v kaplnke, s pohľadom upretým na svätostánok. Nikdy som ju nevidela v ležiacej polohe na kľačadle. Jej oči žiarili, keď sa pozerala na Najsvätejšiu sviatosť, akoby videla samého Pána Ježiša. Svoju svätosť ukrývala tým, že zbytočne o sebe nehovorila. Vyhýbala sa pochvale a ľudskému uznaniu, ale jej okolie ju považovalo za mimoriadne čnostnú a bolo si vedomé milostí, ktoré jej Pán Boh udeľoval. Často ju prosili o modlitbu, pretože verili, že je účinná.
Vždy som ju videla veselú, bola trpezlivá a statočná, najmä počas poslednej choroby, ktorú trpezlivo znášala a často si vzbudzovala úkon lásky k Bohu. Predpovedala deň svojej smrti. Hovorila, že zomrie 5. októbra.
Keď išlo o záležitosti týkajúce sa Božieho milosrdenstva, veľa ju stálo zrieknuť sa vlastnej vôle. Po nejakom čase sa veľmi zmenila a čokoľvek sa jej povedalo, všetko podriadila Božej vôli. Hovorievala: „Ak je to Božia vôľa, dobre.“
Do očí bijúce chyby som si u nej nevšimla. Malé nedostatky, ktoré neprekážali, sa pomaly vytrácali a v posledných týždňoch bolo cítiť, že jej duša je silno spätá s Pánom Ježišom. Jej duchovnosť žiarila navonok tak veľmi, že sa ťažko odchádzalo z jej izby na ošetrovni.
Keď bola chorá a ležala na Prądniku, chodievala som za ňou. Raz mi zatelefonovali, že so sestrou Faustínou už je zle. Ihneď som išla za ňou, ale našla som ju pokojnú. Navrhla som jej, aby prijala sviatosti, s čím ochotne súhlasila a hovorila: „Ak si to matička želá, dobre.“ Nábožne ich prijala. Jednej sestre povedala: „Ja som aj tak vedela, že ešte nezomriem.“
Keď som ju navštívila, hovorila mi, ako ju navštevujú chorí, hovorila aj o riaditeľovi sanatória, ktorý sa jej zdôveroval s mnohými starosťami v nemocnici. Raz, počas môjho pobytu u nej, prišiel k sestre Faustíne, sadol si do kresla a povedal: „K dobrému dieťaťu sa prichádza nakoniec.“
Pre každého mala úsmev a láskavé slovo, preto si v sanatóriu získala veľa sympatií a uznania. Keď sa vrátila z Prądnika, rada som ju navštevovala na ošetrovni, toľko pokoja a zvláštnej príťažlivosti mala naša chorá. Ako sa len zmenila, všetko napätie, týkajúce sa záležitosti Božieho milosrdenstva brala pokojne, prijímajúc Božiu vôľu: „Sviatok milosrdenstva bude, vidím to. Chcem iba Božiu vôľu.“ Rada hovorila o našich chovaniciach, o práci sestier, tak vychovávateliek, ako aj pomocníc, hovorila sestrám koadjútorkám (sestry druhého chóru – pozn. red.) o starostiach, aké mali v triede.
V poslednej chorobe hovorila: „Je mi dobre s touto chorobou… Uvidíte, matička, že kongregácia bude mať skrze mňa veľa potešenia…“ Na moju otázku, či sa teší, že umiera v našej kongregácii, odpovedala: „Áno.“
Krátko pred smrťou, keď som prišla za sestrou Faustínou, nadvihla sa na posteli a prosila, aby som podišla ku nej. Povedala mi niekoľko slov s nasledujúcim obsahom: „Pán Ježiš ma chce povýšiť a urobiť svätou.“ Vycítila som v nej vážnosť, mala som zvláštny pocit, že sestra Faustína prijíma toto uistenie ako dar Božieho milosrdenstva bez tieňa pýchy. Odišla som od sestry Faustíny zasiahnutá tým, čo mi povedala, ale neuvedomovala som si dôležitosť tých slov.
sr. Irena Krzyżanowska
