Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“ (Mk 9, 2-10).
Svätá Faustína vo svojom Denníčku napísala (Den. 451, 452, 453)
„Raz po svätom prijímaní som začula slová: – Ty si naším príbytkom. V tej chvíli som pocítila v duši prítomnosť Najsvätejšej Trojice: Otca, Syna i Ducha Svätého – cítila som, že som Božím chrámom. Cítim, že som dieťaťom Otca; nie všetko dokážem vysvetliť, ale duch to dobre chápe. Ó, Dobrota nekonečná, ako veľmi sa znižuješ k úbohému stvoreniu!
Keby sa duše chceli sústrediť, Boh by hneď k nim prehovoril, lebo rozptýlenosť prehlušuje Pánovo slovo.
V istej chvíli mi Pán povedal: – Prečo sa bojíš a chveješ, keď si spojená so mnou? Nepáči sa mi, keď sa duša poddáva zbytočnému strachu. Kto sa ťa smie dotknúť, keď si so mnou? Najmilšia mi je duša, ktorá pevne verí v moju dobrotu a vo všetkom sa spolieha na mňa. Obdarúvam ju svojou dôverou a dám jej všetko, o čo prosí.“
Nerád čakám. Zdá sa mi, že ten čas by som vedel lepšie využiť. Zvykol som si preto k lekárovi – okrem dobrej dávky trpezlivosti – zobrať so sebou aj knihu. Len aby som nemal ten pocit, že čas mi uteká a ja som ho zle využil. Aj cestovanie som si spríjemnil čítam. Najmä keď cestujem vlakom alebo lietadlom v príručnej batožine, mám vždy pripravené niečo na čítanie. A predsa som neraz v pravde musel priznať, že výzvu zostať v tichu a vo vyčkávaní, neviem mnohokrát zvládnuť. Vždy by som chcel, aby sa niečo dialo, aby som „podal nejaký výkon“. Poznáte to? Niekto si v takom čase obhrýza nechty, iní spia a iní zasa nervózne poklepkávajú nohou či vkuse telefonujú, respektíve chatujú. Až neskôr som si uvedomil, že ma takýto postoj priviedol k presvedčeniu, presnejšie povedané k omylu, že to ja musím byť stále aktívnym, aby sa niečo dialo.
Azda podobne premýšľajú aj Peter, Ján a Jakub. Hneď by chceli niečo stavať. Byť aktívni. Lebo sa im zdá, že všetci naokolo čosi robia, iba oni sú akosi bokom. Avšak Ježiš im hneď pomáha rozpoznať podstatu tohto miesta a okamihu. Tá chvíľa nie je postavená na ľudskom snažení. Lež na tom Božom. Človek je tam tým, ktorý tam má len byť.
Koľkokrát za život som už bol pred eucharistickým Kristom. S hŕbou vytlačených modlitieb či hrubou modlitebnou knižkou, otáčal stranu za stranou, a potom po polhodine odchádzal úplne spokojný, že som to dal… Že som nezaspal a vymodlil sa x modlitieb.
Rokmi však vnímam, že Boh vie už o mojich slovách a potrebách skôr, ako sa ja rozhodnem kľaknúť si pred ním. Ale že má obrovskú túžbu, aby som prestal byť „akčným hrdinom“ a nechal sa viesť a objať jeho blízkosťou. On o mne a mojich drahých už vie, len ja ešte neviem o ňom…
Krásne to vystihol dnes už svätý pápež Ján Pavol II.: „Chvíľa opravdivej adorácie má väčšiu hodnotu a duchovný úžitok ako najintenzívnejšia činnosť, aj keď je apoštolská.“
Dokážem si sadnúť/ kľaknúť pred Eucharistiu len tak, aby som bez tlaku ostal v Božej blízkosti?
Moja modlitba je postavená na mojich slovách alebo dokážem v modlitbe aj počúvať?
Kedy sa zastavím v kostole na „chvíľku s Bohom“?
vdp. Jozef Kozák
